Slovensko zažíva ďalší apokalyptický level svojej karmickej reality – tentokrát v hlavnej úlohe: slintačka a krívačka. Kravy slintajú, kozy krívajú, ošípané protestujú mlčky a ovce… ovce robia, čo každý slovák – držia krok. A kým sa vírus ticho premáva po chlievoch, ľudia robia to, čo vedia najlepšie – panikária a hádajú sa, koho zabiť skôr.
Hlavná téma dňa: „Majú sa utrácať aj zdravé zvieratá?“
Diskusia beží naplno. Odborníci sa hádajú, laici kričia, Facebook horí a každý má názor, ale krava je stále krava a nikto sa jej nepýta. Ale v pohode. Hlavne, že ekonomika dostáva na frak. Lebo tu nejde o súcit – tu ide o straty. V peniazoch. V mäse. Na začiatku gril sezóny…
A tak si dovolím navrhnúť jeden kacírsko-duchovný moment ticha: Možno by nebolo na škodu pretrieť si karmické okuliare a spýtať sa – prečo nám začína byť ľúto kravy, až keď ju musíme utratiť?
Nie keď ju dusíme v prepravke.
Nie keď ju držíme na reťazi.
A už vôbec nie, keď z nej robíme segedín.
A nie, toto nie je výzva na vegánstvo. Toto je výzva na normálne vedomie.
Oficiálne stanovisko vlády: „Nebojte sa, choroba nepreskočí na ľudí.“
Vláda SR vydala upokojujúce vyhlásenie, že slintačka a krívačka nie je prenosná na ľudí. Čo je pravda. Ale ak by choroba mala tú smolu, že by nadobudla vedomie, pravdepodobne by sa z vlastnej vôle presťahovala do niektorých hláv na ministerstve pôdohospodárstva. Lebo tam by našla pokoj. Nik ju tam neohrozuje logikou.
A čo na to kravy?
„Múúú.“
Preložené: „Tak sme tu opäť. Človek nezvláda ani svoje vlastné vedomie, ale ide nás masovo vraždiť, ako keby nestačilo, že celé svoje krátke životy prežijeme v jeho koncentrákoch.“
Védska vsuvka: Prečo sa to deje?
Vo Védach sa píše:
„Samo ‚haṁ sarva-bhūteṣu na me dveṣyo ‚sti na priyaḥ“
– „Som rovnako naklonený všetkým živým bytostiam. Nikto mi nie je nepriateľom, nik nie je mojim obľúbencom.“ (Bhagavad-gítá 9.29)
Túto rovnosť duší porušujeme vždy, keď jednu bytosť nazveme domácim miláčikom a druhú ‚obedovým menu‘. To nie je súcit, to je pokrytectvo v marináde. Z toho vyplýva, že aj tie kravy nie sú náš „majetok“, zviera nie je len nejaký predmet, rovnako ako predmetom neboli otroci, aj keď v danej dobe „boli“. Dnes sa však na to pozeráme značne inak a príde nám to choré. Kedy nám príde choré degradovanie živých cítiacich bytostí na úroveň topánok, či žuvačky, ktorú vyžujeme a odhodíme?
A keď ich ešte počas toho držíme v podmienkach, za ktoré by sa hanbil aj koncentrák, karma sa nehrá. Potom sa niekto diví, keď tu máme koronu (Viac v našom článku Koronavírus alebo karmavírus?), či slintačku a krívačku. Príroda vráti späť. Vždy. Aj keď máš dotáciu, aj keď máš diplom z manažmentu zvierat a povieš, že „krava je len bielkovinový modul na štyroch nohách“.
Slovenský model: Najskôr slintáme, potom krívame a nakoniec sa čudujeme
Na Slovensku sa už tradične veci riešia v tomto poradí:
-
Zatajiť.
-
Tváriť sa, že je to Soroš.
-
Vyhlásiť pohotovosť.
-
Spraviť tlačovku pred kravínom.
-
Kúpiť dezinfekciu, ktorú ešte netestoval ani Matovič.
A zatiaľ duchovne uvedomelí jedinci sa venujú sebarealizácii, lebo chápu, že aj takto sa končí cyklus karmického spracovania mäsa.
Čo by urobil duchovne uvedomelý človek?
-
Nejedol by kravy, ani iné zvieratká.
-
Netrápil by ich.
-
Uvedomil by si, že každá živá bytosť je večná duša.
- Chápal by, ako funguje karmický princíp. Teraz ješ ty ich, potom budú teba jesť iní…
- A namiesto dotácií na nové oplotenie by investoval do vzdelávania vedomia.
Lebo povedzme si úprimne: Ak krava vie viac o súcite ako minister, možno by mala ona sedieť v parlamente. A ten súčasný politik? Ten by si zaslúžil aspoň krátke znovuzrodenie ako teľa v pakistanskom chlieve.
V lepšom prípade. A v princípe, a to nechcem byť zlý, ale každý človek, ktorý alibisticky konzumuje zvieratá, lebo veď „to je prirodzené“. Až také prirodzené zjesť vlastného psa mu už však nepríde. Viac o argumentoch pre vegetariánstvo sa dočítate tu.
🕉️ Záver pre duchovného čitateľa:
Ak máš pocit, že svet ide do … no, kravského hnoja – možno je čas prestať riešiť, kto koho infikoval, a začať riešiť, kým vlastne sme. Nie sme len genetická náhoda. Sme duše. A pokiaľ nezačneme rešpektovať dušu – v sebe aj v druhých – budeme krívať ďalej a navždy.
Slovensko momentálne plače. Nie nad karmou. Nie nad duchovným úpadkom. Ale nad tým, že sa musí utratiť množstvo kráv kvôli slintačke a krívačke. A to je, priatelia, krásny prípad slovenskej karmickej šniclofrénie.
Lebo narieka ten istý človek, ktorý si večer sadne k nedeľnému obedu, napchá sa hovädzím vývarom, zje rezeň veľký ako vlastný karmický dlh a zakončí to tvarohovou guľou, ktorej kravské mlieko bolo vydojené z tej istej „utrácanej“ kravy.
Rozumieš tomu?
„Je mi ľúto zvierat… ale so šťavou, poprosím.“
To je ako keby si fajčil cigaretu na onkológii a hovoril: „Chudáci ľudia, prečo im nikto nepomôže?“
Logika materialistu:
-
Pes: „To je môj Rexík, on cíti, on má dušu.“
-
Krava: „Tá ide do mrazáku.“
-
Sliepka: „To je len zviera, čo občas kaká vajcia, ale hlavne je lacná.“
Ale keď prídu správy o slintavke:
„Ježišmária, tie zvieratá! Oni ich utrácajú!“
— povedal ten istý človek, ktorý má ešte pod nechtami korenistý výpek z rebierok.
Materialisti v skutočnosti pri utrácaní dobytka neplačú kvôli zvieratám. Plačú, lebo sa prerušil ich prísun mäsa, prípadne hospodárske škody… Plačú, lebo príroda sa ich (opätovne) snaží vychovávať. A keď príroda vychováva, používa tvrdé slová. Niekedy koronu. Niekedy slintačku. A niekedy len zrkadlo.
👉 Takže keď ti bude nabudúce ľúto nejakej kravy na obrazovke, spomeň si na tú, čo je už vo vnútri tvojej mrazničky. A ak ťa to naozaj mrzí – tak nezačni plakať. Začni spievať: Haré Krišna. A hlavne ich prestaň žrať!!!
Povieš – „To je extrémne.“ Ale extrémne je skôr to, že sa súcit vypína pri dverách chladničky.
Zatiaľ žiadne komentáre.