6 zásad dobrých vzťahov

Śrīla Rūpa Gosvami, svätec a učenec, ktorý žil v 15. storočí, hovorieval, že na to, aby sme vybudovali a udržali láskyplné vzťahy, treba dodržať šesť pravidiel: dávanie darov, ich prijímanie, dôverné otváranie mysle, pýtanie sa, prijímanie duchovného jedla a ponúkanie duchovného jedla.8 Držať sa týchto rád nedá veľa námahy a vytvárajú úžasné priateľstvá.

 

Krok č. 1: DÁVANIE DAROV (dadāti)

 

Funguje vždy – ak chcete mať dobré vzťahy, dávajte dary. Je to osvedčené priateľské gesto –  keď chce mať chlapec s dievčaťom dobrý vzťah, dá jej kvety, cukríky alebo nejaký iný dôkaz svojho obdivu.

 

OTÁZKA: Môžete nám povedať, čo také gesto vyvolá v druhom človeku?

 

Priateľstvo. A lásku.

 

OTÁZKA: Ako to?

 

Keď dávate niekomu dar, dávate mu (jej) najavo, že sa oňho (o ňu) zaujímate. Ak by ste sa nezaujímali, nič také by ste nerobili. Obetujete časť vášho rušného dňa, keď máte nabitý program a možno dokonca utratíte nejaké peniaze. Keby vám na vzťahu nezáležalo, takú námahu by ste si nedali. Dávanie daru naznačuje záujem a obeť. Nie je to ľahké, ale privádza nás to k druhému bližšie a jeho bližšie k nám! O našom záujme vypovedá viacero skutočností: čas, ktorý venujeme myšlienkam na toho, koho chceme obdarovať; čas na premyslenie vhodného daru, jeho zaobstaranie, starostlivosť o dar, aby sa nerozbil alebo nestratil atď. To všetko si vyžaduje mnoho úsilia.

Ľudia, ktorí sa venujú dobročinnosti, sú v spoločnosti uznávaní, pretože dobročinnosť je veľmi dobrá vlastnosť. Jednou z vlastností Boha je, že je tým najväčším dobrodincom – obdarúva každého – a táto jeho povahová črta sa čiastočne prejavuje v prírode. Pri obdarúvaní druhých teda v sebe objavujeme božskú vlastnosť, ale mali by sme si dať pozor na to, aby sme nespyšneli. Často sa totiž stáva, že keď niekto dáva dary, myslí si, aký je veľkorysý a spyšnie, pretože túži po uznaní. To je typický príklad znečistenia pochádzajúceho z dobročinnosti. Dávanie darov má hodnotu aj vtedy, keď nie je nezištné, keď je v pozadí nejaký skrytý motív, ak vedie k priateľstvu. Všetko sa dá zneužiť a platí to aj pri dávaní darov. Niekto si napríklad môže myslieť, že dobrý vzťah znamená, že dám niekomu dar a potom ho môžem využívať pre vlastné účely. Tomuto typu myslenia by sme sa mali vyhnúť.

Ostáva nám len dúfať, že čitateľ nebude využívať dávanie darov na vykorisťovanie druhých a presadenie svojich sebeckých svetských záujmov, že jeho motívy budú čo najlepšie. Na záver už len zopakujeme hlavnú myšlienku tejto kapitoly: dobrým vzťahom alebo priateľstvu pomáha dávanie darov!

 

OTÁZKA: Čo mám z toho ja, keď dávam niekomu dar?

 

Podstatné je, že dávam niečo zo seba, obetujem niečo z lásky, ktorú k niekomu cítim. Samozrejme, mohli by sme povedať, že radšej dary dostávame a neradi dávame, ale keď dávam dar, vytvára to vo mne pocit lásky k človeku, ktorý ho dostáva.

 

OTÁZKA: Je pri dávaní darov rozhodujúci motív?

 

Povedzme, že pri tejto diskusii je našim motívom to, že chceme vytvoriť pekný vzťah s inou osobou. Existuje však mnoho motívov a bolo by príliš komplikované rozoberať každý jeden. Môžete mať akúkoľvek definíciu dobrého vzťahu – dávať dary jednoducho musíte. Pri dávaní darov máme dobrý pocit, že sme niekoho potešili,  cítime sa dobre a vzťah sa upevňuje.

Inými slovami, keď niečo niekomu dávame, zaväzujeme si ho priateľským prostriedkom spojenia – darom. Ak by aj niekto dar odmietol, už gesto samotné zaväzuje – vzťah sa pohol o krok vpred, pretože darca vynaložil úsilie pri dávaní alebo pokuse dať. Každý vie, aké to je, keď chce mladý muž obdarovať dievča, ktoré obdivuje. Môže dar odmietnuť, ale aj tak to na ňu zapôsobí, pretože si dal toľkú námahu. Skutočnosť, že sa snažíme niekoho obdarovať, znamená, že si do určitej miery druhú stranu zaväzujeme  priateľstvom.

Dávanie darov je základ láskyplnej výmeny, ktorej výsledkom je priateľstvo. Zoberme si ako príklad dieťa. Keď dieťa získa to, po čom túži, užíva si to najskôr samo. Táto sebeckosť je pre dieťa typická, pretože vo svojom veku nemyslí na nikoho iného. S postupným rozvojom vedomia však začína myslieť aj na to na prospech iných.

Našou povahou je, že chceme byť šťastní, a tento náš sklon sa prejavuje mnohými spôsobmi. V počiatočných štádiách nášho života a niekedy aj neskôr je to veľmi sebecká mentalita. Nestaráme sa o nikoho iného, ostatní sú nám ukradnutí. Prvoradé je, že Ja budem šťastný. V ďalších štádiách začneme uvažovať o tom, že by mohol byť šťastný aj niekto iný a snažíme sa urobiť mu radosť. Darujeme mu dar, aby sme ho spravili šťastným. U dieťaťa sa táto úplné nová mentalita prejavuje tak, že ponúkne jednu zo svojich obľúbených vecí priateľovi alebo rodičom. Takáto mentalita je veľmi dobrá. Chce pomôcť druhému, aby bol šťastný, a niečo preto aj dobrovoľne urobí.

Ak sa napríklad niekto dobrovoľne podujme vykonávať sociálnu prácu, je to dar, pretože dobrovoľne obetuje svoj čas a služby. Dávanie darov sa môže robiť individuálne – človeka dá dar človeku, alebo kolektívne – národ obdarí iný národ. Za predpokladu, že dar je užitočný a nemá vzťah zničiť, prináša uspokojenie a pomáha utužiť putá priateľstva.

Prečo je napríklad medzi rodičmi a dieťaťom také silné puto? Pretože rodičia dieťaťu veľa dávajú – dali mu telo, poskytujú mu jedlo a útočisko a robia to radi, pretože je v nich láska k dieťaťu. Ako sme už spomenuli, dávame len vtedy, keď máme niekoho radi, keď láska absentuje, nič také ako dávanie sa nedeje – v srdci jednoducho musí byť láska. Milovať niekoho a dávať dary sú veľmi dobré vlastnosti – ak niekomu dáme dar, srdcia nás oboch sú nasýtené a láska medzi nami narastá. Čím viac dávate, tým viac milujete, a čím viac milujete, tým viac dávate. Bez dávania darov zostáva láska iba v teoretickej rovine, iba sa o nej hovorí. Láska znamená vzťah – zúčastňujú sa dvaja a pri obdarúvaní je láska väčšia. Ak niekto nechce mať rád alebo zlepšovať kvalitu vzťahu, nebude dávať dary.

 

OTÁZKA: Dá sa povedať, že výsledkom lásky je obdarúvanie?

