Purány (v sanskrite पुराण, doslova Staré rozpravy) sú zbierky starých vedomostí, sanatána-dharma, večné poznanie. Svojimi koreňmi siahajú hlboko do minulosti, a najstaršie z nich získali svoju dnešnú podobu až na počiatku nášho letopočtu vďaka význačnému vplyvu sanátana-dharmy na západe. Napriek tisícročiam ostávajú nezmenené .
Purány, ktorých je 18 – predstavujú hlavne historické a filozofické spisy. Purány sú rozdelené na 3 časti podľa gún: 6 Višnu Purán, 6 Brahmá Purán a 6 Šiva Purán.
Upapurány, ktorých je tiež 18 – predstavujú vedľajšie/doplnkové Purány.
Védangy – je ich 6 a sú to tzv. údy Véd – rozdelené a nazvané: Šikša (písma o výslovnosti), Čanda (o poézií), Nirukta (o etymológií a lexikológií), Vjákárana (o gramatike), Kalpa (o metódach obradov), a Džjotiša (o astronómií a astrológií).
Agamy – príručky pre posvätné uctievania a ďalšie šástry, ktoré ustanovujú zákony pre ľudskú spoločnosť.V Šrúti, konkrétne v jednej Upanišáde – v Čandogja Upanišáde (ktorá patrí k Sáma Véde) sa píše, že v Smriti, lepšie povedané v časti Smriti sa nachádza tzv. Piata Véda. Túto Piatu Védu tvoria Itihásy (Rámájana a Mahábhárata – ktorá obsahuje Bhagavad-Gítu) a Purány (ktoré obsahujú Šrímad Bhágavatam).
Bhagavad-Gíta je esenciou a predstavuje základnú podstatu celej Védskej posvätnej literatúry – histórie, filozofie aj teológie. Má 700 veršov a je rozdelená do 18 kapitol. Tvorí 25.- 42. kapitolu Bhismaparvy. Bhismaparva má 5884 veršov a je to šiesta kniha z 18 kníh, ktoré tvoria veľký historický epos Mahábhárata. Tá má 110 000 sanskritských dvojverší, teda 220 000 veršov. K Itihásam okrem Mahábháraty patrí prvý historický epos – Rámájana, ktorá má 24 000 dvojverší, čiže 48 000 veršov a je rozdelená do 7 kníh.
Najhlavnejšou, najhlbšou a najdôležitejšou zo všetkých Purán – je jednou z Višnu Purán a názov má Bhagavata Purána – inak nazývaná aj Šrímad Bhágavatam. Ten tvorí 12 spevov, ktoré sú rozdelené do 335 kapitol a dokopy má 18 000 veršov.
Celá Védska literatúra bola zhrnutá a vysvetlená v diele s názvom Védanta Sútra. Tá má zasa ďalej svoj prirodzený komentár – teda výklad a ešte hlbšie historické a filozofické vysvetlenie, a tým je práve už spomínaný Šrímad Bhágavatam. V celej Védskej literatúre sú 2 diela, ktoré sú tzv. esenciou a úplnou podstatou celej Védskej posvätnej literatúry. Prvou knihou je Bhagavad-Gíta – tá sa popisuje ako stredná škola poznania. Druhou je akoby jej prirodzený, veľmi detailný a hlboký historicko-filozoficko-teologický výklad a rozbor, ktorým je Šrímad-Bhágavatam – ten sa už označuje ako vysoká škola poznania. Najprv je treba si veľmi pozorne a detailne prečítať Bhagavad-Gítu a až potom následne Šrímad Bhágavatam. Už v samotnej Bhagavad-Gíte je zjavené všetko – síce stručne, ale veľmi jasne popísané a hlavne sa človek dozvie súvislosti podstatné a dôležité, a tak principiálne pochopí podstatu a hlavný zmysel toho, čo sa Védska posvätná literatúra snaží odovzdať a vysvetliť rôznymi jej knihami a spismi, rôznymi spôsobmi vysvetlenia, pre rôzny typ ľudí, ktorí sú na rôznom stupni poznania, úrovni chápania súvislostí, duchovného pokroku, ako aj samotnej realizácie.
