Sex – príčina nekonečného utrpenia

„Zo všetkých druhov utrpení a otroctiev plynúcich z rôznych druhov pripútanosti je najväčšie to z pripútanosti k ženám a blízkeho styku s tými, ktorí sú k nim pripútaní. “

(Śrímad Bhagavatam 11.14.30)

Pretože zážitky zo sexu a nutkanie k nemu sú tak silné a vzťahy mužov a žien tak spletité, odvádzajú pozornosť podmienenej duše od Kṛṣṇu a klamú ju viac než akýkoľvek iný trik māye. Niekedy pochabá podmienená duša zažíva počas užívania si sexu veľkú blaženosť, inokedy je zase znechutená a horí v ohni žiadostivosti. Alebo je druhým partnerom zavrhnutá a silne mentálne trpí, niekedy tak veľmi, že zavraždí milovanú, spácha samovraždu, alebo dokonca oboje. Strata partnera, ku ktorému je človek viazaný blízkymi citmi, či už ju spôsobí smrť, alebo niečo iné, mu zlomí srdce. A zvlášť v našej odporne degradovanej spoločnosti sú tisíce ľudských životov zmarené kvôli tomu, že ich telá boli priamo alebo nepriamo zneužité inými.

Najväčším klamom v ľudskej spoločnosti je tvrdenie, že sex je zdrojom šťastia, a že uspôsobením, alebo zlepšením svojho pohlavného života môžme nájsť radosť. Pravdupovediac je to úplne naopak. Čím viac sa venujeme sexu, tím viac sa zaplietame do zložitých akcií a  reakcií hmotného života. To nakoniec vedie neobmedzovaného požívateľa k tomu, že musí prijať telo v zvieracej ríši, kde dostane väčšiu schopnosť sexuálnej činnosti s minimálnymi obmedzeniami. Zrodenie za zrodením si môže do plnej miery užívať 8 400 000 druhov sexu. Bude tiež skúšať rôzne zrodenia, smrti, staroby a choroby. A nikdy nebude šťastný.

Toľko propagovaná radosť zo sexu je skôr vymyslená než skutočná. Ľudia sa domnievajú, že sex ich spraví šťastnými, ale tá samotná činnosť trvá iba niekoľko minút a prináša o dosť menej zmyslového uspokojenia, než by si myseľ predstavovala. Dlhodobo potom prichádza omnoho viac starostí, než pôžitku.

Po fyzickej stránke sex vysiľuje a môže byť nebezpečný. Zmyslový pôžitkári zabúdajú, že „telo, ktoré je nástrojom pre sexuálny pôžitok, je tiež nástrojom bolesti, choroby a smrti“ (Nekonečná láska, Ravindra Svarūpa dāsa). K vytvoreniu jedinej kvapky semena je ako základ treba šesťdesiat kvapiek krvi; a čo viac, v sexuálnom živote sa stráca veľa jemnej životnej energie (prāṇy). Rýchle dýchanie behom sexu tiež skracuje život, pretože pri zrodení je človeku určený jeho počet  nádychov a výdychov v tomto živote (preto sa yogī, aby si predĺžili život snažia ovládať dych). A potom je tu nebezpečenstvo pohlavne prenosných chorôb, ktoré sú veľmi bolestivé a odpudivé.

Viac o výhodách života v celibáte – tu.

K tomu všetkému ešte človek podľa miery svojho záujmu o sex stráca všetky dobré vlastnosti. Zo žiadostivosti pochádzajú všetky ostatné zlé vlastnosti ako chamtivosť, osobná ctižiadostivosť, nenávisť a krutosť. Śrīla Prabhupāda: „Pohlavný život je základom hmotnej existencie. Démoni majú veľmi radi sex. Čím viac je človek oslobodený od pohlavnej túžby, tím viac sa približuje úrovni polobohov.  Čím viac má sklony užívať si sex, tím viac sa prepadá na úroveň démonského života.“ (Śrímad Bhagavatam 3.20.23)

