fbpx
Filozofia

Vieme, na čom sme?

 

Život je cesta a pri každej ceste ide o to stále napredovať. Musíme však presne vedieť, kam sa chceme dostať. Ak nevieme, kam chceme ísť, ako zistíme, že sme dosiahli cieľ? V súčasnosti často stretávame ľudí hľadajúcich niečo duchovné, ale väčšinou nevedia presne, čo hľadajú. Jedno indické príslovie vraví: „yato mata tato patha“ – „Akú cestu si zvolíš, vždy bude tá správna.“ Znie to dobre, ale dostanem sa s každou letenkou kúpenou v Miami do Philadelphie? Nie, pri kupovaní letenky musíme byť konkrétni a presne špecifikovať, kam chceme letieť. A keď už sme rozhodnutí, kam sa chceme dostať, musíme vedieť, kde začať. Keď sa chceme dostať do Philadelphie z Miami, musíme cestovať na sever; ak začneme z Bostonu, ideme na juh; ak z Londýna, ideme na západ a ak začíname zo San Francisca, tak na východ. Keď určíme cieľ a miesto, odkiaľ vyrazíme, môžeme sa vydať na cestu a počas nej sledujeme, ako napredujeme. V živote takisto treba vedieť, kde (z akej úrovne) sme začali, kde sme teraz (akú úroveň sme dosiahli) a úroveň, ktorú chceme dosiahnuť. Inými slovami, musíme si byť vedomí našej minulosti a prítomnosti a takisto myslieť na budúcnosť.

Predpokladajme, že sa oddnes chceme zlepšiť. Prvý krok je zistiť naše terajšie postavenie alebo úroveň, aké sú moje prednosti a slabé stránky. Možno nám to bude trápne, no táto informácia je veľmi dôležitá a my by sme mali byť čo najúprimnejší ohľadom našich kladov a záporov. Niektoré z mojich predností napríklad sú, že som dosť entuziastický, mám stabilnú osobnosť, trochu inteligencie a určitú životnú skúsenosť. Mám však aj slabé stránky – som panovačný, žiadostivý, závistlivý a pyšný.

Nie je možné sa zlepšiť, keď si myslíme, že sme bez chyby. Náš sklon vyhľadávať chyby najlepšie zamestnáme tak, že ho nasmerujeme na nás samotných. Poznám človeka, ktorý keď to spravil, prišiel na to, že „po preskúmaní svojich cností som zistil, že žiadne nemám“. Keď sa na seba pozrieme realisticky, môžeme objaviť plno chýb. Otázka je, či by sa takáto úprimnosť nepodpísala na našom sebavedomí a nedoviedla nás k depresii. Ak sa naozaj chceme zlepšiť, uvedomujúc si, že všetci sa môžu zlepšiť, neznechutí nás to. Nikto nie je dokonalý.

 

POZNAJ SÁM SEBA  

 

Sanskritské slovo „ātmā“ sa vzťahuje na naše vlastné ja a prekladá sa ako duša, inteligencia, myseľ alebo telo. Význam slova závisí na jeho použití a vedomí toho, kto ho použije. Každá živá bytosť je v skutočnosti duša, no tí, ktorým chýba duchovné poznanie, vidia iba jemný alebo hrubý „obal“ (telo) živej bytosti a mylne ich považujú za skutočné ja. Ten, kto sa stotožňuje s telom, si myslí, že je zmesou kostí, krvi a iných substancií, ktoré drží pohromade kožený vak pokrytý vlasmi a chlpmi. Iný sa zasa pokladá za večne nepokojnú, nespútanú myseľ, ktorá ako šialená prenasleduje milióny krátkodobých myšlienok a pocitov. Ďalší sa zasa stotožňuje s vynikajúcim intelektom, vždy schopným rozlišovať dobré od zlého, iný zasa za kombináciu všetkých troch. Preskúmajme teda, ako sa to všetko premietne do nášho chápania vlastného ja.

Vnímanie seba samého na telesnej úrovni alebo telesné vedomie je povrchné, pretože napríklad telesnú krásu vnímame len preto, že „príťažlivé“ telesné substancie sú zneviditeľnené tenkou vrstvou pokožky. Môj duchovný učiteľ raz rozprával príbeh o mužovi, ktorý sa zamiloval do krásnej dievčiny. Dievča sa jeho pokusom pokúšalo odolať, no keď stále trval na svojom, požiadala ho, aby počkal sedem dní a potom za ňou prišiel. Sedem dní brala silné preháňadlá, viackrát sa vyprázdnila a povracala a všetko, čo z nej vyšlo, dávala do vopred pripravených nádob. Následkom toho kedysi krásna dievčina zoslabla, schudla na kosť a stmavla jej pleť. Krásne oči jej zapadli do jamôk.

