Sám sebou vo varṇāśrama-dharme (7. kapitola)

Preklad 7. kapitoly z knihy Nevyslovené prekážky na ceste k Bhakti od Purnačandra Goswamiho. (Ďalšie kapitoly budú nasledovať postupne ako ich preložíme).
Tieto texty sú odbornejšieho charakteru, a pre začiatočníkov môže byť celkový kontext a špecifické výrazy náročné.
Články sú určené pre praktizujúcich jogínov, a obzvlášť pre členov hnutia Haré Krišna – ISKCON, keďže sa zaoberajú fenoménmi, ktoré z tohto hnutia po odchode jej zakladateľa Šrílu Prabhupádu robia sektu, odkláňajúcu sa od védskych princípov Sanatana-dharmy, jej zakladateľa a predošlých duchovných učiteľov. Keďže mám medzi nimi ale mnoho priateľov, ktorí sa snažia byť úprimní, nasledujúce preklady sú určené práve pre nich ako aj pre zvedavého čitateľa. Obdobné princípy sú uplatniteľné na akékoľvek náboženstvo, cirkev, alebo hierarchické spoločenstvo.
Autor knihy Purnačandra Goswami bol žiakom Šrílu Prabhupádu, ktorý sa (okrem ďalších úprimných duchovných učiteľov) snažil v hnutí o nápravu a preto publikoval túto knihu.

 

Obsah:

Úvod a 1. kapitola – Zásady oddanosti

2. kapitola – Bhakti je nezávislá

3. kapitola – Sloboda a dôvera

4. kapitola – Autorita a sloboda

5. kapitola – Slepé nasledovanie + Zložky vzdelávania

6. kapitola – Tvorivá energia – Kriyā-śakti

7. kapitola – Sám sebou vo varṇāśrama-dharme

8. kapitola – Emócie a impersonalizmus

9. kapitola – Úloha emócií

10. kapitola – Inštitucionalizmus – Tekutý odpad

 

Sám sebou vo varṇāśrama-dharme

 

„Buďte sami sebou – nikto iný to za vás neurobí.“ (židovské príslovie)

 

Byť sám sebou nie je také ľahké ako to znie, no malo by byť. V každej spoločnosti sme ovplyvňovaní a je na nás vyvíjaný sociálny nátlak, aby sme sa správali často nie tak, ako by sme skutočne chceli. Spoločnosť také správanie ocení nezávisle na tom, či je pre jednotlivca prospešné. V našom detstve rodičia chceli, aby sme boli raz ako oni a pracovali. Učitelia od nás vyžadovali, aby sme sa správali podľa ich noriem a naši priatelia chceli, aby sme sa k nim pripojili v uspokojovaní zmyslov. Vyzerá to akoby spoločnosť chcela všetko, len nie to, aby sme boli sami sebou.

Hovoriť o tomto v duchovných kruhoch je tak trochu zradné, pretože konečné ja je atma – duchovná duša – ktorá má vlastnú večnú formu, povahu a vzťah s Najvyšším. Existuje však aj hmotné ja, ktoré hoci nie je tak dôležité, je relevantné pre neoslobodených oddaných. Naše hmotné ja je založené na našej karme, ktorá sa manifestuje ako naša psychofyzická povaha. V tomto článku sa budeme hlavne venovať nášmu hmotnému ja, no zároveň sa budeme usilovať o pochopenie konečného ja.