 

Áno, dávanie darov je funkciou lásky – je to jej prejav. Nemôžeme dať dar, ak nemilujeme. Poznám príbeh o svätcovi, ktorý chodil od dverí k dverám žobrať o almužnu. Sväté osoby zvyknú žobrať, aj keď si na živobytie môžu zarobiť nejakou inou prácou. Ak totiž svätec žobre, dáva veľmi vzácnu vec – svoju spoločnosť. Môžete si myslieť, že je to znak pýchy a arogancie – vyhlasovať, že moja spoločnosť je tak cenná a keď vám spoločnosť dávam, ste veľmi šťastný. V skutočnosti je to ale naozaj tak – spoločnosť svätej osoby je vzácna. Prečo?

Keď vo védskej kultúre príde svätec žobrať o almužnu, drží si vrchnú časť oblečenia ako kôš a ľudia mu tam zvyknú dávať potraviny alebo dary. Mimochodom, aj budhisti na žobranie používajú misku. Takže, svätec raz podišiel k dverám istého hospodára a zaklopal na dvere, načo sa objavil pán domu. Svätec nastavil šaty a poprosil o almužnu. Muž mu povedal, aby chvíľu počkal a stratil sa v dome, no po chvíli sa vrátil aj s lopatou, nabral popol zo zhoreného dreva a hodil ho priamo na svätcove šaty. Svätec mu s neskrývanou úprimnosťou a nadšením viackrát poďakoval. Hospodára to trochu zarazilo a spýtal sa, prečo mu ďakuje, keď on ho urazil. Myslel si, že svätec žartuje, nevedel pochopiť, prečo on  ďakuje jemu.

Svätec ho uistil, že vôbec nežartuje a znova mu poďakoval. Vysvetlil hospodárovi, že to, čo urobil, nebolo zlé, pretože začal zisťovať, aké to je niečo dávať. Svätec prijal dar správnym spôsobom. Nech dáme čokoľvek, je to samo o sebe dobré. Vedel, že v bežných vzťahoch je dávanie dôležité a pomôže nám dostať sa k najvyššej realizácii z dávania darov: obdarúvaniu Boha. Keďže doteraz sme hovorili iba o vzťahoch medzi ľuďmi, je najvyšší čas poznamenať, že konečným vzťahom je láskyplná výmena medzi Bohom a živou bytosťou.

Dávanie daru je prejavom lásky a prospieva láske. Ak obdarúvame s láskou, zažívame pritom veľkú radosť. Ak má chlapec dievča rád, s radosťou vyrazí von a kúpi jej darček. Necíti sa zle; naopak, užíva si to. Vie, že na výmenu toho dostane viac, a tak sa usiluje zo všetkých síl. Nemám na mysli prízemnú obchodnícku vypočítavosť typu „niečo za niečo“ – vie, že keď uvidí priateľkinu rozžiarenú tvár, bude veľmi šťastný, a to nemá s vypočítavosťou nič spoločné. Šťastie, ktoré prežije, keď uvidí radostný výraz na jej tvári, znamená veľmi radostnú, vzájomne prežívanú výmenu.

Pri obdarúvaní sa darca díva človeku do tváre, aby videl jeho výraz. Ak niekto dokáže potešiť milovaného človeka, je to veľmi vzácne. Je to mnohonásobne viac než cena daru alebo úsilie vynaložené pri jeho zháňaní. Práve ten zvláštny okamih, keď sa druhý z daru teší, je dôvodom, prečo si niektorí pri zháňaní daru dávajú tak záležať. Dávanie má totiž väčší význam, ak berieme do úvahy, čo ten druhý chce alebo potrebuje. Samozrejme, existujú aj štandardné dary, ale dar, ktorý ten druhý naozaj ocení, má zvyčajne väčší úspech. Dar z povinnosti alebo nejaká zbytočnosť sú lepšie než nič, ale ak je na dare vidno snaha potešiť alebo pomôcť, má to oveľa väčší význam.

 

KROK Č. 2: PRIJÍMANIE DAROV (pratigṛhṇāti)

 

Pre obidve strany je prospešné, keď dar prijmeme. Ak odmietneme, stane sa  presný opak – vzťah sa nebude rozvíjať tak dobre, ako by sa mohol. Nezaberie nijaké ospravedlnenie – dar sa nám nemusí páčiť, môžeme mať zlú náladu alebo hocičo iné – odmietnutie vzťah nezlepší. Naopak, ak dar prijmeme, dávame najavo, že si človeka, dar samotný, myšlienku i dobrý úmysel vážime. Okrem toho ukazujeme, že darcovi dôverujeme a nepodozrievame ho, že nám dáva niečo nebezpečné. Prijatie daru nás zaväzuje vzťah udržať; okrem toho tým, že prijmeme dar, naznačujeme, že sme ochotní vzťah mať, ako je to napr. aj vtedy, keď chceme niečo predať – niekedy na to, aby sme nadviazali vzťah, dáme druhej osobe darček, napríklad ochutnať vzorku sladkosti či kávy.

Raz som na svojich cestách zavítal do Litvy. Keď som sa viezol autom cez Rigu, videl som skupinky študentov, ako v prvý školský deň nesú do školy kytice kvetov. Tento zvyk je veľmi dobrý, pretože dávajú dary z lásky, a keby to aj nebolo z lásky (čo je dosť možné), ale len preto, že im to kázali rodičia, znamená to začiatok láskyplného vzťahu. Rodičia majú určitú lásku k učiteľovi a vychovávajú deti tak, aby sa o lásku podelili – takéto zvyklosti pomáhajú rozvinúť lásku a to všetko sa deje pod vedením vyšších autorít. A aký to má vplyv na deti?

Po prvé, všetky podstúpili určitý stupeň odriekania, stretli sa s nejakými ťažkosťami, keď kvety niesli, a takisto je to znak pokory, celú cestu niesť kvety a potom ich darovať učiteľovi. Študenti cítia určitú vďačnosť voči učiteľovi a učiteľ cíti vďaku k nim, takže vzťah sa rozvinul. Študent, ktorého k tomu rodičia donútili, si môže myslieť, načo tie kvety učiteľovi dáva, ale možno si predsa len pomyslí, že nejaký dôvod to má, a pochopí, že učiteľ si trocha jeho úcty zaslúži a rodičia by ho k tomu nenútili, keby to nemalo zmysel. Vtedy začína byť žiak učiteľovi vďačný a vzťah medzi nimi sa stáva dôvernejší.

A čo sa stane, keď učiteľ dary prijme? Je vďačný, do určitej miery sa cíti žiakom zaviazaný a vynasnaží sa učiť ich čo najlepšie. Vzťah veľmi zosladne, pretože učiteľ dáva poznanie a študenti poznanie prijímajú. Za všetko to poznanie sa študenti odvďačia tým, že darujú kvety. Iný príklad dobrého fungovania vzťahov nájdeme vo védskom manželskom zväzku. Pred védskou svadbou funguje systém zasnúbenia – dievča na vydaj je často ešte mladé a preto až do puberty so svojím budúcim manželom nežije. Býva doma u rodičov a tí ju posielajú k manželovi s darmi. Takto sa buduje vzťah, hoci ešte nemusí chápať, o čo presne ide. V tomto veku ešte nemá žiadne otvorené sexuálne túžby, ani ešte nemôže úplne chápať, aký je medzi ňou a jej manželom vzťah. Ale keďže medzi nimi prebieha výmena služby a darov, vzťah sa prirodzene vyvíja a manželia k sebe postupne vyvinú pripútanosť.