Keď sa muž opäť objavil, pekne oblečený a s príkladným správaním, čakalo naňho vyčerpané a zoslabnuté dievča. Spýtal sa jej na krásavicu, ktorá ho sem zavolala a vôbec si nevšimol, že dievča, ktoré ho tam čakalo, je tá, na ktorú sa pýta. Bola však taká zúbožená, že ju nespoznal. A to všetko iba kvôli preháňadlám.

Dievča nakoniec mocnému mužovi rozpovedalo celý príbeh o jej niekdajšom krásnom zovňajšku a povedalo mu, že súčasti svojej krásy, ktoré by mu rada ukázala, oddelila a uložila do nádob. Muž súhlasil, a tak ho zaviedla k nádobám, z ktorých sa šíril neznesiteľný zápach. Tak sa zaľúbenec dozvedel o podstate „tekutej krásy“.

 

HURIKÁN MYSEĽ 

 

Slávny francúzsky vedec, filozof a matematik René Descartes (1596 – 1650), ktorého mnohí považujú za otca modernej filozofie, učil, že človek je „mysliaca hmota“ alebo myseľ. Vyjadril to slávnou vetou „Cogito ergo sum“ – „Myslím, teda som.“ Podľa nášho názoru bol na dobrej ceste, čo sa týka rozlišovania živých mysliacich osôb od mŕtvych tiel, ktoré obývajú; stotožnil však myseľ s vlastným ja. Úlohou mysle, nie vlastného ja, je ovládať zmysly tak ako opraty na voze ovládajú kone ťahajúce voz. Keď sa s opratami na voze zaobchádza zle, svoj účel nespĺňajú. Takisto nemôže neovládnutá myseľ ovládať mocné kone akými sú zmysly. Kto na tomto svete dokáže ovládnuť svoju myseľ? Sám Ardžuna, hrdina Bhagavad-gīty, povedal:

 

„Myseľ je nepokojná, búrlivá, neústupná a veľmi silná, ó, Kṛṣṇa, myslím, že ovládnuť ju je ťažšie než ovládnuť vietor.“ 

Bhagavad-gītā 6.34

 

Ardžuna, človek výnimočných kvalít, priznal, že nedokáže ovládnuť myseľ ani za pomoci meditačného jogového systému. Žil na posvätnom území Bhāratavarṣa (India) počas jedného z najzbožnejších období jej existencie – zhruba pred 5000 rokmi. Dvanásti jeho predkovia boli urodzení a osvietení králi Kuruovskej dynastie a on sám bol synom zbožného otca a matky – svätice. Bol osobným priateľom Pána Krišnu a od vznešených mudrcov získal prvotriedne vzdelanie. Keď ovládnutie mysle považoval za nemožné on, akú šancu máme my?

V roku 1992 sa južnou Floridou prehnal hurikán Andrew a zanechal po sebe rozsiahle škody. Dnes na celej zemi vyčíňa viac než šesť miliárd hurikánov v podobe ľudských myslí, ktoré vytvárajú nesmiernu skazu. Pokusy vyprázdniť alebo utíšiť myseľ sú odsúdené na neúspech, aj keby sme zaplatili ten najdrahší seminár, nevieme ani to, či myseľ vytvára horšie nočné mory počas spánku alebo keď bdieme. Neovládnuté mysle nás vlečú na naozaj odporné miesta. Niet pochýb o tom, že neovládnutá myseľ je šialená a šialená myseľ je veľmi nebezpečná.

 

SLEPÁ INTELIGENCIA  

 

Povinnosťou inteligencie je povedať mysli, ktorou cestou sa vydať, tak ako kočiš usmerňuje svoje kone opratami. Kočiš musí byť silný a držať opraty pevne. Musí vedieť manévrovať s koňmi a prijať zodpovednosť za pasažierov a aj za tých, ktorí mu prídu do cesty. Slepý kočiš neprichádza do úvahy, aj keby mal iné dobré vlastnosti.

