Mayovia a Védy

O Mayoch a mayskej civilizácií bolo do dnes už veľa napísaného, a boli nám sprostredkovávané žiaľ nesúrodé, niekedy až protichodné informácie. Poďme sa na túto tému pozrieť cez prizmu najstarších textov na Zemi – sanskritskú védsku literatúru.

 

Maya Dānava & Mayovia

Mayovia a informácie o ich zakladateľovi vo védskych textoch.

O Mayoch a mayskej civilizácií bolo do dnes už veľa napísaného, a boli nám sprostredkovávané žiaľ nesúrodé, niekedy až protichodné informácie. Poďme sa na túto tému pozrieť cez prizmu najstarších textov na Zemi – sanskritskú védsku literatúru. Minulý rok vyšiel jeden článok o Mayoch (s názvom: Mayológ Milan Kováč: Objavy v pralese vyrážajú dych). Slovenský mayológ robil dlhší čas výskum v Strednej Amerike a píše:
„Mayský dlhý cyklus začína presne v dátume 13. august 3114 pred Kristom.“

A je to tak! Tento dátum sa zhoduje s verdiktom uvádzaným vo védskej literatúre. Je to čas, kedy bojovník menom Arjuna (jedna z hlavných postáv Bhagavad-Gíty) vyhnal démona Maya Dānavu z územia Indie. Maya odišiel na územie dnešnej Ameriky (Amaraka) a založil tam novú dynastiu Mayov. Bolo to v čase okolo svetovej vojny na Kurukṣetre (o tom nižšie) na konci Dvāpara-yugy – pred 5200 rokmi. Tak to popisujú aj Védy – čiže vznik Mayskej civilizácie je tento krát modernou vedou správne datovaný, resp. je tam zhoda záverov dnešných archeológov aj védskych písiem. Podľa Véd je to čas, kedy končí tretí zo štyroch vekov – konkrétne: Dvāpara-yuga, po nej začala Kali-yuga, tj. dnešný vek (železný vek hádok, degradácie a materializmu), a tento dátum je vo Védach tiež presne určený – na rok 3102 pred. n.l. – čiže cca 5100 rokov dozadu.

 

Kurukṣetra

Ku koncu védskych čias, pred cca 5200 rokmi, na sklonku predošlého veku (Dvāpara-yuga), na starom posvätnom mieste – Kuruovskom bojovom poli (Kurukṣetra), tesne potom ako tam Śrī Kṛṣṇa vyriekol Bhagavad-gītu svojmu žiakovi Arjunovi, započala najväčšia bitka v posledných tisícročiach, kde za 18 dní urputných bojov zomrelo 6 400 000 bojovníkov. Aj o tomto pojednáva text s názvom Mahābhārata. Dovtedy bola na celom svete jedna globálna védska civilizácia, pod jednou vlajkou, s jedným komplexným náboženstvom a filozofiou. To všetko detailne popisujú Védy, vrátane diela Śrīmad-Bhāgavatam. Po tejto bitke na Kurukṣetre bola Śrīlom Vyāsadevom spísaná (nie vytvorená!) celá védska literatúra aj so svojimi esenciálnymi finálnymi závermi (Bhagavad-gītā & Śrīmad-Bhāgavatam). Zopár desaťročí potom začal dnešný železný vek hádok, sváru, pokrytectva, bezbožnosti a degradácie (Kali-yuga), v ktorom vznikali len frakcie s čiastočným pochopením – všetky dnes známe civilizácie, kultúry, náboženstvá, náuky a filozofie, vrátane mayskej civilizácie majú teda pôvod vo Védskej globálnej duchovnej prakultúre.

Aj védske písma sa zmieňujú o zakladateľovi Mayov na viacerých miestach, v rôznych textoch.

Maya Dānava (Mayāsura — मयासुर) je démon = asura, resp. je to osoba s asurskou (teda démonskou/materialistickou) mentalitou. Maya je veľký mystik, umelec a architekt, ktorý pomáhal démonom (podľa potreby aj polobohom). Má svoju planétu hlboko pod úrovňou Zeme – resp. v nižších planetárnych systémoch (nazývaných aj ako Bila-svarga – čo predstavuje 7 démonských – svojim umiestneným „podzemných“ planetárnych systémov = napodobnenina nebeskej sféry polobohov – Svarga-lóky). Zem je umiestnená v strednom planetárnom systéme a planéta Maya Dānavu je v nižších planetárnych systémoch, ktorých je dokopy 14. Naša planéta Zem je na 7. úrovni zhora (úroveň Bhūr-loka, nazývaná aj ako Bhū-maṇḍala = stredný planetárny systém). Planéta Mayu Dānavu, na ktorej vládne – je na 11. úrovni zhora (Talātala). Maya Dānava je tiež veľkým oddaným Pána Śivu. Toto všetko dokladá aj Śrīmad-Bhāgavatam (5.24.28):

„Pod planetou známou jako Sutala je další planeta zvaná Talātala, jíž vládne démon Maya Dānava. Je známý jako ācārya (vládce) všech māyavīch, kteří ovládají magické síly. Pán Śiva, jenž je známý jako Tripurāri, kdysi pro dobro tří světů zapálil tři království Mayi, ale později ho Maya uspokojil a on mu jeho království vrátil. Od té doby se Maya Dānava těší ochraně Pána Śivy, a proto se mylně domnívá, že se nemusí obávat Sudarśana čakry Nejvyšší Osobnosti Božství.“

Védske texty uvádzajú, že architektom polobohov (dévov, alebo inak súrov) je Viśvakarmā, a architektom démonov (asúrov) je Maya Dānava. To potvrdzuje aj Śrīmad-Bhāgavatam 5.24.9:

„Můj drahý králi, v napodobených nebesích známých jako bila-svarga žije velký démon Maya Dānava, zkušený umělec a architekt, který postavil mnoho skvěle vyzdobených měst. Je v nich velké množství úžasných domů, hradeb, bran, shromažďovacích budov, chrámů, dvorů a chrámových areálů, a také mnoho hotelů, které slouží jako obytné prostory pro cizince. Domy vůdců těchto planet jsou postaveny z nejcennějších drahokamů a jsou neustále zaplněny živými bytostmi známými jako Nāgové a Asurové a také mnoha holuby, papoušky a podobnými ptáky. Celkově jsou tato napodobená nebeská města velmi krásně umístěná a přitažlivě vyzdobená.“

HH Bhaktisidhāntha Sarasvatí Thākur – zasväcujúci duchovný učiteľ Śrīlu Prabhupādu, preložil védsky text – Sūrya-Siddhānthu – do angličtiny. Toto dielo priamo nadiktoval poloboh vládnuci planéte Slnko (Sūrya-Vivasvān) démonovi Maya Dānavovi – architektovi démonov, veľkému znalcovi mystických síl a iluzionistovi (aj preto meno Maya – v sanskrite používaný výraz aj pre ilúziu), a okrem iných vecí aj zakladateľa civilizácie Mayov a iných kultúr v Amerike po boji na Kurukṣetre; odkial táto civiliácia získala aj svoj názov – Mayovia.

Sūrya-Vivasvān vysvetlil Mayovi Dānavovi celú kozmológiu – astronómiu, aj astrológiu – postavenie, význam, vzdialenosti a vplyv planét, a tiež celú štruktúru a pôvod nášho vesmíru. Maya sa už takto poučený stal veľkým odborníkom na tieto vedy (astronómiu a astrológiu) a tak nečudo, že Mayovia mali tak detailný, veľmi zložitý a presný kalendár, keďže sa v ňom spájajú viaceré druhy. Preto sa celá mayská kultúra drží tak striktne uctievania Slnka.

Túto śāstru (Sūrya-Siddhānthu) používajú ako základ aj niektorí dnešní astrológovia.
Maya Dānava je tiež považovaný za autora Vastu-śāstry – originálneho védskeho textu o architektúre v zmysle orientácie stavieb z komplexnejšieho pohľadu a prúdenia energií, z ktorého neskôr vznikol čínsky systém Feng-šuej. Principiálne podobne vzišla čínska medicína z Āyur-vedy.

 

V skratke sa dá vznik mayskej civilizácie popísať takto:

Mayovia, Aztékovia a ostatní Indiáni sú potomkovia démona Maya Dānavu, ktorý bol poslaný po boji na Kurukṣetre preč z Indie, a ktorému Arjuna dal územie dnešnej Strednej a Južnej Ameriky. Maya Dānava potom pozdvihol civilizáciu Mayov, a aj iní démoni, potomkovia a uctievači Dānavov a Yakṣov, ktorí s ním boli tiež, založili svoje civilizácie. Mayovia a ostatní príslušníci tam konali rôzne rituály, vrátane ľudských obetí. V čiernych Tantrāch (v súčastiach védskych písiem určených pre osoby v nižších kvalitách pre ich postupný pokrok) sa to popisuje ako čierne umenie uctievania pána Śivu – ale zvrátené. Sledovali tým teda len vlastný egoistický prospech.
Čiže tamasické tantry (tantra = obrad; teda tieto podľa védskych textov v kvalite nevedomosti = v tamo-guṇe) boli konané u Mayov práve presne podľa toho a tak – ako to popisujú konkrétne spisy.

Tak sa prinieslo Védske poznanie na americký kontinent pred cca 5200 rokmi.