Iný aspekt, o ktorom môžeme pri dare uvažovať je, že dar je súčasťou osoby, ktorá ho dáva. Darca sa týmto darom reprezentuje; preto keď obdarovaný dar vidí, pravdepodobne si na darcu spomenie, obzvlášť ak je ten dar preňho typický. Raz som dostal hodinky, ktoré som potom nosil devätnásť rokov. Často som sa na hodinky díval a s láskou myslel na premýšľavého človeka, ktorý mi tento užitočný dar dal. Ten dar bol nositeľom vzťahu celý ten čas, čo sme sa nevideli. Dary človeka reprezentujú a udržujú vzťah, obzvlášť ak je vhodný a dobre premyslený. To neznamená, že dar musíme mať devätnásť rokov; ak niekto daruje kvet, cení sa to najviac a účinok sa dostaví hneď. Je ním pocit lásky v srdci, o ktorý ide predovšetkým.

 

VĎAČNOSŤ

 

Ak nám niekto dá dar a úprimne nás chce potešiť, mali by sme byť vďační. Vďačnosť je úžasná vlastnosť a nie každý ju má, no toho, kto je vďačný, majú všetci radi. Ak totiž niekoho obdarujete a on sa poďakuje tak, že máte dojem, že v skutočnosti sa mu dar nepáči, cítite sa hrozne. Pokazí to celý zážitok, pretože ste ho chceli potešiť, no on sa dvakrát šťastne netvári a vy si myslíte, čo ste to len spravili. Toľko ste sa usilovali, no jeho to neteší a vzťah stagnuje. Ak chceme, aby napredoval, musíme prijímať dary s láskavosťou a vďačnosťou.

Takže prvý krok je vyvinúť úsilie niekoho obdarovať – nebyť lakomec. Druhý krok je, že ak nám niekto niečo dá, mali by sme byť vďační a pokúsiť sa dať to čo najviac najavo. Aj Krišna je známy ako bhāva-grāhī janārdana – Janārdana je jedno z mnohých Krišnových mien a „bhāva-grāhī“ znamená, že Krišna si cení a prijíma skôr darcov postoj než dar samotný – je nekonečne bohatý a nič nepotrebuje, no rád príjme našu bhāvu, náladu lásky. Raz, keď sa Draupadī (jedna z hrdiniek slávneho eposu Mahābhārata – pozn. prekl.) ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii pred zhromaždením plným zloprajných ľudí, ktorí ju chceli ponížiť, v zúfalstve začala volať Krišnove mená. Na Krišnu veľmi zapôsobilo, že si naňho spomenula, a to bol preňho najväčší dar. Neskôr poznamenal, že je jej veľkým dlžníkom. Nech Krišnovi dáme hocičo, čo ako je to bezvýznamné, výsledkom je, že Krišna sa cíti byť voči nám zadĺžený.

Keď môj duchovný učiteľ od svojich študentov prijímal dary, cítil toľkú vďačnosť, že slová jeho vďaky nemali konca. Prejaviť vďačnosť a oceniť dar je veľmi dôležité. Je jasné, že niektorí ľudia majú tendenciu sa prejaviť viac, iní menej, ale čím viac vieme vďaku vyjadriť, tým lepšie – trénovanie prejavov vďačnosti nám pomáha ju aj vyjadriť. Keď prijímame dary, nemalo by nás zaujímať, koľko stáli – dôležitý je úmysel. Mali by sme brať do úvahy, že človek sa z lásky snažil vytvoriť s nami vzťah a niečím nás potešiť. Nezáleží na tom, čo veľkej osobnosti darujete; vždy dá najavo vďaku a porozumenie a vy sa cítite úžasne.

 

OTÁZKA: Má nám zlepšovanie týchto vzťahov pomôcť rozvinúť duchovnú mentalitu?

 

V konečnom dôsledku áno, chceme mať duchovné vlastnosti a duchovné vzťahy – o svetských a démonických vzťahoch nechceme ani počuť. Démon vám môže niečo dať, ale keď si to vezmete, môže sa pokúsiť vás zabiť. Dobrým príkladom takéhoto „neláskyplného“ vzťahu je had. Ak hadovi dáte dobré mlieko s banánom, prijme to, pribudne mu jed, ale vaším priateľom sa nestane. Naopak, počká na najbližšiu vhodnú príležitosť, pohryzie vás a zabije.

V dávnych dobách žil veľký nevďačník Vṛikāsura, ktorý si vyžiadal požehnanie od Pána Śivu. Vykonával prísne odriekanie a hrozné obete, a tak sa ho Pán Śiva (ktorý je tiež známy ako Āśutoṣa – ten, koho možno ľahko potešiť) spýtal, čo mu môže dať. Vṛkāsura  požiadal o požehnanie – hlava, ktorej sa dotkne prstom, sa rozpadne na kusy. Pán Śiva odvetil, že to nie je dobré požehnanie, ale nakoniec s návrhom súhlasil. Vṛkāsura okamžite načiahol ruku k Śivovej hlave. To je démonická, nie veľmi božská vlastnosť. Pán Śiva bol  milostivý a dal Vṛkāsurovi, o čo ho požiadal, a démon sa pokúšal ho ním zabiť (nakoniec neúspešne).

O jednom človeku, ktorého som nikdy nestretol, som počul veľa pekných vecí. Keď som sa bavil s chlapíkom, ktorý ho dlhé roky dobre poznal, spýtal som sa, čo je zač. Dostal som túto odpoveď: „Vždy ti dá viac, než ty jemu.“

To je veľký kompliment, nemyslíte? Ľudia, ktorí rozvíjajú priateľské vzťahy, sú veľmi inteligentní, pretože vedia, že dobrý vzťah je hotový majetok. Preto aj vždy dávajú – mať dobrých priateľov pomáha zvyšovať kvalitu života. Niekedy počujeme ľudí sa sťažovať na nedostatok blízkych priateľov – tvrdia, že sa nemajú komu zdôveriť. Kvalita priateľstva závisí aj na nás. Ak na udržanie priateľstva nevynakladáme potrebné úsilie, je isté, že zo vzťahu sa tešiť nebudeme.

Jeden hluchý muž raz volal na svoju manželku, aby ihneď prišla. Zakričala, že o minútu je pri ňom, no on nepočul a obvinil ju, že je hluchá a nikdy mu neodpovedá. Bol to ale on, kto bol hluchý. Inými slovami, ak nechceme vytvoriť priateľské vzťahy my, myslíme si, že nechce ani nikto iný! „Ātmavan manyate-jagat“ – o druhých premýšľame podľa seba. Ak som sebecký a nechcem rozvíjať vzťahy, myslím si, že je to kvôli niekomu inému. Myslím si, že sebeckí sú tí druhí a oni nemajú záujem, nie ja! Naopak, keď chceme kultivovať vzťahy, vidíme to aj u druhých. Na západe je to známe ako „projective thinking“ resp. projektívne myslenie.

 

DARY, KTORÉ POTEŠIA NAJVIAC

 

Dar nemusí byť iba predmet – často postačí láskavé slovo. Najlepším darom býva  priateľská spoločnosť, milé slovo alebo pochvala. Ľudia sú radi, keď ich pochvália, napr. akú peknú službu urobili. Len si spomeňte na človeka, ktorý vždy dá viac, než dostane. Čo dáva? Väčšinou sú to milé pochvalné slová – ľuďom sa to veľmi páči a vzniká veľmi sladký vzťah. Vďačnosť je veľmi pekná vlastnosť, ktorá mi chýba, ale chcel by som ju rozvinúť. Keďže som trochu vypočítavý, prejavím pocity, keď dostanem dar, ktorý sa mi páči. Inak vďačnosť veľmi nedávam najavo, a to nie je dobré. Vďačnosť by som mal vyjadriť vždy, či sa mi dar páči alebo nie. Ak vďačný nie som a neocením dar, ešte stále môžem prejaviť vďačnosť za úsilie a myšlienku. Niekto by mohol povedať, že keď sa tvárime, že sa nám dar páči a nie je to tak, je to povrchné a falošné. V skutočnosti by sme však mali byť vďační. Prečo by som neocenil úsilie človeka, ktorý mi niečo z dobrej vôle dal? Darček nemusí byť  veľmi drahý, ale ten človek určite vynaložil nemalé úsilie, aby ho získal, a to si našu vďačnosť určite zaslúži!

