Kultúra a charakter (13. kapitola)

Preklad 13. kapitoly z knihy Nevyslovené prekážky na ceste k Bhakti od Purnačandra Goswamiho. (Ďalšie kapitoly budú nasledovať postupne ako ich preložíme).
Tieto texty sú odbornejšieho charakteru, a pre začiatočníkov môže byť celkový kontext a špecifické výrazy náročné.
Články sú určené pre praktizujúcich jogínov, a obzvlášť pre členov hnutia Haré Krišna – ISKCON, keďže sa zaoberajú fenoménmi, ktoré z tohto hnutia po odchode jej zakladateľa Šrílu Prabhupádu robia sektu, odkláňajúcu sa od védskych princípov Sanatana-dharmy, jej zakladateľa a predošlých duchovných učiteľov. Keďže mám medzi nimi ale mnoho priateľov, ktorí sa snažia byť úprimní, nasledujúce preklady sú určené práve pre nich ako aj pre zvedavého čitateľa. Obdobné princípy sú uplatniteľné na akékoľvek náboženstvo, cirkev, alebo hierarchické spoločenstvo.
Autor knihy Purnačandra Goswami bol žiakom Šrílu Prabhupádu, ktorý sa (okrem ďalších úprimných duchovných učiteľov) snažil v hnutí o nápravu a preto publikoval túto knihu.

 

Obsah:

Úvod a 1. kapitola – Zásady oddanosti

2. kapitola – Bhakti je nezávislá

3. kapitola – Sloboda a dôvera

4. kapitola – Autorita a sloboda

5. kapitola – Slepé nasledovanie + Zložky vzdelávania

6. kapitola – Tvorivá energia – Kriyā-śakti

7. kapitola – Sám sebou vo varṇāśrama-dharme

8. kapitola – Emócie a impersonalizmus

9. kapitola – Úloha emócií

10. kapitola – Inštitucionalizmus – Tekutý odpad

11. kapitola – Podstata a jej forma

12. kapitola – Vypočítavá alebo spontánna oddanosť?

13. kapitola – Kultúra a charakter

 

 

KAPITOLA TRINÁSTA – Kultúra a charakter

 

„Nechci byť človekom, ktorý je úspešný, ale človekom, ktorý za niečo stojí.“

Albert Einstein

 

Kultúra ovplyvňuje našu dušu, naše hodnoty, mravy, duševné postoje a našu pracovnú morálku – v skratke celú našu existenciu. Kultúra je natoľko fundamentálna pre našu podmienenú povahu, že si ani len nevšimneme naše vlastné kultúrne podmienenie, pokiaľ sa nezdružujeme s ľuďmi iných kultúr, alebo kým nezačneme žiť mimo svoju krajinu.

Procesu vnútornej zmeny pomáha uvedomenie si vlastného kultúrneho podmienenia. Toto uvedomenie je súčasťou očistného procesu zvaného anarthanivṛtti, v ktorom si človek prenastaví aspekty samého seba s cieľom vytvoriť priaznivé podmienky pre bhakti. Pamätám si, keď som sa v roku 1984 presťahoval na Filipíny. Ostatní si všímali moje amerikanizmy, a ja som si ich tiež začal uvedomovať, čo bolo zdravé pre môj duchovný pokrok; naučil som sa, že som bol hlučný, netrpezlivý a tak nejak i dotieravý a pyšný.

Keďže som prebýval v mnohých krajinách, všimol som si vlastností rôznych kultúr. Na Filipínach ľudia nie sú tak „mentálni“ ako západniari, sú skôr jednoduchí a milujú zábavu. V Hong Kongu, Taiwane a Thajsku nie sú zas tak sarkastickí, a je pre nich bežná svedomitosť. Rusi sú veľmi štedrí a pohostinní, hoci sú aj často sentimentálni. Je pre nich ťažké odmietnuť niekoho, kto ich o niečo požiadal, kdežto Američania vedia ľahko povedať „Nie!“ bez toho, aby sa cítili previnilo. V Anglicku sú ľudia nápomocní a slušní, no často odťažití.

Zovšeobecnenia a stereotypy vznikajú na základe národných rysov a teda nevznikli neopodstatnene. Stále však nemôžu byť aplikované na úplne všetkých jednotlivcov daného národa. To sa už potom nazýva rasizmus a bigotnosť. Oddaný si však vždy vo svojom vnútri nájde nejaké vlastné kultúrne pozostatky, s ktorými sa musí vysporiadať. Preto môže byť pre oddaných prospešné, keby žili niekoľko rokov v zahraničí. Tým nechcem povedať, že naša vlastná kultúra nám nemôže ponúknuť nič cenné, ale keď nezískame skúsenosti s odlišnými kultúrami, nedokážeme z nich získať ich pozitíva, a tiež si nemusíme uvedomovať svoje vlastné negatívne črty.

Priaznivé črty si môžeme osvojiť blízkym pozorovaním a združovaním sa. Takéto osvojovanie dobrých vlastností by sme mali vykonávať tak či tak, nezávisle na kultúre či okolnostiach. Inými slovami, mali by sme vždy hľadať a nasávať dobré vlastnosti ľudí, ktorých stretávame, či už sú z iných krajín alebo z našej vlastnej. Pán často Svojim oddaným pripraví stretnutia s ľuďmi, ktorí majú vlastnosti prospešné pre ich pokrok na ceste bhakti. Takéto vlastnosti sú vo všeobecnosti v kvalite dobra, no môžu byť aj transcendentálne.

