Niekoľko slov na záver (14. kapitola)

Posledná kapitola z knihy Nevyslovené prekážky na ceste k Bhakti (angl. originál nájdete tu). Autor: Purnačandra Goswami
Táto séria článkov je odbornejšieho charakteru, a pre začiatočníkov môže byť celkový kontext a špecifické výrazy pomerne náročné. Pri niektorých pojmoch sme pridali linky na súvisiace články alebo slovníkové pojmy. Samozrejme, v prípade otázok alebo bližšieho vysvetlenia sa na nás neváhajte obrátiť, buď priamo do komentáru pod článkom alebo mailom.
Kniha je určená pre praktizujúcich bhakti-jogínov, a obzvlášť pre členov hnutia Haré Krišna – ISKCON, keďže sa zaoberá fenoménmi, ktoré z tohto hnutia po odchode jej zakladateľa Šrílu Prabhupádu spravili sektu, odkláňajúcu sa od védskych princípov Sanatana-dharmy, jej zakladateľa a predošlých duchovných učiteľov. Keďže mám medzi členmi tohto hnutia mnoho priateľov, ktorí sa snažia byť  napriek celej situácii úprimní, nasledujúce preklady sú určené práve pre nich s cieľom otvoriť im viac oči a porovnať si teóriu a natoľko odlišnú prax tejto sekty. Obdobné zistenia sú určite uplatniteľné na akékoľvek náboženstvo, cirkev, alebo hierarchické spoločenstvo, v ktorom skôr či neskôr prichádza k daným fenoménom.
Autor knihy Purnačandra Goswami bol žiakom Šrílu Prabhupádu, ktorý sa (okrem ďalších úprimných duchovných učiteľov) snažil v hnutí o nápravu a preto publikoval túto knihu.
(Kompletný obsah knihy nájdete na konci článku)

 

Niekoľko slov na záver

 

„Zlyhanie je len príležitosť začať odznova, tentokrát o niečo rozumnejšie.“

Henry Ford

 

Prvá kapitola pojednávala o základoch – o slobode. Slobodný človek môže slobodne uvažovať, čo potom vedie k osvojeniu. Oddaný sa po osvojení môže vyjadriť jednoduchšie, čo prirodzene povzbudí jeho tvorivosť. Tvorivosť potom napomáha jednotlivcovi, aby bol sám sebou. Keď človek môže byť sám sebou a môže tvorivo pracovať, využíva celého seba, resp. všetky svoje energie. Toto úplné zamestnanie energií vedie k zapojeniu emócií (inak nazývané aj ako inšpirácia), čo zas vedie k pohrúženiu, vzrušeniu a povzbudeniu. Tieto pomáhajú sebarealizácii a procesu vedomia Kṛṣṇu. Pohrúženie v oddanej službe a duchovných zmyslových predmetoch vzýva božské zostúpenie duchovného pôžitku.

Zapájanie emócií ešte neznamená, že je človek sentimentálny. Emócie sú však súčasťou nášho Ja – hmotné Ja je na hmotnej úrovni, a duchovné Ja zas na duchovnej. Tieto úrovne sa v jednom bode postupne stretnú. Sādhaka sa nezobudí náhle jedného rána na duchovnej úrovni s duchovnými zmyslami a emóciami. Uplatňuje sa skôr postupná a proporčná očista: Hmotné zmysly, myseľ a emócie sa stávajú duchovnými zmyslami, mysľou a emóciami, ktoré nahradia tie predošlé. S tým, ako sa hmotné zmysly, myseľ a emócie očisťujú pomocou spievania svätých mien a iných oddaných praktík, odhaľujú ich duchovné proťajšky. Nastáva božská transformácia. [pozri prílohy]

Existujú dva nesprávne prístupy. Prvý prístup je povoliť zmyslom a mysli nech si vládnu po svojom – toto je prístup karmy, a je pre toho, kto si chce užívať hmotu. Druhý prístup je na opačnej strane spektra a prichádza od tých, ktorí negujú či popierajú všetky zmyslové nutkania spolu so všetkými pocitmi a intuíciou – toto je prístup jñāny. Ich syntézou je bhakti, v ktorej musíme roztriediť a rozlišovať medzi tým, čo je priaznivé a čo nepriaznivé, a medzi tým, čo je zmyslové (resp. hmotné) a čo duchovné podnecovanie. Zo začiatku zažívame predovšetkým hmotné podnecovanie. No ako sme sa vlastne dostali k hnutiu pre vedomie Kṛṣṇu? Nadduša nás zvnútra nášho srdca podnietila: „Nájdi tú knihu, ktorú si tak dávno položil na poličku. Teraz navštív chrám.“ Preto by sme mali prijať možnosť, že môžeme byť Pánom podnietení v podobe oddaného pocitu alebo intuície. Zároveň si však musíme byť vedomí rozprávkových iluzórnych predstáv.