Ako sme už spomenuli, darom môže byť vaša spoločnosť. Ak niekto leží v nemocnici a vy ho navštívite s prázdnymi rukami, už to, že ste prišli, je darom! Vy ste sa stali darom! Keď sú ľudia nešťastní a majú problémy, každý prejav účasti v ich trápení im príde vhod – vtedy je na obdarovanie najvhodnejšia doba. Keď je niekto v nemocnici a vy ho navštívite s darom alebo mu doprajete priateľskú spoločnosť, veľmi to ocení. Je chorý a trpí. Ak sa zastavíte a preukážete mu lásku a porozumenie, určite sa poteší!

Dobrým darom môže byť aj dobrá správa. Naopak, nositeľ zlej správy nebýva príliš obľúbený – taký dar človeka veľmi nepoteší. Vo védskej kultúre sa preto ľudia vždy snažia nebyť tými, čo zvestujú zlú správu. Niekedy to však spraviť musíme a v takom prípade by sme to mali spraviť diskrétne. Po odchode môjho duchovného učiteľa mal prezident londýnskeho chrámu nevďačnú úlohu – oznámiť každému jeho žiakovi, že náš milovaný duchovný učiteľ odišiel. Zavolal ma do kancelárie a povedal mi túto smutnú novinu takým úžasným, láskyplným a milým spôsobom, že z toho razom bola dobrá správa. Samozrejme iba v tom zmysle, že môj učiteľ sa vrátil do duchovného sveta. Zlé na tej správe bolo to, že sme od neho boli odlúčení. Nikdy nezabudnem na to, ako starostlivo a pozorne tú správu podal. Keby sa ku mne správa dostala náhodou, niekde na chodbe, bolo by to veľmi, veľmi bolestivé. Ale keďže si chrámový prezident dal tak záležať – každého oddaného si zavolal do kancelárie a osobne a mu to povedal – bolo to úžasné. To bol dar. V skutočnosti nám dal dar lásky k nášmu duchovnému učiteľovi. Takže dar nemusí byť vždy iba fyzický predmet. Môže to byť slovo, dobrá správa, obyčajný úsmev, návšteva, telefónny rozhovor, pohľadnica alebo list. Človeka naozaj poteší, keď dostane napr. list, ale vítaný je akýkoľvek dar.

 

OBCHODNÉ DARY

 

Ak niekto dáva dar a potom za to niečo očakáva, vzťah sa nerozvíja tak, ako v prípade nezištného daru. Takýto dar sa stáva „obchodným“ darom a obchod je záležitosť úplne odlišného charakteru. Jeden robotník zvykol odkladať svojím spolupracovníkom obedy, keď meškali, a robil to rád. Vždy, keď sa nejaký jeho kolega oneskoril, odložil mu obed a on mu za to bol samozrejme veľmi vďačný. No raz sa stalo, že prišiel na obed neskoro on. Vošiel a všimol si, že mu nikto obed neodložil. Bol veľmi nahnevaný a začal sa ponosovať, prečo mu obed nikto neodložil? Takéto správanie vzťahom vôbec neprospieva – prezrádza, že dary a pozornosť nie sú venované nezištne a bez pripútanosti. Inými slovami, robotník dával dar v očakávaní, že si to zapamätajú – myslel si, že je rad na nich, aby mu odložili obed, a vzťah strpkol. Vyšlo najavo, že jeho dar nebol tak dobre myslený – bol skôr obchodnej povahy. Robotník bol k svojej šľachetnosti pripútaný, a to jeho skutok nielen znehodnotilo, ale v konečnom dôsledku sa obrátilo proti tomu, čo bolo jeho zámerom.

Ak s niekým chcete uzavrieť obchod, obe strany by mali vedieť, že ide o obchod a nič iné. Niečo dám a niečo za to dostanem – to je obchod a všetci to vedia. Od takého vzťahu nemožno očakávať láskyplnú výmenu nálad. Samozrejme je pekné, ak výmena názorov prebieha v priateľskej atmosfére, ale účinok, ktorý to má na vzťah medzi vami, nie je rovnaký, ako keď vám niekto dá dar bez toho, že by niečo očakával na oplátku.

Niekedy chce človek ponúknuť náboženskej organizácii ako dar pozemok, ale vyhradí si podmienky: 1.) Organizácia musí na pozemku postaviť chrám, 2.) Chrám sa musí postaviť v takom a takom časovom rozpätí, 3.) Rozloha chrámu musí byť taká a taká atď. Takéto podmienky daru zbavujú čara, preto je najvhodnejší nezištný dar. Akákoľvek podmienka totiž prezrádza, že dar nie je taký úprimný a znižuje pozitívnu povahu dávania daru.

Predstavte si, že vám niekto daruje sveter a ukáže sa, že vám nie je akurát alebo sa vám nepáči strih. Spýtate sa ho, či by mu nevadilo, keby si v ho obchode vymenil za iný. Ak vás chce naozaj potešiť, samozrejme pristane, no ak bude trvať na tom, aby ste si ho nechali, znamená to, že je pripútaný k tomu, čo vybral, a chce si užívať predstavu, že nosíte práve sveter, ktorý vám dal, hoci vám sa nepáči. Takýto „dar“ je skôr darom pre neho samého, nie pre vás. Keď niekto zaťaží dar podmienkami, vzťah nebude taký sladký.

 

VZŤAHY V ODLÚČENÍ

 

KOMENTÁR: To ma privádza na myšlienku, že aj veľkí učitelia dávali celému svetu nepodmienené dary a získali si tým (a stále získavajú) srdcia mnohých generácií. Generácie ľudí čítajú, čo povedali, prijímajú poznanie a potom sa cítia povinní im slúžiť. Myslím, že taký vzťah je najlepší.

 

Dobrý vzťah nie je podmienený časom a priestorom a to isté samozrejme platí o zlom vzťahu. Vo Védach  sú popísané dva druhy vzťahov s duchovným učiteľom – vapu, čo znamená fyzická prítomnosť, a vani alebo pokyny. Oba sú rovnako vzácne a môžeme ich využiť na ponúkanie darov.

Hovorí sa, že neprítomnosť zvyšuje náklonnosť v srdci – ak sú dve citovo blízke osoby od seba odlúčené, vzťah nezaniká, ale silnie. To je na vzťahu veľmi pekné; pretrváva aj napriek odlúčeniu. Preto nie je pravda, že podmienkou fungovania vzťahu je vidieť druhého každý deň. Nie je to tak – na to, aby vzťah pretrval, stačí jediné stretnutie, jediná chvíľa.

Najdôležitejší je náš vzťah s Bohom alebo Krišnom. Tento vzťah úplne transcenduje čas a priestor – je večný a všadeprítomný, preto je najdôležitejšou úlohou ľudstva obnoviť náš vzťah s Krišnom. Na to je však potrebný vzťah s Jeho predstaviteľom, duchovným učiteľom, a z tohto dôvodu dávame dary guruovi, ktorý dary prijíma za najvyššieho pána, Krišnu.