 

Nemám nijakú kultúru

V hmotnom svete je vždy tendencia byť povrchný, lacný, či brať všetko z tej vonkajšej stránky. Len málo osôb je ochotných sústrediť sa a ťažko pracovať, aby dosiahli niečo skutočne podstatné. Sme generácia, ktorá má všetko na dosah stlačením jediného tlačítka a chce rýchle výsledky bez námahy. Je to vplyvom tohto vekumandāḥ sumandamatayo mandabhāgyā hy upadrutāḥ – ľudia sú pomalí, hlúpi, leniví, nešťastní a sú vždy nepokojní. Málo z nich je ochotných podstúpiť drsnosť skutočného duchovného života, ktorý prináša hlbokú oddanosť. Vplyv tohto veku môžeme vidieť aj v nedostatku sāttvickej kultúry u moderného človeka a v spôsobe, akým spolu ľudia navzájom jednajú.

Populárnou črtou Západu je, že sú ľudia zvyknutí zamestnávať mnoho zmyslov naraz. Západniari často pociťujú potrebu svoje zmysly priam zavaliť, dôsledkom obvyklej nadvlády kvality vášne. Videl som napríklad osobu sledovať televíziu, zatiaľ čo sa napchávala sandwichom, popíjala drink, písala si na mobile a pofajčievala.

Oddaní sa často správajú podobne následkom ich západniarskeho podmienenia: sledujú nejaké video pri jedení prasādamu alebo si listujú v časopise počas japameditácie. Dobre vieme, že japa-meditácia nie je úplne rovnaká, keď šoférujeme a keď sedíme pokojne doma alebo v chráme. Keď sa však naučíme sústrediť iba na jednu činnosť, myseľ zostane kľudná a naša schopnosť chantovať sa zlepší. Sústredenie sa na jednu činnosť nám pomôže dosiahnuť kvalitu dobra, ktorá je pre duchovný život nevyhnutná.

To, ako s ostatnými jednáme, často odzrkadľuje nedostatok jemnosti. Keď sa napríklad oddaní prvýkrát stretnú, často sa spýtajú: „Kto je tvoj guru?“ ako taký úvodný pozdrav; podobne, ako keď sa niekoho pýtajú na jeho meno či krajinu, z ktorej pochádza. Hoci sa vo védskych časoch táto informácia niekedy mohla prezradiť aj pri zoznamovaní sa, mala skôr posilniť a prehĺbiť vzťah. Robilo sa to s rešpektom; nie, ako keď sa niekoho pýtate, aký používa prací prášok. Nebolo cieľom druhého neosobne kategorizovať. Predstavte si, keby sa vás niekto, koho ste práve spoznali, opýtal: „Aké sú mená a národnosti tvojich rodičov? Ako sa stretli a ako ťa splodili?“ Mohli by ste odpovedať: „To nie je tvoja vec. Čo už nič nie je sväté?“

Mnoho oddaných sa domnieva, že poznať, akého má druhá osoba gurua je esenciálne, a že pomocou tejto informácie samotnej dokáže druhú osobu odhadnúť – či je čestná a či má charakter a inteligenciu.  Nepochybne to niečo znamená, ale nie je dôvod na to klásť taký dôraz. Nie je múdrejšie najprv osobu spoznať? Nemohli by sme byť osobnejší a súdiť osobu na základe jeho či jej vlastných zásluh? Život danej osoby sa nám prirodzene ukáže, ako sa náš vzťah s ňou prehĺbi. Poznať osobu, ktorá pred nami stojí, je lepšie, než ju okamžite súdiť na základe jedinej informácie. Môžeme s ňou jednať, učiť sa od nej a dať jej priestor pre to, čo si cení.

Tento bod podporuje aj Śrīla Sanātana Gosvāmī, keď cituje zo Sammohana-tantry:

Gopayed devatām iṣṭāṁ gopayed guru ātmanaḥ
gopayec ca nijaṁ mantraṁ gopayen nija-mālikām

„Človek by mal zatajiť svojho iṣṭa-devu, mal by zatajiť svojho gurua, mal by zatajiť svoju mantru a mal by zakryť svoju japa-mālu.“ (Hari-bhakti-vilāsa 2.147)

Najvyšší Pán túto pravdu potvrdzuje v Jeho slovách pre Aditi:

Naitat parasmā ākhyeyaṁ
pṛṣṭayāpi kathañcana
sarvaṁ sampadyate devi
deva-guhyaṁ susaṁvṛtam

„Ó žena, nikomu to neprezraď, aj keby sa ťa niekto pýtal. Veľmi dôverné veci prinesú úspech, ak zostanú uchované v tajnosti.“ (Bhāg. 8.17.20)

Poklady sú celkom prirodzene schované na dobre ukrytých miestach. Podobne aj múdry oddaný si uchová svoj vzťah s guruom alebo s iṣṭadevom vo svojom srdci. Nie je to niečo, čo by mal každý vedieť a komentovať. Utajenie tohto vzťahu uchráni jeho hodnotu tak, ako uchovávanie korenia v nejakej nádobe zachová jeho chuť. Ak sa nádoba neuzavrie tesne, hodnota korenia rýchlo vyprchá. Samozrejme, že človek by svojho gurua nemal tajiť kvôli hanbe. Mal by sa cítiť šťastlivo, že môže mať takého starostlivého a osvieteného učiteľa. Mal by sa cítiť poklesnutý a nekvalifikovaný na to, aby bol jeho žiakom a reprezentoval ho. Nemal by sa pyšne prezentovať ako niekoho žiak a myslieť si, že ich vzťah zvyšuje jeho status; to je využívanie gurua, ktorý len slúži ako taký spoločenský odrazový mostík pre jeho falošnú prestíž. Okrem toho by sa ani nemal svojím guruom lacno chvastať. Nášho gurua by sme mali radšej skutočne velebiť tým, že budeme vykazovať vzorové správanie a vaiṣṇavské vlastnosti. Obzvlášť pokoru.