V dnešnom materiálnom svete sú atribúty ako byť sexy, ľahkomyseľný, arogantný či agresívny nie len všeobecne žiadané a odmeňované, ale zároveň aj považované za najvyšší status dnešného človeka. Na druhej strane byť cudný, skromný, prísny, čistý alebo odovzdaný sa už dnes nenosí. V ISKCON-e sa takisto usilujeme o nejaké preferencie správania a očakávania. Naším cieľom sú tie druho-vymenované vlastnosti. Snažíme sa zmeniť príšerné vlastnosti Kaliyugy, ktoré sme rozvinuli pobytom v tomto hmotnom svete. Napriek tomu sa môže stať, že kým sa snažíme rozvinúť vyššie, duchovné kvality, spomenuté démonické kvality sa čas od času vrátia. Ďalšie vlastnosti sú takisto dôležité pre kultiváciu oddanosti, ako napríklad: úprimnosť, poctivosť, čestnosť, láskavosť, otvorenosť a vrúcnosť. Mali by sa manifestovať v oddanej službe.

O týchto kvalitách Śrīla Prabhupāda píše:

„Každý môže byť úspešný v oddanej službe, ak nejedná neúprimne. Tu je vysvetlené, že človek by mal byť veľmi priamy a otvorený (amāyinaḥ). Nachádzať sa v najnižšom životnom stave neznamená hneď nespôsobilosť pre úspech v oddanej službe. Bez ohľadu na to, či sa jedná o brāhmaṇu, kṣatriyu, vaiśyu či śūdru, jedinou kvalifikáciou je otvorenosť, priamosť a nemať žiadne výhrady. Potom môže vykonávaním svojho príslušného zamestnania pod vedením pravého duchovného učiteľa dosiahnuť najvyššieho úspechu v živote.“ (Bhāg. 4.21.33, význam)

Nārada Ṛṣi menuje v ŚrīmadBhāgavatame (7.11.8-12) pred diskusiou o varṇāśramadharme tridsať vlastností, ktoré by mal mať každý, aby mohol byť považovaný za človeka. V tejto knihe nasledujeme jeho príklad. Tieto vlastnosti sú v našom vnútri a sú duchovné; prejavujú sa skrze vykonávanie oddanej služby a sú dôležitou súčasťou našej individuality, pretože sú to črty čistej duše. Postupne sa stávame čistými dušami a tak by sme mali poznať správanie či vlastnosti, o ktoré usilujeme.

V niektorých svojich prednáškach Prabhupāda hovorí o vlastnostiach ako úprimnosť a láskavosť:

„Sato vṛtteḥ znamená, že naše jednanie by malo byť vždy veľmi úprimné. Žiadna dvojakosť. Veľmi úprimné a prosté. Sato vṛtteḥ, sādhu-saṅge, a v spoločnosti oddaných. Ṣaḍbhir bhaktiḥ prasidhyati. Týmto spôsobom zvýšime náš sklon, našu lásku ku Kṛṣṇovi.“ (NOD Október 1972, Vṛndāvana)

Niekto by mohol argumentovať, že kṣatriyovia a vaiśyovia niekedy musia byť nečestní pre ich prežitie. Ale Vaiṣṇavovia, dokonca aj nováčikovia, hrajú úlohu varṇāśramy a usilujú o oddanú čistotu a tak kultivujú najvyššie vlastnosti. Usilujú o brāhmaṇské znaky ako Yudhiṣṭhira Maharaja. Vaiṣṇavovia sú nadradení aj brāhmaṇom a preto by sa mali snažiť o najvyššie štandardy.

Takisto Śrīla Prabhupāda svojim žiakom písal ohľadom týchto vlastností aj v listoch. Napríklad:

„… uvidia ich prichádzať ako najvyšších občanov so všetkými dobrými vlastnosťami zahŕňajúc úprimnosť, čistotu, pravdovravnosť, vernosť, atď. Je to veľmi dôležité.“ (Dopis Satsvarūpovi, 1.7.1972)

Pán Kṛṣṇa navyše prehlasuje, že vyvinutie priateľskosti je pre Neho veľmi dôležité:

„Ten, kto v srdci neprechováva závisť a je naopak vrúcnym priateľom všetkých živých bytostí – taký oddaný Mi je veľmi drahý.“ (Bg. 12.13) „Môj drahý Arjuna… ten, kto je priateľský ku všetkým živým bytostiam – ten ku Mne určite dospeje.“ (Bg. 11.55)

Vyššie uvedené vlastnosti sú prirodzené duchovné črty, ktoré emitujú z duše postupne ako napreduje na ceste bhakti, mali by sme preto vyhľadať zbožných oddaných, ktorí tieto vlastnosti majú. Zároveň by sme si nemali namýšľať, že niekto tieto zbožné vlastnosti má len preto, že to hovoria ostatní alebo preto, že má vysoké formálne postavenie.