Krišna ako veľká osobnosť vďačne prijme aj ten najmenší dar, za ktorý neustále ďakuje. Nie je to pretvárka – myslí to úprimne. Dá sa povedať, že človeka môžeme posúdiť podľa toho, ako vďačný vie byť. Ak je človek vďačný, viete, že je vychovaný. Nie je to tak? Môžeme si to otestovať na tom, ako dary prijíma.

 

STAROSTLIVOSŤ O DARY

 

Predstavte si, že niekto vám daruje pekné hodinky a vy ich necháte moknúť na daždi. Čo bude s vaším vzťahom s osobou, ktorá vám ich darovala? Keď nabudúce príde a uvidí hodinky celé zhrdzavené, isto si pomyslí, že ste sa o ne náležite nestarali. Keď dostaneme dar, je našou zodpovednosťou sa oň postarať tak, ako by sme sa postarali o človeka samotného! Dar človeka reprezentuje, takže ak si nevážime dar, nevážime si ani osobu, od ktorej ho máme. Povedzme, že mi niekto dá dar a ja ho nechám pohodený niekde v komore. Ak sa to dozvie, a  ľudia to zvyčajne chcú vedieť, je to jasný signál, že na vzťahu mi veľmi nezáleží a nebude pokračovať. V prijímaní darov je zahrnutá zodpovednosť.

Raz, keď som ešte ako chlapec chodil do skautského krúžku, vyrábali sme veci z hliny. Náš vedúci priniesol kusy mäkkej hliny a učil nás, ako ju tvarovať. Témou projektu bolo zhotoviť pre rodičov dar z hliny, a tak som sa rozhodol, že urobím popolník a darujem ho mame. Zďaleka nie som umelec, no niečo som pozliepal. Nechali sme to vysušiť a potom sme na to dali prírodnú živicu. Popolník nebol veľmi pekný, no ja som jej ho aj tak dal a ona to veľmi ocenila – poďakovala sa, pochválila ho a položila ho rovno do stredu stolíka na kávu. Z toho, ako sa zachovala, som mal úžasný pocit, aj keď dar nebol veľmi pekný ani drahý. Ako malé dieťa som si neuvedomoval, aké úžasné je dávať dary. Možno to bol jeden z mojich prvých darov vôbec. Matka potom vždy popolník používala a všetkým o ňom hovorila, a ostatní dar chválili. Táto skúsenosť ma tak inšpirovala, že odvtedy som získal ohromnú chuť dávať dary. To, ako s darom zaobchádzame, vyjadruje, čo si myslíme o človeku, ktorý nám ho dal. Takže ak chceme, aby vzťah pekne pokračoval, musíme podľa toho s darčekom aj zaobchádzať. Pamätajte, dar človeka reprezentuje. Poznám duchovného učiteľa, ktorý bol v prijímaní darov expert. Ak mu niekto daroval obrázok, povedal svojmu služobníkovi, aby ho dal zarámovať alebo aby ho ihneď zavesil na stenu. Ak mu niekto doniesol kvety, okamžite ich dal do vody. Predstavte si, že vám niekto dá peknú kyticu kvetov a vy ju necháte zvädnúť na stole. To je jasný signál, že vo vzťahu s darcom to ide dolu vodou. Ale ak sa poďakujeme a dáme ich do vody, dávame najavo, že si dar vážime. Raz dostal spomínaný učiteľ hodinky, ktoré ukazovali čas na rôznych svetových miestach – ihneď si ich dal na ruku a tie, čo nosil dovtedy, odložil. Za nejaký čas si niekto nové hodinky všimol a učiteľ mu ich daroval, hoci mu boli veľmi drahé. Keď odniekiaľ odchádzal, hostiteľom príležitostne nechával dary. Keď pomocníci alebo služobníci po dlhšom čase odchádzali zo služby, často im venoval osobné veci, a keď zomieral, určil špeciálne dary rôznym ľuďom, ktorí mu pomáhali. Len pár minút predtým, ako opustil svet, bol taký pozorný a úžasný. Predstavte si, ako sa človek, ktorý dostal dar v takej situácii, mohol cítiť. Jeden z mojich bývalých kolegov, Tamál Krišna Goswámí, mal tiež túto úžasnú vlastnosť – dávanie a prijímanie darov bral veľmi vážne a bolo vidno, aké úžasné pocity k nemu za to ľudia prechovávali. Z dávania darov urobil špeciálnu vec a veľmi si vážil, aj keď ho obdarovali.

No nikto nezveľaďoval medziľudské vzťahy viac ako Pán Caitanya. Keď Mu raz dal niekto  lastúrovú girlandu, nechal si ju veľmi dlho a staral sa o ňu, pretože mu pripomínala Krišnu. Ktosi iný Mu zas dal posvätný kameň, ktorý zvlhčil slzami lásky k Bohu a nakoniec ho  daroval človeku, ktorý ho takisto opatroval. Jeden kráľ chcel získať požehnanú spoločnosť Pána Caitanyu, ale zakázali mu to, pretože bol svetská osoba. Jeden zo služobníkov Pána Caitanyu však chcel, aby dostal aspoň niečo a požiadal ho, aby dal kráľovi malý kúsok látky z Jeho starého odevu. Kráľ potom uctieval odev, ako keby to bol sám Pán Caitanya. Na duchovnej úrovni sú človek a osobné veci totožné, na úrovni hmotnej je medzi nimi podobnosť.

 

OTÁZKA: Nie je to iba predstava?

 

Nie. Osoba je tam naozaj čiastočne zastúpená. Predstavme si, že prídem k niekomu domov a na stene je fotografia jeho starého otca. Ak ju pochválim, znamená to, že dávam fotografii i človeku na nej najavo určitú úctu. Ak by som namiesto pochvaly na fotku niečo hodil, bolo by to neúctivé, hoci starý otec nie je fyzicky prítomný. Ak znevážim fotografiu, znevážim aj človeka. Keďže je hmotná úroveň odrazom duchovnej úrovne, je tam aj veľa podobností, a medzi človekom a jeho osobnými vecami je zjavná súvislosť.

 

KROK Č. 3: DÔVERNÉ OTVÁRANIE MYSLE (guhyam ākhyāti)

 

Dôverné otváranie mysle ľudí zbližuje. Ak chceme, aby náš vzťah bol stabilnejší a trvalejší, mali by sme si otvoriť myseľ. Keď sa niekomu zdôverujeme, privádzame ho bližšie k sebe, dôverujeme mu, otvárame mu myseľ a hovoríme mu niečo intímne.

Keď však človek nie je náš dobrý priateľ, môže nám ublížiť. Moja stará mama mala v dome na stene zavesenú túto básničku:

 

                                             Ak máš priateľa

                                             Drž si ho od tela

                                             Nikdy ho nenechaj

                                             Spoznať svoje tajomstvá

                                             Priateľ sa poľahky

                                             Zmení  na nepriateľa

                                             A celý svet sa dozvie

                                             O tvojich tajomstvách.

 

To je negatívna stránka otvárania mysle. Ak sa človek obráti proti vám, môže všetkým povedať o dôvernostiach, čo od vás vie. Je teda pravda, že pri otváraní mysle riskujete a táto báseň nás od toho odrádza a radí nám, aby sme si nechali všetko pre seba neotvárali sa. Môžete argumentovať, že v istom zmysle je bezpečnejšie nezdôverovať sa s príliš osobnými informáciami, no potom tak aj bude vzťah vyzerať.