Duchovné poklady – realizácie, citlivosť a oddané pocity – sa prirodzene vyvinú po dlhých rokoch praktizovania vedomia Kṛṣṇu. Každá komunita oddaných by mala byť veľmi ochotná v poskytovaní a podporovaní tohto vývoja.

Vytvorením atmosféry nedôvery, strachu a osobného záujmu totiž môžu organizačné deformácie ako inštitucionalizmus, autoritárstvo a elitárstvo dočasne zablokovať prirodzený vývoj duchovných pokladov v jednotlivcovi.

Prvých deväť kapitol popisuje dynamiku oddanosti a zameriava sa na individuálneho praktikanta. Kapitoly desať až trinásť popisujú odpad organizácie a iné veci, ktoré bránia rozvoju oddanosti.  Spoločnosť, ktorá svojim členom dôveruje a rozvíja ich, získava ich silné stránky. V opačnom prípade nastáva opačný efekt. V súčasnosti sa naša Spoločnosť zaoberá s nespokojnými členmi, ktorí by inak mohli prispievať pozitívne. Podobný scenár sme mohli nedávno vidieť v Sovietskom zväze.

Sovietska vláda zanedbala svoje vlastné komunistické učenie zanedbaním svojich vlastných ľudí. Po čase ju títo ľudia odmietli. Dovtedy štát zneužíval svojich vlastných ľudí pod vlajkou komunizmu. Všetko orientovala smerom k vojne a armádnej mašinérii. Nemali potuchy o rozvíjaní a kreativite jednotlivcov. Cieľom bolo byť dobrou súčasťou štátu, čo je záslužná súčasť komunistickej doktríny. Táto doktrína tiež trvala na tom, aby boli potreby jednotlivcov naplnené, no samotného jednotlivca zanedbali. Sovieti s radosťou prijali chvost sliepky, no nie jej hlavu. Inými slovami, keď prišlo na propagáciu viery a odovzdanosti štátu, neboli žiadne obmedzenia. No keď prišlo na to, čo mala vláda zaobstarať – riadne ubytovanie, poriadne cesty, zdravotnú starostlivosť, prepravu a tak ďalej – tak bol nedostatok. Zvyšky tejto mentality zotrvávajú dodnes: ruská vláda vyprodukovala najlepšiu bojovú stíhačku, akú tento svet videl, no ani sa neobťažujú vytvoriť aspoň jedno kvalitné auto.

Hoci je ISKCON inštitúciou, ktorej stredom je Boh a ktorá má úžasné Božstvá, silné kīrtany a láskyplných oddaných, má svoje chyby – tak, ako každá organizácia. Napriek tomu ponúka mocnú spoločnosť s pevnou infraštruktúrou, ktorá zotrvá v budúcnosti aj ďaleko po zmiernení dnešných chýb. Toto obdobie možno vnímať ako éru vnútornej transformácie, v ktorej sa na starostlivosť o oddaných a kvalitu bude klásť väčší dôraz ako na kvantitu. (1) Prosperita Spoločnosti nezávisí na úspechu jednej osoby, ale na snahe skupiny. Preto sú jednota a spolupráca nevyhnutné a vyžadujú dospelosť, pokoru a vedomie Kṛṣṇu.

Skutočné vedomie Kṛṣṇu trvá na tom, aby bol Śrī Kṛṣṇa vnímaný ako nad-subjekt a my ako Jeho objekty, ktoré sú určené na Jeho potešenie. Ak sa totiž vnímame ako subjekty, potom ostatní musia byť predmetom nášho potešenia. Toto pochopenie je fundamentálne a veľmi jemné. Ak chceme spolupracovať, je nutné, aby sme sa vnímali ako objekty nad-subjektu Śrī Kṛṣṇu.