 

Védske vplyvy v starovekej Amerike

Tradície starovekých Američanov vykazujú množstvo podobností s védskou kultúrou. V legendách Indiánov z kmeňa Siouxov je príbeh o tom, ako ich predkov navštívili polobohovia a dali im náboženstvo, ktoré vyznávajú. Vysvetlili im, že existujú štyri veky symbolizované býkom, ktorý nástupom každého veku vždy prichádza o jednu nohu. Toto poukazuje na zhoršujúce sa podmienky v každom ďalšom veku – yuge. Teraz má býk už len jednu nohu. Táto symbolika priamo zodpovedá védskej verzii. Iné indiánske kmene Severnej Ameriky, zvlášť kmeň Hopiov, majú podobný popis štyroch vekov alebo štyroch svetov, ako ich nazývajú, ktoré sú podobné zhoršujúcim sa účinkom štyroch vekov podľa védskej tradície; konkrétne Satya-yuga, Treta-yuga, Dvapara-yuga a Kali-yuga. Taktiež prijali za svoje pojmy ako reinkarnácia, úcta k prírode, prírodní duchovia alebo polobohovia, a pod., ktoré sú veľmi podobné pojmom nachádzajúcim sa vo védskej filozofii. V Mexiku sa našli staroveké obrazy vyobrazujúce hlavy nosorožcov alebo muža s hlavou slona, ako je poloboh Ganeš v Indii. A všetci dobre vieme, že nosorožce a slony sa v Južnej Amerike nevyskytujú.
Nepochybným momentom spojenia mayskej kultúry s védskou je napríklad fakt, že slovo Maya pochádza z indického jazyka Sanskrit, a značí ilúziu. Najväčším mystikom bol pre nich práve Maya Danava. Božstvá Ganeš, rovnaké ako v Indii, sa našli pri vykopávkach v Strednej Amerike a v Mexiku. Medzi ďalšie védske božstvá, ktoré našli archeológovia v starovekej Amerike, patrí Šiva, Kali a poloboh Slnka – Surya, i keď môžu mať trocha odlišnú formu. Profesor F. W. Putnam zas našiel v džungliach Hondurasu formy Buddhu.

Charakteristiky fyziognómie a tváre obyvateľov Mexika sú tiež podobné obyvateľom severovýchodnej Indie. Dokonca i tradičné piesne Mexičanov obsahujú niektoré témy podobné tým indickým, ako napríklad keď sa matka lúči so svojou čerstvo vydatou dcérou. Odevy Mexičaniek stále pripomínajú dlhé šaty a krátku blúzku podobnú východoindickým sari a choli. Ženy ešte stále pripravujú chlebové placky z kukuričnej múky, také ako indické čapaty z pšeničnej múky.
Štúdie preukázali, že podobnosti v mayských, aztéckych, inkských a severoamerických indiánskych civilizáciách vykazujú silné prepojenie na indických védskych árijcov a krajiny Juhovýchodnej Ázie. Napríklad aztécka a mayská architektúra starovekého Mexika a Strednej Ameriky sa veľmi podobá na védske budovy a egyptské chrámy a pyramídy. Vykazujú mnohé ďalšie podobnosti v obyčajoch a grafických motívoch (ako je lotosový kvet objavený v Chichen Itzá), meranie času, kalendáre, miestni bohovia, štýly odievania a samozrejme architektúra, astronómia a náboženské symboly. Podobnosti sa dajú vidieť na sochách vyobrazujúcich domorodý odev a v solárnej symbolike, pobožných rituáloch, systémoch vládnutia a v jazyku a menách. Vlastne samotné pomenovanie Argentíny (čo znamená „spojený so striebrom“) je príbuzné menu Arjuna (čo znamená strieborný odtieň). Arjuna bol jedným z najbližších stúpencov Krišnu a jedna z hlavných postáv Bhagavad-Gíty. Archeológovia tiež našli sanskritské slová vytesané do skaly na Cukrovej Homoli v Brazílii.

 

Védsky chrám v Jagannath Puri/ India

 

Rovnakí architekti

Zostatky veľkolepých miest s cestami, vodnými cisternami, kanalizáciou, pevnosťami, a pod. nájdené v Južnej Amerike, vzbudzujú v človeku dojem, že sa muselo jednať o veľmi vyspelé civilizácie. Kvôli stopám védskeho štýlu architektúry, plánovania miest, mytológie a náboženských vyobrazení, ktoré sa našli v tejto oblasti, sa mnohí výskumníci domnievajú, že táto spoločnosť sa pôvodne vyvinula v Indii. Napríklad v knihe Dobytie Mayov (vydanej vydavateľstvom Jarrold’s v Anglicku) J. Leslie Mitchell vysvetľuje, že základom starej mayskej ríše nebola práca predkov dnešných Mayov ale jednalo sa o dovoz od rovnakých cudzincov, ktorí postavili paláce a chrámy Chamov a Khmérov v Kambodži a chrámy na Jáve. [Bližší popis tohto prepojenia sa nachádza v ďalšej časti tohto článku.] Taktiež poukazuje na podobnosti medzi mayským bohom dažďa Chacom a védskym Indrom, a medzi mayským opičím bohom a védskym Hanumanom. Védsky pôvod ďalej podporuje i častý výskyt motívu slona v mayskom umení, zvlášť v raných mayských dielach ako je Copan, hoci sa slon v tomto regióne nikdy nevyskytoval. Pán Pococke sa tiež vyjadril v tejto súvislosti:

“Obyvatelia Peru a ich indickí predkovia sú podľa takéhoto uhla pohľadu odrazu vnímaní ako tí istí ľudia”.

 

Astronómia a astrológia

Jedným dôvodom pre tieto podobnosti medzi Amerikou a Indiou je teda fakt, že v starovekom védskom období pôsobili dvaja veľkí architekti. Višvakarma z radov polobohov alebo Árijcov a Maya spomedzi asúrov. Mayovia, ktorí boli tiež známi ako technici, boli bezpochyby takto pomenovaní, pretože boli prepojení na túto osobu menom Maya Danava. Boli súčasťou jeho klanu či kmeňa. Prestali žiť védskym spôsobom života a boli vyhnaní do oblasti Strednej Ameriky. Priniesli si so sebou množstvo znalostí v astronómii a navigácii, pre ktoré bol tento Maya známy. V ďalších častiach tejto kapitoly sa nám toto bude ešte viac potvrdzovať.
Mayove vedomosti sú bližšie vysvetlené v klasickom diele indickej védskej astronómie pod názvom Surya Siddhanta, ktorého autorstvo sa mu pripisuje. Mnoho ľudí zaujímalo, kde Mayovia získali svoje astronomické vedomosti. Toto by vysvetlilo odkiaľ mali Mayovia takú vysokú úroveň znalostí astronómie, z ktorej vytvorili i svoj kalendár. Mayský kalendár bol vedeckou disciplínou, ktorú vypracovali už dávno a priniesli si ju so sebou z predošlého sídla a civilizácie. Mimochodom, koniec starej éry vypočítali na 21. december 2012. Preto neslúžil tento kalendár len na sledovanie času ale i na predpovedanie spoločenských zmien.
S použitím niektorých popisov vzájomných polôh planét v diele Surya Siddhanta Rev. Ebeneezer Burgess datuje jeho pôvod na rok okolo 490 n. l. Ale tvrdí sa, že vedomosti a informácie obsiahnuté v ňom, boli pôvodne známe už pred 13 000 rokmi. V knihe Staroveké indické technológie jej autor Ravindranath Ramchandra Karnik súhlasí s týmto tvrdením a datuje jeho pôvod na rok 13 902 p. n. l. Ďalší tvrdia, že niektoré polohy hviezd, ktoré popisuje, zodpovedajú obdobiu spred 50 000 rokov. Okrem toho podľa ústnych tradícií, ktoré sú bežné vo väčšine starovekých védskych textov, je pravdepodobné, že mnoho z tohto už bolo známe niekoľko tisíc rokov predtým, než nadobudlo svoju terajšiu písomnú podobu. Vlastne samotný text Surya Siddhanta uvádza, že bol zjavený Mayasurovi pred mnohými tisíckami rokov.

Na bolívijskom nálezisku Teotihuanaco sa nachádza obrovská a významná astronomická stavba, ktorá potvrdzuje horeuvedené tvrdenia. Vo vnútri tejto stavby je oblúk nazývaný Slnečná brána, ktorý sa používal na pozorovanie západov a východov slnka v priebehu jednotlivých sezón. Rohové piliere obrovského nádvoria ohraničujú najsevernejšiu a najjužnejšiu polohu slnka. I keď teraz sa slnko už pohybuje mimo úseky ohraničené týmito rohovými piliermi, poloha stavby súhlasí s najdlhšími a najkratšími solárnymi dňami v roku 10 500 p. n. l. Dopady významu tohto nálezu sú enormné. Už v tom čase dokázali ľudia stavať budovy tak, aby sa dali využívať v astrológii a pri pozorovaní sezónnych zmien, čo ich činí nesmierne pokročilými.
Čiary na planine Nazca v južnom Peru sú obrovskými kresbami na povrchu Zeme, ktoré sa dajú riadne rozpoznať až zo vzduchu. Nikto nevie ako boli narysované s takou presnosťou. Rovnako sa podarilo zistiť, že tieto čiary na planine Nazca súhlasia so súhvezdiami na oblohe. Napríklad obrovský pavúk je presný model súhvezdia Orion tak, ako vyzeral pred vyše 2 000 rokmi.