Slepou inteligenciou tu máme na mysli sociálnu alebo akademickú schopnosť bez vízie. Svet je plný duchovne slepých, inteligentných ľudí, ktorí nevedia, ktorým smerom sa vydať na životnej ceste. Pred päťtisíc rokmi popísal svätý kráľ Prahlāda Mahārāja tento jav takto:

 

„Tak ako slepec vedený slepcom stratí správnu cestu a padne do priekopy, hmotne pripútaného človeka, ktorého vedie iný hmotne pripútaný človek, spútavajú silné povrazy plodonosnej práce, a tak stále znova a znova žije materialistickým životom, trpiac trojakým utrpením.“

Srimad Bhagavatam 7.5.31

 

AKÍ VEĽKÍ SME V SKUTOČNOSTI?

 

Niekto sa môže spýtať: čo teda sme, ak nie sme telo, myseľ ani intelekt? Jedni filozofi na túto otázku odpovedajú tak, že živé bytosti v skutočnosti neexistujú – že ich existencia je len zdanie. Podľa tejto teórie existuje iba prázdnota pokrytá ilúziou.

Ďalší tvrdia, že živé bytosti existujú ako neosobná energia alebo brahman, nie ako individuálne osoby. Tvrdia, že keď sa živé bytosti oslobodia od ilúzie, pochopia, že sú najvyššia duša, ktorá je homogénna a prostá akejkoľvek rozmanitosti (nirbheda brahman).

Jestvuje viacero ďalších teórií, záverom védskych písem a védskych autorít však je, že živé bytosti alebo duše sú večné individuálne duchovné bytosti, ktorých totožnosť ostáva počas mnohých zmien tela rovnaká. Navyše sú živé bytosti bežnému ľudskému oku neviditeľné, pretože ich veľkosť sa rovná desaťtisícine končeka vlasu (Śvetāśvatara Upaniṣad). To vysvetľuje, prečo aj maličké mikróby majú príznaky života –  zrodenie, reprodukciu, udržovanie a smrť. Keďže sú duše také malé, nemalo by nás prekvapiť, že keď náš príbuzný „odíde“, nikto z nás ho (jeho dušu) nevidí odchádzať. Keď nekonečne malá životná sila, ktorá veľkému telu dáva život, odíde, sme iba telesnou schránkou bez života. S poznaním našej skutočnej identity prirodzene prichádza pokora. Ako môže byť niekto pyšný, keď sa dozvie, aký „veľký“ je v skutočnosti?

 

MOŽNO VÔĽOU DOSIAHNUŤ VŠETKO?

 

Raz som v Dallase náhodou natrafil na priateľa, ktorý stĺkal rámy na obrazy a počúval pri tom nahrávku s motivačným komentárom, aké sú dnes v móde. Autor nahrávky, ako mi kamarát povedal, tvrdil, že ľudia by mohli dosiahnuť všetko, po čom túžia, presadením vlastnej vôle. Spýtal som sa, či by presadením vlastnej vôle nemusel zomrieť, netrpieť starobou alebo niečo oveľa bežnejšie – dennodenne nereagovať na volanie prírody? Na túto otázku nedokázal odpovedať.

Ako relatívne bezvýznamné bytosti nedokážeme ovládať prísne zákony prírody. Je pravda, že jogové procesy umožňujú pokročilému jogínovi zakúsiť ich „nadprirodzené“ účinky, no dosiahnuť takúto úroveň pomocou osemstupňovej mystickej jogy je v súčasnosti veľmi nepravdepodobné. Preto tu neodporúčame žiadny druh sugestívnej metódy typu „duch nad hmotou“.

Predstava, že môžem veci dosiahnuť „silou vôle“ alebo že „príroda sa prispôsobí, aby mi vyhovela“, je príznakom veľkého sebaklamu. Nie sme Boh a nikdy ním nebudeme. V súčasnosti existuje veľa samozvaných inkarnácií Boha, no len čo sa u nich objaví obyčajná bolesť zubov, okamžite bežia k lekárovi. Ak je Boh, načo zbytočne chodí k lekárovi a nepomôže si sám?

 

MÁME NÁDEJ, AJ KEĎ SME BEZVÝZNAMNÍ

 

Súčasné používanie termínu „sebavedomie“ je nesprávne a trúfalé. Mylne sa stotožňovať s telom, mysľou alebo intelektom a potom si pyšne pripisovať zásluhy za to, čo sme pomocou nich dosiahli, hoci ich máme iba „požičané“, má od skutočnosti veľmi ďaleko!

 

„Taký rozumný človek koná s dokonale ovládnutou mysľou a inteligenciou, vzdáva sa každého vlastníckeho pocitu k svojmu majetku a pracuje len najnutnejšie životné potreby. Vďaka takémuto počínaniu ho neovplyvňujú následky za hriešnu činnosť.

