Nástrahy duchovnej cesty I.

Téma tohto textu nemusí byť pre každého príjemná, ale verím, že je potrebná. Zmienime sa o možných nástrahách a jamách, do ktorých je možné s hlavou plnou ideálov a dobrých úmyslov veľmi ľahko spadnúť.

Pokojne sa nimi zaoberáme roky a roky neuvedomujúc si, že namiesto naozajstného pokroku a poznania len podporujeme neprospešné vnútorné štruktúry. Tieto slepé miesta sú už relatívne známymi oblasťami, existuje pre ne dokonca špeciálny termín – spiritual bypass.

Po prvý krát na západe ho použil americký psychológ John Welwood v roku 1984. Označuje veľmi častý jav, teda použitie spirituality, duchovnej cesty ako určitý útek, vyhýbanie sa bolestivým pocitom, stavom, nezahojeným ranám, traumám, nárokom obyčajného života. Tento jav pravdepodobne pramení v našej bežnej tendencii vyhýbať sa všetkému nepríjemnému. Na obecnej úrovni je to pochopiteľné, samozrejme v rámci sebarozvoja to je cesta nepriaznivá. Spiritual bypass je možné považovať  za akýsi tieň duchovnej praxe, závetrie, miesto, kam sa schovávame pred bolesťou a zaťažujúcimi nárokmi života. Väčšinou sa nejedná o vedomý akt, ale na dôsledkoch to nič nemení. Tým, že o ňom ale budeme hovoriť, môže to mnohým z nás ušetriť veľké trápenie a tápanie. V rámci duchovnej praxe sa spiritual bypass prejavuje napríklad ako tendencia k silnému, prehnanému, studenému nadhľadu, emocionálnej stuhnutosti a potláčaniu – ide teda o určité, povedzme odseknutie sa od prežívania, postoj nadhľadu, ktorý nepramení v múdrosti, ale v strachu, čo si často meditujúci neuvedomuje (či odmieta uvedomiť).

Patrí sem paradoxne aj prehnaný dôraz na pozitívno. Taký ten veľmi pozitívny pohľad na všetko, všetko je fajn a krásne, úžasné a máme sa všetci radi, všetko je jedna pozitívna vibrácia, vesmír, Boh je láska, cítim sa každý deň lepšie a lepšie. Možno to poznáte sami, často to na človeka padá pri návšteve obchodu s New age knihami, z letákov a kníh a rozprávanie niektorých ,,super ľudkov“. S týmto je spojený strach z hnevu, ktorý je vnímaný ako zlý, negatívny. Veľmi často je to problém mužov, ktorí často počúvajú, ako majú byť poslušní,  citliví, empatickí. Je v poriadku podporovať  tieto vlastnosti, samozrejme pokiaľ je takisto podporovaná výchova k umeniu práce s mužskou silou.

Práca s hnevom, hlavne tým prameniacim z dávnych detských bolestí a chýbajúcich pozitívnych vzorov, je veľká téma nielen pre mužov.

Do tejto oblasti patrí tiež naivný, slepý súcit – predsa všetko a všetkých musíme mať  radi. Súcit ale nie je podporovanie zlého. Ježiš nepriniesol iba pokoj, ale i meč, súcit môže byť i drsný, ak je treba. Okrem citlivého srdca k nemu totiž neodmysliteľne náleží i rozlišovacia múdrosť. Nastavenie druhej tváre nie je v každej situácií najvhodnejším riešením. Keď už si berieme za príklad kresťanskú tradíciu, pripomeňme obraz, keď Ježiš zúrivo vyhnal z chrámu obchodníkov. Rozhodne to nie je ľahká téma s jednoznačným návodom na správny postup. Bude záležať na konkrétnej situácii.

Pokračujeme ďalej v popise pascí a dier na duchovnej ceste. Je to často nevyvážený rozvoj zložiek osobnosti. Nie zriedka sme intelektúalne (po zhltnutí nespočetných kníh, prednášok a múdrych debatách v čajovniach či krčmách) veľmi „pokročilí“, už v podstate „osvietení“, ale naša emočná inteligencia a tiež etické žitie krívaju ďaleko za premúdrelým egom. Ruka v ruke s tým ide často pocit, ako sme teraz duchovne na úrovni, nás sa tie nízke veci už netýkaju, sme mimo dualitu, morálne štandardy sú len jednou z ilúzií a foriem apod.