Ako môžeme dosiahnuť vyšších úrovní realizácie, ak nám chýbajú tieto základné vlastnosti? Navyše ak niekto nemiluje ostatné živé bytosti, najmä ostatných Vaiṣṇavov, môžeme povedať, že jeho srdce je úplne prosté skutočnej lásky ku Kṛṣṇovi.

Konečnou súčasťou samého seba je zameriavanie sa na tieto dobré vlastnosti a tým dosiahnutie vlastného ja – preto nie jednoducho „mať“ tieto vlastnosti, ale „byť“ nimi.

 

Práca v súlade s varṇou

 

Pozrime sa na niekoľko základných princípov práce, ktorá je v súlade s každého varṇou; na kázanie a osobitne na śūdravarṇu.

Priznať si vlastnú varṇu je často veľmi dôležitým krokom v duchovnom živote pre sādhakov a obzvlášť pre gṛhasthov, keďže sa niečím musia živiť. Brahmacārīni síce nie sú tak závislí na svojej varṇe, ale časom spoznajú k akej službe majú sklon rozvíjaním ich schopností a zameriavaním sa na istú službu.

V polovici osemdesiatych rokov sa ISKCONskí oddaní v Novom Vṛndāvane pokúsili zaviesť varṇāśramadharmu. Zverejnili schematický diagram, ktorý v krátkosti popísal jednotlivé štyri varṇy a štyri úrovne v rámci každej varṇy. Inými slovami tam boli zakreslení prvo-, druho-, treťo- a štvrtotriedni brāhmaṇovia, prvo-, druho-, treťo- a štvrtotriedni kṣatriyovia a podobne boli rozdelení do štyroch tried aj vaiśyovia a śūdrovia. Správa centra tento diagram vyvesila v prasādam hale, kde ju mohli všetci členovia vidieť. Chápalo sa to tak, že každý sa má vmestiť do niektorej z tých škatuliek.

Podľa toho, čo si pamätám, tak prvotriedni brāhmaṇovia sú intelektuálni, striktne navštevujú všetky programy v chráme a nasledujú štyri usmerňujúce zásady. Druhotriedni boli tiež intelektuálni, ale ich sādhana nebola až taká silná. Navštevovali tiež väčšinu programov a nasledovali štyri regulácie. Treťotriedni boli intelektuálni, ale ich dochádzka bola slabá a občas mali problém s dodržiavaním regulácií. Napokon štvrtotriedni boli intelektuálni, ale nechodili veľmi do chrámu a dodržiavali napr. iba tri zo štyroch usmerňujúcich zásad. Rovnaký prístup platil aj pre ostatné varṇy.

Vo všeobecnosti bol tento systém celkom dobrý pokus (hoci spätným pohľadom trochu zjednodušený), ak vezmeme do úvahy miesto a čas. Uvedenie do praxe už bolo trochu zastrašujúce. Veľa ľudí sa môže cítiť podobne ohrozených pri začutí myšlienok o implementovaní varṇāśramy do ISKCON-u a to celkom oprávnene. Niektorí si myslia, že uvedenie varṇāśramy do praxe by mohlo uľahčiť zlomyseľným vodcom (učiteľom, rodičom alebo manažérom) zneužívanie ich moci, keďže by to iba posilnilo hierarchiu.