Bhagavad-gītā 4.21

 

Védske písma uvádzajú, že keď sa človek stotožňuje s tým, čím nie je, napr. s hmotným telom, mysľou alebo intelektom, je za to zodpovedné tzv. falošné ego (ahaṅkāra). Moderné programy budovania „sebavedomia“ však už aj tak veľké falošné ego ešte viac nafukujú, a tak súčasná spoločnosť ako na bežiacom páse „vyrába“ namyslených ľudí. Pravé sebavedomie ale vyžaduje poznanie o tom, čo sme a kto sme.

Ak teda máme na ceste životom urobiť pokrok, je nutné sa falošného ega zbaviť. Raz prišiel jeden žiak za svojím guruom a povedal, že je tá najpokleslejšia duša na svete. Vo Védach sa dočítal, že od žiaka sa očakáva, že bude pokornejší než steblo trávy, tolerantnejší než strom, nebude si zakladať na falošnej prestíži a bude pripravený vždy vzdať úctu druhým. Dlho a hlboko uvažoval o týchto zásadách a spievaním mahā-mantry, praktikovaním sadācāra (čisté životné návyky) a bezpríčinnou milosťou duchovného učiteľa toto jedinečné poznanie o tom, ako byť pokorný, aj pravdivo zrealizoval. Učiteľ ho však chcel zbaviť poslednej štipky pýchy, a tak ho poopravil: „V ničom nie si naj-, si jednoducho bezvýznamný.“ To však neznamená, že nemôžeme dosiahnuť niečo hodnotné – môžeme a mali by sme.

 

NADŠENIE

 

V Indii si vydaté dievčatá v prítomnosti starších z hanblivosti zakrývali hlavu (guṇṭhana). Jedna tanečnica raz vystupovala pred obecenstvom rátajúcim na tisíce ľudí vrátane viacerých jej príbuzných. Z hanblivosti a rozpakov si začala naťahovať závoj a chcela si zakryť hlavu. V tejto situácii však hanblivosť nie je namieste. Aký význam má zakrývanie hlavy? Ak niekto vie, že bude tancovať, nemal by byť preňho problém tancovať bez závoja. V tej situácii je to naša povinnosť. A ak si konáme svoju povinnosť, máme z toho prospech! Z určitého hľadiska sme, podobne ako tanečnica, tiež na javisku a musíme vykonávať svoje povinnosti ako najlepšie vieme. „Všimni si červa, dáva si pozor na každý krok, aby nespadol,“ napísal raz jeden básnik. Môžeme si myslieť, že ako bezvýznamní ľudia sotva môžeme niečo spraviť a podobne uvažoval aj Ardžuna, ale Pán Krišna mu vyjavil toto tajomstvo: „Preto povstaň. Priprav sa na boj a získaj slávu. Premôž svojich nepriateľov a užívaj si prekvitajúceho kráľovstva. Sám som ich už beztak zahubil, takže ty, ó, Savyasācī, si iba nástrojom v tomto boji.“

Krišna tým chcel Ardžunovi povedať, že by si mal uznať, že je len nástrojom v rukách osudu. A pre nás to platí tiež. Maličká skrutka má hodnotu pár centov, ale bez nej veľký a drahý stroj nemôže správne fungovať.

Raz sa jeden džentlmen prechádzal po ceste, keď tu si všimol veľkú tekvicu, ktorú niekto odhodil – jej vnútro sa rozložilo a kôra vyschla. Pobral sa ďalej a spozoroval kúsok vysušeného bambusu. O chvíľu narazil na kúsok drôtu, nuž spojil bambus s vysušenou tekvicovou kôrou a drôt pripevnil tak, aby vznikla struna a hudobný nástroj ektara bol na svete. Vydával veľmi melodické tóny, ktoré tešili každé ucho. Takže, keď sme sami, často skončíme ako bambus, drôt a tekvica – zbytoční a bezvýznamní, no keď nás skúsený učiteľ zamestná vhodnou činnosťou, razom ožijeme a začneme byť užitoční. Úspech začína nadšením.