Žiadostivý človek sa nielen nadšene zaujíma o sexuálny pôžitok, ale tiež o všetky ostatné druhy zmyslového pôžitku. Aj keď takí ľudia môžu zdanlivo jednať celkom rozumne, v skutočnosti sú všetci sebeckí. Prahnú len po tom, čo môžu získať len pre seba. Śrīmad-Bhāgavatam (5.18.12) preto rozoberá, ako neoddaní nemajú žiadne dobré vlastnosti, aj keď to tak nemusí vyzerať. Kvôli chamtivosti, závisti a vzájomnému zneužívaniu pod nálepkou spoločenskej zdvorilosti len trpia a spôsobujú utrpenie aj ostatným. To je zvlášť zretelné v dnešnej generácii, kde platí „ja prvý“. Celá spoločnosť je vychovávaná ku konzumnej žiadostivosti a nenásytnosti a nemá vyššie morálne zásady než „ber, čo len môžeš“.

 

Okúzlenie sexom – choroba modernej doby

 

Moderná spoločnosť je posadnutá sexom. Pohlavná neviazanosť je tak neúprosne presadzovaná, že ak nie je u niekoho jeho hlavným záujmom, je považovaný za podivína. Spoločenský tlak núti ľudí aby sa pokúsili udržať si mladistvú chtivosť ešte dlho po tom, čo už zmysly nie sú tak silné ako bývali. Preto zostávajú milióny ľudí citovo nezrelí po celý život. Je to chorý svet.

Ľudia si nie sú vedomí svojho vzťahu s Kṛṣṇom, ani si nie sú istí svojim postavením v rýchlo sa meniacej spoločnosti, ktorá nemá žiadne pevné hodnoty. Zúfalo túži po totožnosti – predstave seba v podobe, v ktorej sa cíti dobre a ktorú ostatní rešpektujú. V školách, v médiách aj v slovách je nám ohlasované, že v sexe toto nájdeme. Sila médií utvárať postoje a správanie ľudí je smutným, ale dokázaným faktom. Aj keby nebola myseľ bežného človeka stále ponorená v myšlienkach na sex, médiá sa postarajú o to, aby to tak bolo.

Konkrétne reklamný priemysel neúnavne chrlí nekonečné množstvo fotografií oblečených alebo vyzlečených žien – v časopisoch, na billboardoch, v televízii – vždy a všade. Aj keď ide o hrubé zneužívanie ženských tiel a základných mužských pudov, len kvôli tomu aby niekoľko tých už teraz najbohatších ľudí bolo ešte bohatšími, tieto činnosti pokračujú z väčšej časti bez povšimnutia. Bežná spoločnosť vstrebáva ich propagandu, zostáva navždy vnorená v žiadostivosti a vôbec nevie o nutnosti odporu. A tak tieto reklamy napustené sexuálnym podtextom vábia ochotne dôverčivú spoločnosť, aby si bezmyšlienkovite obstarala čokoľvek od kefy na chrbát po brandy. A konzumná spoločnosť sa valí ďalej, kým jej členovia sú neustále umelo sexuálne stimulovaní.

Nepretržité dráždenie zmyslov však postupne otupuje ducha. Cez všetky tie filmové sľuby ľudia zisťujú, že im nikto o skutočnom šťastí  nepovedal pravdu. V dospievaní, keď sú zmysly zdanlivo neobmedzene mocné vo vyvolávaní radostných pocitov, vyzerá šťastie pochádzajúce zo zmyslového pôžitku nielen ako jasná príležitosť, ale tiež ako celý zmysel života. Lenže ako nariekajú básnici, radosť mladosti je len prchavé šťastie. Schopnosť tela užívať si  je ako huba nasiaknutá vodou. Najprv ju len ľahko stlačíte a hneď vyteká voda. Ale keď už ju žmýkate viac a viac, nakoniec je z nej ťažké dostať čo i len pár kvapiek vody.

Rovnako tak pokusy o sexuálny pôžitok postupne vedú k prázdnote a znechuteniu. Aj tak sa väčšine ľudí nepodarí poznať obmedzenosť pohlavného pôžitku. Kvôli zlej výchove si myslia, že nedostatočné uspokojenie zo sexu plynie z ich zlého prístupu k veci. Môžu skončiť na pohovke u psychiatra alebo čítať niektorú zo stoviek kníh o „zdokonalení“ sexuálneho života (Yoga pre sex, Tao pre sex, Moderný sprievodca sexom pre ženy, Doktorské tajomstvá sexu, Dietou k lepšiemu sexu atď.) Avšak čím viac sa snažia o šťastie, tým skôr im uniká. Nespútane sa snažia prinútiť svoje telá, aby im dali šťastie, ktoré považujú za svoje právo, čo môže viesť k opakovanej masturbácii, pohlavnej neviazanosti, pornografii, rôznym úchylkám a nakoniec k násiliu.