Podobne ako védska kultúra i Mayovia mali celý panteón polobohov, z ktorých mnohí sa podobajú na védske božstvá. Mayskí bohovia ako Xiuhtechutli a Xipe Totec majú svoje védske proťajšky v Indre a Agni. Indra, podobne ako Xiuhtechutli bol polobohom dažďa a strážcom Východného Kvadrantu a Agni, podobne ako Xipe Totec bol polobohom obetného ohňa, ktorý sa zrodil z dreva a životnej sily stromov a rastlín. Potom tu je védska Ushas, prekrásna bohyňa úsvitu alebo nebies, ktorá sa podobá na mayský pohľad na Venušu, bohyňu úsvitu.

Okrem toho hymnus 121 v desiatej knihe Rig-védy je veľmi podobný popisu stvorenia podľa diela Popol Vuh. Vlastne existuje tu niekoľko podobností medzi védskou legendou o stvorení a tou popísanou v Popol Vuh. V mayských náboženských rituáloch, ktoré často vychádzali z astronomických dátumov, sa tiež vyskytuje pozornosť a uctievanie predkov, podobne ako v prípade védskeho ľudu. Mayovia boli vynikajúci astronómovia, ktorí dokázali vypočítať dĺžku roka oveľa presnejšie ako Európania. Toto bolo bezpochyby postavené na staršom systéme, ktorý si Mayovia priniesli so sebou tak, ako sa to uvádza v diele Surya Siddhanta. Mayovia taktiež vypočítali, že rok Venuše má 584 dní, ktorí moderní astronómovia vyrátali na 583,92 dňa. Takže ich systém má solídny základ.

 

Geografické prepojenie

Tieto a ďalšie podobnosti vo filozofii a kultúre starovekých obyvateľov Ameriky a Východu ukazujú, že medzi týmito dvoma oblasťami muselo existovať prepojenie. Jedným takým možným geografickým prepojením je Beringova úžina medzi Ruskom a Spojenými Štátmi. Voda v Beringovej úžine je stále relatívne plytká. Tadiaľto mohli pred mnohými rokmi ázijské kmene cestovať na americký kontinent a postupovať ďalej na juh, implantujúc svoju filozofiu a náboženstvo všade kde vstúpili. Ľudia v rôznych oblastiach to viac či menej prijímali.
Groliersova encyklopédia vo svojom vydaní na CD-ROM z roku 1997 uvádza, že starovekí indiánski predkovia Mayov údajne prekročili Beringovu úžinu z Ázie pred viac ako 20 000 rokmi. Súčasní archeológovia tiež vyhlasujú, že Stredná Amerika bola zaľudnená v období 20 000 rokov p. n. l. Mayovia si uchovávali historické záznamy, ktoré však siahajú len po rok 50 p. n. l. Ale mayský chronologický kalendár siaha až po dátum, ktorý súhlasí s dňom 13. august 3114 p. n. l. [Opäť tu nachádzame ďalší dátum v dejinách spoločnosti, ktorý súhlasí s obdobím vojny podľa Mahabharaty pri Kurukṣetre, v období kedy sa začal rozpad svetovej védskej ríše.] Tieto podobnosti by mohli znamenať, že najsúčasnejší Mayovia a Olmékovia sem pricestovali presne v tomto čase, unikajúc pred skazou na druhej strane sveta po katastrofickej vojne a potom sa usadili v Strednej a Južnej Amerike.

Ďalšia možnosť ako ľudia z východu pricestovali na americký kontinent je plavbou po mori okolo Aleutských ostrovov alebo súostroví južného Tichého mora, z ktorých niektoré boli kolonizované árijcami. Toto by nemuselo byť až také náročné keď vezmeme do úvahy, že medzi pobrežím Peru a Indie prúdia južne od rovníka dva západné morské prúdy. Plynú severne okolo Filipín a cez Indonéziu. Ďalší morský prúd od východného pobrežia Japonska smeruje na východ k Mexiku. Znalosti týchto prúdov by mohli výrazne pomáhať akýmkoľvek obchodníkom pri ich plavbe oceánom.

Ďalšia kniha, ktorá poskytuje dôkazy podobného charakteru i názory na védsky vplyv na americkom kontinente je dielo, ktoré už nie je v tlači s názvom Sfinga prehovára od autora Jwala Prasad Singhal. Na strane 54 autor vysvetľuje, že keď bol architekt Maya Danava vyhostený z Indie, zrejme utiekol do Južnej Ameriky cez suchozemské mosty, ktoré tvoril lemurský kontinent. Táto udalosť by sa celkom isto datovala na 5 tisíc rokov v minulosti. Znaky jeho činnosti a veľkolepej architektúry sa stále nachádzajú vo forme nádherných kamenných chrámov zdobiacich vrcholy pyramíd v Mexiku a Peru. Pán Singhal má taktiež dojem, že je pravdepodobné, že mayskú civilizáciu ako i kultúru Inkov tam priniesol a založil Maya Danava so svojimi spoločníkmi.

 

Slnko

Ďalšou charakteristikou podobnosti je, že mnohé staroveké kultúry na americkom kontinente, ako napríklad Mayovia, Inkovia, atď. uctievali slnko. To je preto lebo všetci boli potomkami a v istom období i súčasťou solárnej rasy alebo dynastie z oblasti Ayodhia v Indii, rovnako ako Pán Ráma (inkarnácia Krišnu) a preto vzdávali hold slnku. Maya Danava bol priamym žiakom poloboha Slnka.

 

Védsky poloboh Slnka – Surya (ilustrácia)

Na strane 112 v knihe Sfinga prehovára Jwala Prasad Singhal vysvetľuje, že jedným z dôvodov pre šírenie heliolitickej alebo slnko uctievajúcej kultúry bol práve vplyv Mayu Danava, veľkého architekta Daityov a jeho priateľa Nimuchiho, ktorí obaja utiekli do Patalaloky alebo Južnej Ameriky. Utekali cez Srí Lanku, Malajziu, Austráliu a ďalej dosiahli Mexiko a založili civilizáciu Moche (alebo Mochica) v Peru, ktorá sa neskôr rozvinula do veľkolepej ríše Inkov. Dôkazom pôsobenia týchto dvoch veľkých daityiských náčelníkov sú veľké kamenné pamätníky na ostrovoch pozdĺž ich trasy, ktorou putovali podobne ako oblasti Mayapan v Mexiku a v oblastiach Moche a Inca v Peru. Keďže v oblasti Aljašky alebo Beringovej úžiny sa nenachádzajú žiadne pyramídy či iné obrovské staroveké kamenné stavby, cesta cez Aljašku nebola pravdepodobne tou trasou, ktorú využívali.
Iný autor, Victor W. Von Hagen vo svojej knihe Ríša Inkov, ktorú prvýkrát vydalo vydavateľstvo Mentor Books v marci 1957, sa na strane 30 odvoláva na fakt, že Mochikovia “sú kastovým spoločenstvom; vládnu v púšti severného Peru a stále sa dajú nájsť zostatky ich chrámov, z ktorých jeden sa nazýva ‘Huaca del Sol’ v údolí Viru a ktorý bol postavený z približne 130 000 000 na slnku sušených nepálených tehál. Toto prirodzene naznačuje, že na to, aby sa dala zrealizovať taká zložitá stavba, musela tu pôsobiť komplikovaná spoločenská organizácia. Mieru rozvinutosti tejto spoločnosti ďalej zdôrazňuje ich zručnosť v odlievaní zlata a drevorezbe. Mochikovia mali vojakov, poslov, tkáčov a lekárov; budovali cesty a mali zorganizovaný systém kuriérov, zdokonalili mnohé spoločenské štruktúry, ktoré sa objavili neskôr v politickej organizácii Inkov.”
Popri Huaca del Sol alebo Chráme slnka existoval aj Huaca de la Luna alebo Chrám mesiaca, ktorý sa nachádzal neďaleko súčasného mesta Trujillo. To znamená, že v Mocheskej kultúre uctievali rovnako slnko ako aj mesiac. Obdobne to platilo i v prípade sumerskej kultúry. Toto súhlasí s post-rigvédickým obdobím ako i puranickým obdobím, kedy v Indii vládli dve kráľovské dynastie. Boli to dynastia Suryavanshi alebo potomkovia poloboha Slnka, ktorí boli v rovnakej rodovej línii s Vaivasvata Manu a dynastia Chandravanshi alebo potomkovia poloboha Mesiaca, z ktorej pochádzal i Pán Krišna. Z toho dôvodu je toto uctievanie možno trochu viac ako len pozostatok védskej kultúry.

Aztékovia mali tiež celý panteón polobohov. Hlavní aztécki polobohovia majú veľmi podobný charakter ako védski polobohovia, i keď bývajú vyobrazovaní odlišne. Tezcatlipoca (Dymiace zrkadlo) je spriaznený s obsidiánom. Tmavá pleť by mohla byť odkazom na tmavú pleť Višnua alebo Krišnu. Tonatiuh, slnko, je uctievaný ako védsky poloboh Surya, zdroj života. Aztékovia pripisovali veľkú dôležitosť východo-západnej trase slnka, rovnako ako i väčšina védskych chrámov je postavená čelom k vychádzajúcemu slnku na východe. Quetzalcoatl, operený had a vynálezca všetkých veľkolepých vecí, bol stvárnený kombináciou vzduchu (orol), zeme (had) a vody (oblaky). Býva vyobrazený ako sčasti vták, sčasti had a často i s ľudskými črtami. Toto je podobné ako Garuda, orol, ktorý nosil Pána Višnua, a je známy ako požierač hadov a niekedy býva stvárnený s hadom v pazúroch. Garuda býva podobne vyobrazený s ľudskou tvárou. Védske príbehy popisujú ako Garuda raz ohrozoval mnohohlavého hada Kaliyu, ktorého Krišna neskôr porazil. Taktiež, podobne ako Višnu, ktorý drží lastúru, lastúra bola i znakom Quetzalcoatla. Tlaloc, poloboh dažďa, je veľmi podobný védskemu Indrovi, ktorý vládne dažďu. Tonantzin, (ctihodná stará matka) je božstvom zeme, védska Bhumi (Gaia). Jeden zásadný rozdiel medzi aztéckym a védskym uctievaním božstiev je, že védske tradície nepoznali ľudské obety polobohom. Toto bol jeden z dôvodov, prečo sa Aztékovia odklonili od čisto védskeho životného štýlu.