 

ODHODLANIE   

 

Odhodlanie nám môže pri vykonávaní úlohy veľmi pomôcť. Ilustruje to príbeh o vrabcovi, ktorý stratil vajíčka v oceáne. Vrabec nakládol vajíčka na breh oceánu, ale veľký oceán mu ich na vlnách odniesol preč. To ho veľmi rozčúlilo a požiadal oceán, aby mu vajíčka okamžite vrátil. Oceán sa vrabcovu úpenlivú prosbu ani len neobťažoval vypočuť, a tak si vrabec zaumienil, že oceán vysuší a začal vynášať vodu v zobáčiku. Každý sa na jeho beznádejnom úsilí smial, no správa o vrabcovom odhodlaní sa rozšírila a dostala sa aj ku Garuḍovi – obrovskému orlovi, na ktorom lieta Pán Višṇu. Garuḍovi prišlo vtáčika ľúto, a tak sa vybral za ním. Keď videl vrabcovo odhodlanie, veľmi sa potešil a prisľúbil mu pomoc. Hneď na to požiadal oceán, nech vajíčka vráti, inak sa vrabcovej práce zhostí on sám. Oceán sa pri tejto hrozbe vystrašil, vajíčka okamžite vrátil, a tak sa vrabec Garuḍovou milosťou mohol radovať. (Bhagavad-gītā – taká, aká je; 6.24 význam) Boh pomáha tým, ktorí si pomáhajú sami.

 

REALISTICKÉ PLÁNY

 

Jeden hrnčiar vyrábal hlinené hrnce a potom ich predával. Uvažoval takto: „Tento hrniec ma stál jeden dolár. Keď ho predám za dva doláre, budem mať dolár zisk. Vyrobím zaň dva hrnce a keď ich predám, získam ešte viac. Za nejaký čas bude hrncov desať – predám aj tie a zisk väčší a väčší! Vyrobím dvadsať hrncov, tridsať, štyridsať a možno sa stanem milionár! Ožením sa s poslušnou manželkou a keď niekedy nebude poslúchať, tak ju kopnem.“ Vtom vykopol nohou, rozbil jediný hrniec, čo mal, a začal nariekať, aký je zasa chudobný.

Keď sme ohľadom nášho úspechu optimistickí a vložíme do práce obrovské nadšenie a odhodlanie, je to dobrý predpoklad na to, aby sme sa pustili do veľkých a náročných úloh. Na druhej strane nemá veľký význam vytvárať utopistické predstavy. Ak niečo musíme robiť, je najlepšie byť jednoduchý a praktický. Udržať tieto dve perspektívy v rovnováhe, v mysli i v konaní, je veľké umenie.

 

RÁTAJTE S NAJHORŠÍM

 

Je dobré stanoviť si vznešené ciele a vytrvalo sa ich držať, ale takisto je prezieravé predvídať, čo sa môže stať v najhoršom prípade. Pod najhorším prípadom máme na mysli najhorší možný scenár, ak by plán zlyhal. Ak napríklad plánujeme ísť na lov nosorožca, mali by sme zobrať do úvahy všetko, čo sa nám môže stať. Mocný nosorožec sa môže dovtípiť, čo mu hrozí, a môže na nás zaútočiť. Ak ho nebudem môcť zastaviť zbraňou, mohol by ma ubodať alebo udupať na smrť a to isté spraviť aj s ostatnými.

 

1.) Oveľa horšie by bolo, keby ma (príp. niekoho iného) nosorožec iba zmrzačil. V takom prípade by mohla prísť z džungle nejaká šelma a zjesť nás zaživa. Takáto hrozná smrť by bolo to najhoršie, čo sa nám môže stať.

2.) Náš lov by úrady mohli označiť za protizákonný. V tom prípade by utrpela moja reputácia, mohli by mi dať pokutu alebo by to mohlo spôsobiť hanbu mojej rodine na mnoho generácií.

3.) Moja životná poistka nemusí obsahovať „usmrtenie pri love nosorožca“, preto by moja rodina od poisťovne nedostala žiadnu finančnú náhradu.

4.) Vrcholom všetkého by bolo, keby mi za pokus zabiť nevinného nosorožca pridelil Yamarāja – osoba zodpovedná za udeľovanie trestov – ťažké karmické reakcie, ktorých výsledkom je utrpenie.

5.) A navyše je dosť možné, že v okamihu smrti by som náhodou pomyslel na nosorožca – tvora, ktorý ma chcel predčasne poslať na pravdu božiu – a v ďalšom živote by som musel prijať telo nosorožca!  

„Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī.“

Bhagavad-gītā 8.6.