Netvrdím, že musíte prezradiť všetko všetkým a už vôbec sa neodporúča hovoriť najdôvernejšie tajomstvá niekomu, koho stretnete prvýkrát, ale určitý druh otvárania mysle je nutný, ak chcete, aby váš vzťah bol vôbec priateľstvom. Nemusí to byť nič veľmi dôverné – už keď niekomu zaželáte dobrý deň, otvárate časť mysle – tu o dôvernosti nemôže byť ani reči. Najdrahšiemu priateľovi však môžeme myseľ otvoriť úplne a za každých okolností. V konečnom dôsledku je naším najdrahším a najdôvernejším priateľom samozrejme Boh, pretože sú veci, ktoré nevyjadrujeme alebo nehovoríme ani najbližším priateľom. Je to preto, že im nemôžeme úplne dôverovať. Bohu alebo Krišnovi však môžeme dôverovať úplne. Nikdy sa od nás neodvráti, nestane sa naším nepriateľom a nespraví nič, čo by nám ublížilo. To je najlepší, skutočný priateľ. Je ťažké nájsť priateľov, ktorí by vám nikdy neuškodili – nezobrali pri prvej príležitosti peniaze, neohovorili vás alebo vám neprebrali priateľku či manželku. S takými ľuďmi je lepšie sa nezdružovať. Cāṇakya Paṇḍita radí: „S takými ľuďmi sa neunúvajte udržiavať priateľstvo. Je lepšie mať menej ozajstných priateľov, ba i len jedného takého, ktorému môžete naozaj dôverovať, než takého, čo sa od vás ľahko odvráti.“

 

OTÁZKA: Je pravda, že sklon hromadiť priateľov len preto, aby sme ich mali veľa, nás núti konať neprirodzeným spôsobom?

 

Ten, kto chce urobiť dojem na priateľov a verí, že priateľstvo môže byť založené iba na vonkajších veciach ako sú napr. peniaze, sa zapletie do nie veľmi dobrého vzťahu. Priateľstvo by sa nemalo zakladať na peniazoch. V hmotnom svete to tak však nanešťastie býva – keď máte peniaze a ste úspešní, máte priateľov, a keď úspešný nie ste a nemáte peniaze, priateľov nemáte. Skutočný priateľ (a takých je málo) nebude priateľstvo posudzovať na tomto základe. Aj keď nemáte peniaze a úspech, skutočný priateľ pri vás ostane. Včera mi niekto hovoril, že jeho priateľ práve zistil, že má nádor v mozgu a onedlho môže zomrieť. Spýtal sa ma, čo by mohol spraviť, aby svojmu priateľovi pomohol po duchovnej stránke, a tak som mu poradil, aby zostal jeho priateľom – práve teraz neexistuje nič viac, čo by mohol dať. Keď mu dá priateľstvo, dá mu aj duchovno, pretože si je vedomý Boha.

Povedali mi, že tento muž sa o Boha a duchovný život nikdy nezaujímal (žil v Sovietskom Zväze), nevie nič o zásadách duchovného života, takže ak bude bombardovaný pričastými rozhovormi o Bohu, isto bude zmätený.

To isté platí pri rozdávaní duchovnej literatúry. Ak niekto ponúka knižky, dáva svoje priateľstvo, svoju spoločnosť a nemal by to robiť povrchne. Ak k tomu pristupuje ako k obchodu – rozdať čo najviac kníh a získať peniaze – aj to je niečo, ale vždy je lepšie snažiť sa dať niečo zo seba a snažiť sa o priateľský prístup. Pri takomto prístupe je dávanie duchovného poznania oveľa jednoduchšie. Ak druhá strana tento priateľský prístup ocení a rozhodne sa dať príspevok, je to veľmi pekné. Ten, kto rozdáva knižky, by to nemal robiť s tým, že človeka, ktorému ponúka knižku, už nikdy neuvidí. Oveľa lepšie je myslieť si, že vstupuje do vzťahu, ktorý bude trvať večne, považovať osobu za svojho priateľa a priateľstvo má od chvíle, kedy sme sa stretli, dobrý základ. Pri ďalšom stretnutí budeme pokračovať tam, kde sme prestali. Keď sa snažíme rozdávať duchovné poznanie, mali by sme byť milí a priateľskí. Ak si aj človek knihu nevezme, bude mať pozitívny vzťah k tomu, kto knihy rozdáva, a takisto k filozofii, ktorá je v nich.

Raz som v Portlande (Oregon) rozdával knižky – bolo to na miestach, kde sa pohybovalo veľa obchodníkov. Často prešli okolo mňa aj niekoľko krát denne a tak to išlo mnoho dní. Jeden obchodník ma vždy odbil strohým „Nie, ďakujem“. Raz som mu však priateľsky odvetil „Dobre, nabudúce!“, čím som mu jasne dal najavo, že ho poznám a on vedel, že stále myslím na to, ako ho zaujať literatúrou. Jedného dňa sa pri mne pristavil, spýtal sa, čo to mám a kúpil si knižku. Čiastočne to bolo preto, že som bol k nemu, ako k svojmu blízkemu duchovnému bratovi, stále priateľský, nešetril som úsmevom ani slovami uznania. To bol môj dar jemu a výsledkom bol vzťah. Teraz bol na rade on!

 

KROK Č. 4: DÔVERNÉ PÝTANIE SA (pṛcchati)

 

Všeobecne platí, že podľa miery nášho poznania alebo sociálneho postavenia vstupujeme do vzťahov s 1.) s rovnocennými, 2.) s podriadenými a 3.) s nadriadenými.

Naše jednanie s vrstovníkmi by malo byť priateľské, podriadeným dávame vedenie a od nadriadených vedenie prijímame. Ak sa pýtame seberovného, malo by byť jasné, že nie sme povinní prijať alebo konať podľa jeho rady. Ak sa ale spýtame to isté osoby v nadriadenom postavení, očakáva sa, že sa jeho radou budeme aj riadiť – jej ignorovanie by malo na náš vzťah neblahé následky. Ak sa napríklad pýtame skúseného automechanika (je to môj nadriadený, pokiaľ ide o opravu auta), čo je s naším autom, on nám poradí, no my s ním nebudeme súhlasiť a nepočúvneme ho, náš vzťah s ním sa zhorší.

Mali by sme byť vždy v ten správny čas ochotní podriadiť sa, byť priateľom, alebo učiteľom či nadriadeným. Inými slovami, naše autority, priatelia a podriadení by z nás mali mať radosť vďaka tomu, že dokážeme prispôsobiť svoje postoje a správanie podľa našej kvalifikácie. Žiak by sa ku guruovi mal správať podriadene a prijať postoj: „Urobím, čo mi povieš.“ Spolužiakov – duchovných bratov – by sme mali tešiť priateľským správaním a žiakom by sme mali robiť radosť tým, že ich učíme pravdivo a s láskou.

 

OTÁZKA: Vždy si pripomínam, že pokora je v našich životoch veľmi dôležitá. Tento postoj nás udržuje šťastných.

 

To je veľmi dôležité. Určitý stupeň pokory sa vyžaduje vo všetkých vzťahoch. Aj keď je niekto nadriadený alebo podriadený, musí byť pokorný, pretože označenia „nadriadený“, „podriadený“, „mladší“ alebo „starší“ sú iba dočasné a mylné a mali by sa používať len s ohľadom na určitý cieľ. Takéto označenia v skutočnosti nevysvetľujú vzťahy presne, pretože každá osoba alebo duša je rovnocenná, večná časť Najvyššej Božskej Osobnosti.