Túto myšlienku vyjadruje aj HH. Bhakti Tīrtha Swami na jednom seminári v Māyāpure:

„Ak nie je jasný cieľ našej spoločnosti a ak neuznávame kvality sādhusaṅga ani spolupôsobenie našich rozdielov, tak si myslím, že varṇāśrama bude predstavovať iba kastový systém. Vytvorila by tyranov a ďalšie roztrieštenie spoločnosti.“

Je vskutku múdre upozorniť na to pri pokuse o inštitucionalizmus. Je tu však aj ďalší prístup – individuálny – pri ktorom môže mať každá osoba prospech z poznania vlastnej varṇy, čo nemusí mať nič spoločné s nejakou inštitúciou.

Tak ako máme prospech z toho, že vieme akú máme veľkosť topánok, môžeme mať prospech aj z poznania vlastnej varṇy bez toho, aby o tom inštitúcia niečo vedela. Ak niekto nevie svoju veľkosť topánok tak mu zaberie istý čas než zistí tú správnu veľkosť a nájde topánky, v ktorých sa bude cítiť pohodlne. Nikto sa vás navyše nespýta pri stretnutí: „Rád ťa stretávam. A mimochodom, aké je tvoje číslo topánok?“ Nad tým nikto ani len nepremýšľa, lebo to v našich vzťahoch nie je dôležité. Napriek tomu je to pre nás užitočná informácia.

Takisto je užitočné poznať svoju varṇu. Je to naša vec a pre náš vlastný prospech, nie pre ostatných. Naša hlavná identita je Vaiṣṇava. Varṇa je sekundárna alebo až terciárna. Ostatní by sa nám do toho nemali starať a nálepkovať nás.

Teraz keď už ste kľudnejší, môžete skúsiť určiť vašu varṇu. Tradične to v Indii robili rodičia, guru alebo dedinskí starešinovia či brāhmaṇovia. V každej spoločnosti je prevažná väčšina ľudí v kategórii śūdrov. Preto predtým než začneme, mali by ste prijať fakt, že môžete byť v kategórii śūdrov.

Dúfam, že to nie je príliš šokujúce. Vaše ego sa môže cítiť trochu dotknuté, ale v skutočnosti na kategórii śūdru nie je nič zlé. Patriac do tejto kategórie získate vynikajúcu spoločnosť: veľa mahā-bhāgavata Vaiṣṇavov prijali toto spoločenské postavenie. Śrīla Rāmānanda Rāya sa zjavil v kaste śūdrov, takisto aj Śrīla Narottama dāsa Ṭhākura a Śrīla Haridāsa Ṭhākura. V skutočnosti bol Haridāsa Ṭhākura moslimského pôvodu, čo sa považuje za ešte nižšie spoločenské postavenie ako śūdra. Z línie Madhvu prišiel aj známy Śrī Kanaka, takisto z triedy śūdrov, ctený dodnes pamätníkom neďaleko Kṛṣṇovho chrámu v Udupi. Rāmānuja-sampradāya sa pýši Śrī Kāñcīpūrṇom, ktorý je z rovnakej triedy a od ktorého chcel Śrī Rāmānujācārya prijať dīkṣā zasvätenie. Zoznam ich mien je nekonečný.

Tradične síce ľudia zo śūdravarṇy neprijímali guruov, neakceptovali upanayana (Gāyatrī mantry), neštudovali Sanskrit ani neuctievali Božstvá, no Vaiṣṇavovia môžu vykonávať všetky tieto spomenuté veci v súlade s Pañcarātrickým systémom, pričom ich cesta k čistej láske k Bohu, śuddhabhakti, nie je ani v najmenšom narušená. Všetci z vyššie spomenutých mahābhāgavata Vaiṣṇavov hrali svoju rolu aspoň čiastočne v śūdravarṇe, dokazujúc pravdivosť tejto myšlienky.