Pred niekoľkými rokmi moji dvaja duchovní bratia odišli do Māyāpuru s cieľom navštíviť staršieho a cteného sannyāsīna a vypočuť si jeho názor o istej filozofickej kontroverzii. Vzdali mu rešpekt a začali diskutovať o filozofii. Neskôr sa ho jeden z nich opýtal: „A kto je váš guru?“ Sannyāsī na chvíľu zaváhal a pomaly vyslovil: „Prečo sa pýtaš? Môj duchovný učiteľ…“ Nemohol viac rozprávať. Nevedel vysloviť ani slovo a jeho oči zaplavili slzy. Oddaní si uvedomili, že ho nejakým spôsobom urazili, keďže boli príliš trúfalí vzhľadom k tomu, že ho len teraz spoznali.

Ľudia zo Západu berú vo všeobecnosti príliš mnoho vecí ako samozrejmosť a v spoločenskom jednaní nie sú dostatočne opatrní. Moderná západná spoločnosť ľudí podmieňuje k tomu, aby jeden k druhému prišli príliš blízko, príliš skoro, neprirodzene a bez rešpektu. Moderná západná spoločnosť si neváži nič okrem slávy, peňazí a pohlavnej zdatnosti; je tak v úplnom protiklade ku kultúre Vaiṣṇavov.

Predčasné odsudzovanie ostatných a vyvodzovanie unáhlených záverov sú ďalšie negatívne črty, ktoré môžeme nájsť takmer kdekoľvek, a ktoré si väčšina z nás musí priznať. Sú zrodené z kvality vášne a vytvárajú nezhody. Mali by sme sa našich spolu-oddaných snažiť pochopiť a vypočuť. Táto zásada je základom všetkých veriacich ľudí a platí dokonca i vo svetskom styku.

Toto predčasné odsudzovanie ostatných a vyvodzovanie unáhlených záverov vám objasním na jednom príbehu. Akýsi muž sedel jedného dňa na lavičke v parku a v tichosti si čítal noviny. O chvíľu šiel okolo ďalší muž s tromi deťmi a prisadli si k nemu. Otec detí vyzeral mrzuto a civel do zeme, no jeho deti začali byť hlučné, aby si vynútili pozornosť. Otec ich ignoroval a deti sa medzi sebou začali biť. Prvý muž sa snažil sústrediť na svoje noviny, ale tie deti ho pri tom dosť vyrušovali. „Prečo im ten muž nevie rozkázať?“ pomyslel si.

Prešlo desať minút. Prvý muž konečne položil svoje noviny a obrátil sa k tomu druhému a povedal: „Prečo si do riti neviete urobiť poriadok s vašimi deťmi? To neviete pochopiť, že sú otravné? Veľmi ma rušia!“

Druhý muž sa k prvému pomaly otočil a so slzami v očiach mu odpovedal: „Práve mi zomrela manželka na rakovinu. Prišli sme z nemocnice. Moje deti si myslia, že iba šla spať. Nevedia, že je mŕtva, no cítia, že je niečo zle. Neviem, ako im to mám vysvetliť.“ Prvý muž si následne uvedomil, že urobil chybu. Konal príliš unáhlene a bez toho, aby riadne pochopil celú situáciu.

Keď je v súčasnosti nejaký oddaný z niečoho obvinený, mnoho ľudí robí unáhlené závery a považujú ho za vinného bez toho, aby poznali detaily. A ak aj je skutočne vinný z nejakého zločinu či zlého správania, mnohí mu to majú za zlé aj o dvadsať rokov neskôr. Ani len nevezmú do úvahy možnosť (1), že by to mohol ľutovať a očistiť sa prostredníctvom oddanej služby. Táto obmedzenosť naznačuje nedostatok viery v proces bhakti a nedostatok správnej kultúry.

 

Kultúra Hollywoodu vs. kultúra východu

Keďže som počas posledných dvadsiatich šiestich rokov žil v siedmych cudzích krajinách (z čoho v šiestich východných), hovorím z vlastných skúseností. Východná resp. orientálna kultúra má pôvod v Indii vzhľadom k nášmu vaiṣṇavskému pochopeniu. Keďže som na vlastné oči videl, ako to vo východnej či orientálnej kultúre chodí, môžem povedať, že ju vnímam ako veľmi blízku k tej vaiṣṇavskej. Východní/orientálni ľudia sú vo všeobecnosti úctiví, nežní, pokorní, tolerantní, štedrí a prívetiví (2). Tieto vlastnosti sú pre duchovný život nápomocné v hocijakej tradícii a mali by byť oceňované, no západná či hollywoodska kultúra je opakom tej duchovnej. Východnú a orientálnu kultúru definujem vo všeobecnosti ako kultúru tých, ktorí majú duchovný cieľ a neašpirujú nasledovať hollywoodsku kultúru, nezávisle na geografickej polohe.

Moderná západná kultúra ľudí ovplyvňuje, aby sa stali arogantnými alebo aspoň príliš sebavedomými, čo na vytváranie problémov stačí. Keď si k tomu pridáte aj ostatné moderné západné sklony ako napríklad sklon k bezcitnosti, nevďačnosti a neúcte, výsledkom toho celého môže byť veľký bordel. Oddaní zo západu si obzvlášť musia dávať pozor na vplyv ich kultúry, aby sa rýchlo povzniesli nad anartha-nivṛtti. 

Kultúra Hollywoodu sa žiaľ šíri rýchlejšie než tá duchovná a to hlavne skrze filmový priemysel. Toto vám príde jasné, keď navštívite nejakú krajinu tretieho sveta. Keď som v roku 1981 žil v Hong Kongu, bolo považované za chúlostivé, keď sa mladý pár držal za ruky pri prechádzke ulicou. Dnes môžeme vidieť páry objímať sa na ulici. Okrem toho sa po uliciach potulujú prostitútky, drogoví díleri a podobné indivíduá, najmä kvôli skazeným hollywoodskym kinám.

Dokonca aj v indických dedinách majú ľudia satelity a sledujú tie slizké filmy zo Spojených štátov. A tak mnohé starobylé a vznešené kultúry postupne degradujú a stávajú sa odporne materialistickými.

Vo vlaku do Māyāpuru sa jedna mladá Indka, ktorá na sebe mala džínsy, spýtala inej Indky, či jej nepomôže. Nevedela, ako si má obliecť sárí a potrebovala s tým od nej pomôcť. Druhá pani súhlasila a vyšli von z kupé. Povedal som jej mužovi: „Myslel som si, že všetky ženy z Indie vedia, ako si obliecť sárí.“ Odpovedal mi: „Teraz už nie. Naša kultúra sa mení.“

Oddaným zo Západu, ktorí nikdy nežili mimo svojej západnej domoviny, by prospela taká „kultúrna injekcia“. Śrīla Prabhupāda túžil po tom, aby členovia našej Spoločnosti pravidelne navštevovali dhām v Indii a absorbovali kultúru a tú čistú duchovnú atmosféru. Śrīla Prabhupāda v skutočnosti povedal, že ak to robiť nebudú, budú mať menšiu šancu vrátiť sa späť k Bohu.

Oddaní z našej Spoločnosti niekedy odchádzajú po skúsenostiach so západnou kultúrou a spoločenskou správaním, ktoré sa v rámci ISKCON-u nachádzajú. Odchádzajú hľadať otvorenejšiu, priateľskú a prívetivú atmosféru. Vaiṣṇavská atmosféra je sāttvickej povahy a bližšie ku kultúre východu či Orientu. Potrebujeme rozvinúť skutočnú vaiṣṇavskú atmosféru, ak máme byť úspešní vo svojom pokuse šíriť vedomie Kṛṣṇu a vylepšiť toto hnutie pre vedomie Kṛṣṇu.

 

Charakter

Poviem vám jeden príbeh z ruského folklóru. Je o mužovi, ktorý predviedol výnimočný charakter tým, že dodržal svoje slovo. Jedného rána začul, že mu niekto klope na dvere. Otvoril ich a stál tam akýsi zúfalý mladík.

„Prosím, pomôžte mi,“ naliehal chlapec, „idú si pre mňa. Chystajú sa ma zabiť!“

Muž sa chlapca snažil upokojiť a opýtal sa ho: „Ako ti môžem pomôcť?“

„Prosím, schovajte ma,“ prosil mladý muž.

Muž ho na to zaviedol na svoju povalu a sľúbil mu, že ho ochráni. Neskôr sa k jeho domu dovalila hromada miestnych ľudí.

„Videli ste toho mladého darebáka?“ opýtali sa ho.

„Prečo?“ spýtal sa ich muž, „Čo spravil?“

„Pobil sa a niekoho zabil.“

„Koho?“

Dedinčania zaváhali, no napokon odpovedali: „Vášho syna.“

Muž bol šokovaný. Odpovedal: „Nie, nevidel som ho.“

Nasledujúce dni boli plné náreku rodinných príbuzných a pohrebných obradov. Muž svojim príbuzným priniesol dobré jedlo a tiež aj pre jeho schovaného hosťa na povale. Po istom čase od tragédie jeho príbuzní odišli a muž vyšiel schodmi na povalu.

„Už môžeš ísť, si voľný,“ povedal mladíkovi.

Keďže mu muž sľúbil, že ho ochráni, tak ho pustil na slobodu napriek tomu, že jeho syn v bitke zahynul. Vypovedá to o ňom, že je muž, ktorý vie dodržať svoje slovo.

Ostatní by si možno vybrali v takomto prípade sľub porušiť. Muž v tomto príbehu si však vybral svoje slovo dodržať a toho mladíka pustiť. Možno vedel, aký mali jeho syn a ten mladík spolu vzťah, či iné detaily.

Mohli by sme venovať mnoho energie a zamýšľať sa nad tým, či bolo etické (3) to, že tento muž ochraňoval vraha svojho syna. Ale to by sme nepochopili pointu. Pointa je, že obetoval svoju pripútanosť k odplate za smrť svojho syna a rozhodol sa dodržať svoje slovo, ktoré považoval za posvätné. Obeta, ktorú muž podstúpil, aby dodržal svoje slovo, je považovaná za veľký skutok a je preto velebená v regióne Abcházska v južnom Rusku, kde je pripútanosť k rodine extrémne silná.

Vedieť dodržať svoje slovo (a obzvlášť svoj dharmický sľub) je dôležitou súčasťou náboženstva a umožní nám pokročiť na vyššiu úroveň. O zásade dodržania svojej dharmy hovorí Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura vo svojej analýze slova niyamāgraha, ktorú môžeme nájsť v Śrī Bhaktyāloke: „Podmienené duše sú spôsobilé na to, aby získali veľmi vznešené postavenie aj z veľmi nízkeho postavenia. Medzi týmito dvoma postaveniami sú mnohé ďalšie. Každá pozícia je postupný schod nahor. Každý tento schod značí odlišnú úroveň pokroku. S každým schodom prichádzajú rôzne príkazy a zákazy. Vždy, keď živá bytosť vkročí na určitú úroveň a zostane tam, musí nasledovať príkazy a zákazy toho schodu. Nasledovaním týchto prikázaných pravidiel bude schopná dosiahnuť ďalšiu úroveň. Ak sa nedokáže dostať na vyšší schod, musí spadnúť na ten nižší. To sa nazýva degradácia. Dosiahnutie vyššieho schodu sa nazýva pokrok.“

Správne nasledovanie nariadení vlastnej úrovne sa nazýva aj ako ‚predpísané povinnosti‘ alebo stálosť vo vlastnom postavení. Stálosť človeka v jeho vlastnom postavení je zbožnosť a deviácia človeka od jeho postavenia je bezbožnosť. Nejestvuje žiadna iná zbožnosť či bezbožnosť než toto. Preto Pán Kṛṣṇa v ŚrīmadBhāgavatame (11.21.2) vyslovil tento pokyn Uddhavovi:

sve sve ‘dhikāre yā niṣṭhā
sa guṇaḥ parikīrtitaḥ
viparyayas tu doṣaḥ syād
ubhayor eṣa niścayaḥ

„Stálosť vo svojom príslušnom postavení je prehlásená za skutočnú zbožnosť, zatiaľ čo deviácia od svojho postavenia je považovaná za bezbožnosť. Takto sú tieto dva pojmy jednoznačne určené.“

Mali by sme preto v duchovnom živote postupovať opatrne a prísne dodržiavať naše sľuby. Toto nám zaistí, že budeme schopní vystúpiť na vyššiu úroveň. Mali by sme byť dychtiví dosiahnuť ju, ale zároveň nie príliš dychtiví. Inými slovami, nemali by sme náhle skočiť vopred iba preto, aby sme zapôsobili na ostatných, alebo pre iné hmotné pohnútky. Závod vyhrá ten, kto je pomalý, ale stály.

Nasledovanie vlastného slova, povinností varṇāśrama dharmy alebo nasledovanie iných dhariem môžeme prirovnať k tanieru, a bhakti zasa k jedlu. Tanier slúži ako podporný princíp, ktorý nám umožní najesť sa v pokoji. Postupne môžeme uvoľniť dôraz na nižšie princípy, keď získame čistotu a príťažlivosť ku Śrī Kṛṣṇovi. Ak však niekomu charakter a dobré vlastnosti chýbajú, mal by byť na nich kladený dôraz až dovtedy, kým nebudú pevne zasadené v srdciach takýchto uchádzačov o oddanosť.

Śrīla Prabhupāda raz rozprával príbeh znázorňujúci lojálnosť, ktorá sa stáva čoraz vzácnejšou vlastnosťou. Bol raz jeden muž, ktorý mal dieťa a psa. Jedného dňa musel na chvíľu dom opustiť a tak dieťa položil na posteľ a psa nechal, aby ho strážil. Keď sa neskôr vrátil, miestnosť bola prázdna. Dieťa už viac nebolo na posteli. Zdesený objavil cestičku krvi, ktorá viedla zo zadných dverí na dvor a z tadiaľ do záhrady. Pes vyšiel z kríkov a jeho tlama bola od krvi. Muž bol šokovaný a pomyslel si: „Ten pes zaútočil na moje dieťa, ťahal ho a zabil ho.“ Nahnevane vtrhol naspäť do domu, vzal svoju zbraň a namieril rovno na svojho psa. Zviera pred svojím pánom poslušne sedelo. Prásk! Vystrelil a pes sa mŕtvy zložil na zem.

Zrazu započul plakať dieťa. Dieťa, ktoré vnútri spalo, výstrel vyplašil. Muž sa zmätene motal. Myslel si, že jeho dieťa bolo mŕtve. Utekal dnu a plač započul vychádzať z pod postele, kde jeho dieťa nezranene ležalo. Jeho myseľ bola rozrušená: „Ak ten pes nezabil moje dieťa, koho krv to potom bola?“

Vrátil sa do záhrady, prehľadal ju a našiel tam mŕtvu zakrvavenú líšku. Všetko sa rozjasnilo: líška ohrozovala dieťa a tak ho pes položil pod posteľ, aby ho ochránil. Pes s tou líškou potom zápasil, zabil ju a odtiahol ju do záhrady. Muž svoje unáhlené konanie hlboko oľutoval. Jeho pes statočne vykonal svoju povinnosť a hoci ho jeho pán nepochopil, zostal verne po jeho boku. Śrīla Prabhupāda vyvodil záver, že hoci sú psy tvory nízkeho pôvodu, majú jednu veľmi dobrú vlastnosť – lojálnosť voči svojmu pánovi. Prabhupāda dodal, že žiak by mal byť takisto veľmi lojálny a mal by verne slúžiť svojmu duchovnému učiteľovi. (4)

Charakterové vlastnosti ako úprimnosť, lojálnosť a držanie svojho slova majú očividne nejakú hodnotu na ceste k bhakti. Ak niekto nevie dodržať svoje slovo, ako môže prijať sľuby pri zasvätení? Ak niekto nie je úprimný, ako vykorení svoje anarthy (hmotné túžby)? Aký prospech môže mať niekto nepoctivý zo spoločnosti duchovného učiteľa? A ak nie je lojálny, ako môže zotrvať ustálený v službe svojmu učiteľovi? Dobrý charakter je fundamentálny na tejto ceste a nemal by byť podceňovaný.

„Pravdivosť je základnou zásadou všetkých náboženstiev. Štyria vodcovia ľudskej spoločnosti, to znamená sannyāsī, brāhmaṇa, kráľ a vedúci predstaviteľ verejnosti, musia prejsť dôkladnou skúškou ich charakteru a kvalifikácie. Skôr, ako niekoho môžeme prijať za duchovného (5) alebo hmotného vodcu spoločnosti, musíme posúdiť jeho charakter podľa vyššie uvedených kritérií.“ (Bhāg. 1.17.41, význam)

„Človek sa preto musí svojím charakterom a správaním vypracovať na úroveň dobra a potom postupne dospieť na transcendentálnu úroveň alebo úroveň adhokṣaja, kde realizuje postavenie svoje i ostatných.“ (Bhāg. 6.17.19, význam)

„Samotný Pán hovorí v Bhagavad-gīte, že obyčajní ľudia sa riadia činmi a charakterom veľkých autorít. V spoločnosti sú preto potrební vodcovia s ideálnym charakterom.“ (Bhāg. 3.16.23, význam)

„Śrīla Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura odporúča vyhýbať sa takému Vaiṣṇavovi, ktorý nemá dobrý charakter. Vaiṣṇava je ten, kto pokladá Najvyššiu Osobnosť Božstva za konečný cieľ života, ale ak nie je čistý a má stále nejaké postranné motívy, potom nie je Vaiṣṇavom s prvotriednym charakterom. Vaiṣṇavovi v kvalite nevedomosti môžeme vzdávať poklony, pretože prijal Najvyššieho Pána za konečný cieľ života, ale nemali by sme sa s ním združovať.“ (Bhāg. 3.29.8, význam)

„Oddaný by sa mal vyhýbať osobe, ktorej charakter nie je ustálený v štandardnom porozumení; môže sa síce jednať o Vaiṣṇavu, oddaného Kṛṣṇu, ale ak jeho charakter nie je správny a ukážkový, mal by sa mu oddaný vyhnúť.“ (Bhāg. 3.29.17, význam)

Mahābhārata kladie dôraz na povinnosti, sľuby a dharmu. Človek jej čítaním môže vnímať šľachetný charakter, ktorý vykazovali tak vznešené osoby ako Bhīṣma, Vidura, Gāndhārī, Kuntī, Arjuna a tak ďalej. ŚrīmadBhāgavatam takisto ponúka príklady rýdzich oddaných s ohromným charakterom ako napríklad Mahārāja Parīkṣit, Dhruva, Prahlāda a ďalší. Kvalita ľudského života bola vtedy oveľa vyššia ako dnes. Niekto s vznešenými a cnostnými vlastnosťami mohol získať veľký úžitok z cesty bhakti. Samozrejme, že by však museli získať semienko bhakti od čistého Vaiṣṇavu. V súčasnosti je väčšina ľudí prostá takých charakterových vlastností; moderná ľudská bytosť sa stala lenivou, sebeckou a nehanebnou. Kvôli pohodliu bude klamať, každoročne striedať partnerov či učiteľov a miesto práce radšej vegetuje na sociálnych dávkach. Ľudská chrbtová kosť zdegenerovala. Človek, ktorý dodržuje zásady, postupne vymiera.

Načo sa taká osoba stáva žiakom vaiṣṇavského gurua? Niekto by mohol namietať, že praktizovaním bhakti-yogy človek rozvinie všetky výberové vlastnosti polobohov, yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. Bhakti-yoga síce zahŕňa všetky náboženské zásady a ponúka toho oveľa viac, ale ak niekto nepraktizuje bhakti-yogu správne kvôli nedostatku charakteru – a obzvlášť, keď má mentalitu podvádzať – potom sa božské vlastnosti nemanifestujú. (6) Iba ak by sa stal nejaký zázrak.

Môžeme mať mnoho zlých vlastností, ale stále môžeme napredovať, ak sme aspoň trochu pokorní a úprimní. Príležitostne nás padlých úbožiakov môže bhakti prepadnúť bezpríčinnou milosťou Pána alebo iného Vaiṣṇavu, vo všeobecnosti by však mala existovať akási evolúcia začínajúca dobrými vlastnosťami, ktoré poslúžia ako čistý základ pre rast bhakti.

Bhakti sa môže objaviť hocikde – u dieťaťa, zvieraťa či opilca. Ale Kṛṣṇa takisto hovorí, yeṣāṁ tv anta-gataṁ pāpaṁ janānāṁ puṇya-karmaṇām

„Tí, ktorí sa zbavia všetkých hriechov a konajú zbožne, rozvinú pevné odhodlanie uctievať Ma.“

Zázraky sa môžu udiať, obzvlášť ak sa nejaká osoba plne odovzdá Pánovi alebo Jeho zástupcovi. Také zázraky ustanovujú nezávislú povahu bhakti, ale vo všeobecnosti majú väčšiu šancu osoby zbožné a s charakterom.

Pre takú osobu, ktorá už je na ceste k bhakti, je prospešné žiť čistý a zbožný život, ktorý zahŕňa pravdivosť, poctivosť, úprimnosť a tak ďalej. Takýmto oddaným sa väčšinou darí a majú väčšiu šancu dôjsť do cieľa než tí, ktorí tieto vlastnosti nemajú. Je pravda, že bez bhakti sa tieto vlastnosti môžu postupne strácať. No hoci je od nich bhakti nezávislá a môže sa manifestovať aj bez nich, celkom iste vytvárajú pre jej rast úrodnú pôdu.

Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura vo svojej knihe Śrī Caitanyaśikṣāmṛta (kapitola 3, strana 76) píše (7): „V prípade, že sa uplatňuje nepredvídaný proces – ako napríklad milosť Kṛṣṇu alebo oddaných, či odstránenie prekážok vďaka vykonávaniu sādhany v minulosti – potom postupný proces evolúcie (napr. dobrých vlastností atď.) nie je potrebný. Nezávislá vôľa Śrī Kṛṣṇu je jeho motivačnou silou. Nedá sa to uzmieriť silou rozumu. Dokonca aj logický spor medzi pravidlami a milosťou, ktorý prevyšuje ľudský intelekt, sa dá urovnať v Absolútnej Pravde, kde všetky protiklady existujú vo vzájomnej harmónii.“

A takto sa milosťou Nāradu stal nemorálny lovec oddaným bez toho, aby prijal civilizovaný život a základné morálne princípy. Milosťou Rāmu dosiahol domorodec Sabari vysoký stav oddanosti. Tieto osoby nemuseli vykonávať mnohé navzájom sa prekrývajúce životné štádiá. Treba chápať, že akonáhle získali bhakti, celá tá krása pochádzajúca z civilizovaného a morálneho života sa stala ozdobou ich životov.

No keďže tento proces je tak zriedkavý a nepredvídateľný, človek by sa naň nemal spoliehať, a radšej by sa mal uchýliť k procesu postupnému. A keď nastane ten bezpríčinný, tak o to lepšie.

Neustálym načúvaním o mocnej milosti Pána a Vaiṣṇavov (ktorá je vyššie popisovaná ako nepredvídaný proces) môžeme nadobudnúť tendenciu nebrať na vedomie zvyčajnú cestu dharmy. Nemali by sme si však predstavovať, že sa staneme transcendentálnymi tak rýchlo.

Často si človek myslí, že je postavený vyššie, než v skutočnosti je. Zvyčajne je pre človeka lepšie, keď sa stavia do pozície nižšej a potom pomaly vystúpi na vyššiu cestu.

Hoci vyššia cesta bhakti ďaleko prevyšuje morálku, je prospešné rozvíjať popri kráčaní po tej  vznešenej ceste aj morálny charakter. Rozvíjať ho môžeme vzhliadaním k veľkým oddaným a načúvaním o ich ušľachtilom charaktere. Takto máme nejaký ideál, o ktorý sa môžeme snažiť, kým sa ešte stále len brodíme, a kým nenasajeme vznešený charakter a sāttvické kultúrne zvyky.

 

Posilnenie charakteru

Načúvanie o živote veľkých oddaných, ktorí stelesňujú veľký charakter, inšpiruje a posilní každého. Dovtedy môžeme skúšať tieto vznešené vlastnosti aplikovať v menšom rozsahu aj vo svojom každodennom živote a postupne sa tak stať mužmi či ženami charakteru. Mali by sme sa tiež združovať s takými vzácnymi dušami, ktorých charakter je ideálny. Okrem toho sa môžeme modliť k Pánovi, aby nám pomohol rozvíjať určitú črtu charakteru a zamerať sa pri tom na takú, ktorú potrebujeme najviac.

Pre oddaných, ktorí zastávajú nejaké formálne pozície, môže byť niekedy prospešné z ich postavenia rezignovať, aby si tak mohli posilniť svoj charakter. Touto technikou môžu zistiť,  či nie sú prehnane pripútaní alebo či nie sú v sebaklame.

Samozrejme, že by sa nikto nemal len tak z rozmaru vzdať svojich povinností, no táto metóda ponúka úspešný výsledok v každom prípade, pretože človek takto môže získať Pánovu milosť a zároveň uznanie od svojich rovesníkov. Ak sa ponúknete, že odstúpite zo svojej formálnej pozície, získate obrázok o tom, čo si Vaiṣṇavovia a Pán skutočne želajú. Najhorším scenárom môže byť, že vašu rezignáciu príjmu – toto však môže byť to najlepšie pre vás i pre vyššie dobro, pričom ostatní vás budú hlboko rešpektovať za vašu čestnosť. A ak Pán na druhej strane zariadi, aby ste si vašu pozíciu nechali, potom si môžete byť istí, že je to Jeho túžba a že je to zároveň služba pre vás vhodná. Takto môžete pokračovať sebavedome a s pokojom v duši.

Nedávno som sa zúčastnil každoročného GBC stretnutia v Māyāpure a videl som, ako sa traja moji duchovní bratia rozhodli odstúpiť. Jedna rezignácia bola prijatá; tie zvyšné dve nie. Moja viera v poctivosť týchto vodcov bola posilnená. Bol som tiež svedkom toho, ako sa mnohí vodcovia úprimne snažili zaistiť ten najlepší spôsob, akým rozširovať misiu Caitanyu Mahāprabhua.

Mám viac nádeje ako kedysi, no stále si myslím, že naše hnutie sa potrebuje napraviť a že mnohí vodcovia si nie sú vedomí príčin a závažnosti problémov nášho hnutia.

Napriek tomu sa nejakým spôsobom hýbeme tým správnym smerom, hoci príliš pomaly. Veľa oddaných čaká, kým sa ISKCON pozbiera a stane sa hnutím, ktorým byť má. Je potrebná renesancia – obnova dôvery a splnomocňovania. Ohľaduplní duchovní vodcovia sa musia chopiť ducha a charakteru Śrīlu Prabhupādu.

———————————————————————————————————————————————————————————————————————————–

  1. Pozn. redakcie – Možnosť nápravy samozrejme existuje, je ale nevyhnutné, aby dotyčný praktizoval bhakti v súlade s princípmi guru, šástra, sádhu. Pokiaľ bude praktizovať tak ako doposiaľ, a oddanú službu robiť iba mechanicky a ako show, o nejakej náprave v tomto živote nemôže byť reč. Je veľmi dôležité, aby ho napravil jeho guru, a aby tento guru bol čistým oddaným Krišnu.
  2. Moderní ľudia z východu, tak ako všetci ľudia v Kali-yuge, môžu mať takisto nechutné vlastnosti ako napr. neúprimnosť; niekedy radšej povedia nejakú malú lož, než aby ostatných urazili. Toto považujú za kultivované správanie, kdežto ľuďom zo Západu to príde celkom otravné.
  3. Keby ten mladík zabil syna niekoho iného, tak by bolo treba zvážiť aj iné etické dilemy. Príbeh však berieme taký, aký je, a mali by sme si z neho vziať to podstatné. Nemal by ale byť nesprávne chápaný ako podporovanie napomáhania vrahom.
  4. Toto neznamená, že by sme mali pokračovať v nasledovaní padlého gurua, no mali by sme byť lojálni, ak padlý nie je. Slepé prijatie aj slepé odvrhnutie sú obe chybné a neprinesú želané výsledky.
  5.  Pozn. redakcie – Obzvlášť problematická je prax súčasného post-prabhupadovského obdobia, kde sa zaviedlo demokratické volenie guruov, ako keby otázka duchovnej čistoty bola iba otázkou nejakého hlasovania. V praxi to vyzerá tak, že pokiaľ niekto od ISKCONu dostane pečiatku toho, že je „guru“, ostatní členovia organizácie musia akceptovať, že má všetky božské vlastnosti. Naopak, pokiaľ ISKCON odhlasuje, že niekto už guru nebude, môžu ho týmto spôsobom odvolať. Táto prax nemá precedens v celej histórií gaudiya vaišnavizmu ani Véd a spôsobuje úpadok celého duchovného štandardu organizácie.
  6. Pozn. redakcie – Videli sme ako mnohí nasledovníci Šrílu Prabhupádu, ktorí praktizovali roky priamo pod Jeho vedením, z konečného hľadiska nespravili dostatočný pokrok a prejavili tie najhoršie vlastnosti. Aj v nedávnej histórii nájdeme desiatky a stovky príkladov, kde tzv. „autority“, t.j. zvolení duchovní hodnostári tejto cirkvi ISKCON manifestovali všetky možné vlastnosti, ako len božské alebo vznešené. Dokazujú to početné kauzy zneužívania moci, sexuálneho a fyzického zneužívania členov, krádeže, podvody a dokonca aj vraždy v hnutí. Aj na Slovensku a Česku môžeme vidieť, že tzv. dlhoroční „starší“ oddaní preukazujú znaky nováčikov, nezvládnuté ego a vyžadujú pre seba zjavnú úctu, trestajúc tých, ktorí im ju nepreukážu a nesklonia sa pred ich „autoritou“. Toto je ďalší z dôkazov, že dĺžka služby nemusí mať nič spoločné s jej kvalitou, a naopak, za tie roky osoba nemusí reálne spraviť takmer žiaden duchovný pokrok, dokonca naopak, posilňuje len svoje hmotné túžby. Môžeme vidieť, že keď je priestupkov na ich strane už príliš, ich hmotná karma im to vráti aj s úrokami, častokrát v podobe zdravotných a psychických problémov.
  7. Pozn. prekl. – Je dôležité poznamenať, že autor tu Śrīlu Bhaktivinoda Ṭhākuru iba parafrázuje, pretože jeho citácia (ani pôvodný odkaz na ňu) nesedí s originálom v Śrī Caitanya-śikṣāmṛte. Pre správne pochopenie preto využívam pri preklade niektorých slov a fráz originálne znenie Śrī Caitanya-śikṣāmṛty.

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

97980