Odpútanie, askéza a odriekanie

“Zo všetkých živých bytostí, ktoré v tomto svete prijali hmotné telá, nemá tá, ktorej bola daná ľudská podoba, vo dne v noci ťažko pracovať len pre zmyslový pôžitok, ktorý je dostupný i pre psy a prasatá požierajúce výkaly. Človek sa má podrobiť askéze, aby dosiahol božského postavenia oddanej služby Bohu. Tak sa očistí jeho srdce, a keď tohto postavenia dosiahne, získa večný, blažený život, ktorý je transcendentálny hmotnému šťastiu.” (Śrímad Bhagavatam 5.5.1)

Ľudský život je určený pre sebarealizáciu. Tú môžeme dosiahnuť jedine z úrovne odpútania sa od všetkého hmotného. Śrīla Prabhupāda popisuje odpútanie ako jeden z rysov extatickej lásky:

“Zmysly vždy túžia po zmyslovom pôžitku, ale ak vyvíja oddaný transcendentálnu lásku ku Kṛṣṇovi, jeho zmysly už nie sú priťahované k hmotným túžbam. Taký stav mysle sa nazýva odpútanie. Dobrý príklad takého odpútania je v charaktere kráľa Bharatu. V Śrīmad-Bhāgavatame 5.14.43 sa hovorí: Panovník Bharata bol tak priťahovaný krásou Kṛṣṇových lotosových nôh, že sa dokonca v mladosti vzdal všetkej pripútanosti k rodine, deťom, priateľom, kráľovstvu atď.

“Kráľ Bharata je dobrým príkladom odpútania sa. Mal všetko, čo prináša pôžitok v hmotnom svete, ale on to opustil. Byť odpútaný neznamená sa umelo vyhýbať všetkým lákadlám. Človek je odpútaný, ak ho hmotné lákadlá nepriťahujú ani vtedy, keď ich má pred sebou. Na počiatku sa začínajúci oddaný musí samozrejme všetkým druhom lákadiel vyhýbať, ale skutočné postavenie pokročilého oddaného je, že ani v prítomnosti všetkých hmotných lákadiel nie je vôbec priťahovaný. To je skutočné meradlo odpútania.” (Nektar oddanosti, kapitola 18)

K rozvinutiu odpútania je nevyhnutná tapasya (askéza) a poznanie. “Tapasya (odmietnutie hmotných činností) je prvým princípom duchovného života.” (Śrímad Bhagavatam 6.4.46) “Ak očistíme svoje bytie tapasyou, môžeme Pánovou milosťou tiež konať úžasné veci. V skutočnosti bez tapasyi ničoho nedosiahneme. Čím väčšiu podstupujeme askézu, tým sa milosťou Pána stávame mocnejší.” (ŚB 6.4.50) “Tapasya znamená dobrovoľná askéza podstupovaná pre duchovnú dokonalosť.” (ŚB 3.12.4) “Nikto sa nemôže stať pokročilým oddaným bez rozvíjania odpútania, a k tomu je treba výcvik v odriekaní. Musíme dobrovoľne prijať veci, ktoré nemusia byť práve veľmi pohodlné pre naše telo, ale sú dobré pre sebarealizáciu. Smṛti-śāstra popisuje tapasyu ako “úplné ovládanie mysle a zmyslov pre ich priame zameranie na jeden druh činnosti”. (ŚB 6.1.13-14)

V civilizovanom ľudskom živote sú tri āśramy určené čisto pre tapasyu. Jedine v gṛhastha-āśrame je dovolený malý zmyslový pôžitok. Avšak v Kali-yuge ľudia nemôžu podstupovať tvrdé odriekanie ako v minulých veciach. Preto Pán Caitanya milostivo predstavil Svoje saṅkīrtanové hnutie, ktoré je transcendentálne blažené už od samotného začiatku. Pokiaľ niekto v Kali-yuge prehnane presadzuje odriekanie a nezapojí sa do saṅkīrtanu, jeho srdce stvrdne a vyschne, ako sa to deje u māyāvādīnoch. Na druhú stranu sa ale musíme vzdať uspokojovania zmyslov. Ak sa pokúša niekto užívať si transcendentálnu blaženosť bez služobníckeho postoja, disciplíny a bez zrieknutia sa zmyslového pôžitku, stane sa z neho sahajiyā, ktorý len predstiera svoju oddanosť.

