Duchovný materializmus

väčšina ľudí, ktorá sa vrhá do štúdia ezoterických škôl, je priťahovaná nie skutočným záujmom o svoje hlbšie ja, ale len atmosférou exotizmu a zázračna. A väčšina týchto adeptov sa v pestrých rekvitizách ezoteriky poľahky stráca. Pretože žijeme v časoch, v ktorých nie sme dostatočne odolní voči trblietaniu a cinkaniu neprestaviteľnej záplavy bižutérie. Možno nás ľahko omámiť, lebo zmysly máme doširoka roztvorené, rozptyľované, rozrušované, bezbranné, nechránené, hltáme bez rozmyslu všetko, čo život ponúka. A toto doširoka roztvorené zmyslové vnímanie prenášame aj do nášho študovania ezoteriky, čiže robíme presne to, pred čím nás mystici vystríhali: neuzatvárame brány svojho vnímania, nevstupujeme do svojich hlbín, aby sme sa v úplnej samote a izolácii venovali sebarealizácií. Púšťame sa radšej do falošnej, náhradnej sebarealizácie,  pričom si usilovne vytvárame rekvizity svojho divadla.

Nepomôže nám, že meditačné a iné kurzy nás vyzývajú k tomu, aby sme sa na seba a na svet okolo nás pozreli bez divadelných rekvizít, pretože naša myseľ takmer okamžite vytvára dômyselne prispôsobené divadlo vlastného ezoterizmu. To znamená, že ten spôsob myslenia, ktorý nám v bežnom živote ubližuje svojími nepodloženými psychickými konštrukciami, sa bez ťažkostí ujme aj tam, kde si myslíme, že už kultivujeme svojho ducha.

Namiesto zrkadla leštíme tehlu, ako vravia buddhisti.

V bežnom živote, ak nemáme dostatok spoľahlivých spätných väzieb, poľahky upadneme do ilúzie, že my sme tí bezchybní, dobrí, múdri. Keď sa dáme na niektorú z ezoterických ciest, od prvej chvíle sme odhodlaní zbaviť sa tejto ilúzie. Pohliadnime však trpezlivejšie do seba a čoskoro zistíme, že sme v ďalšej pasci. V spoločenstve ľudí, ktorí riešenie svojho života hľadajú taktiež kdesi v ezoterizme, nás raz-dva zvádza porovnávať sa s druhými, vyvyšovať sa nad nich. Nikdy nemáme ďaleko od toho, aby sme si namýšľali, že my duchovným náukám rozumieme lepšie, presnejšie ako tí druhí. Skrátka súťaživosť prenášame aj tam, kde by sme sa jej mali zbavovať, súťažíme v zbavovaní sa súťaživosti a navždy sa pripútavame k rekvizitám ezoterizmu.

Namýšľame si, že ezoterikmi sa stávame, keď budeme konzumovať istý druh stravy, piť istý druh nápojov, tomu i onomu sa striktne vyhýbať, dodržovať očistné kúry, aplikovať asketické praktiky, istým spôsobom sa obliekať a istým spôsobom sa pohybovať a vyjadrovať. Myslíme si, že na sebe duchovne pilne pracujeme, keď čítame len určitý druh kníh, počúvame určitý druh muziky a stretávame sa len s určitým druhom ľudí. Čoskoro začneme mať pocit, že sa úspešne zbavujeme svojho starého života a že zo dňa na deň sme čistejší, ľahší, jasnejší, preduchovnenejší.
V skutočnosti sa však udialo viete, čo?