 

Pozrime sa na iný prípad, v ktorom neboli domyslené najhoršie alternatívy. Prezident pobočky jednej náboženskej organizácie raz rozmýšľal o tom, ako získať viac finančných prostriedkov. Náhodou sa onedlho mala 4. júla uskutočniť každoročná oslava Dňa Nezávislosti, a tak mu napadlo vyrobiť obrovské množstvo tričiek a v daný deň zamestnať dobrovoľníkov z organizácie pri ich predaji. Predpokladal, že tričká pôjdu rýchlo na odbyt a môže si požičať kapitál od organizácie a investovať ho do projektu. Za pár dní by peniaze vrátil aj s dodatočným ziskom. Treba dodať, že kapitál bol určený na iné účely.

4. júla nanešťastie lialo ako z krhly. Nepredalo sa jediné tričko a organizácii zostalo desaťtisíc tričiek ku Dňu nezávislosti. Keď sa to dopočuli členovia organizácie, prezidenta okamžite prepustili aj napriek jeho predošlým vynikajúcim výsledkom a dobrým úmyslom.

Keby si prezident všetko dôkladne premyslel, mohol sa vyhnúť katastrofe. Asi predsa len bolo lepšie zvážiť, čo sa stane, ak v ten deň bude pršať a ako sa jeho kolegovia budú cítiť, keď sa dozvedia, že ich neoboznámil s nezvyčajným výdavkom.

Musíme sa naučiť odolať pokušeniu bezhlavo sa vrhnúť do niečoho a nepremyslieť všetky za a proti. Známe príslovie hovorí, že „blázni sa ponáhľajú tam, kam sa múdri obávajú vkročiť“. Predstavme si, že by sme mali skočiť z útesu do jazera, ale nepreskúmali jeho hĺbku v mieste, kam máme skočiť. Takýto prístup je obzvlášť problematický pri výbere našich životných cieľov a osôb, ktoré nás majú viesť. Až vtedy, keď sme po dôkladnej úvahe pripravení prijať predstavu najhoršieho prípadu s jeho možnými následkami, by sme mali prikročiť k realizácii takého životného rozhodnutia.

 

ŽIVOTNÉ PRIORITY

 

Ľudský život je krátky a každému z nás bolo pridelené určité množstvo času. My však nevieme koľko, a tak by sme si mali uvedomiť, že ho nemusíme mať dostatok na vykonanie všetkého, čo sme si predsavzali. Dobre to ilustruje príbeh 54-ročného obchodníka, ktorý žil v Allahabáde v Indii v roku 1958. Bol to veľmi zámožný muž, ale ležal na smrteľnej posteli. Liečilo ho veľa známych lekárov a on ich prosil, aby mu dali aspoň štyri roky navyše. Vraj má toho toľko dokončiť. Bol ochotný lekárom dobre zaplatiť, no vyššia autorita – Krišna – jeho požiadavku zamietol.

Ani my nemusíme mať čas dokončiť všetko, čo by sme chceli, a tak by sme si mali určiť priority. Táto úloha si vyžaduje už od začiatku inteligenciu a práve tu by sme ju mali uplatniť. Mali by sme urobiť všetko preto, aby sme neskončili ako človek, ktorý na konci života narieka, čo sa stalo s jeho životom a kam sa podel všetok jeho čas.

 

ZDRAVIE, BOHATSTVO A MÚDROSŤ

 

Ľudia chcú byť väčšinou zdraví, bohatí a múdri, ako hovorieval Benjamin Franklin, ale už menej sú ochotní riadiť sa pravidlom obsiahnutým v prvej časti porekadla „skoro spať, skoro vstať“. Aká je súvislosť medzi zdravím, bohatstvom, múdrosťou a časom, kedy ideme spať a kedy vstávame? Naše telo je ako stroj a najlepšie funguje vtedy, keď sa používa regulovane, ako je to pekne vysvetlené v Bhagavad-gīte:

 

Iba ten, kto je striedmy v jedle, odpočinku, práci, spánku i v bdení, môže vykonávaním jogy zmierniť všetky svoje trápenia. (Bhagavad-Gíta 6.17)

 

Je ťažké vstať skoro ráno, ak sme hore dlho do noci. Aj keď si budík nastavíme na skorú rannú hodinu, naše vedomie, ktoré je v tom čase zahalené nevedomosťou, pravdepodobne vetuje akýkoľvek pokus vstať. Motivácia zostať dlho hore býva sama o sebe nezdravá. Najlepšie je chodiť spať v rovnaký čas každý večer a vstať v rovnaký čas každé ráno.