Odpútanie automaticky dosiahneme vykonávaním oddanej služby. (ŚB 1.2.7) Tak prečo sú disciplína a odriekanie nevyhnutné? Na úrovni začiatočníka totiž nie sme stáli. Niekedy chceme vykonávať naše duchovné povinnosti a niekedy zase nie. Ale sādhana-bhakti znamená, že musíme nasledovať. Napríklad sa nám nemusí chcieť vstávať na maṅgala-ārati. Ale prikázanie znie: Musíme vstať. Tak si podrobíme nerozumnú myseľ. Podriadením sa disciplíne sme nútení robiť to, čo je pre nás prospešné, i keď sa nám to práve dvakrát nechce robiť.

Pokročilí oddaní sú spontánne stáli v čistej oddanej službe a nemusia dodržiavať sebakázeň alebo disciplínu. Napriek tomu to obvykle aj tak robia. Ale prevažná väčšina z nás je ďaleko pod touto úrovňou a nemôžeme si teda pochabo myslieť, že sme oslobodení od útokov māyi. Ako náhle si myslíme, že sme v bezpečí, māyā nás zničí. Takže je lepšie byť vo vykonávaní oddanej služby čo najviac dôsledný.

Tak ako tak sa odriekaniu nemôžeme vyhnúť. Karmī (materialisti) musia podstúpiť toľko ťažkostí, aby si udržali svoju úroveň zmyslového pôžitku. A tá trocha askézy, ktorú musíme prijať my, je nepatrná v porovnaní s transcendentalistami minulých vekov alebo i len s mnohými sādhuami v dnešnej Indii. Takže ak nám pripadá odriekanie v oddanej službe ťažké, nemusí nás to rozrušovať. Nakoniec pravý význam slova tapasya je “ťažký”.

Śrīla Prabhupāda: “Podstupovať pokánie je bezpochyby ťažké. Ale také ťažkosti v rámci oddanej služby sú od samého počiatku transcendentálne radostné, pričom náročné pokánie v ostatných procesoch sebarealizácie (jñāna-yoga, dhyāna-yoga atd.) bez realizácie Vaikuṇṭhy končí zase len ťažkosťami a ničím iným.” (ŚB 2.9.9)

Pre brahmacārīna (mnícha) znamená askéza nasledujúce: dodržovať všetky pravidlá duchovného života (skoré vstávanie, prijímanie iba kṛṣṇa-prasādam atď.); odovzdanie všetkého svojho času a energie práci v službe Kṛṣṇovi (ŚB 9.4.26); jednoduchý život v podmienkach, ktoré sú dostupné, bez vytvárania zložitých úprav pre svoje pohodlie; žiadny sex a rodinný život; podriadenie sa príkazom gurua so všetkou úctou. Celý náš život je odriekavý: práca, dlhá pracovná doba, žiadne platy, žiadne súkromie, žiadny ohlas, žiadny zmyslový pôžitok a žiadne prázdniny – len čistá blaženosť.

A k tomu všetkému by sme sa mali ešte snažiť obmedziť naše jedenie a spanie. Avšak náš proces nie je pokoriť telo, ako to robia yogī. Umelé pokánie a askéza nám nepomôže. Niekedy oddaní nadšene nasledujú strohé zásady a úplne obmedzia jedenie a spanie, ale Śrīlu Prabhupāda viac zajímalo, či jeho žiaci prijímajú odriekania späté s kázaním, než či držia plný pôst na Ekādaśī, či nasledujú prísne obmedzenia Cāturmāsyi alebo nejaké vlastné vymyslené. Niekedy oddaný podstúpi program drastického obmedzenia jedenia a spania, ale také pokusy obvykle končia výdatným jedlom a dlhým spánkom. Je lepšie byť regulovaný, stály, vnímavý a trpezlivý. Dosiahnutie dokonalosti vo vedomí Kṛṣṇy vyžaduje stály ťah a nie prudkú ranu.