Vymenili sme rekvizity svojho predchádzajúceho života za rekvizity nového života. Nový život nie je však vôbec nový, je len inou verziou toho starého. Inakosť však neznamená ďalšiu kvalitu, neznamená nič vyššie, ba ani nižšie. Jednoducho sme jednu schému života vymenili za druhú, úplne rovnocennú. Vlastne sme sa z miesta ani len nepohli. Staré haraburdy sme z bytu vyniesli a nanosili sme sem nové. A tieto nové nie sú ani väčšie, ani menšie ako tie predchádzajúce, majú možno inú farbu. Tá iná farba nás napĺňa pocitom čistoty. Avšak nie nadlho.
Nieže sa kvalitatívne neodlišujeme od iných adeptov ezoterizmu, ale ani od ostatných ľudí, ktorí prežijú celý život bez toho, že by sa zaujímali o ezoteriku či iný spôsob kultivovania svojho ducha. To, že my nebudeme chodiť po supermarketoch s do prasknutia natrieskanými nákupnými vozíkmi, neznamená, že sme iní, subtílnejší, spirituálnejší než masy, ktoré sa vystaveného tovaru nikdy nemôžu dosýtosti nabažiť. My sa zas nemôžeme nabažiť iného druhu tovaru.
V istom zmysle sme na tom možno oveľa horšie ako tí, čo sa nikdy nepustia cestou duchovného bádania. Pretože my do sféry, ktorá by mala byť priestorom skutočnej duchovnej práce, prenášame hrubohmotné modely správania. Podieľame sa na upevňovaní duchovného materializmu, povedal by Rinpoče Chögyam Trungpa.

Upevňujeme staré návyky v novom šate.
Uvedomujeme si, že život je maškarný ples, no namiesto strhávania masiek pridávame masky nové. Znásobujeme karneval.

Ezoterické náuky v dnešných časoch nie sú, samozrejme, kvalitatívne ani zďaleka totožné s kvalitou tých starých prameňov, na ktoré sa odvolávajú, pretože to, čo si z nich osvojujeme, sú predovšetkým rekvizity a nie obsahy, impulzy, ktorých symbolmi rekvizity sú.

Je to spôsobené tým, že v súčasnosti sú nástroje, prostriedky a predmety života oveľa dôležitejšie ako samotný život.
Radšej nechceme nič vedieť o tom, či náš život má nejaký rozmer, hĺbku, kvalitu. Radšej sa budeme skrývať za rekvizity.

Všimnite si, o čom sa v súčasnosti ľudia väčšinou rozprávajú. Napríklad o tom, kde čo dostať za lacnejší peniaz. Je to znak ťaživej ekonomickej situácie, znak stupňujúcej sa biedy, mohli by ste namietať. Zaiste, je to naozaj prejav zhoršujúcej sa životnej úrovne. V dnešnom svete sa skutočne rozmáha bieda, no nie materiálna, ale duchovná. Chudobní sa bavia o lacnejších výrobkoch a bohatí zas o drahších a najdrahších. Je teda rozdiel medzi chudobnými a bohatými? Obidve skupiny ľudí sa bavia o prostriedkoch života a nie o tom, čo je za prostriedkami života.
Všimnite si, že kvalita života nezávisí od plnosti peňaženky: veď téma bohatých je tá istá ako téma chudobných. Nikto z nich sa nezaujíma o to, ako žije, nikto z nich sa nezaoberá faktom, že vôbec žije. Nikto z nich sa nepýta, prečo žije.
Nikoho dnes nezaujíma, či prežíva naozaj svoj život alebo len akúsi jeho spotvoreninu, atrapu pozemskej púte človeka.

Nikto sa nezamýšľa nad tým, či ešte vôbec žije. Či sa život človeka nezmechanizoval, nezautomatizoval a nezredukoval na úroveň akéhosi mŕtvobytia. Azda nikdy predtým nebolo až také očividné to, čo tvrdili gnostické školy: že totiž sme ponorení v hlbokom spánku, v robotickom bytí, v hypnóze matrixu, v kóme vyfabrikovaného sveta.