Skutočná civilizácia učí svojich členov, aby prekonali pohlavné túžby a zaujímali sa o vyššie duchovné ciele. Moderná civilizácia vykorisťuje pohlavné túžby ľudí, robí z nich obchod a posiela tak milióny ľudí do pekla.

Keď to všetko vidia vaiṣṇavovia, je im to ľúto. Keby len ľudia mohli pochopiť základnú skutočnosť, že sme veční služobníci Kṛṣṇu. Pohlavná túžba je proste len zvrátený odraz našej najvnútornejšej túžby milovať Kṛṣṇu. Stačilo by toto vedieť, a mohli by sme byť šťastní. Lenže v temnote súčasného veku je veľmi ťažké kohokoľvek presvedčiť o tom, že na sexe je niečo zlé. Členovia hnutia pre vedomie Kṛṣṇu nesú veľkú zodpovednosť, aby nejakým spôsobom predali toto poznanie ľuďom z celého sveta. Śrīla Prabhupāda: „Hnutie pre vedomie Kṛṣṇu vstúpi do histórie tím, že zachránilo ľudstvo v jeho najtemnejšej hodine.“

 

Zmyslový pôžitok.

 

„Myšlienka, že by sme mohli dosiahnuť šťastie uspokojovaním zmyslov, zvlášť skrz najpôvodnejšie potešenie, ktorým je sex a pohlavná láska, je ilúzia, možno najhlbšie zakorenená a najrozšírenejšia z ľudských presvedčení. S rozpadom tradičných náboženstiev a oficiálnym nástupom svetských filozofií získala táto predstava silu a stala sa posadnutosťou.“ (Nekonečná láska, Ravindra Svarūpa dāsa)

Pohlavná túžba je založená na dotyku. Je najväčším potešením a zároveň najväčším putom tohto hmotného sveta. Ale je tu ešte ďalších 5 zmyslov: zrak, čuch, chuť sluch a myseľ. Ktorýkoľvek z nich môže uniesť myseľ, dokonca aj človeka, ktorý vie rozlišovať a snaží sa ich ovládnuť. (Bg. 2.60) Navyše „každý zo zmyslov má mnoho túžob, ktoré chce naplniť“. (Śrímad Bhagavatam 4.25.20) Zmysly sú veľmi mocné a nebezpečné.

V používaní zmyslov ale vlastne žiadna radosť nie je. Naopak je tam zabudovaná bolesť.  „Šťastie prameniace zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou utrpenia.“ (Bhagavad-Gíta. 18.38) A „ako náhle niekto používa svoje telo pre zmyslový pôžitok, jeho telo deň za dňom viac a viac slabne“. (Śrímad Bhagavatam 4.28.12)

Naozajstná radosť znamená vedomie Kṛṣṇu, ktoré je šťastím pre dušu. Takzvané potešenie hmotného života je skrátka len mylný výplod mysle.

„Čo sa týka rozrušenia nepokojnej mysle, dá sa rozdeliť na dva typy.  Prvému sa hovorí avirodha-prīti, neobmedzená pripútanosť, a druhému virodha-yukta-krodha, hnev pochádzajúci zo znechutenia. Sklon k māyāvādskej filozofii, viera vo výsledky a plody karma-vādīch a viera v plány založené na hmotných túžbach sa nazývajú avirodha-prīti. Jñānī, karmī a materialistickí plánovači obecne priťahujú pozornosť podmienených duší, ale keď títo materialisti nedokážu naplniť svoje plány a keď sú ich zámery zmarené, rozhnevajú sa. Nenaplnenie hmotných túžob prináša hnev.“ (Nektár pokynov, prvý verš)

„Spokojnosť mysle môžeme docieliť jedine tak, že ju odvedieme od myšlienok na zmyslový pôžitok. Čím viac naň myslíme, tím viac je myseľ nespokojná.“ (Bhagavad-Gíta. 17.16)

Transcendentalista tomu rozumie a podstupuje tapasyu (askézu), čím sa vzdáva uspokojovania zmyslov. Ale ani také snaženie prostredníctvom predpísaných pravidiel duchovného života nestačí – musíme sa tiež vzdať premýšľania o zmyslovom pôžitku. Pokiaľ sa úplne nevzdáme snahy užívať si tohto hmotného sveta, nebudeme schopní riadne upevniť svoju inteligenciu. Budeme mať výkyvy a neskúsime pravú blaženosť vedomia Kṛṣṇu.