Odriekania, ktoré nám nepomôžu vyvinúť pripútanosť ku Kṛṣṇovi, sú len stratou času a nezáleží na tom, ako usilovne sme si odriekali. Śrama eva hi kevalam. (ŚB 1.2.8) Hoci pre tých, kto chcú v duchovnom živote dosiahnuť úspech, je určitá askéza potrebná, naše hnutie nie je puritánske. Presadzujeme skôr pozitívnu blaženosť vo vedomí Kṛṣṇy než zjavne negatívny aspekt podstupovania mnohých ťažkostí.

“Snažíme sa dať naším študentom čo najviac šťastia. Keď nie sme šťastní, môže to byť trochu ťažšie, pokiaľ nie sme veľmi pokročilí vo vedomí Kṛṣṇy. Preto naša metóda je yogo bhavati siddhi. Yuktāhāra-vihārasya yogo bhavati siddhi. Sme yogīni, ale nie ten druh yogīnov, ktorí spôsobujú telu zbytočné ťažkosti. Nie. Yuktāhāra. Ak sa potrebujete najesť, tak sa najedzte. Nemusíte hladovať. Nepostite sa zbytočne. Ale ani nejedzte prehnane. To nie je dobré. To nie je yukta. Jedzte, ale nie prehnane. Tu je niečo chutné, tak sa toho prejem. A potom ochoriete. Keď nemôžete dobre tráviť, budete spať. Budete len spať. Preto nejedzte veľa, ale len toľko, koľko potrebujete.” (Prednáška 25.11.1973)

Oddaná služba pod vedením pravého duchovného majstra je jediná metóda, ako uspokojiť Kṛṣṇu. Neexistuje žiadny mechanický prostriedok, ako dosiahnuť vedomie Kṛṣṇy. Hoci veľkí pokročilí oddaní ako šesť Gosvāmīch sa takmer úplne vzdali jedenia a spania, my by sme sa nemali pokúšať ich napodobňovať. Koniec koncov oni zažívali najvyššiu transcendentálnu blaženosť a skoro zabudli na svoje hmotné telá. Śrīla Prabhupāda: “Ak sa pokúsime byť okamžite ako Raghunātha dāsa Gosvāmī tým, že ho budeme napodobňovať, celkom iste poklesneme a všetok pokrok, ktorý sme urobili, bude zničený.” (Cesta k dokonalosti, 4. kapitola)

 

Disciplína

 

Človek by si mal upraviť život tak, aby vždy myslel na Kṛṣṇu. “Vždy mysli na Kṛṣṇu a nikdy naňho nezabudni.” Celý náš život je zasvätený pochopeniu Kṛṣṇu. Tak prečo potom nedokážeme myslieť na Kṛṣṇu? Naše vedomie je totiž znečistené. Naše hlavy sú plné všetkých možných nezmyslov, ktoré nám bránia spomínať na Kṛṣṇu. Toto znečistenie začína pohlavnou túžbou. Śrīla Prabhupāda uviedol, že ak sa niekto dokáže zbaviť pohlavnej túžby, je z polovice oslobodený. (List 15.2.1968) Podľa toho, ako veľmi sme ovplyvnení pohlavnou túžbou, do tej miery nemôžeme spomínať na Kṛṣṇu. Dokiaľ sa raz a navždy úplne nezriekneme zmyslového pôžitku, či už telesného alebo mentálneho, nebudeme schopní ustáliť svoju inteligenciu.

Samotnému činu zmyslového uspokojenia predchádza túžba a rozjímanie. Pretože sú to funkcie mysle, brahmacārī sa cvičí v ovládaní mysle pomocou inteligencie. Pokiaľ niekoho inteligencia zostává pod vládou mysle, nemôže byť považovaný za lepšieho než zviera alebo dieťa a nečaká ho nič priaznivé. Lenže ovládať myseľ je ako skrotiť búrlivý vietor. Preto nám Śrīla Bhaktisiddhānta Sarasvatī Ṭhākura radí, aby sme si podriadili darebnú myseľ tým, že jej dáme sto rán topánkou ráno a sto rán metlou večer! (ŚB 5.6.4) Dokiaľ nie je naša inteligencia celkom pripútaná ku Kṛṣṇovým lotosovým nohám, je taká prísna disciplína nevyhnutná.

Brahmacārī dobrovoľne súhlasí s tým, že sa podriadi skúsenému duchovnému majstrovi. Jeho milosťou sa nemožné – ovládanie mysle a zmyslov – stane skutočnosťou.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 × one =