Ako keby sa už nikto nezapodieval smerovaním a kvalitou svojho života, akoby zmysel života bol len vedľajším, už vyriešeným problémom. Akoby dôležitejšie bolo navláčiť do svojho bytu čo najväčší počet luxusných harabúrd. V prípade chudobnejších ide o haraburdy napodobňujúce blahobyt. Tieto haraburdy sú však len pomôckami na trvalé udržovanie globálnej hypnózy. Luxus bohatých je napodobňovanie Raja a „luxus“ chudobných je zas imitovanie luxusu bohatých.
Zrejme väčšina z vás si už mala možnosť uvedomiť, že aj nakupovanie je droga, skutočná droga spôsobujúca skutočnú závislosť. Za drogu sa považujú chemikálie ako napríklad alkohol či ópium. Chemikálie, ktoré ovplyvňujú ďalšie chemikálie – tie, čo nám cirkulujú v tele. Lenže telesnú chémiu ovplyvňuje aj myslenie a konanie. Nakupujeme preto, aby sme našli útechu, keď sme v strese. V strese sa ocitáme preto, lebo sa v našom tele niečo chemicky pohlo. Ten pohyb spôsobuje napätie, úzkosť, utrpenie a my sa za toto svoje utrpenie potrebujeme čímsi odmeniť. Odmeníme sa nákupom. K celej tejto psycho-chemickej reťazovej reakcii dochádza preto, lebo sme istú situáciu vďaka svojmu spôsobu myslenia vyhodnotili ako stresujúcu. Je to pomalý, vražedný kolobeh. Takýto istý kolobeh funguje aj pri „nákupe“ ezoterického mentálneho tovaru.

Počuli ste už o rôznych formách závislosti. Sú závislosti psychické, emocionálne, chemické. Človek môže byť závislý na hracích automatoch, ale aj na vodcovi nejakej sekty.

Marxisti hovorili, že náboženstvo je ópium ľudstva. K tomu môžeme pripojiť niekoľko poznámok. Marxisti mali na mysli to, že náboženstvo ľudí otupuje, zavádza. Vskutku, otupuje a zavádza, ale nie vždy a nie všetkých; len tých, ktorí otupení a zavádzaní byť chcú. Ópium však vytvára aj závislosť. Ópium je utišujúci prostriedok, dalo by sa povedať, že „utešovadlo“. Aj náboženstvá a mimo cirkevné duchovné systémy spôsobujú závislosť a fungujú ako utišujúci prostriedok a utešovadlo. Negatívne dôsledky sú dostatočne známe a stali sa jedným z motívov, prečo vznikol aj tento súbor prednášok. Áno, na jednej strane si treba otvorene priznať, že zámerom náboženstiev a rôznych duchovných škôl je znecitlivenie a vycvičenie más, no na strane druhej treba vidieť aj to, ako vyzerajú životy tých ľudí, ktorým chýba duchovná disciplína, spirituálne riadiace centrum, hlbšie sebapoznanie, jemnejšia vnímavosť. Ak sa pýtate mňa, čo je horšie, či spirituálna anestézia alebo psychická anarchia, odpoviem, že to vyjde narovnako. Oboje je totiž prejavom bezradnosti; oboje je znakom toho, že človek už nemá čím a ako pochopiť svoju duchovnú podstatu; oboje svedčí o strate toho vedenia, ktoré na tejto planéte pomáha udržiavať znesiteľný život.

V prípade ezoterických kurzov sa, samozrejme, tiež vytvára závislosť. Tu sa žiada zdôrazniť, že tento druh závislosti by sa nemal hádzať do jedného vreca so sektárskou závislosťou, hoci určité podobnosti tu nepochybne sú.