 

Rituály

Kňazi Aztékov udržiavali rituálne ohne v chrámoch, podobne ako vo védskom procese posvätných ohňov v indických chrámoch. Kňazi tiež zodpovedali za privolávanie dažďa a vykonávanie posvätných ceremoniálov. Védske rituály boli tiež známe tým, že privolávanie dažďa v nich zohrávalo dôležitú úlohu. Niektorí aztécki kňazi sa špecializovali na veštenie, proroctvá, astronómiu, pozorovanie pohybu planét, výpočty kalendárov a pod. Iní boli učiteľmi, poradcami alebo vodcami, všetko veľmi podobné s védskymi brahmánmi – kňazmi.
Ďalšie hľadisko, na ktoré poukazuje Jwala Prasad Singhal v knihe Sfinga prehovára (strany 115, 117) je, že Inkovia sa vyvinuli v oblasti, kde žil ľud známy ako Keshawovia alebo Qechuovia, ktorých jazyk bol tiež známy ako Qechua. Inkovia neskôr tento jazyk prebrali. Pán Singhal sa domnieval, že títo Keshawovia alebo Qechuovia boli očividne Yakshovia z puranickej tradície, z ktorých niektorí utiekli do Ameriky. Ako ďalej vysvetľuje Victor W. Von Hagen vo svojej knihe Ríša Inkov (strana 54, 58), spoločenské obyčaje Qechuov tiež mali zvláštnu paralelu s indickými obyčajmi. Napríklad, novorodené dieťa nebývalo prvé dva roky pomenované ale sa jednoducho volalo „wawa“ alebo dieťa. Potom nasledoval komplikovaný ceremoniál strihania vlasov, podobne ako vo védskych obyčajoch. Vo veku štrnásť rokov, keď dosiahli pubertu, si chlapci obliekli bedernú zásterku a stali sa mužmi. Toto sa dá prirovnať k posvätnému ceremoniálu Yagyopavit pre brahmánskych chlapcov v hinduizme. Pre dievčatá v tomto veku tu bol ceremoniál česania vlasov. Vo veku dvadsiatich rokov sa od muža očakávalo, že sa ožení. Ak sa tak nestalo, manželku mu vybrali.
Qechuovia tiež pestovali až 240 druhov zemiakov a 20 druhov kukurice a mnohé ďalšie plodiny. Taktiež pestovali bavlnu. Čo sa týka bavlny, pán Hagen uvádza na strane 68: „Muži v ranom Peru pestovali bavlnu – ešte predtým ako ju pestovali Egypťania. Asýrčania ju poznali pod názvom „stromová vlna“, ale grécka etymológia názvu bavlny poukazuje na pôvod bavlny z Indie.“

Ďalšie zvláštne ale zaujímavé prepojenie medzi obyvateľmi Peru a védskou kultúrou vysvetľuje Henry Gilman vo svojej knihe Staroveký človek v Michigane. Peruvčania, podobne ako ďalšie spoločnosti Staviteľov mohýl, neolitických obyvateľov Francúzska a Kanárskych ostrovov, zvykli vyvŕtať malú dierku do temena lebky zosnulých, aby mohla duša ľahko opustiť telo. Toto zodpovedá védskemu chápaniu, ktoré je bežné medzi jogínmi, Tibeťanmi a inými, že ak duša opustí telo cez hlavu, zvlášť cez temeno, predznamenáva to vyššiu formu znovuzrodenia v ďalšom živote. Vyvŕtanie dierky predstavuje mechanický spôsob, ktorým sa pokúšali zaručiť tento výsledok.

 

Bohovia

Viac informácií o Inkoch a o Peru poskytuje autor S. Y. Narayana Moorthy vo svojom článku Védske štúdie v západných historických svedectvách, ktorý vyšiel v časopise Astrologický časopis v novembri 1987. Poukázal tu na fakt, že v juhoamerických múzeách sa nachádzali sošky Šivu. Ďalej, že poézia Peru obsahuje podobnosti s Ramayanou a Mahábharatou. Chorály inkských vládcov Peru a ich kastového systému taktiež pripomínajú chválospevy nájdené vo védskej kultúre. Moothy ďalej uvádza, že sýrsky autor Zenob tvrdí, že uctievanie Krišnu bolo prítomné na americkom kontinente v druhom a treťom storočí pred Kristom. Vyskytovali sa tu chrámy s veľkými podobizňami Krišnu, ktoré mali niekoľko tisícové rady stúpencov náboženstva Krišnu v oblasti jazera Van. Ohľadne podobizní vysvetľuje R. Karnik vo svojej knihe Staroveké indické technológie (str. 75), že vysoko na náhornej plošine v Peru mali Inkovia 7,5 metrovú sochu Ganeša so sloňou hlavou a svojou myšou pri nohách. Táto socha bola vytesaná z niekoľkých veľkých kamenných blokov, podobne ako stavba neďalekého chrámu. Takže muselo tu byť nejaké spojenie medzi Inkami z Peru a Indiou.
Ďalším aspektom vytesávaných kamenných sôch Inkov je, že vykazujú črty tváre, ktoré charakterizujú päť hlavných rás z celého sveta. Toto by nebolo možné bez toho, aby ľudia neprecestovali alebo nepoznali všetky časti zeme. Preto museli byť zruční v moreplavbe a navigácii a dokázali určovať zemepisnú dĺžku. Tieto znalosti sa podávali vo forme vedomostí, ktoré sa teraz nachádzajú vo védskej Surya Siddhante, čo im umožňovalo určiť zemepisnú dĺžku ktoréhokoľvek miesta na zemi a tým aj trasu, kadiaľ sa tam dostať.

Olmécka lokalita La Venta obsahuje sochy, ktoré vykazujú viaceré africké a zarastené kaukazské črty. Tieto bradaté tváre sa zvyčajne pripisujú operenému hadovi. Predsa len to poukazuje na spoločnosť moreplavcov, ktorá bola dobre oboznámená s kultúrami z celého sveta. Viracocha, bradatý boh s bledou tvárou vraj do tejto oblasti pricestoval na lodi bez vesiel a učil ľudí astronómiu a architektúru ako i filozofiu súcitenia a lásky. Preto by znalosť navigácie bola prirodzená a podávala sa ľuďom tohto regiónu.
V článku v časopise Atlantis rising (číslo 17) s názvom Atlantída v Amerike George Erikson predkladá niektoré ďalšie dôkazy zo svojej knihy Atlantída v Amerike: Navigátori starovekého sveta. Aj keď premisou tejto knihy je, že Atlantída bola zabudnutou spoločnosťou v Strednej Amerike, autor súhlasí s faktom, že v pradávnych časoch sa ľudia dokázali plaviť svetom a títo moreplavci boli súčasťou kultúry, ktorá mala spojenie so Sumerom, Egyptom, Indiou a ďalšími.

Jedným príkladom je, že na egyptských múmiách sa našli stopy po kokaíne a nikotíne, čo preukazuje užívanie týchto drog v Egypte pred mnohými rokmi, aspoň medzi najvyššími triedami spoločnosti. Kokové a tabakové rastliny sú geneticky výlučne americké. Okrem toho v roku 12 000 p. n. l. došlo k rozšíreniu amerického sladkého zemiaku, amerického kokosovníka a bavlnníka v tichomorskom regióne. Bez čulého obchodu medzi národmi tichomorskej oblasti by to nebolo možné, čo potvrdzuje ich pohyb po týchto oceánoch. Túto teóriu ďalej potvrdzuje starobylé peruské pomenovanie sladkého zemiaku, ktoré je kumara. Je identické s jeho výslovnosťou v Polynézii, od Veľkonočného ostrova až po Nový Zéland. A ako každý, kto sa vyzná vo védskej kultúre, veľmi dobre vie, kumara je priame sanskritské slovo využívané v celej védskej literatúre.

Ďalším príkladom je papagáj, ktorého mnohí považujú za geneticky čisto amerického vtáka, i keď sa nevyskytuje len v Južnej Amerike ale v celej Polynézii a Indii a to už v čase spred 15 000 rokov. Tento vták je príliš slabým letcom na to, aby sám dokázal preletieť tieto oceány. Preto sa musel rozšíriť do týchto lokalít pomocou moreplavcov. Ako sa ďalej uvádza v knihe Sfinga prehovára, J. Alden Mason, ktorý strávil väčšinu života v období od 1917 do 1957 štúdiom a výskumom archeológie, antropológie, etnológie a folklóru amerických Indiánov a v roku 1957 napísal významnú knihu Staroveké civilizácie Peru, ktorá vyšla vo vydavateľstve Pelican Books. V časti „Pôvod“ na strane 20 autor poukazuje na podobnosti a spojenie medzi americkými a ázijskými civilizáciami. Vysvetľuje, že „typ fyziognómie amerického Indiána sa podstatne podobá ázijskej a očividne predstavuje jej podskupinu.“

Téma zaoceánskej migrácie do Ameriky bola vždy obľúbenou medzi tými, ktorí jej chceli veriť, ale až donedávna čelila odporu všetkých etablovaných amerických antropológov. Aj keď budeme ignorovať mýtický‚ stratený kontinent Mu‘, dôkazy o kontaktoch krížom cez Tichý oceán sú dostatočné presvedčivé na to, aby boli takmer presvedčivé pre mnohých dobrých antropológov. Čas, rozsah, trasy, charakter a účinky týchto kontaktov sú zatiaľ tak málo známe, že zatiaľ nikto neponúkol presvedčivý a komplexný obraz o nich.