Ak má niekto v určitej oblasti viac poznania, očakáva sa od nás, že do určitej miery mu budeme dôverovať. Predstavme si, že idem k lekárovi a popíšem mu príznaky svojej choroby. Urobí dôkladné vyšetrenie a stanoví diagnózu. Ak prijmem jeho radu, vzťah bude pokračovať. Ak nie, náš vzťah s najväčšou pravdepodobnosťou skončí. V Bhagavad-gīte sa Ardžuna a Krišna spočiatku bavili ako priatelia a každý si povedal svoj názor. Keďže ich vzťah bol výlučne priateľský, Ardžuna sa necítil zaviazaný prijať to, čo Krišna povedal. Neskôr si všimol, že jeho problém sa nerieši a pochopil, že Krišna je oveľa kvalifikovanejší než on. V tej chvíli pochopil, že Krišnu trochu podceňoval a navrhol, aby zmenili vzťah. Tak sa Ardžuna stal Krišnovým žiakom (śiṣya) a Krišna sa stal láskavo jeho učiteľom. Ardžuna sa tak ocitol v podriadenom postavení – už s Krišnom neargumentoval, iba počúval, čo mu hovorí a prijímal to. Bola to dôležitá zmena, pretože Ardžuna prijal Krišnu ako učiteľa a učiteľ je náš nadriadený – ten, kto má poznanie. Od tej chvíle bol Ardžuna veľmi pokorný a Krišna z pozície autority odpovedal na všetky jeho otázky. Ak chceme mať dobré vzťahy, musíme vedieť, aký druh vzťahu chceme mať; s nadriadeným, rovnocenným alebo podriadeným, pretože každý si vyžaduje iný typ správania.

 

KROK č.5: PRIJÍMANIE JEDLA (bhuṅkte)

 

Jedlo nám prináša potešenie (tuṣṭi), výživu (puṣṭi) a zaháňa hlad (kṣud-apāya). Je to prekvapujúce, ale to isté – radosť, obživu a úľavu od bolesti – očakávame od priateľa, a preto je ponúkanie jedla dôležitou súčasťou priateľstva. Śrīmatī Rādhārāṇī a Matka Yaśodā sú veľmi radi, keď môžu Krišnovi navariť, a ak to nezje, v ich vzťahu to začne škrípať – matka Yaśodā je smutná, keď Krišna nezje, čo mu navarila, a vyhreší ho. Takže ak mi niekto ponúkne niečo na jedenie a ja odmietnem, vzťah je narušený, ale ak si dám, vzťah začína byť veľmi, veľmi pekný, pretože mi dávajú niečo s láskou a ja to prijímam.

Ak ma niekto ponúkne jedlom, znamená to, že do mňa investuje čas, energiu a peniaze – potravu treba vypestovať alebo kúpiť, skladovať, načistiť, nakrájať, upraviť a nakoniec podať – je to zložitý proces. Keď zjem, čo mi ponúkli, znamená to, že dar som uznal a ocenil.

Môžeme to rozdeliť na dve časti – jedenie a reakcia, či nám chutilo alebo nie. Hoci jedlo nemusí byť dva razy podľa nášho gusta, nemusíme to hostiteľovi hneď vyhodiť na oči a povedať, aké „je to hrozné“. Takéto poznámky vzťahom rozhodne neprospievajú, preto je oveľa lepšie zakusnúť si do jazyka a poďakovať sa.

Môj duchovný učiteľ mal zásadu, že zjedol čokoľvek, čo navarila jeho sestra, keď ho prišla navštíviť. Trval na tom, hoci varila na oleji z horčičného semienka a také jedlá boli preňho ťažko stráviteľné. „Je to moja sestra a keď mi chce navariť, zjem to,“ vravieval často. Inými slovami, vzťah bol preňho dôležitejší než trávenie. Jeho žiaci niekedy protestovali, no on na to nedbal – láskyplný vzťah so sestrou mu bol prednejší. Jeden svätý chlapec raz dokonca zjedol jedlo od svojej matky, hoci vedel, že niekto z jeho rodiny doň pridal jed – a to len preto, aby udržal vzťah. To neznamená, že by sme mali jesť nepožívateľné jedlo len preto, že nám ho niekto ponúka. Mali by sme prijať jedlo od osoby, s ktorou chceme zlepšiť vzťah.

Krišna nás svojím vlastným príkladom poúča po duchovnej i hmotnej stránke. Nezje nič, čo mu ponúknu ľudia, ktorí s Ním a s Jeho priateľmi nemajú láskyplný vzťah. Krišna netúži po dôvernostiach s takými ľuďmi – môžu Mu pripraviť hocičo, Jeho to nezaujíma. Inými slovami, ak sa neponúknete, znamená to, že dôvernejší vzťah nechcete mať a radšej sa mu vyhnete. Práve z tohto dôvodu sa niektorí ľudia, snažiaci sa striktne pridŕžať zásad duchovného života, vyhýbajú jedlu od svetských osôb. Môžeme sa spýtať, s kým sa teda máme stýkať? Odpoveď je jednoduchá: s priateľmi a s ľuďmi, s ktorými chceme mať vzťah. Nestýkame sa s ľuďmi, ktorí nie sú dôveryhodní; a od takých ani neprijímame jedlo. Keď od druhých neprijmeme jedlo, vzťah sa nemôže rozvinúť.

„Bhuṅkte“ znamená jesť. Ak mi niekto ponúkne jedlo a ja ho nezjem, môže sa uraziť. Je to ako keď prídete k niekomu domov a oni pre vás prichystajú pohostenie. Ak poviete, že nechcete, budú to brať ako prejav neúcty. Môžete byť sýty, držať diétu atď., očakávajú, že si niečo dáte. Keď ma niekto ponúkne a ja si dám, dávam tým najavo, že mu dôverujem a verím, že mi neublíži. Ak za mnou príde neznámy človek na ulici a niečím ma ponúkne, nielen že to nebudem jesť, ani na to nepomyslím, bez ohľadu na to, či som zrovna hladný alebo nie. Aj rodičia svoje deti často upozorňujú, aby si od cudzích ľudí nič nebrali, pretože nepoznajú ich motívy. Ako môžem vedieť, či ma nechce otráviť? Možno je to nejaký váš nepriateľ alebo masový vrah, kto vie. Nie som si istý a nič si od neho nezoberiem. Od ľudí, ktorým dôverujem, si však jedlo vziať môžem.

 

OTÁZKA: Keď niekomu ponúkate jedlo, znamená to, že ste ochotný nadviazať vzťah?

 

Jedenie je jedna vec, reakcia, ktorú jedlo vyvolá, je zasa niečo úplne iné. Človek, ktorému ste jedlo ponúkli, musí to, čo ste mu ponúkli, a skutočnosť, že ste mu niečo ponúkli, oceniť. Aj keby mu nechutilo, mal by oceniť úsilie. Jedného dňa prišiel Krišna domov k Vidurovi, svojmu drahému priateľovi. Keď vítal Krišnu vo svojom dome, tak sa potešil, že mu chcel ponúknuť to najlepšie, čo mal – dobré banány, ale v chvate ponúkol Krišnovi šupy a banány odhodil. Krišna však šupy zjedol, pretože boli ponúkané s láskou a Krišna bol  veľmi šťastný. Inokedy zasa Sudāmā Vipra priniesol Krišnovi drvenú ryžu a on ju zjedol s poznámkou, že bola výborná. V skutočnosti to nebolo jedlo vysokej kvality, ale Krišna sa potešil, lebo mu ryžu ponúkol s láskou. To, že nám jedlo chutí, teda nie je iba jeho chuťou; ešte lepším ho robí láska, s ktorou ho pripravujeme.