Človek, ktorý sa stane závislým na zážitkoch, či skôr na očakávaní zážitkov spojených s ezoterickými výletmi duše, zanedbáva svoj doterajší život a doterajšie vzťahy presne takým istým spôsobom ako gembler alebo narkoman. Človek, ktorý všetky svoje finančné prostriedky vynakladá na kurzy ezoteriky, pričom zanedbáva svojich blízkych, opäť len nakupuje rekvizity a haraburdy. Takýto človek neplatí za rozvoj svojho ducha: za svoje peniaze nedostáva ponaučenie o účinnej duchovnej práci, platí za mŕtvy tovar, za to, aby pasca, v ktorej sa ocitol, ostala navždy zaklapnutá. Takýto človek je slepý a hluchý, uprednostnil formu pred obsahom, prostriedok pred kvalitou prežívania. Takýto človek sa nazdáva, že zasvätencom a mystikom môže byť len vtedy, keď zahodí všetko to, čo svojvoľne vyhodnotí ako čosi menejcenné, nepodstatné, nepotrebné. Lenže na základe akých skúseností dospieva k takémuto vyhodnoteniu, keď je ponorený v hypnotickom spánku a ešte neurobil nič, aby sa z toho spánku prebral? Prečo si myslí, že ak bude peniaze míňať na pobyt povedzme v buddhistickom kláštore sa stane duchovnejším a osvietenejším ako ten, kto utráca v hypermarketoch? Prečo si myslí, že jeho kolobeh práce a vynakladania finančných prostriedkov na ezoterické vzdelávanie je čímsi vznešenejším než kolobeh tých ľudí, ktorí voľný čas trávia v záhrade, pri rybníku, pred televízorom, v herniach alebo vo fitness centre? Keď sa totiž človek nevzdá ničoho zo svojho doterajšieho, všedného, nepokojného, roztriešteného života a k tomu si ešte priberie na seba „úlohu“ meditujúceho buddhistu, výsledok jeho úsilia bude opäť len nulový, rozpačitý, znepokojujúci. Bude žiť svoj bežný rodinný a pracovný život a vo voľných chvíľach bude vysedávať v meditačnom centre. Poviete si, že je to lepšie, ako keby chodil do herní. Ja však na to poviem, že v prípade gemblera sú znaky mentálneho úpadku rýchlejšie rozpoznateľné ako v prípade človeka závislého na meditáciách. Buddha hovorí o nepripútanosti k veciam a javom. Len máloktorý dnešný buddhista nie je príputaný k Buddhovi. Pripútanosť skôr či neskôr povedie k utrpeniu a výsledný efekt myslenia a konania gemblera i pripútaného buddhistu bude rovnaký.

Úlohou meditačných cvičení, a vôbec všetkej úprimne hĺbavej duchovnej práce, je priviesť človeka k tomu, aby rozpoznal, že to, čo z väzenia svojho subjektívneho vnímania považuje za skutočnosť, nie je nič iné, len a len jeho vlastná subjektívne dezinterpretovaná, prihoršená alebo prilepšená skutočnosť, jeho privátny sen o skutočnosti, ktorá s vonkajšou, indiferentnou, večne nemennou a večne premenlivou „skutočnosťou“ nemá nič spoločné. K takémuto poznaniu sa však, keď ste plne ponorení do zhonu, v ktorom sa vaša pozornosť a najmä vnímavosť triešti na tisíce drobnučkých a nesúrodých kúskov, len veľmi ťažko dá dospieť. Len sa nebalamuťte, len si navrávajte, že práve vy ste tí, ktorí dokážete zladiť dostihy svojho života s prehlbovaním duchovnej vnímavosti.

Ježiš hovorí, že nemožno slúžiť dvom pánom. Znamená to, že nemôžete si udržať to, čo vám doposiaľ spôsobovalo slasť i utrpenie a súčasne z toho kolobehu vystúpiť. Podobenstvo o dvoch pánoch však môže znamenať aj to, že vlastne niet jednoznačnej deliacej čiary medzi vaším utrápeným, upachteným, uponáhľaným životom plným nedoriešených citových záležitostí a tichom meditačnej miestnosti. Z vlastného života nie len, že nemôžete natrvalo uniknúť ale nemôžete si vziať ani len dočasnú dovolenku, vaša myseľ je totiž s s vami nech ste kdekoľvek.

Preto je nezmyselné predstavovať si, že ak si nezaplatíte pobyt v buddhistickom kláštore, duchovne sa nebudete vyvíjať. Je dosť možné, že práve v kláštore a práve za ten čas, čo tam strávite, duchovne pokročíte oveľa menej, ako keby ste boli ostali doma, na svojom zadku, vo svojom nudnom a upotenom živote. Pretože duchovne nemáte kam kráčať

Od ezoterických školení očakávame, že nás naučia žiť náš vlastný život. Že nás naučia pracovať s matériou vlastného života. Nikto nám však nepovie, čo znamená náš vlastný život pre nás. Nikto nám nemôže povedať, ako máme život znášať, ako sa vpratať do vlastnej kože. To vie len duch v nás, ktorého buď počujeme alebo nie. Nijaký učiteľ ho namiesto nás nezačuje. Preto sa na ezoterických seminároch nič nenaučíme, pretože hoci máme uši, nič nepočujeme. Ak v tejto hluchote a nevšímavosti zotrváme, do svojho dúpäťa si odvlečieme len nové a nové rekvizity duchovnosti, z ktorých sa po čase stanú duchovné haraburdy.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

90581