Hoci by sme nemali byť naivní či hlúpi v našom chápaní, nemali by sme byť ani príliš negatívni. Musíme mať vieru a hlboko si zakladať na našej vyššej vyhliadke na budúcnosť. Naša predstava Pána Kṛṣṇu nesmie byť zahalená dočasnými sociálnymi či politickými situáciami. Musíme v našom osobnom vzťahu láskyplnej služby Najvyššej Osobnosti Božstva vyraziť naplno vpred. Tým, že budeme poznať a riadiť sa najvyššími cnosťami láskyplnej služby, ktorá nás dostane bližšie k Pánovi, zavedieme tieto cnosti do kruhov nášho vlastného vplyvu.

Diagnostika rôznych neduhov zabrala v tejto knihe mnoho času, no liek na ne je prostý a vznešený. Všetko je napokon závislé od vedomia Kṛṣṇu. Všetky chyby, problémy a pochybnosti môžu byť vyriešené jedine čistotou myšlienok o Kṛṣṇovi, ktoré prinesú nevyhnutnú lásku, dôveru, čestnosť, múdrosť, pokoru a otvorenosť srdca. Tieto vnútorné vlastnosti nemôžu byť prijaté ako zákon. Aby sme ich rozvinuli, musíme zlepšiť kvalitu a kvantitu našej japy, bhajanu, kīrtanu, kṛṣṇa-kathā sādhu-saṅgy. Kto by si nevzal takýto liek?

 

Zamyslime sa

Vlastníme obrovské a drahocenné poklady. Jedným z týchto pokladov je náš gurudeva. Členovia ostatných Gauḍīya smerov a dokonca i ostatných sampradāy si začínajú uvedomovať úžasný význam Jeho Božskej Milosti A. C. Bhaktivedānta Svāmī Prabhupādu. Počas jednej návštevy vo Vṛndāvane som stretol oddaného z Nityānanda-parivāry, línie Pána Nityānandu, ktorý mi pred rokmi povedal, že ho jeho guru požiadal, aby sa stretol s Bhaktivedānta Svāmīm a prijal u neho útočisko.

Odpovedal mu: „Prečo by som mal ísť k nemu? Vy ste moje jediné útočisko. Nepotrebujem ísť k nikomu inému.“

Jeho guru, Rādhā Govinda dāsa Bābājī, mu vysvetlil vše-rozpínavú povahu guru-tattvy a povedal mu tiež, že Bhaktivedānta Svāmī je āveśa manifestáciou Śrī Nityānanda Prabhua.

Neskôr toho dňa šiel za Śrīlom Prabhupādom v Kṛṣṇa-Balarāma Mandire. Prabhupāda sa vtedy rozprával so skupinou oddaných vo svojej miestnosti určenej na darśany, a recepčný toho oddaného požiadal, aby sa vrátil neskôr. Prabhupāda to započul, no trval na tom, aby ho zaviedol dnu. Oddaný sa mu predstavil a Śrīla Prabhupāda si uvedomil, že poznal starého otca toho oddaného, a že mnohokrát navštívil ich chrám. Śrīla Prabhupāda požiadal svojich žiakov, aby opustili miestnosť, a oddaného vrelo objal a požehnal mu – trval na tom, aby cestoval po svete a kázal posolstvo Mahāprabhua. Tento oddaný prijal Prabhupādov pokyn a v súčasnosti nosí šafranovú látku, nosí daṇḍu a káže na Západe. Toto je v ich línii niečo bezprecedentné.

Podobný popis dáva Śrīnivāsa Kṛṣṇadāsa, oddaný zo Śrī-sampradāye, ktorý je v súčasnosti docentom na Madraskej univerzite. Povedal, že jeho śikṣā-guru, preslávený storočný muž z Madrasu Śrī Kṛṣṇadāsa Mahārāja, ho pred rokmi požiadal, aby zasvätil zvyšok svojho života študovaniu významu k Caitanyacaritāmṛte od Jeho Božskej Milosti Śrī Śrīmad A. C. Bhaktivedānta Svāmī Prabhupādu.

