Byť človekom raz znamená byť človekom navždy?

Istý populárny mýtus o reinkarnácii predpokladá, že akonáhle raz duša dosiahne ľudskú podobu, v ďalšom živote sa vždy opäť vráti do ľudského tela a už nikdy sa neprevtelí do nižších druhov…

Skutočne dostávame možnosť vteliť sa opäť do ľudskej podoby, ale taktiež sa môžeme vrátiť ako psy, mačky, ošípané alebo ako bytosti ešte nižších druhov. Duša bez ohľadu na vyššie alebo nižšie telá zostáva nezmenená. V každom prípade druh tela, ktorý človek obdrží v ďalšom živote, bude určený typom vedomia, ktoré vyvinieme v tomto živote, a nemennými zákonmy karmy.

Bhagavad-gíta, najzávažnejší text popisujúci reinkarnáciu, karmu a večné princípy Sanatana-dharma, vyslovený samotným Bohom, jasne prehlasuje, že „keď niekto zomrie pod vplyvom kvality nevedomosti, narodí sa v ríši zvierat“. (Bg. 14.15) Pre názor „byť človekom raz znamená byť človekom navždy“ neexistuje žiadny vedecký dôkaz, ani v písmach. Tento mylný názor je v rozpore so skutočnými princípmi reinkarnácie, ktoré chápu a podľa nich sa riadia milióny ľudí už od nepamäti.

 

Smrť nie je bezbolestný prechod

Knihy, ktoré opisujú smrť ružovými farbami a uisťujú ľudí o ľudskom zrodení v budúcom živote, sú nebezpečne zavádzajúce. Títo autori sa pokúšajú opísať smrť ako krásny, bezbolestný prechod, príležitosť k osobnému rastu a postup do nových a vyšších rozmerov vedomia a kľudu.

Módni teoretici reinkarnácie nás presviedčajú, že po krátkom období kozmického spánku budeme zažívať príjemný pocit plávania a vznášania, s ktorým bude duša pomaly postupovať do ďalšieho ľudského lona, kde v bezpečí pred krutými vonkajšími živlami budeme pohodlne schúlení ležať až do doby, než nakoniec vyjdeme von a sami sa oslobodíme z úkrytu našej matky. To znie síce úžasne, ale  pravdou je, že zrodenie a smrť sú odporné a trýznivé zážitky. Veľký mudrc Kapila Muni vysvetľuje svojej matke pravú povahu zážitkov smrti: „V tomto chorobnom stave mu vnútorným tlakom vzduchu vyliezajú oči z jamiek a jeho žľazy upcháva sliz. Má ťažkosti s dýchaním a jeho výdychy a nádychy sprevádza chrapot v hrdle… Umiera veľmi žalostne s veľkými bolesťami a v bezvedomí.“ (Šrímad-Bhágavatam 3.30.16–18)

Duša je tak zvyknutá na život v tele, že z neho musí byť v okamihu smrti násilne vytrhnutá prírodnými zákonmi. Tak ako nikto nechce byť násilne vysťahovaný zo svojho domova, duša prirodzene kladie odpor proti vysťahovaniu z fyzického tela. Aj najmenší  hmyz predvádza v ohrození života tie najpozoruhodnejšie schopnosti a spôsoby, ako sa vyhnúť smrti. Ale ako je pre všetky živé bytosti nevyhnutná smrť, sú nevyhnutné i strach a bolesť s ňou spojené.

Védske spisy nás učia, že len sebarealizované, oslobodené duše majú silu prežiť smrť bez úzkosti. Je to možno preto, že vysoko pokročilé osoby sú plne odpútané od svojich dočasných tiel a majú neotrasiteľné poznanie, že sú duše s večnou, nehmotnou existenciou, nezávislé na hmotných telách. Tieto veľké duše zotrvávajú v duchovnej blaženosti, z ktorej ju nemôžu vytrhnúť ani telesné bolesti a zmeny, ktoré sprevádzajú umieranie.

Ale narodiť sa v hmotnom svete taktiež nie je žiadny piknik. Celé mesiace leží ľudské embryo skrútené v temnote lona a kruto trpí ožarované tráviacim ohňom matky, neustálymi otrasmi a tlakom v tesnom priestore lona. Tento telesný obal neustále ohýba chrbát dieťaťa ako luk. Naviac je nenarodené dieťa v brušnej dutine trýznené hladom a smädom a neustálym hryzením hladných červov. Pôrod je tak mučivý, prehlasujú Védy, že celkom vymazáva všetky spomienky na minulý život, ktorý si človek do tej doby zachoval.

Védske texty vysvetľujú, že zrodenie v ľudskej podobe je veľmi vzácne. Inými slovami, väčšina živých bytostí v hmotnom svete prijíma iné podoby než ľudské. K tomu dochádza, keď duša zanedbá zmysel ľudského života, teda sebarealizáciu, a zapletie sa do zvieracích túžob. Jej ďalšie zrodenie sa potom musí odohrať v zvieracej alebo ešte nejakej nižšej ríši. Teórie o reinkarnácii popisované populárnou literatúrou by mal človek vnímať také, aké sú – ako nepodložené názory, domnienky, predpoklady a jednoduché špekulácie.

Tento fyzický vesmír ovládajú určité zákony. Ďalšie zákony ovládajú jemnohmotný vesmír a medzi nich patria i zákony o reinkarnácii duše a karmy. Tieto subtílne, ale prísne zákony prírody popisuje Bhagavad-gíta a stovky ďalších védskych spisov. Nevznikli náhodne, ale pôsobia pod dohľadom najvyššieho vládcu, Šrí Krišnu, ktorý v Gíte (9.11) potvrďuje:

 

„Táto hmotná príroda jedná pod Mojím dohľadom. Jej pôsobením je tento prejav opäť a znovu tvorený a zničený.“

 

Módne názory o reinkarnácii môžu byť zábavné a pútavé, ale naše vlastné osudy sú príliš dôležité, než aby sme mohli vkladať svoju vieru do neopodstatnených, hrubo zjednodušených, nepresných a zavádzajúcich špekulácii, aj keď pôsobia veľmi lákavo.

Védske spisy na druhej strane už cez tisíc rokov poskytujú praktické, zrozumiteľné a užitočné poznanie o náuke o reinkarnácii. Táto múdrosť umožňuje inteligentnému človeku, aby sa postupne približoval stále vyšším stavom vedomia a nakoniec sa úplne vyslobodil z nekonečného kolobehu rodenia a umierania. To je skutočný cieľ ľudského života.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

two × five =