 

Polynézia a juhovýchodná Ázia

Ale je tu aj mnoho zvláštnych a úzkych podobností kultúrnych prvkov medzi viacerými oblasťami amerického kontinentu a Polynézie, Melanézie a Juhovýchodnej Ázie, ktoré sa dajú ťažko pripísať iným príčinám ako sú historické kontakty.“
„Medzi Polynéziou a Amerikou je mnoho kultúrnych podobností i keď sa zdá, že mnohé z nich obišli ostrovy a priamo spájajú napríklad Kambodžu so Strednou Amerikou alebo Melanéziu s Aljaškou. Ale fyzický typ Polynézanov, ich jazyk a základy kultúry ich spájajú s Juhovýchodnou Áziou a nie s Amerikou, a niet pochýb, že v nie príliš dávnom období pôvodne prišli z oblasti Malajzie. V skutočnosti si stále zachovávajú veľmi podrobné legendy o svojich migráciách, aspoň o tých nedávnejších – podľa konzervatívneho odhadu dosiahli Veľkonočné ostrovy až v štrnástom storočí nášho letopočtu, kedy bola Peruská civilizácia na svojom vrchole. Neexistujú žiadne náznaky ani dôkazy pred-polynézskeho obsadenia ostrovov východného tichomoria a nie sú nám známe žiadne iné národy z tejto časti sveta s potrebnými znalosťami a technickým vybavením na moreplavbu po takýchto dlhých trasách.“

„V závere sa dá konštatovať, že podobnosti medzi istými kultúrnymi charakteristikami v Amerike a v Polynézii, Melanézii, Indonézii alebo Juhovýchodnej Ázii sú príliš veľké a príliš blízke na to, aby sa dali jednoducho vysvetliť paralelným vývojom.“

Ďalší kúsok mozaiky, ktorý je dosť fascinujúci, sa nachádza na Veľkonočných ostrovoch, 2 600 míľ od pevniny Čile uprostred Tichého oceána v podobe nerozlúštených hieroglyfov, ktoré zodpovedajú tým, ktoré sa našli v Mohenjo-daro, starobylom árijskom meste v oblasti údolia rieky Indus. Toto by nebolo možné bez prítomnosti védskych Árijcov pred takmer piatimi tisícmi rokov, iba ak by to bolo súčasťou védskej ríše v pradávnom období.
Novým vývojom sú podobnosti nájdené medzi petroglyfmi na Havajských ostrovoch a symbolikou na harrapských pečatiach, ktoré spoločne pripomínajú brahmánske písmo tak, ako ho podal vedec B. C. Chandra vo svojej knihe Stopy indickej kultúry na Havaji. Aj v Brazílii sú maľby v Pedre Furade, vyobrazujúce zvieratá vrátane tiav, rovnaké ako tie, ktoré sa našli v Indii alebo na Blízkom Východe. George Erikson vysvetľuje, že tieto zvieratá sa v oblasti Brazílie vyskytovali hojne ale pred 12 500 rokmi sa stali obeťami masového úhynu alebo kataklizmy. Ale ak tomu nie je tak, potom znalosť tiav musela prísť od obchodníkov plaviacich sa po moriach z oblasti Indie. V každom prípade nám horeuvedené dôkazy ukazujú spojenie medzi týmito dvoma časťami sveta spred mnoho tisíc rokov.

 

Árijci

Bhikshu Chamanlal uviedol vo svojej knihe Hinduistická Amerika svoj dôkladný výskum, pomocou ktorého potvrdil, že pred-španielski vládcovia na americkom kontinente boli védskeho pôvodu, zvlášť z Južnej Indie. Porovnáva kultúrne, spoločenské, politické a ekonomické štruktúry indických Árijcov s tými z pred-španielskej Ameriky. Taktiež porovnáva podobnosti ich náboženstiev prostredníctvom ilustrácií a množstva fotografií umeleckých diel vyobrazujúcich polobohov a polobohyne a chrámov starobylej Indie a Strednej a Južnej Ameriky. Na fotografiách sú do kameňa vytesané vyobrazenia zo zrúcanín chrámov, ktoré vyobrazujú Narasimhu (leviu inkarnáciu Krišnu) z Copanu (Sopanu), Chacmoola (alebo Sakramula-Indra alebo Višnu) v Tule, Kalpavrikshu z Palenque (alebo Patala Lanke), vytesávané vyobrazenie korytnačky (Kurmavatara) v Guatemale a iné. Tiež sú tu tri vyobrazenia, ktoré ukazujú: Vamanadeva v Mexiku, Boha s turbanom z Quir Ugua (Chiragaw) a budhistickú sanghu v amerike z Guatemaly. Na týchto troch vyobrazeniach je zvláštne to, že všetky majú popisy v písme Kannada-Telugu. Tretie vyobrazenie má nápis aj v mexickom písme. Teda ako je toto možné bez indického spojenia?

Na ďalšej fotografii vládcu Inkov Atahuallpu je na jeho čele vidno červené označenie z kurkumy, ktoré je spolu s ďalšími črtami tváre bežné u osoby indického pôvodu. Na fotografii obetnej nádoby ozdobenej vyobrazením poloboha slnka, nachádzajúcej sa v Národnom múzeu v Mexico City, je možno vidieť vyobrazenie boha Rudru, čo je jedna z foriem poloboha Šivu, spolu s Vibhuti (posvätný popol), so zamotanými vlasmi ako drží Gangu a kosák mesiaca.
Výskum odhalil ako Árijci hovoriaci jazykmi Kannada-Telugu a Sanskrit prišli do Ameriky a ako bola Amerika kolóniou Veľkej Indie. Keďže vládcovia Inkov boli hrdí na to, že patrili k slnečnej rase pochádzajúcej z Ayodhya a rodiny Pána Rámu, ich tituly majú jednoznačné odkazy ako Angaka Rajas v nápisoch v jazyku Kannada-Telugu v Guatemale. Toto je jeden zo spôsobov ako sa dá vystopovať ich pôvod.

Presvedčivejšie dôkazy o spojení medzi kultúrami Strednej a Južnej Ameriky boli zverejnené vo vydaní periodika Hinduizmus dnes z júna 1995. Sri V. Ganapati Sthapati, jeden z najpoprednejších indických architektov chrámových stavieb a odborník na sochy a kamenné stavby v ňom uvádza svoje výsledky skúmania starobylých chrámov a kamenných stavieb v mayských náleziskách Strednej a Južnej Ameriky. Jedna z obytných budov bola okamžite rozpoznaná podľa hrúbky muriva 33 palcov, čo je štandardný rozmer v Južnej Indii, čo prvýkrát zaviedol ešte Maya Danava.

V Saqsayhumane, starobylom nálezisku, ktoré sa datuje od roku 400 p. n. l. až do 1 400 n. l., je kamenný múr postavený z kameňov s hmotnosťou až 160 ton naukladaných tak tesne na seba, že nikto nevie ako bol postavený. Ale Sthapati okamžite rozpoznal drobné hrbole na spodnej strane kamenných kvádrov , ktoré sa používali ako páka a presne zodpovedajú systému, ktorý sa stále používa v Indii na presun veľkých kameňov pomocou 30 až 40 mužov.

Ďalšie podobnosti medzi inkskými a indickými tradíciami obsahujú spôsob ťažby kamenných kvádrov metódou štiepenia kamenných platní spolu s metódami spájania a lícovania kvádrov, nivelizácie kvádrov pomocou olovnice, použitie vápennej malty, a pod. Použitie malty je vidieť v mnohých oblastiach Indie, vrátane kamenných a tehelných budov v Mahabalipurame, Tanjore a prakticky po celej Indii, zvlášť na juhu krajiny.
V prípade mayskej pyramídy v hradnom komplexe v Chichen Itzá sa táto stavba opäť riadi zásadami Vastu šástry. Chrámová stavba na vrchole pyramídy má rozmery pôdorysu zodpovedajúce štvrtine rozmerov základu pyramídy a stupňovitá konštrukcia vychádza zo systému súradníc osem krát osem štvorcov. Spolu s ďalšími prvkami ako je hrúbka steny, umiestnenie a hrúbka pilierov, atď., ktoré sú všetky podobné védskym normám.
Toto podporuje záver, že tieto kultúry, i keď neskôr rozvíjali vlastné idey, mali mnohé zo svojich pôvodných hodnôt a metód umeleckých, architektonických, spoločenských a náboženských orientácií z védskych indických systémov.
Nesmieme zabúdať na iné články, v ktorých sa uvádza, že védski Árijci mali dobré vedomosti o zemepise sveta a poznali námorné trasy, ktorými sa dalo cestovať z Indie na iné kontinenty. Takže ani severoamerický a juhoamerický kontinent im neboli neznáme.

Samotné slovo Amerika pochádza zo sanskritského slova amaraka, čo znamená zem nesmrteľných. Mara znamená smrť, amara znamená nesmrteľnosť alebo záhrobie.