Taktiež by sme mali vziať do úvahy fakt, že śūdrovia často pokorne slúžia ostatným svojimi zručnosťami. Nemusia sa zaoberať spoločnosťou ani na ňu tlačiť ako vaiśyovia. Nemusia sa zaoberať politickou diplomaciou alebo sa zamotávať do komplikovaných občianskych stykov ako kṣatriyovia. Taktiež nemusia trápiť svoj mozog študovaním ako brāhmaṇovia. Śūdra-varṇa je v skutočnosti veľmi príjemná pre pokojný život v oddanosti.

Oddaným v śūdra-varṇe (1) stačí vykonávať ich zručnosti, oddychovať, načúvať a chantovať. Niektorí sa môžu stať známymi pre svoje umenie ako napríklad Michelangelo. Nemali by sme si preto škodiť konštantným očierňovaním śūdrov až do bodu, keď nikto nebude chcieť prijať ich úlohu.

Spozoroval som tento problém: niektorí oddaní, ktorí sú v śūdra-varṇe, nechcú (aspoň sčasti) prijať tento fakt. Je to podobné pri niektorých brahmacārīnoch, ktorí sa potrebujú oženiť ale nechcú. Buď chcú byť niečím čím nie sú, alebo sú jednoducho zmätení a nedokážu si stanoviť, na ktorý druh tréningu by sa mali zamerať.

Naša Spoločnosť sa samozrejme snaží ľuďom pomôcť nadobudnúť brāhmaṇské vlastnosti, pričom všetky chrámové činnosti sa k tomuto cieľu prirodzene blížia. Neznamená to však, že sa staneme brāhmaṇmi za jednu noc, ani že sa musíme po našom úvodnom tréningu venovať iba činnostiam brāhmaṇov. Naša sādhana bude pokračovať v akejkoľvek forme v závislosti na našej prirodzenej povahe.

 

Kázanie vo všetkých varṇách

 

Tak, ako sa naša práca môže manifestovať v rôznych spoločnosťou akceptovaných podobách – rovnako tak sa môže prejavovať aj naše kázanie. Každý môže kázať a pomôcť ostatným prebudiť ich vedomie Kṛṣṇu. Neplatí to len pre brāhmaṇov, brahmacārīnov či sannyāsīnov napriek tomu, že sú to práve oni, ktorí najčastejšie kážu. Pán Caitanya i Śrīla Prabhupāda zdôrazňovali dôležitosť kázania: každý oddaný to dokáže a každý by mal kázať.

Dávnejšie som stretol jedného oddaného z Poľska, Mahāśṛṅga Prabhua, ktorý tam viedol program Food for Life. Neskôr sa odsťahoval do Māyāpuru s jeho rodinou. Je to taký jednoduchý oddaný – nie je to nijaký učenec, ani vplyvný businessman a nestojí ani v čele komunity. Začal však kázať miestnym Bengálcom o Projekte Māyāpura. Jednej neskorej noci šiel na bicykli z programu Nāma Haṭṭa v dedinke neďaleko chrámu, keď uvidel staršiu Bengálčanku, ako sa trápi s nejakým veľkým vrecom. Takmer spadla. Zastavil sa, pozrel sa na ňu a pomyslel si: „Ako môžem dopustiť, aby sa táto staršia žena takto trápila? Musím jej pomôcť.“ Preto sa ponúkol, že jej pomôže a vzal jej to veľké vrece na bicykel. Žena bola prekvapená a opýtala sa: „Prečo to robíte?“ Na čo on odpovedal v bengálčine: „Ste ako moja matka. Ako vás môžem nechať nosiť taký ťažký náklad?“ S úľavou sa usmiala a kráčali tak spoločne smerom k jej dedine. Trvalo to asi hodinu, potom sa s ňou rozlúčil, nasadol na bicykel a šiel domov.