Śrīla Prabhupāda: „Ak je myseľ plná myšlienok na uspokojovanie zmyslov, tak aj keď túžime po vedomí Kṛṣṇu, nemôžeme kvôli svojmu zvyku na zmyslový pôžitok zabudnúť.“ (Śrímad Bhagavatam 4.22.30) A “v Caitanya-caritāmṛte je povedané, že ak chce niekto úprimne vidieť Pána a zároveň si chce užívať hmotný svet, je považovaný iba za blázna.“ (Śrímad Bhagavatam 2.9.23) Preto „je povinnosťou transcendentalistu snažiť sa o ovládnutie svojich túžob“. (Bhagavad-Gíta. 5.23)

 

Ādi-rasa

 

Sex je v tomto hmotnom svete prítomný v takej miere, že sa prirodzene niekedy musíme pýtať: “Odkiaľ táto pohlavná túžba pochádza?” Odpoveď znie, že sex má svoj pôvod v Bohu. V duchovnom svete sú Kṛṣṇa a Jeho spoločníčky k sebe spontánne priťahovaní a spoločne sa zúčastňujú láskyplných zábav. Hovorí sa tomu ādi-rasa, pôvodná a skutočná pohlavná túžba, najvyššia úroveň duchovnej výmeny. Táto ādi-rasa je zbavená hmotného znečistenia a líši sa od svetskej pohlavnej príťažlivosti ako zlato od železa. (śB 5.25.5)

Oddaní, ktorí nemajú žiadnu hmotnú túžbu, a ktorí sa nachádzajú na najvyššej úrovni duchovného pochopenia, ako sú Śukadeva Gosvāmī, Rūpa Gosvāmī a Rāmānanda Rāya, oceňujú a oslavujú túto ādi-rasu. A samotný Kṛṣṇa prijal podobu Pána Caitanyu, v nálade Śrīmatī Rādhārāṇī, len aby si mohol vychutnať plnú sladkosť tejto ādi-rasy. Ak je táto nepochopiteľne vznešená nálada pokrivená a pokrútená dušami závidiacimi Kṛṣṇovi Jeho pôžitok, stane sa z nej ohavná svetská pohlavná túžba okúzľujúca podmienené duše, ktorá predstavuje neustálu hrozbu pre začínajúceho transcendentalistu.

Prečo jñānī a yogī môžu po mnohých životoch urobiť len malý pokrok, i keď podstupujú veľké odriekania a namáhavo sa snažia prekonať hmotné túžby? A prečo sú začínajúci oddaní, aj keď ospevujú Boha a modlia sa k Nemu, stále náchylní k poklesnutiu? Je to spôsobené pohlavnou túžbou. Prevrátená podoba ādi-rasy známa ako svetská pohlavná túžba je hlavnou prekážkou v duchovnom pokroku.

 

Svetské pohlavné túžby

 

Podmienená duša v hmotnom svete sa nachádza v stave šialenosti. Nūnaṁ pramattaḥ kurute vikarma (ŚB 5.5.4). Zabúda na svoj večný, blažený vzťah s Kṛṣṇom, a tak trpí život za životom, aj keď ju māyā neustále kope a pľuje na ňu. Ale napriek tomu sa usmieva a berie to ako pôžitok. Prečo? Je totiž očarená pozlátkom falošného šťastia, ktoré má počiatok v sexuálnom pôžitku. Pohlavná túžba je hlavný príznak šialenosti, ktorú podmienená duša prejavuje.