Navyše, i keď Patala sa väčšinou uvádza ako planéta nachádzajúca sa mnoho tisíc míľ pod zemou, mnohí ľudia majú dojem, že názov Patalaloka – krajina pod Indiou – z takých védskych textov ako je Rámayana sa tiež odvoláva na americký kontinent, zvlášť na Južnú Ameriku, čo označuje ostrovný kontinent na opačnej strane zemegule od Indie. Hinduistické Purány popisovali spojenie, ktoré existuje medzi Amerikou a Indiou už od nepamäti. Napríklad, vysvetľujú, že po tom, čo démon Durga lietal s démonmi, poslali ich žiť do Patalaloky. V diele Matsya Purana sa opisuje ako Maya Dánava, rečník z diela Surya Siddhanta a jeho nasledovníci utiekli do Pataly cez západné more po Tripura Dahane. Taktiež sa tvrdí, že v oblasti Pataly postavil prekrásne mestá a budovy. Navyše sa má za to, že ľudia nazývaní Nágovia, podľa údajov v Rámayane, boli rovnako známi ako Mayovia. Nágovia boli všeobecne považovaní za triedu hadov. Ale zároveň sú považovaní za ctiteľov kultu hada alebo bojovú rasu asurov alebo démonov. Takže mohli to byť ľudia, ktorým pripisovali hadiu mentalitu alebo vedomie. Boli tiež známi ako vynikajúci moreplavci, ktorých lode sa už od pradávna plavili z východných do západných morí a zároveň za vzdelaných architektov, ktorí stavali veľkolepé mestá.

V tejto súvislosti nám Mahábharata, ktorá bola napísaná pred 5 000 rokmi, vysvetľuje, že Maya postavili veľkolepý palác na vykonávanie vznešených ceremoniálov Rajasutra. Okrem toho i Mayasilpasastra, ktorý je textom o vede védskej architektúry, je rovnako známou knihou v Sanskrite. Takže tieto odkazy v takých starobylých knihách ako Purány, Mahábharata a Rámayana preukazujú, že existovalo spojenie medzi starobylými indickými Árijcami a Maymi v krajine, ktorú teraz poznáme ako Amerika už najmenej pred 5 000 rokmi, ak nie oveľa skôr. Preto môžeme konštatovať s veľkou istotou, že to boli Mayovia, ktorí kolonizovali časti Strednej Ameriky pre tisíckami rokov.

V tejto súvislosti existujú legendy o systéme tunelov, ktoré spájali Indiu so Sri Lankou a Južnou Amerikou, ktoré mal Ravana, démon z diela Ramayana, používať na cestovanie a skladovanie obrovského bohatstva zlata a drahokamov. Starobylé jaskyne na území Indie ako Ellora, Ajanta, jaskyne Elephanta pri Mumbaji a iné starobylé zrúcané mestá vraj ukrývali tajné vchody do celej siete podzemných tunelov. Starobylý chrám v Ujjaine v Strednej Indii mal vchod do systému tunelov, ktorý vraj viedol do akejkoľvek časti Indie, až do takej diaľky ako je Badrinatha v Himalájach. Avšak tento vchod bol zapečatený veľkou oceľovou platňou, ktorú tam nainštalovala indická vláda počas obdobia prezidenta Nehru, aby doň zabránili ľuďom vstup.
Tiež sú zaznamenané tvrdenia tibetských Lamov, ktorí tvrdili, že v Amerike skutočne existuje rozsiahla sieť podzemných tunelov. Cez tieto tunely sa vraj dá prejsť do akejkoľvek časti sveta. V legendách sa tvrdí, že v tomto podzemnom svete žije starobylá spoločnosť, ktorá unikla ohromnej kataklizme. V skutočnosti sa v Andách na území Peru nachádzajú mnohé jaskyne. Ale vláda Peru mnohé vchody uzavrela. Tieto tunely sú všeobecne známe ako Tunely Inkov. Tvrdí sa, že vedú stovky míľ pod územím Peru od Limy do Cuzca a ďalej na západ až po púšť Atacama v Chile. Verí sa, že v mnohých z týchto tunelov sa ešte nachádzajú zostatky pokladov Inkov. Ale niektorí ľudia sú presvedčení, že Inkovia nemali technológie aby dokázali vybudovať také komplikované a hlboké tunely. Preto tam tie tunely museli byť už pred obdobím Inkov. Niektoré z nich sa datujú do obdobia desať až pätnásť tisíc rokov pred obdobím Inkov. Toto v skutočnosti znamená, že tieto tunely by mohli byť tak staré, že už nie je možné určiť ich presný vek. Tým pádom mohli byť vybudované v období Rámayany a mohol ich využívať už Ravana. Jeden príbeh, ktorý som čítal, opisuje ako sa jedného dňa vynoril pološialený muž z tunela v Brazílii, držiac v ruke kukuričný klas vyrobený z čistého zlata. Mohlo by sa jednať o zvyšky strateného pokladu védskeho kráľa Ravanu?

 

Ramayana

Jedným príkladom odkazu na oblasť Patala v Ramayane sa nachádza v časti Uttara Kanda. V prvej kapitole je príbeh o tom ako Rákšasovia prišli na Šrí Lanku. Malyavan, Sumali a Mali. Boli to traja démonickí bratia, ktorí v tom čase viedli Rákšasov. Keď sa stali príliš agresívnymi, tak bojovali s polobohmi, dokonca i s bohom Višnuom, ktorí Maliho poľahky porazili a zabili. Potom sa Malyavan a Sumali stiahli späť na Šrí Lanku ale neskôr opäť zaútočili na Boha Višnua. Po mnohých porážkach napokon Lanku opustili a usadili sa v oblasti Patala. Toto by mohlo znamenať, že do Ameriky sa dostali cez systém tunelov.
Ďalším príkladom je ako Ravana prekročil oceán, aby sa dostal do Pataly. Patalaloka sa často považuje za samostatnú planétu umiestnenú mnoho míľ pod povrchom Zeme. Avšak tento popis, ktorý nájdeme v v šiestej kapitole Rámayany, v Uttara Kande, popisuje ako sa Ravana vydal na dobyvačnú cestu. Nasadol na svoju „lietajúcu loď“ Pušpaka, ktorá bola mocným dopravným prostriedkom Vimana a vstúpil do mora, aby sa dostal do oblasti Patala, bydliska Uragu (Nágu). Ravana potom vstúpil do Bhogavati, mesta Vasukiho a podrobil si Nágov.

Znázornenie Vimány – lietajúceho stroja, podľa starých Védskych textov

 

Tento príklad uvádza niekoľko faktov, ktoré je treba si zapamätať. Za prvé, Ravana mal vozidlo Vimana, ktoré, ako sa uvádza vo Védach, je dopravný prostriedok, ktorý dokáže lietať, plaviť sa i plávať pod vodou. V tomto prípade sa Ravana dostal do Pataly ponorením do vôd oceánu. Tým oceánom sa musel myslieť dnešný Tichý Oceán, nie vesmír. Za druhé, ako už bolo spomenuté, niektorí ľudia majú dojem, že Nágovia sú vlastne tí istí ako Mayovia alebo rasa bojovného ľudu. Ravanov otec bol s najväčšou pravdepodobnosťou mayský vládca. Bhogavati je veľkolepé hlavné mesto Nágov, ktoré strážia hady alebo hadí ľudia (niekedy sa tým myslia ľudia s vedomím podobným hadom), a je venované Vasukimu, kráľovi hadov. Vasuki sa opisuje ako najstarší syn Kasyapu a jeho manželky Kadru a ktorý začal klan Nágov. Uragovia sú tiež považovaní za klan hadov ale často bývajú vyobrazení s ľudskými hlavami. Tým pádom Ravana poznal túto oblasť a podrobil si tamojších ľudí.
Týmto môžeme vidieť, aký mala védska civilizácia vplyv na prehistorickú Ameriku a tí, ktorí boli buď spojení s starobylou védskou kultúrou, alebo boli jej odnožou, boli pred mnohými tisícmi rokov osídlovatelia Ameriky. Novšie dôkazy o indickom vplyve na americkom kontinente, ako je uvedené ďalej, sú vysvetlené na stranách 123-130 v knihe Celosvetová hinduistická kultúra od Venu Gopalacharyu, ktoré poukazujú na to, že predšpanielski vládcovia na americkom kontinente boli z Indie.

Vysvetľuje, ako potomkovia védskych Árijcov opakovane dosiahli a kolonizovali americký kontinent v neskoršom období ako počas starobylých čias Mahábharaty. Po páde dynastií Kanva a Sunga z oblasti Magadha v Indii vybudovali tieto kráľovské rodiny niekoľko kráľovstiev v Južnej Indii a Juhovýchodnej Ázii. Taktiež vládli Kambhoj (Kambodži) počas r. 650 až 1350, Champa (r. 250 až 1000), Srivijaya (r. 650 až 1350), Yavadwipa (Java) (r. 900 až 1350) a Janaggala a Kadri (r. 1100 až 1360). S výnimkou ostrova Bali následne rieka Indus zastavila migráciu do týchto oblastí ako sa začal šíriť Mohamedanizmus od 14. storočia.
Kým títo védski vládcovia slnečnej dynastie boli v Kabhoj (Kambodža) v r. 680 vybudovali mesto Angkor. Od r. 802 do 1177 vládli v tejto oblasti mnohí králi z tej istej dynastie. Toto znamená, že Kambodža bola súčasťou védskej správy. Keďže títo vládcovia boli milovníkmi umenia a kultúry, vybudovali stovky veľkých chrámov. Veľkolepé chrámy Angkor Wat (chrámy pre Boha Višnua) a Angkorthom (chrámy pre poloboha Šivu) boli vybudované v jedenástom a dvanástom storočí. Obsahujú tisíce sôch a nástenných malieb vyobrazujúcich scény z Rámayany, Mahábharaty a Harivamshe.