Na univerzite som býval na štvorposteľovej izbe s tromi priateľmi. Často sme zostávali hore dlho do noci a robili to, čo zvyknú robiť vysokoškoláci, ale jeden z nás sa k nám nikdy nepridal, ani v hýrení, ani vo vyspávaní na druhý deň. Šiel skoro do postele a vstával každý deň hodinu pred nami. Naše znevažujúce poznámky o „nemožnom“ správaní ho vôbec nerozrušili. Počas vysokoškolskej kariéry dosiahol za rok priemerne 4,0 bodov, NCAA ho vyhlásila za najlepšieho športovca roku, tešil sa dokonalému zdraviu, mal krásnu priateľku, veľa peňazí, bol vyrovnaný a veľmi obľúbený.

 

NEBUĎTE AKO LUMÍK

 

Ísť s davom nám ešte nemusí zaručiť, že prídeme do správneho cieľa. Aj davy nepokojných lumíkov (hlodavec podobný myši) putujú vo veľkých skupinách a hľadajú zelenšiu pastvinu a keď ich vodca skočí z útesu do mora, ostatní idú za ním. Výsledkom je masová samovražda.

 

„Čo je nocou pre všetky bytosti, je časom bdenia pre sebaovládnutých; čas bdenia pre všetky bytosti je nocou pre introspektívneho mudrca.“ 

Bhagavad-Gíta 2.69

 

Niekedy je teda lepšie neísť s davom – nie preto, že chceme byť veľkí nonkonformisti, ale preto, aby sme dosiahli vyšší cieľ. Ak vidíme, že skupina alebo spoločnosť, v ktorej žijeme, speje k zániku, nemali by sme ju bez rozmýšľania, len zo zvyku alebo konvencie, nasledovať. V takom prípade je našou povinnosťou byť zásadový a nerobiť kompromisy ohľadom nášho duchovného života.

 

NEOČAKÁVAJTE PRIVEĽA HNEĎ

 

Najväčším nebezpečenstvom na začiatku procesu sebazdokonalenia je znechutenie, ktoré sa dostaví, keď pokrok nie je taký rýchly ako by sme chceli. Máme sklon byť frustrovaní a vzdať sa celého procesu, ak „skĺzneme“ alebo spadneme z úrovne duchovného pokroku, ktorú sme dosiahli. Tu si však môžeme vziať príklad z detí, ktoré sa učia chodiť. Spadnú nespočetne veľakrát, ale nikdy ich to neznechutí, pretože intuitívne vedia, že schopnosť chodiť, aj všetko, čo k tomu potrebujú, už majú. Preto keď prvýkrát spadne, znova a znova sa pokúša vstať, až kým nechodí. Pri našich začiatočníckych snahách o sebazdokonalenie je nezdravé byť „dospelácky“ a prešpekulovaný. Lepšie je vidieť sa ako dieťa na ceste pokroku.

Sme zvyknutí na to, že myseľ si veľmi rýchlo užíva výsledky činností. Čo sa ale sebazdokonalenia týka, mali by sme si zvyknúť na to, že pokrok sa dostaví pomalšie. To ešte nie je dôvod byť nahnevaný! Spomeňte si na príbeh o korytnačke a zajacovi. Zajac bol omnoho rýchlejší než korytnačka, no tá sa, zmierená so svojou prirodzenosťou, vliekla naďalej svojim pomalým tempom. Vari mohla ísť rýchlejšie?

 

TRPEZLIVOSŤ

 

V roku 1980 som s kolegom cestoval po Veľkej Británii a navštevovali sme ľudí, ktorí si predplatili časopis našej spoločnosti. Raz som v Newcastli zaklopal na dvere skromného domčeka. Býval tam mladý novomanželský pár a boli veľmi radi, že prvýkrát stretli oddaných. Sedeli sme v obývačke a príjemne sa zhovárali – obaja prejavili veľký záujem dozvedieť sa viac o vedomí Krišnu. Keď sa zvečerievalo, novomanželka Mary sa nám zdôverila, že hoci sa vzali len nedávno, túži mať dieťa hneď a tvárila sa pritom veľmi vážne. Trošku prekvapený som jej podľa svojich schopností vysvetlil, že ak ostane trpezlivá a verná manželovi, časom dieťa príde. Tak veľmi po dieťati túžila, že úplne prehliadla skutočnosť, že sú tu určité prírodné zákony a nejaký čas bude musieť počkať. Našťastie bola s našou odpoveďou spokojná a za nejaký čas sa im narodili štyri pekné deti.