Výsledkom tohto síce prostého, no nemenej milého gesta bolo, že táto žena (mimochodom veľmi rešpektovaná v jej dedine) povedala všetkým svojím blízkym a priateľom o tomto zbožnom cudzincovi, ktorý jej pomohol. Vďaka tomuto činu malo veľa miestnych dobré mienenie o ISKCON-e a Mahāśṛṅga Prabhu sa tak stal obľúbeným kazateľom v okolitých dedinkách.

Pointou je, že by sme si nikdy nemali myslieť: „Nedokážem kázať. Veď predsa nie som brāhmaṇa ani sannyāsī.“ Všetci môžeme urobiť veľkú zmenu a pomôcť Prabhupādovi priviesť ku Kṛṣṇovi všetkých, nezávisle na našom vzdelaní, okolnostiach, āśrame či polohe. To je zmysel kázania.

Pár rokov dozadu začal jeden zbožný Vaiṣṇava z New Yorku, Jayānanda Prabhu, pociťovať počiatočné symptómy choroby, ktorá mu neskôr vzala život. Šiel teda do nemocnice a jeden oddaný mu začal nosiť každý deň prasādam z chrámu. Jayānanda Prabhu bol napichnutý na infúzie ležiac na svojom lôžku. Keď videl, ako mu oddaný priniesol prasādam, otrepal sa a začal vymýšľať plán.

Spýtal sa: „Priniesol si so sebou aj nejaké karatāly?“

„Áno, náhodou som nejaké vzal,“ odpovedal oddaný.

„To je dobre,“ povedal Jayānanda, „a teraz prosím nakrájaj prasādam na malé časti.“ Oddaný mu verne vyhovel, mysliac si, že malé kúsky sa budú Jayānandovi ľahšie jesť.

„A teraz mi prosím pomôž,“ riekol Jayānanda.

„Čo chceš urobiť?“ spýtal sa ho oddaný.

„Urobíme si taký malý festival,“ povedal Jayānanda so smelým úsmevom.

Jayānanda dal do pohybu svoje mobilné lôžko a spolu so svojím hosťom vyšli von z izby na chodbu. Dostali sa do výťahu, kde vyvolali nepokoj u sestričiek. Vo vestibule Jayānanda povedal svojmu zvedavému priateľovi, aby začal kīrtan a dal prednášku, zatiaľ čo on bude distribuovať prasādam zo svojho mobilného lôžka. A tak sa to stalo – úplne prvý Gauḍīya Vaiṣṇava-mahotsava (festival), ktorý sa kedy stal v zdravotnom centre na východnom pobreží Ameriky.

Ľudia boli akoby omráčení. Väčšina z nich ani nikdy predtým nevidela Hare Kṛṣṇa oddaných. Keď začal kīrtan, Jayānanda ponúkal prasādam pacientom, návštevníkom, doktorom a sestričkám. Spočiatku len obozretne prijali kúsky purī a halavu, neskôr však chceli viac. Postupne sa okolo oddaných vytvoril zástup ľudí a počúvali ich, ako vysvetľujú filozofiu. Jayānanda sa cítil ako doma.

Jayānanda je v skutočnosti pekný príklad človeka, ktorý bol sám sebou, prostý všetkých sociálnych vplyvov alebo sociálneho statusu, kázajúc v súlade s miestom, časom a okolnosťami. Správal sa ako ācārya, alebo ten, kto učí vlastným príkladom. Mali by sme si z neho teda zobrať príklad a nebáť sa byť samými sebou. Výsledkom bude, že sa budeme cítiť blažene prepojení s Najvyššou Božskou Osobou.

————————————————————————————————————————————————————————————————————————————–

  1. Považuje sa za ofenzívne použiť termín „śūdra-vaiṣṇava“ a preto som použil spojenie „oddaní v śūdravarṇe“, čo naznačuje, že varṇa je od Vaiṣṇavu oddelená. Podobne povieme „Vaiṣṇava s topánkami veľkosti 10“ a nie „Vaiṣṇava veľkosti 10“.

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

91124