 

Mesto Ayudhya  v Thaisku

 

Angkor Wat v Kambodži

„V roku 1160 n. l. sa v Kambodži rozšírila anarchia, keď sa jej vládca Yasovarma stal budhistickým mníchom a opustil trón. Vodcovi menom Tribhavanaditya sa podarilo opäť nastoliť mier a prosperitu na asi tridsať rokov ale bol zavraždený keď susedný vládca Champy svojim bojovým loďstvom napadol Kambodžu po mori. Počas následného zmätku sa vdove po kráľovi Mara Ciuaco (Mama Ocollo alebo Asalu) i spolu s princami a nasledovníkmi podarilo utiecť loďou a doplaviť na západné pobrežie Južnej Ameriky. Podľa Árijských Inkov vdova pripisovala skazu, ktorá postihla krajinu, neposlušnosti ľudu starobylým bohom ríše. Radila mladému princovi Roccovi aby vybudoval silnú vládu aby sa rozvinul prosperujúci hospodársky a spoločenský život. So slzami prosila princa, aby nastúpil na trón s požehnaním Viracochu a s vlastnou udatnosťou. (Viracocha sa týka sanskritského Virabhadru, ktorý je prejavom hnevu poloboha Šivu a je jedným z jeho strážcov.) Časom jeho nasledovníci Ayar Manco Topa (védsky Aryamansa Tapa), Uyssa Topa (Arya Ayusya Tapa) a Ayar Chaki Topa (Arya Shakti Tapa) vybudovali silné ríše v oblasti Strednej a Južnej Ameriky, vrátane Mexika (výslovnosť v sanskrite je Maghico, čo je ďalšie meno pána Indru), Yucatánu (Yasastana), Guatemaly (Guatamalaya) a Peru (Paru alebo Prabhu, Surya, Zem Slnka).“

„Keď španielski piráti objavili Ameriku, Montezuma (v sanskrite Mantrisuma, čo znamená učený kvet) bol vtedy cisárom Mexika a Atahuallpa (Atyalpa) zas Peru. Veľkoleposť týchto ríš si vieme predstaviť i teraz, keď vidíme stovky zrúcanín palácov, chrámov, ciest a vodovodov, ktorá sa tam našli.“
„Vládnuca dynastia Mexika (pán Magha, slovo Magha v sanskrite znamená i posvätné miesto) boli známi ako Aztékovia (Astikovia) a vládcovia Peru Inkovia (Angakovia alebo patriaci Angovi). Známy chrám poloboha Šivu v Mexiku postavil Ahuitzol (Avichala) medzi r. 1483 až 1490 n. l., kde zamestnal tisíce sochárov. Na otvárací ceremoniál chrámu pricestovalo šesť miliónov pútnikov a princov z Tezuca (Taxaca) a Tlacopanu (Trisopan). Cuatemac (Gautamaha). Následník Avichalu bol veľkým učencom. Ovládal astronómiu, právo, štátnu správu a vedenie vojny. Poznal vyše 1 500 liečivých bylín a bol veľkým patrónom umenia a učenia. Montezuma (Mantrisuma), ktorý nasledoval po ňom bol posledným védskym vládcom Mexika. Bol nesmierne schopným správcom a sudcom a mal tridsať pomocných sudcov.“

„Chrám Slnka v Cuzcu sa vyznačoval vyobrazeniami slnečného kotúča zo zlata a mesiaca zo striebra. Boli obklopené zlatými sochami 12 cisárov a kráľovien v životnej veľkosti vykladané drahokamami. Steny chrámu boli pokryté zlatými doskami a obklopené stromami a kríkmi zo vzácnych kovov. Prvé, čo Pizarro začal lúpiť, bol obsah chrámov. Bolo to podobné ničivej činnosti Corteza a jeho nasledovníkov v Mexiku desať rokov pred vraždou cisára Atahuallpu (Atyalpa).“
„Cisári Peru každý rok slávili Ramotsavu a boli hrdí na to, že boli potomkami Šrí Rámu zo slnečnej dynastie. Svoju ríšu nazývali krajinou slnka, svojho pána (Paru alebo Prabhu, z ktorého pochádza slovo Peru). Tiahlo sa od Chile až po Ekvádor a od Tichého Oceánu až po Cuzco (pomenované podľa Kushu, syna Šrí Rámu), ktoré bolo hlavným mestom Peru. Ľud praktizoval varnashrama dharmu (védsky systém spoločenského usporiadania), ktorý im umožňoval žiť v mieri a prosperite, bez nedostatku pracovných miest alebo najpotrebnejšieho tovaru, potravín, oblečenia či triednych konfliktov.“
Podľa Bernarda Diaza, oficiálneho Cortézovho historika, aztécky cisár Mexika Montezuma informoval Cortéza (španielsky vodca, ktorý ho zradil), že jeho predkov priviedol do Mexika vládca, ktorého boli poddanými. Akonáhle sa usadili v kolónii, vládca sa vrátil do krajiny slnka. Okrem toho autor Sealer vo svojej knihe Mýty predkolumbovskej Ameriky cituje z mexického chorálu, v ktorom sa spieva ako ich praotcovia pricestovali v lodiach na západné pobrežie Severnej Ameriky a po preskúmaní krajín Pantla, Sierranevada, Popcate a Guatemala sa usadili v Mexiku.“

 

Nanešťastie počas takmer 150-ročného obdobia po španielskej porobe Mayov sa v roku 1542 prví mexickí biskupi pustili do osobnej krížovej výpravy, počas ktorej spálili všetky knihy domorodých Američanov vo svojom nadšení priviesť ich všetkých ku kresťanskej viere. Okolo r. 1547 sa prvý arcibiskup Mexika Juan de Zumarraga počas trvania svojho úradu chválil so svojou kampaňou zničiť všetky stopy pôvodnej indiánskej kultúry, počas ktorej zničil 500 chrámov, 20 000 božstiev a ich vyobrazenia a spálil nespočet kníh. Spálil všetky záznamy knižnice Texcoco na trhovom námestí Tlateloco pretože ich považoval za dielo diabla. Iní biskupi a kňazi nasledovali tento príklad, čím sa toho zničilo toľko za niekoľko dní, čo trvalo celé stáročia postaviť.

Bol to Fray Diego de Landa, druhý biskup Yucatanu, ktorý bol fanaticky presvedčený o tom, že jeho náboženskou povinnosťou je zničiť čo najviac mayskej literatúry, čím napáchal nenapraviteľné škody na mayskej kultúre. V roku 1566 napísal knihu Rozprávanie o veciach Yucatanu. V nej píše: „Našli sme veľké množstvo ich listov zviazaných do knižných zväzkov a kedže sa v nich nachádzali len samé povery a lži o diablovi, všetky sme ich spálili, čo im bolo nesmierne ľúto a vyvolalo to u nich smútok“. Bol to Landa, ktorý vydal príkaz aby všetci Mayovia priniesli všetky písomnosti na spálenie na námestí Mani. Všetky tieto knihy obsahovali informácie o astronómii, medicíne, náboženstve a filozofii, ktorých dnešná hodnota je nevyčísliteľná.

Napriek nešťastnému osudu sa stále zachovali stovky zrúcaných chrámov a palácov predšpanielskych Indiánov. Zachovali sa aj tri kódexy mayského písma uložené v Madride, Drážďanoch a Paríži, ako i dva španielske preklady mayských kníh obsahujúcich krátke tradície mexických Indiánov. Jednu z nich údajne napísali Indiáni v jazyku Quiche okolo roku 1550 a dominikánsky mních, otec Francisco Zimenez, ju našiel v zákutiach kláštora v Chichecastenangu v horách Guatemaly, asi 200 míľ od Palanque proti prúdu rieky Usamacinta. Po preložení z toho vzniklo dielo dnes známe ako Popol Vuh. Ďalšiu mayskú knihu pod názvom Chilambalam, zostavili Španieli niekedy v 16. storočí. Čo je na tomto zaujímavé je, že „popol vuh“ znamená v jazyku Telugu „detskú hádanku“ a „chilambalam“ je zle vyslovené védske sanskritské slovo chidambaram, čo znamená duchovné tajomstvo. V týchto knihách sa opisuje v symbolickom jazyku pôvod sveta, stvorenie živých bytostí ako i to, ako sa Aztékovia (védski Astikovia) od trinásteho storočia stali vládcami Mexika, až kým Cortez zákerne nezradil cisára Montezumu. Chilambalam sa zaoberá ich náboženským presvedčením.

Je známe, že Aztékovia ako i Inkovia v Peru až do španielskej invázie Mexika a Peru španielskymi pirátmi, mali každý po 13 vládcov. V tejto súvislosti vysvetľuje Dr. Gopalacharya: „Ďalší zaujímavý moment je, že prvým vládcom Inkov v Peru bol Ayarmancotopa (Arya Manasa Tapa). V Guatemale (Guatamalaya) sa na mieste známom ako „Piedros Negros“ , čo je sanskritská forma názvu Pryadarsi Nagara, našli kamenné nápisy opisujúce jeho poradné stretnutia s domorodými náčelníkmi Guatemaly, kde bol jeho titul uvedený jednak v jazyku Kannada-Telugu a v mayskom písme. V nápise v písme Kannada sa „Arya Manco Topa“ uvádza ako „Angaka Raja Sri Arya Manasa Tapa“. Z toho je jasné, že prvý vládca Mexika bol poddaným Angakaraja Sri Arya Manasa Tapu, prvého vládcu Peru (krajina Paru, boha slnka). Juhoamerické názvy ako Peru, Pampas, Cuzco, Inka, Andy, atď. sú si vzájomne blízko príbuzné lebo sa odvolávajú na slnečnú rasu vládcov Inkov. Slovo Peru je skomolená verzia slova Paru alebo Prabhu, pán slnka. Pampas v Sanskrite znamená krajina slnka. Jeho etymologický význam je ten, čo pije vodu. Hampi v štáte Karnaka, čo je starobylé hlavné mesto Vijayanagara sa tak nazýval lebo sa nachádzal na horúcom mieste, podobne ako Pampas v Peru. Slovo Cuzco znamená pán Kusha, syn pána Rámu. Slovo Inca je prídavné meno slova Angadesha. Má rovnaký význam ako Angaka, čo je patriaci Angovi a Karnatakovi.

„Toltékovia sú Tantrikovia (védske učenie tantra) t. j. technici, Takshakovia, Nahushadalovia a Astikovia klanov Nága, ktorí boli podrobení v období Mahábharaty a sú predchodcovia predšpanielskych amerických Indiánov Nahuatl, Tezuco a Zetec, ktorí migrovali na americký kontinent cez ostrovy v Indickom a Tichom oceáne.“

„Slovo Azték, Tezuco a Nahuatl sú skomolené verzie slov Astika, Takshaka, Nahushadala, Nága alebo hadích kmeňov, čo znamená, že boli uctievatelia Nágov alebo hadov, a ducha moreplavectva, keďže boli prevažne moreplavci. Podľa indiánskej tradície boli Mayovia, Toltékovia a Nahuatl príbuzní indickým Mayom, Tantrikom a Nahushadalom, ktorí boli vyhostení z Indie lebo praktizovali ľudské obete. (Toto vysvetľuje, prečo niektoré kmene Strednej a Južnej Ameriky tiež praktizovali ľudské obete. Boli vyhnaní z Indie lebo táto činnosť bola v rozpore s védskymi zásadami.)

Všetci predeurópski americkí obyvatelia, či už v Strednej alebo Južnej Amerike, boli známi prvým európskym prisťahovalcom len ako INDIÁni (všetci zahrnutí do rovnakej kategórie bez akéhokoľvek ďalšieho rozlíšenia). Inak by tak neboli pomenovaní.“

Je treba ešte viac dôkazov na potvrdenie faktu, že predšpanielska Stredná a Južná Amerika boli indickými kolóniami?
Horeuvedené fakty predstavujú nesmierne zaujímavý popis, ktorý zároveň vrhá svetlo na to ako aj celá oblasť Kambodže bola súčasťou védskej ríše. Čo je ešte dôležitejšie, poukazujú ako sa védska kultúra dostala loďami z Indie, migrovala cez ostrovy južného Tichého oceánu a následne sa preplavila Tichým oceánom na americký kontinent. Neskôr prišla druhá vlna védskeho obyvateľstva z Kambodže do Mexika. Toto bola trasa, ktorú raní védski moreplavci poznali už celé stáročia. Ako inak by bolo možné, aby sa starobylé nápisy v indických jazykoch Kannada a Telugu vyskytovali v Peru? Alebo védski polobohovia, ktorí sa našli v chrámoch v tejto oblasti? Ako inak by aztécki bohovia mohli mať mená odvedené z indických jazykov Sanskrit, Telugu a Tamil? Toto preukazuje ako bol americký kontinent dlho súčasťou a pod vplyvom védskej civilizácie a že Aztékovia a Inkovia sú potomkovia Indov. Aztécki a inkskí bohovia, filozofia, architektúra a umenie sú všetko pozostatky toho, čo sa našlo v starobylej védskej kultúre v Indii.

Ďalší zaujímavý kúsok informácií, ktorý potvrdzuje údaje, ktoré tu prezentujeme, a ukazuje nám ako sa neprestajne objavujú nové dôkazy, sa objavil v čísle časopisu National Geographic Magazine z decembra 1980. V článku sa uvádza, že kým pracovníci Ministerstva verejných prác kopali v r. 1967 základy pre metro v Mexiko City, objavili aztécky chrám, veľkolepý chrám Chacmoola (alebo Sakraamula v sanskrite, ktorý sa popisuje ako Indra alebo boh Višnu), na vrchole chrámu sa našli aj sošky božstiev Talloc (Trilloc) a Huitzilpochtli (Vittalbhaktalu), čo sú polobohovia dažďa a vojny.
Na strane 770 tohto časopisu sa opisuje nasledovné: „Mýtus o boji medzi Huitzilpochtlim a jeho sestrou Coyolxauhqui pravdepodobne pochádza zo skutočnej udalosti. V literatúre Nahuatl sa uvádza ako Huitzilpochtli podnecoval svoj ľud aby dostali ich aztlánsku domovinu pod jeho nadvládu. Na Caotpecu alebo Haďom vrchu došlo k hádke medzi dvoma skupinami. Jednu skupinu viedol Huitzilpochtli, druhú jeho početní bratia, známi pod spoločným menom Huitznahua, čo sa vyslovuje ako „uícnahva“ a jeho sestrou Coyolxauhqui. V zápase o moc, ktorý nasledoval, zvíťazil Huitzilpochtli. Je dosť podstatné, že jedna z barrios, španielska štvrť, v aztéckom hlavnom meste Tenochtitlane, sa neskôr nazývala Huitznahua. Tento mýtus mal niekoľko podôb. V jednej z nich opisuje Montezumov vnuk ako sa boh Chacmool, ktorého podobizeň bola vykopaná v najstaršej stavbe, okrášlil pomaľovaním svojej tváre (žltou farbou) s nakreslenými kruhmi okolo očí“. (Tu sa jedná o odkaz na Sudradharanu, okrášľovanie tváre pastou zo santalového dreva, čo je jednoznačne védsky obyčaj.)

Teraz, pomocou informácií z knihy Dr. Venu Gopalacharyu Celosvetová hinduistická kultúra (str. 129) môžeme k tomuto príbehu pridať védsky rozmer. Huitzilpochtli (Witzil Poktli) je védsky Vitthal Bhaktalu. Vitthala je vedúce božstvo slávneho chrámu Pandarpur a uctievajú ho tisíce vaišnavov (uctievačov Višnua) z Karnataky. Ctitelia príležitostne okrášľujú tvár tohto božstva v chráme, ako i vlastné tváre, santalovou pastou. Preto Vitthala Bhaktalu znamená ctiteľ (Bhakta) pána Vitthalu. Takže Huitzilpochtli bol tiež takýmto ctiteľom. Meno jeho sestry Coyolxauhqui je tamilským slovom Koyilvasi, čo znamená obyvateľ chrámu alebo ctiteľ. Huitznahua, s výslovnosťou (podľa článku v časopise) uícnahva, je skomolenou výslovnosťou slova vaišnava, uctievač boha Višnua alebo Pána Krišnu. Pán Vitthal je tiež Bohom Krišna. Tenochtitlan, barrio aztéckeho hlavného mesta pochádza zo sanskritského slova Trinathatrana, čo znamená miesto boha troch svetov alebo troch planetárnych systémov. Montezuma je zo sanskritského slova alebo mantrisuma, čo znamená učenec alebo učený kvet. Chacmool znamená Sakramula, ktorý je pôvodcom Sakry, predka poloboha dažďa. Slovo Aztlan odkazuje na Atalam, čo je ostrov v Tichom oceáne. Takže čo toto všetko znamená je, že nejako tu došlo k zápasu o moc a územia medzi viacerými ľuďmi, ktorí prišli z Indie. Ako inak by tu mohlo byť toľko odkazov na tamilské a sanskritské slová a védske obyčaje? Toto dokazuje, že Aztékovia pôvodne pochádzajú z Južnej Indie.

 

Ako sa po celej Strednej a Južnej Amerike nachádza stále viac artefaktov, chrámov a rôznych lokalít, vynára sa čoraz viac dôkazov preukazujúcich spojenie medzi ľuďmi z tohto regiónu a védskou árijskou kultúrou z Indie.

 

VIAC VÉDSKYCH LINIEK NA INKSKÝ JAZYK

 

Mohol by som uviesť ešte viac slov ale myslím, že toto stačí na preukázanie toho, koľko z jazyka Inkov je odvodeného z jazykov Indie. Toto je isto veľmi pozitívna forma dôkazov na preukázanie spojenia medzi týmito dvoma oblasťami zemegule a vplyvu védskej kultúry na ľud amerického kontinentu.

 

O fenoméne mayského kalendára a jeho porovnanie s pôvodným védskym kalendárom pripravujeme samostatný článok,

ktorý vyjde po 21.12.2012.

 

… A, …áno, vyjde 😉

3 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


  1. Ross

    Velice zajímavé a poučné. Respekt tobě jak si tohle napsal :O 🙂 … nebude na škodu si časem něco z toho zapamatovat 🙂

    Reply
  2. Anna Matejková

    úžasné, dych berúce čítanie.. ešte píš ďalej, zdraví ťa Anna, vdova, čo žije s duchom mrtvého manžela, kltorý niečo hľadá v byte, a vysáva všetku môju vôľu a moje biedne zdravie.

    Reply
    • nrayn

      Ahoj, som rád, že sa ti článok páčil. Keď sa chceš zbaviť ducha, a pomôcť sebe aj jemu, začni si opakovať Mahá-mantru, čítať Bhagavad-Gítu, a to je jediná možnosť.

      Reply (in reply to Anna Matejková)

Pridaj komentár