V podstate sa dá povedať, kde je spiritualita, tam je, či lepšie povedané hrozí – spiritual bypassing. Duchovný úlet by bolo dosť trefné označenie. Odbornejšie sa doslova jedná o duchovné, spirituálne preklenutie, premostenie . To znie asi trochu krkolomne, ale zodpovedá to anglickému termínu. Naša mentálna krajina nie je rovná plocha. Je členitá, u niekoho viac, u niekoho menej, ale nájdeme tu jednak hory so šírim výhľadom, tak aj hlboké údolia, kam ani slnečné paprsky nedopadajú. V týchto prehĺbených údoliach žijú, či skôr živoria prapodivné postavy. Skryté v jaskyniach či pod hladinou temnej vody. Sú to zosobnenia našich dávnych traum, potlačených, neposlušných predstáv, pocitov, v priepastiach vzniknutých po neprítomnom otcovi či matke lietajú démoni neistoty, strachu, neprijatia. Tieto temné zákutia, vzniknuté často ako detské reakcie na náročné, bolestivé situácie alebo nečisté túžby z minulých životov (anarthy), sú obvykle zatarasené veľkými kameňmi, niekedy dokonca tak povediac zabetónované. Sú to obvykle miesta, o ktorých ani nevieme či nechceme vedieť. Za svojou púťou za svetlom, vyšším vedomím , čistou mysľou, mystickým spojením s Bohom, kozmickou enegiou a podobnými predstavami začiatočníkov, ich napoly nevedomky nezriedka radšej prekleníme, premostíme. Divné, temné, zvrátené, hnevlivé aspekty nás samých sa príliš nehodia do nášho „chrámu“. Áno, niektorí hovoríme o transformácii svojich temných stránok, ale či sa skutočne činíme, je veľmi diskutabilné. Môžeme roky a roky kráčať tzv. duchovnou cestou bez toho, aby sme niekedy do tohoto hlbokého údolia vôbec poriadne vkročili. Samozrejme, pokiaľ to neurobíme my, existencia sama nás nezriedka donúti k zostupu do podsvetia. A nebýva to skúsenosť,  ktorú by sme privítali s otvorenou náručou a zaradili do svojej zbierky spirituálnych otvorení. Presne naopak, môže sa jednať o veľmi desivé, temné, náročné obdobia, keď sa rozpadáme a vedomie sa dostáva na samotnú hranicu zdravého rozumu, niekedy až za ňu. Nazývame tento čas temnou nocou duše, psychospirituálna kríza, jazykom jungovskej psychológie dochádza k aktivácii tieňových zložiek osobnosti, mocné sily, prazákladná energia zvaná archetypy, sa v tento čas preháňa naším vedomím, skladačka našej osobnosti sa chveje, praská, rúca sa ako domček z kariet. Nejedná sa väčšinou o mystické povznášajúce svetelné zážitky, v ktorých sa naše ja rozpúšťa v blaženej kozmickej jednote. Existencia ukazuje hľadačovi absolútna, že má aj svoju temnú, zvrátenú, šialenú, deštruktívnu stránku. A je to stránka i nás samých. Rozhodne nie u každého musí táto fáza prebehnúť takto dramaticky, či nemusí možno prebehnúť  vôbec. Je veľmi  individuálna,  nepredvídateľne rovnako ako je nepredvídateľná a neuchopitelná celá cesta ducha. Toto je zas veľmi široká a dôležitá téma, ktorej sa komplexnejšie môžeme venovať  v samostatnom texte. Teraz v rámci spirituálneho premostenia si ho uvádzame, pretože podhodnocovanie či neprijímanie vlastných negatív, temných stránok osobnosti, vyhýbanie sa starým zraneniam, traumám, bolestiam či životným nárokom je jednou z jeho najčastejších foriem. Na naše ospravedlnenie, ktoré nám ale pred zákonom vesmíru príliš nepomôže, povedzme, že tak väčšinou nekonáme vedome, naša snaha a úsilie o poznanie, vnútorný rozvoj, sú väčšinou rýdze a úprimné. Ale neznalosť zákona neospravedlňuje.

Vieme, že sebepoznanie neprináša vždy automaticky pokoj a pohodu. Často práve naopak, otvorí, rozvíri kaly, rany, temnoty – teda pokiaľ je ozajstné. Nie je  to ozdôbka a príjemná romantická téma pre čajovne a festivaly, šminka na našej maske, náš trpezlivo vytvorený sebaobraz veľmi  duchovných bytostí. Ozajstná spiritualita nie je to ópium ľudstva, ako trefne hovorili o náboženstve súdruhovia Marx, Mao a ďalší, a prečo veľa ľudí hľadí na duchovnú scénu s dešpektom. Správne totiž vyciťujú, že mnohým z nás slúži skôr ako útek od boľavého seba a od života na zemi. Nie je to hovorenie o nepodmienenej láske, zatiaľ čo v reálnom živote city potlačujeme, pretože nás bolia, pália, ochoromujú. Skôr než s hocičím iným, stretávanie sa s celosťou seba samého, rôznymi aspektami bytia, i s bolestivými zraneniami, nedokonalosťami, divnými pocitmi, strachom, úzkosťou, hnevom, závisťou. Pokiaľ sa nájdeme, teda uvedomíme, v zajatí duchovného bypassu, na úteku pred sebou v domienke, že práve k sebe ideme, na ceste k transcendovaniu a rozpusteniu ega, keď poriadne žiadne nemáme, v žiariacich výšinách pokoja a jednoty bez reálneho uzemnenia a kontaktu so životom, svojím telom a potláčanými pocitmi z minulosti z tohto, alebo minulých životov, sú často o dosť vhodnejšie prístupy psychoterapeutické než čisto meditatívne. Ideálne s podporou terapeuta, ktorý má výhľad a skúsenosti  s oboma typmi vnútornej práce. Nie je to žiadna hanba, jedná sa naopak o veľké uvedomenie a možnosť skutočneho posunu na vnútornej ceste. Aké je hlavné motto, ktoré má charakterizovať  túto fázu precitnutia? Skutočnosť, prijatie, vnútorná poctivosť.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

20 − fourteen =