Vzácnym stromom ako granátové jablko a gaštan trvá roky, kým urodia ovocie a oplatí sa na ne čakať. Je dobré byť nadšený a odhodlane ísť za svojím cieľom, musíme však trénovať aj trpezlivosť a odolávať pokušeniu konať unáhlene. Schopnosť byť trpezlivý má obrovský význam.

 

MÔŽEME SA ZMENIŤ

 

Môže sa človek so zlými návykmi zmeniť? Určite – pozrime sa na takú húsenicu:

 

Húsenica si to rozmyslela

A lepšou sa zobudila

Jej staré ja zomrieť muselo

Aby stalo sa motýľom.

 

Chôdza ju už unavila

Tak sa celá zavinula

Do závoja vláken hodvábnych

Človekom nedotknutých.

 

A dnu čosi jemné sa zmenilo

Až na povrch to vidieť bolo

Zmenilo sa aj jej srdce

Húsenicou viac byť nechce.

 

Zmenil sa červ na motýľa

Keď mohol on, môžem i ja

Myseľ svoju oslobodiť

Nad vlny času vzlietnuť sa pokúsiť.

 

Nad horiacu priepasť tmavú

Lásky a blaženosti dokonalú krajinu

Vzlietnem tam, kde kvitnú sladké kvety

K lotosovým nohám vznešeného Krišnu.

 

Tam môžem večne žiť

A dušu z hmoty vyslobodiť

Tak sa naplnila obloha

Milostnou piesňou motýľa.

 

(Túto pieseň napísal Jamadagni dasa a Mangalananda dasa (produkcia: Bhaktivedanta Book Trust))

 

Keď sme sa rozhodli, ktorým smerom ísť a čo je našou najvyššou prioritou, mali by sme sa za tým hnať ako lev za svojou korisťou. Lev svoju pozornosť zameriava na korisť a potom zaútočí. Sústreďuje sa na cieľ každou bunkou tela a venuje mu všetku svoju schopnosť sa koncentrovať. Nenechá sa rozptýliť okolím, levicou alebo niečím iným. Chce dosiahnuť cieľ a dáva do toho sto percent úsilia.

 

PRIPRAVTE SA NA ZÁSAH ZHORA

 

Ak sa snažíme zo všetkých síl, no cieľ stále nie je na dosah, môžeme očakávať pomoc zhora. Rodičia sa starajú o svoje ratolesti, veľké inštitúcie podporujú malé podniky a silní pomáhajú slabým. Prirodzený sklon starať sa o slabších má pôvod v duchovnom svete. Nestvorili sme sa sami a nežijeme vo vákuu. Aj tie najzákladnejšie potreby ako vzduch, voda, slnko a jedlo sú nám dané zhora. Ak máme pochybnosti, že za tým všetkým je osoba, môžeme použiť výraz „príroda“ a nebudeme ďaleko od pravdy. Anglické slovo „divine“ je podobné nadčasovému sanskritskému výrazu, ktorý označuje prozreteľnosť alebo prírodu – „daiva“. Daiva je na prvý pohľad automaticky fungujúca neviditeľná sila, ktorá dobre a spravodlivo riadi každú udalosť vo vesmíre. Pri dôkladnejšom skúmaní védskej literatúry sa dozvedáme, že príroda alebo daiva je podriadená vyššej inteligentnej bytosti tak ako je sofistikovaný počítačový systém podriadený jeho tvorcovi (programátorovi). Zatiaľ to nebudeme rozvádzať ďalej, ale musíme zdôrazniť, že pre nás je podstatné spoznať blahodarnú vyššiu silu, ktorá môže zasahovať v náš prospech. Bhagavad-gītā túto božskú intervenciu popisuje takto: „Prinášam to, čo im chýba, a zachovávam to, čo majú.“ (Bhagavad-Gíta 9.22)

 

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 komentár Zanechať komentár

Mohlo by vás zaujímať

6. mája 2019 Boh (Teória všetkého, 7. časť)

Dúfam, že som si touto témou nezobral pred seba priveľké sústo. Ani nie preto, že by to teoreticky nešlo,...

ČÍTAŤ VIAC
29. júna 2012 Druhy tiel

Rozdiel medzi hrubohmotným, jemnohmotným telom a pravým JA... (viac…)

ČÍTAŤ VIAC
12. mája 2019 Pracuj, pracuj, pracuj, užívaj si, zomri (Teória všetkého, 1. časť)

Človek je pevne presvedčený o tom, že bdie, ale v skutočnosti je chytený v sieti spánku a ilúzií, ktoré si...

ČÍTAŤ VIAC

Pin It on Pinterest

Zdieľaj článok priateľom