Také pochabé bytosti sú stále oklamané opačným pohlavím a sú k nemu priťahované. S nástupom puberty začínajú byť mladí chlapci, obzvlášť tí, ktorí neboli trénovaní, úplne zaplavení pohlavnými túžbami. Využijú každú príležitosť, aby sa nejako stýkali s opačným pohlavím a aby s ním nadviazali nejaký vzťah. Aj keď k tomu majú len obmedzenú príležitosť, ich vedomie neustále tiahne k dotýkaniu sa tiel druhého pohlavia, ich nahej podoby a k samotného sexu. Hovoria o “láske”, ale je to len chtíč.

Dokonca i striedmejší členovia spoločnosti, ktorých hlavnou náplňou života nie je rozvíjanie hrubého pohlavného chtíču, môžu podľahnúť predstavám, ako si užívajú telo sexuálneho partnera, pretože myseľ podmienenej duše má vždy veľmi blízko k myšlienkam o sexe.

Ale na hmotnom tele v podstate nie je nič krásne. I telá kráľovien krásy sú proste len vrecia z kože naplnené ohavne páchnucimi, odpornými tekutinami. Krv, hlien, žlč, výkaly a moč zmiešané so svalmi, kosťami, tukom, pečeňou, srdcom a črevami – s tým vlastne majú sex! Pohlavné šťastie pramení zo spojenia dvoch močových ústrojenstiev. Lenže kvôli mocnej sile ilúzie toto zariadenie z kože a mäsa prekonáva všetku logiku a zdravý rozum a privádza inteligentného človeka na úroveň psa. Pohlavná túžba muža a ženy je rovnaká ako u prasiat alebo švábov. Nie je ani trochu pokročilejšia.

Na sexe naozaj nie je nič mimoriadne. Nie je úžasný, nie je vznešený, nie je romantický. Je to len telesná činnosť, reakcia na šteklenie vnútorností. Ak o tom uvažujete rozumne, celé chápanie sexu je skôr pochabé. Ale aj tak to každý robí – prezident USA, žobráci na ulici i mačky a psi. Iba niekoľko veľkých duší sa pokúša túto túžbu prekonať.

V ľudskej spoločnosti je sex prejavený v rôznych podobách pod hlavičkou zárobku, ocenenia a uznania. Všetky nástrahy takzvanej civilizácie – spoločnosť, priateľstvo, láska, dom, automobily, oblečenie, postavenie, moc, prestíž, peniaze atď. – sú skrátka len podporou a rozšírením zvieracieho pudu zvaného pohlavná túžba. Ale i keď zvonku vyzerá ľudská spoločnosť nablýskaná, pokiaľ nehľadá skutočnú krásu, ktorou je Kṛṣṇa, potom nie je o nič pokročilejšia než prasatá alebo iné zvieratá.

A i keď je sex tak zdôrazňovanou záležitosťou, podľa prieskumov sa pri ňom mnoho materialistov nudí. Tak prečo sa ho nevzdajú a neprijmú vedomie Kṛṣṇy, naozajstný nektár života? Nepoznajú totiž nič lepšieho, nechcú sa zmeniť a navzdory všetkému dúfajú, že im sex prinesie šťastie.

Ak má niekto väčšie šťastie, prijme vedomie Kṛṣṇy a skutočne povznesie svoj život. Vedomý Kṛṣṇy čnie vysoko nad úchylkami hrubých materialistov a nad plodonosnými pokusmi jñānīch a yogīch. Dokonca i začínajúci oddaný si môže byť istý, že postupne prekoná chtíč, pretože nasleduje pravú cestu, tzn. oživuje svoju prirodzenú, pôvodnú lásku – svoju lásku ku Kṛṣṇovi. Ak sa bude držať tejto cesty, tak po nejakom čase dosiahne plného vedomia Kṛṣṇy. Potom už bude navždy plne uspokojený. Brahmacarya je určená k vytvoreniu čistého, nesentimentálneho a neústupného pochopenia týchto bodov, a tvorí tak základ pre rýchly a odhodlaný pokrok v duchovnom živote.

Všetko je postavené na tomto pochopení: sex nás nemôže uspokojiť, to môže jedine Kṛṣṇa. Oddaní, ktorí pravidelne študujú knihy Śrīlu Prabhupādu, si môžu vo svojich srdciach toto poznanie uchovať. Potom môžu celkom prirodzene nasledovať usmerňujúce pravidlá duchovného života.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

18 − 7 =