Ak nám niekto ponúka jedlo, dáva niečo aj sebe, ako sme to už spomenuli pri daroch. Keď dávame druhému dar, dávame mu časť seba alebo časť našej energie. Medzi človekom a energiou, ktorú vynaloží, v podstate nie je rozdiel, takže veľké rozdiely nebudú ani medzi dávaním daru aj dávaním jedla. Ak má niekto jedlo a niečo vám z neho dá, dáva niečo zo seba. Ak to prijmete, prijímate jeho samotného. Ak chce napríklad nejaký obchodník uzavrieť obchodnú zmluvu, pozve obchodného partnera na večeru alebo na obed a pohostí ho. Ak to pozvaný prijme, je ochotný si hostiteľa vypočuť a považuje ho za rovnocenného alebo za priateľa – to gesto má jasné posolstvo. Ak ale jedlo odmietne, vzťah nebude taký blízky. A ak jedlo nielen ponúka, ale ho aj pestuje, krája, pripravuje, varí a podáva, vzťah bude ešte dôvernejší.

 

KROK Č. 6: ROZDÁVANIE JEDLA (bhojayate).

 

OTÁZKA: Pracujem vo vegetariánskej reštaurácii a všimol som si, že keď niekomu podávam jedlo, je to veľmi intímna situácia.

 

Dávanie jedla je druhá strana mince prijímania jedla. Ak niekomu ponúkate jedlo, aktívne sa podieľate na vybudovaní vzťahu a obraciate sa na druhého, že by ste s ním nadviazali bližší vzťah. Keď ho druhá strana prijme, vzťah bude skutočne blízky.

 

OTÁZKA: Aký je rozdiel v tom, keď za jedlo účtujem peniaze a keď ho ponúkam bez toho?

 

Keď za jedlo účtujeme peniaze, je to obchod alebo čiastočný obchod. Je prirodzené, že vzťah nie je taký osobný, ako keď ponúkame jedlo bez toho, že niečo očakávame na oplátku. Každý vie, že keď ma obchodník vezme na obed, niečo si od toho sľubuje – nejaký dobrý obchod, a tento druh vzťahu nie je taký dôverný, keďže v ňom ide hlavne o získanie nejakej výhody. Utratí peniaze, ale dúfa, že dostane niečo na oplátku, možno aj väčší finančný obnos. Asi aj v tom je trochu priateľstva a náš vzťah by sa dal nazvať vzťahom zmiešaného typu – navonok priateľstvo, v skutočnosti obchod. Ak by ma teraz chcel navyše pozvať k sebe domov, bolo by to ešte osobnejšie ako predtým v reštaurácii, pretože uňho doma je oveľa domáckejšie prostredie a s najväčšou pravdepodobnosťou pripravili, či už on alebo jeho manželka, jedlo sami.

Povedzme, že mi ponúkate jedlo, ja sa poďakujem, vezmem si a hneď na to utečiem. To zďaleka nie je také osobné, ako keby som sa ponúkol vo vašej prítomnosti. Niekedy, keď ponúkate ľuďom jedlo a oni povedia, že si dajú neskôr, je to pekné, ale nie tak, ako keby to zjedli priamo pred vami. Ba ešte lepšie a osobnejšie je, keď jete spoločne. Ale aby sme sa vrátili k predávaniu, tak taký osobný vzťah, ako keď dávate bez platenia, nie je možný.

 

OTÁZKA: V našej reštaurácii nezvykneme hosťom vystaviť účet, ktorý musia zaplatiť pri pokladni, ale požiadame ich o príspevok. Je v tom rozdiel?

 

To asi preto, aby to bolo v súlade so zákonmi štátu, že? Nuž, poplatku za jedlo sa nevyhnete – ak hosť neprispeje alebo nezaplatí účet, jedlo mu nedáte. Podstatné je, že v oboch prípadoch sa platí a rozdiel je iba v názve. Ak výmenu za poplatok nazveme príspevok, znie to trošku jemnejšie, ale stále ide o obchod. Dávame poplatok za vykonanú službu. No určitá miera osobného vzťahu a priateľstva je nepochybne aj pri platbe šekom, inak by vôbec nejedli! Chcem tým povedať, že určitá dôvernosť a priateľstvo je aj v situácii, keď platíte, ale zatiaľ je iba v počiatočnom štádiu.

Zohľadniť treba aj to, že ľudia, ktorí prichádzajú do reštaurácie a zaplatia, aby sa najedli, pravdepodobne nestoja o to, aby ich čašník pri podávaní alebo prijímaní jedla presviedčal o svojej životnej filozofii. Môžu sa ohradiť, že na také čosi vôbec nemajú náladu. Naopak, keď sa niekto príde najesť a platiť nemusí, cíti sa zaviazaný a väčšinou je ochotný si vypočuť všetko, čo mu poviete. Keď však očakávate od tých, čo sa prídu najesť (môžete ich volať „zákazníci“) platbu, môžu povedať, že sa prišli najesť, nie počúvať vás, a vy to musíte rešpektovať. Možno si myslia, že zaplatili za jedlo a neprišli, aby im niekto kázal. Ak sa chcú dozvedieť niečo o filozofii, musí to prísť od nich, nie od vás alebo zamestnancov reštaurácie.

 

POZNÁMKA: V takýchto prípadoch dávam zákazníkom malý darček – napríklad sladkú guličku, aby bol náš vzťah trochu osobnejší. Dám im obed a oni zaplatia, to áno, ale potom im ponúknem sladkú guličku – môžu si vybrať. Neviem si to vysvetliť, ale mám pocit, že keď rozdám guličiek viac, večer, keď počítam tržbu, je tam často viac peňazí, než by malo byť!

 

Pretože si urobil krok smerom k priateľstvu – dal si im darček a pohostil ich. Často na to zareagujú tak, že začnú byť o čosi vľúdnejší. Váš vzťah prerástol do priateľstva a nezostalo len pri obchode. Priateľská komunikácia prináša väčšiu náklonnosť a je dosť pravdepodobné, že tvoje počínanie im bude imponovať. Keď ťa považujú za priateľa, budú ťa ako priateľa aj chcieť potešiť, to je celé. Tvoja snaha ich potešiť a dať im niečo bude mať za následok, že oni budú chcieť potešiť teba a takisto ti niečo dať. Začínate byť priatelia a máte sa radi. Všetko „klape“ ako má. Ak sú vaše stretnutia vždy iba o biznise, vzťah nebude osobnejší a nevydrží. Niekto radšej zaplatí účet, lebo nechce osobnejší vzťah, chce si udržať odstup. Zaplatí za chutné jedlo, má ťa rád, ale tým to preňho hasne. Vie, že keď si vezme jedlo zdarma, bude sa tvojím dlžníkom, no na bližší, priateľský vzťah ešte nemusí byť pripravený.

 

OTÁZKA: Keď dáme darček, znamená to, že chceme bližší vzťah. Nemali by sme si dať pozor na to, aby sa nám nevymkol z rúk?

 

Áno, samozrejme. Keď dávate niekomu jedlo, musíte vedieť mať vzťah pod kontrolou. Práve preto napr. Cāṇakya Paṇḍita tvrdí, že ak sa chcete zbaviť nezvaných hostí a choroby, nič im nenúkajte. Keď totiž prestanete nechceného hosťa ponúkať jedlom, pravdepodobne odíde, no ak ho budete hostiť naďalej, môže sa stať, že pritiahne ďalších nechcených hostí! Takisto je to aj s chorobou. Niektoré choroby zapríčiňuje prejedanie sa. Ak prestanete chorobu vyživovať, nechcený hosť (choroba) odíde. Keďže netúžime po intímnom vzťahu s chorobou, nemali by sme chorobu živiť. A tak je to aj s nezvanými hosťami…

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár