Metódy poznávania

Porovnanie metód poznávania západnej materialistickej vedy a východného transcendentálneho poznania…

Od pochybnosti k istote alebo porovnanie metód poznávania

(Védská metóda verzus metódy Západu)

V našej západnej (euroamerickej) kultúre prevláda vedecko-materialistický prístup k poznávaniu týkajúci sa jednak metód, tak aj konečného cieľa poznania, ktorý má svoje filozofické zázemie v európskej filozofickej tradícii (prevažne ateisticko-materialistickej). Námatkovo môžeme vymenovať niektorých filozofov, mysliteľov či vedcov a ich učenie ovplyvnené vedecko-materialistickým prístupom : Marxov historický materializmus, Freudova psychoanalýza, Darwinova evolučná teória, francúzski mechanisti atď.

Tento prístup založený na empirickom vzostupnom poznávaní je analyticko-induktívneho charakteru. Z malých častí poznania, ktoré sú verifikované na zmyslovo-racionálnom základe  (a stávajú sa tak autorizovanými aspoň do doby, než budú na základe rovnakých metód vyvrátené), sa usudzuje na celok, konečné poznanie, ktoré je kvôli metóde dosiahnutia samého seba akosi hmlisté a vo svojej podstate neurčité. To vedie vždy iba k tvorbe hypotéz a každé tvrdenie je a malo by byť iba pravdepodobné. Dalo by sa to prirovnať k cestovaniu autom, keď vodič nepozná svoj cieľ ani polohu, ale s pevným presvedčením tvrdí, že k cieľu dôjde. Tejto metóde sa vo vedeckej tradícii hovorí mentálna špekulácia. Nič neviem naisto, ale s veľkou rozhodnosťou publikujem svoje závery, väčšinou prehliadajúc ich pravdepodobnostný charakter, prehlasujúc ich za časť konečného poznania či za toto poznanie samé.

Poznanie vo védskej tradícii je zostupného, deduktívneho a nešpekulatívneho charakteru. Zo znalosti celku posudzujem jeho časti. Celkom je vo védskej tradícii Boh, ktorý je definovaný ako Absolútna Pravda. Metódou poznania je dotazovanie sa na Absolútnu Pravdu, ktorá bola vyjavená pred miliónmi rokov a tradovala sa ústnym poznaním z učiteľa na žiaka, čo pokračuje dodnes. Vplyvom značnej degradácie ľudstva a nástupu najpokleslejšieho veku (Kali), nie je metóda iba ústneho odovzdávania udržateľná a poznanie už existuje aj v písomnej forme ako šástry (zjavené písma). Napriek tomu je nemysliteľné, aby niekto dosiahol absolútne poznanie iba samoštúdiom bez vedenia duchovného učiteľa (gurua). Podmienkou je absolútna dôvera v zjavené písma a vo svojho duchovného učiteľa a pokorné dotazovanie sa na Absolútnu Pravdu spojené so službou duchovnému učiteľovi.

Na Západe sa tomuto systému vyčíta, že k jeho prijatiu je potrebný istý fanatizmus, a že je značne dogmatický. Všetko je ale otázkou autority. Vo védskej tradícii sú touto autoritou zjavené písma a ich predstavitelia. Musíme si ale všimnúť, že aj na západe sú prijímané autority, aj keď by to kedykoľvek niekto rád poprel. Prvou autoritou sú rodičia, ktorí odovzdávajú dieťaťu  poznanie podľa stupňa, ktorý sami dosiahli. Ďalšie poznanie človek dostáva v školách, kde sa postupne kladie stále väčší a väčší dôraz na vlastnú rozumovú činnosť a vplyv autorít v poznaní ustupuje do úzadia. Ale nie je to iba ďalšie prijímanie autorít? Myslíme si:  ”Teraz som niečo vymyslel, na niečo som prišiel”, ale je to iba ďalšie prijímanie autorít: autority našej mysli, v lepšom prípade našej inteligencie. Celý koktejl je po celý život zahusťovaný prijímaním autority masmédií. A máme tu ďalší systém autorít. Problém spočíva v tom, že by sme mali použiť našu inteligenciu na rozlíšenie kvality jednotlivých autorít, ale v prípade, že je inteligencia jednou z autorít, dochádza s pomocou falošného ega (popri mysli a inteligencii ďalší jemnohmotný prvok, ktorý tvorí naše telo) k jej preferencii.

Jedným zo základných poznatkov védskej tradície je iluzórna povaha toho, čomu sme si privykli hovoriť realita. Dá sa hovoriť o tom, že tu existuje podstata a tieň. Pretože sme všetci uväznení v tejto iluzórnej “realite”, je pre nás veľmi ťažké, či dokonca nemožné rozpoznať jej iluzórnosť. Je to ako keď sa pes pokúša chytiť svoj vlastný chvost – neustále sa točí dookola a nikdy nebude úspešný. Tu je potrebná pomoc zvonku, a touto pomocou sa môže stať sebarealizovaná osoba, ktorá realizovala svoje postavenie a pôvod a má dokonalé poznanie o iluzórnosti tohto sveta. Je až zarážajúce, aká je tu podobnosť s Platónovým prirovnaním tohto sveta k jaskyni. V jeho jaskyni sú tiež všetci presvedčení o úplnej reálnosti ilúzií, ktoré sú im predkladané a k spoznaniu pravdy potrebujú pomoc zvonku. Tu ale podobnosť nekončí. Osoby, ktoré sú oslobodené z reťazí vedia, že svet, ktorý až doteraz poznali, je iba iluzórny. Majú možnosť spoznať pravý svet, ale spočiatku sú oslepení žiarením slnka a nevidia prakticky nič. Postupne si však na svetlo zvykajú, a po nejakej dobe môžu poznať skutočný svet, skutočné podoby vecí, ktoré poznajú zatiaľ iba ako tiene na stene. Prakticky rovnaká vec sa odohráva pri védskom poznávaní reality.

Známy moderný britský filozof Whitehead prehlásil, že celá západná filozofia sú poznámky pod čiarou k Platónovi. Platónov príklad a vlastný presun od tieňa k podstate sa vzťahuje na to, ako sa človek premiestňuje od pochybností a neistôt k istotám, k Absolútnej Pravde. Vo veľkých ústavoch a školách to je taktiež cieľom spoločného snaženia. Pokiaľ je človek študentom, navštevuje prednášky a očakáva, že keď bude prednášajúcich profesorov pozorne počúvať, dospeje k nejakému pozitívnemu chápaniu, k väčšej istote.

Existujú však i skeptici. Tí vravia, že nič nie je isté, nič nie je reálne, žiadna pravda neexistuje. Dnes je doba tzv. postmodernistického myslenia. Postmoderní filozofi tvrdia, že žiadna realita neexistuje, existuje iba kópia. Ako keď máme fotokópiu nejakého pôvodného textu alebo obrazu, ale originál pritom neexistuje. Je to dosť absurdná predstava, ako keby sme videli tieň a jeho podstata, to, čo ho vrhá by neexistovala. Postmodernisti sa prikláňajú k názoru, že moderná éra končí v 60. rokoch 20. storočia. Modernisti tvrdia, že existujú reálne veci. Ako napríklad stôl. Keďže existuje, môže dostať svoje meno – stôl. Nemôžeme vravieť stôl stoličke. Správne použitie slova závisí na objekte, ktorý je označovaný. Postmodernisti kritizujú modernistov tvrdením, že vlastne zničili pojem Boha, ale nemali dosť odvahy úplne sa vzdať predstavy konečnej reality. Konečnou realitou chceli učiniť hmotu. Stôl alebo stolička – to je reálne. Postmodernisti však argumentujú, že v 60. rokoch celá táto realita s rozvojom fyzikálnych vied ako kvantová fyzika zanikla.

Kvantový fyzik vraví, že je lepšie popisovať hmotu ako ideu, ako predstavu, takže napríklad stôl je len idea, predstava. Môžem mu hovoriť stôl alebo električka a vlastne na tom nezáleží, pretože to sú iba idey. Pokiaľ ale vravíme, že realita neexistuje, činíme to realitou. Keď vravíme, že neexistuje pravda, robíme z toho pravdu. Keď vravíme, že neexistuje nič absolútne, žiadna konečná pravda, na ktorej sa všetko zakladá, tak to je naše absolútno.

Tejto skutočnosti, že sa nemôžeme zbaviť reality, zaobísť sa bez pravdy alebo bez absolútna, myslitelia na Východe i na Západe už dávno porozumeli. Stále sa to vravia a prenasleduje nás to. Preto starí filozofi ako Sokrates alebo Platón učili, že cieľom ľudského života je dosiahnuť Absolútno. To je skutočný cieľ poznania. A všetko, čo sa vydáva za poznanie, ale nespeje k tomuto cieľu, je nevedomosť.

Nasleduje otázka, akou metódou získavania poznania môžeme dosiahnuť Absolútno. V modernom svete je mnoho ľudí fascinovaných vedou, ktorú pokladajú za konečné poznanie. Chcel by som v krátkosti rozobrať, čo tento fenomén dnešného sveta je a začnem výrokom najslávnejšieho vedca minulého storočia – Alberta Einsteina. Ten povedal, že naše zmysly sprostredkúvajú dojmy o tomto svete, ktoré sú veľmi komplikované. Je to príliš veľké množstvo informácií, než aby nás to nemiatlo. Stále sa to mení. Zo všetkých zmyslových informácií, ktoré sa okolo nás točia, naša myseľ niečo vytiahne – siahne do toho kaleidoskopu a niečo vytiahne. Tomu Einstein hovoril telesný objekt.

Profesor v prednáškovej sále hľadí do publika a vidí 60 či 70 tvárí ako sa na neho pozerajú. A prečo vidí tieto tváre? Pretože ich chce vidieť. Jeho myseľ je tak naladená. Povedzme ale, že by tam poletovala mucha, pristála by na tabuli a potom by sa pozerala na študentov. Tá by ale nevidela 60 alebo 70 tvárí. Jej vedomie nie je naladené na to, aby sa pozerala na tváre. Môžeme si predstaviť vedomie muchy – muchy hľadajú iné veci, sladké alebo tiež páchnuce. Majú iný druh vedomia. Je ale to, čo vidí mucha, menej skutočné než to, čo vidíme my? Som si istý, že keby sme na mozog muchy vedeli pripojiť počítačovú obrazovku, tak by sme videli úplne iný svet než teraz. Je ale ten svet falošný a náš skutočný?

Alebo môžeme ostať pri ľudskom druhu. Mohli by sme priviesť človeka, ktorý žije v amazonských dažďových pralesoch, v úplne inej kultúre. Antropológovia vedia, že pre týchto takzvaných primitívnych ľudí (dalo by sa ale povedať, že sú v niektorých smeroch omnoho pokročilejší než západná civilizácia) je najdôležitejším zmyslom sluch a zrak prichádza na radu až ako tretí v poradí dôležitosti. Zato v západnej kultúre je tomuto zmyslu prikladaný najväčší význam. Keď niečo počujeme alebo cítime, dobre – možno, ale nie je to skutočné, dokiaľ to nevidíme. Ale pre ľudí v inej kultúre nie je vec skutočná, pokiaľ ju nepočujú. To je dosť rozdielny svet od nášho. Keby sme sa dostali do hlavy človeka, ktorý žije v amazonskom pralese, som si istý, že by sme tiež videli vesmír úplne inak.

O tomto bode vravel Einstein. Povedal, že je vecou našej ľubovôle, ktorú z vecí v našom okolí si vyberieme a učiníme našim objektom poznania. Profesor si môže vybrať 60 alebo 70 tvárí, ale túto scénu je možné vidieť mnohými inými spôsobmi. Einstein sám pripustil, že toto je základ vedy. Tvrdil tiež, že týmto spôsobom poznávania sa nedá dokázať, že tieto objekty sú reálne. Najskôr musíme mať vieru, aby sme dôverovali tomu, čo nám zmysly vravia. Máme tiež určitý mentálny postoj, pomocou ktorého vyberáme zo všetkých tých vnemov, čo je dôležité a čo nie je. Každú chvíľu náš intelekt, aj keď o tom nevieme, vyberá rôzne informácie. Keď sa zahladíme do nejakého bodu, na nejaké miesto, uvidíme veci, ktoré by sme nevideli, keby sme sa nesústredili. Napríklad sa tam premietajú a striedajú rôzne farebné body. Potom sa podoba steny začne meniť a pretvárať sa pred našimi očami. Môžeme z toho dostať strach a radšej otočíme oči späť a vrátime sa k “realite”. Ale kde je vlastne vytváraná realita? Tam alebo tu?

Einstein priznal, že pomocou vedy sa nedozvieme, čo je reálne a čo nie. V našej západnej, americkej a európskej kultúre, sa snažíme ustanoviť nejakú spoločnú základňu ohľadom toho, čo je skutočné a čo nie. To sa ale časom mení. Realita európskej kultúry pred päťsto rokmi bola iná ako dnes. Mnoho vedcov priznáva, že čokoľvek dnes veda považuje za zákon, za dvadsať, päťdesiat alebo sto rokov už za zákon, za skutočnosť považovať nebude.. Mali by sme sa zamyslieť: je tu nejaký skutočný pokrok? Alebo kam ideme, kam sa uberáme?

Vo védskej tradícii poznania je najdôležitejšou otázkou, ktorú by si mal človek klásť – kéna – čo v sanskrite znamená “prečo”. Ludwig Wittgenstein povedal, že západná vedecká snaha umožňuje odpovedať iba na otázku “čo” – čo je v tomto svete. Preto Wittgenstein vraví, že aj keby boli všetky vedecké otázky zodpovedané, ostanú rovnaké životné problémy. Aj keby sme nakoniec bezpečne určili, čo je najvzdialenejšou planétou alebo hviezdou, stále nebudeme vedieť, prečo sme tu a prečo sa rodíme, prečo starneme, prečo trpíme a prečo je tu tento vesmír. Wittgenstein preto dospel k záveru, že skutočný zmysel vecí leží mimo tento hmotný svet. Skutočná odpoveď na otázku “prečo” leží nad hmotou, pretože na hmotu sa môžeme iba dívať a hmota sama seba nevysvetlí.

Vedci sa snažia vytĺcť z hmoty nejaké vysvetlenie, rozbiť ju na malé kúsky a sledovať ju pod mikroskopom. “Hmota, odhaľ nám svoje tajomstvo!” Potom tie kúsky rozbijú na ešte menšie kúsky a tie stále na menšie a menšie. Odpoveď na “prečo” ale neprichádza. A vedci nie sú k odpovedi o nič bližšie ako boli. Podľa védskej metódy poznania sa odpoveď na otázku “prečo” nenachádza v objektoch zmyslového vnímania. A ako som uviedol, Albert Einstein vravel o tom, že to je to jediné, z čoho môže veda nejak vychádzať. V ľudskej mysli tiež nie je možné nájsť odpoveď.

Veda sa nazýva empirizmus, to znamená štúdium zmyslových predmetov. Nad empirizmom je ďalšia oblasť filozofie, racionalizmus, čo je štúdium ideí, predstáv. Napríklad čísla, to sú idey. Slávny racionalistický filozof Descartes si myslel, že konečnou pravdou, vecou, ktorou si môžeme byť istí, je cogito ergo sum – “Myslím, teda som.” Ale on si myslel, že myseľ je vlastné Ja alebo inými slovami, že myseľ je duša (čo je v rozpore s védskou tradíciou, kde duša je považovaná za osobu). A preto keďže myslím, tak existujem. Je tam ale jeden problém – nie vždy totiž premýšľame. Niekedy spíme a čo potom? Vzhľadom k tomu, že môže existovať obdobie spánku, keď sa v mysli nedeje nič, žiadne sny, tak niekto môže tvrdiť: “Keďže nemyslím, tak neexistujem.” Existuje mnoho filozofických argumentov. Alebo si môžeme myslieť: čísla, tie sú isté. Jedna a jedna sú dve. Kto proti tomu môže niečo namietať? Ale vezmime kvapku a pridajme k nej druhú kvapku. Čo vznikne? Dve kvapky? Nie, je to stále jedna kvapka. Takže ani táto oblasť mysle a matematika nie sú isté. Ale ľudskou prirodzenosťou je chcieť istotu. Istota nás neustále prenasleduje.

Je veľmi ironické, že máme veľké vzdelávacie inštitúcie, ktoré učia empirizmus (zmyslové poznanie) a racionalizmus (mentálnu špekuláciu) a toto poznanie je predstavované ako fakty, skutočnosť. Študenti sa musia tieto “fakty” učiť a robiť z nich skúšky. Ale to nie sú skutočné fakty. Viac než polovica toho, čo sa dnes učí v školách ako fakty, nebude do 10 rokov platiť. To je potvrdené vedcami a filozofmi samotnými, ako napríklad Thomas Kuhn, ktorí vravia, že poznanie, veda, sa neustále mení. Paradigmy, vzory poznania, sa po niekoľkých generáciách diametrálne menia. Takže všetko, čo bolo poznanie, čo sa učilo pred sto, dvesto rokmi, je k ničomu, môže sa to zahodiť. Ale napriek tomu navštevujeme školu, pretože chceme isté poznanie.

Čo keby sme mali profesora, ktorý by písal niečo na tabuľu a vravel: “No, nie som si istý, či to tak je, ale možno to je pravda.” Alebo: “Teraz vás naučím niečo, čo je pravda teraz a čo bude pravda ešte desať minút.” Asi by sme si pomysleli: “To je dosť divná prednáška.” Ale tak to vlastne je. A napriek tomu je ľudskou prirodzenosťou túžiť po poznaní, po istom poznaní, po pravde, ktorá sa nemení. Túto potrebu nemôžeme len tak zamiesť pod koberec.

Védske poznanie je metódou, ktorou môžeme k istému poznaniu dospieť. Zakladá sa na tom, čomu sa hovorí śabda (šábda), alebo zvuk. V modernej vede, v kvantovej fyzike, nazývajú konečnú podobu hmotnej reality vlnovou podobou a konečný stav vecí popisujú ako pojem vibrácia. To je veľmi všeobecné tvrdenie. Chcem ale na ňom demonštrovať podobnosť s védskym poznaním. Védske podanie je také, že žijeme, existujeme vo vibrácii, ktorá sa nazýva śabda. Vedomie alebo duša sa vznáša na vlnách duchovného zvuku. Z interakcií vedomia s touto vlnou prichádzajú všetky naše zážitky. Vnímame zvuk, zrakové a hmatové vnemy, vôňu a chuť. Dokonca aj naše myšlienky a predstavy. To všetko pochádza z interakcie vedomia so zvukom, śabdou. Védy vravia, že našim poslaním v tomto živote je pochopiť, čo je posolstvom toho zvuku. Náš problém je, že niečo zažívame a pritom nevieme dosť dobre, čo to je a prečo. Ale odpoveď na otázku “prečo” možno nájsť v tomto zvuku samotnom. Musíme sa na neho však správne naladiť.

Neustále nás obklopujú rôzne vlny – rádiové, televízne a ďalšie. Tieto vlny prinášajú informácie, ale my k nim nemáme prístup. Keď máme televízor, tak máme prístup k niektorým frekvenciám tohoto vlnenia. To je len príklad toho, ako môže mať vedomie prístup k neviditeľným zdrojom informácií.

Védy učia metódu, ktorá nie je mechanická. Nie je to ako postaviť televízor, ale je to metóda, ktorá sa nazýva mantra-jóga. Mantra je zvuk zložený z určitých slabík, ktorý má určitú silu, potenciu viesť naše vedomie do oblasti śabdy, do oblasti večnej zvukovej vibrácie. Akonáhle vedomie vstúpi do tejto oblasti, očistí sa a človek začne vidieť realitu, ktorá je nad tým, čo vnímame svojimi zmyslami a o čom môžeme myslieť vo svoje mysli – transcendencia. Toto vnímanie má svoj efekt: ánanda-činmaja-rasa. Ánanda znamená blaženosť, činmaja znamená vedomie a rasa znamená vzťah. Človek vstupuje do vzťahu so zvrchovaným vedomím blaženosti. Keď hovoríme o zvuku, tento zvuk má svoj zdroj – zvrchované vedomie, ktorým je zvrchovaná vedomá bytosť. Existuje mnoho mantier, ktoré určujú totožnosť tejto bytosti. Záverom Véd je, že najlepšia z nich je tzv. Mahá-mantra (Krišna mantra) .

 

Haré Krišna Haré Krišna

Krišna Krišna Haré Haré

Haré Ráma Haré Ráma

Ráma Ráma Haré Haré

 

Je pokladaná za mahámantru (veľkú mantru), pretože je najmocnejšia. “Krišna” znamená všepríťažlivý, príťažlivý pre každého. Zvrchovaná vedomá bytosť je príťažlivá pre všetkých, každý Ho hľadá, pretože hľadáme isté a stále poznanie a trvalé šťastie. Každý chce šťastie, ktoré v nasledovnom okamihu nezmizne. Každý chce mať osobný vzťah s druhými, na ktorom môže závisieť, ktorý je pravý. Nemusíme však ani vravieť, že v tomto svete informácií založených na mysli a zmysloch takéto šťastie nenájdeme, pretože tu sa všetko neustále mení. My však hľadáme to, čo se nemení. Nemyslím tým to, čo nie je variabilné, ale to, čo je stále. To je, alebo by aspoň malo byť účelom vzdelania – poznanie. Dospieť k nejakej formálnej pravde, ktorá se nemení. K čomu by inak bolo chodenie do školy? Túto pravdu hľadáme a védske poznanie nám dáva metódu, ako ju môžeme zažiť.

Záverom sa chcem zmieniť o skúsenosti. Védske učenie má nepochybne svoj náboženský podtext, ale to, čo predkladá, nemusí nutne záležať na viere. Nie je nutné, aby sme v čokoľvek slepo verili. Existuje metóda alebo proces, pomocou ktorého môže človek čosi zažiť a otestovať si účinky v praxi. Je na každom z nás, či tento proces vyskúšame. V skutočnosti, iba toto je vedecká metóda. Až keď niečo vyskúšam, môžem to posúdiť a tvrdiť, aké to je. Vo Védach je potvrdené, že ponúkajú to, čo hľadáme – skutočné poznanie. Nie je to nejaké tvrdenie z reklamy. Je to potvrdené životmi mnohých svätcov riadiacimi sa závermi Véd. Keďže je to to, čo hľadáme, je logické, aby sme si tento védsky proces poznania vyskúšali.

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 + seven =