Śrīnivāsa bol prekvapený a spýtal sa: „Ale Mahārāja, prečo ma žiadate, aby som čítal jeho knihy? Veď nie je z našej sampradāye.“

Mahārāja odpovedal: „Nie je síce z našej sampradāye, ale je večným služobníkom Pána Kṛṣṇu, takže nezáleží na tom, do ktorej sampradāye sa narodil. Moja osobná realizácia je, že tieto knihy nenapísal sám, ale že vedľa neho stál Pán Kṛṣṇa a diktoval mu poznanie. Jednoducho spísal všetko, čo Pán povedal.“

Ďalší ohromujúci príbeh vyrozprával H.H. Rādhanātha Svāmī. Tisícky Madhva Vaiṣṇavov sa stretli v Paṅkajakṣetre neďaleko Uḍupī, aby oslávili 700. výročie Śrī Madhvācāryu. Pri tejto príležitosti sa zhromaždili prominentní ācāryovia. Najvplyvnejší ācārya, Śrī Viśveṣa Tīrtha (Pejāvara Svāmī z Pejāvara Maṭhu z Uḍupī), najprv rozprával o Madhvācāryovi a potom velebil Śrīlu Prabhupādu. Vravel, že Madhvovo učenie nikdy neopustilo brehy Indie, až pokiaľ ho nerozšíril Śrī Bhaktivedānta Svāmī Prabhupāda na Západ. Vzal čisté učenie Bhāgavatamu a Bhagavadgīty a rozšíril ho na každom kontinente na Zemi, a zároveň žiadnym spôsobom neskompromitoval učenie Sanātanadharmy. Zvolal na ācāryov a uzavrel to slovami, že všetci dokopy spoločne nie sú ani zrnkom prachu na nohách takých oddaných, ktorí toto posolstvo rozširujú po celom svete.

Śrīla Prabhupāda nebol nijaký obyčajný sannyāsī či guru. Toto sa každému postupom času vyjasní. Jeho nálada, dôraz, štandardy a smerovanie k oddaným činnostiam žiadnym spôsobom nestrádajú. Boli vlastne priamo riadené Pánom.

Čistá oddanosť a duchovná láska sú odpoveďou na všetky problémy ako napr. žiadostivosť, strach, nejednotu, nekompromisnosť, sebeckosť, autoritárstvo a tak ďalej. Čistá duchovná láska prinesie renesanciu splnomocňovania. Ak sa chopíme rovnakého ducha, akého mal Śrīla Prabhupāda, môžeme vyriešiť mnoho ťažkostí.

Mnoho oddaných však nie je zvyknutých slovo „láska“ ani len vysloviť, nie to ešte ňou žiť a dýchať. Táto láska nie je tá romantická láska, ktorú môžeme nájsť v románoch. Nadobúda skôr podobu reálnej pomoci, povzbudenia a starostlivosti na ceste k bhakti. Naša renesancia sa bude realizovať proporčne k tomu, do akej miery sú jednotlivým členom poskytnuté starostlivosť, pochopenie a splnomocnenie (nad rámec akceptovaných a nepochybných kolektívnych činov rozdávania kníh, otvárania chrámov a lákania nových členov). (2) Neposudzujem a nesúdim teraz jednu množinu činov oproti tej druhej, keďže ja sám som po mnoho rokov kázal na prvej línii a som vďačný, že som k tomu mal príležitosť.

Napriek tomu, keby sme k bhakti a jej podobe (organizácii) pristupovali ľudskejšie alebo individuálnejšie, mali by sme spokojnejších, vyrovnanejších a dozretejších členov, ktorí toho môžu vykonať viac v každej oblasti šírenia posolstva Mahāprabhua medzi tých, ktorí ho potrebujú.

Burke Rochford v nedávnom prejave pre Severoamerickú GBC žiadal podobnú vec:

„Autorita a dôvera v dnešnom ISKCON-e musí byť zaslúžená. Nalieham na GBC, aby sa posunuli vpred obmedzeným počtom špecifických projektov, ktoré prinesú prospech oddaným, a aby tak začali proces obnovy dôvery vo vedenie.“

Keď človek slúži oddaným a robí niečo, čo im prináša prospech, má z toho prospech aj on, pretože pre Pána je potešením vidieť láskyplnú spoluprácu medzi Jeho oddanými, a tak zosiela Svoje požehnania. Vykonávanie niečoho, čo oddaným prináša prospech alebo niečoho, čo im uľahčuje službu, podporuje a posilňuje úsilie vložené do kázania, pretože ak budú oddaní pociťovať láskyplnú podporu, ich morálka a entuziazmus sa zvýšia. Slúžiť či prinášať osoh jednotlivým oddaným akoby vysielalo každému správu: „Ceníme si ťa. Záleží nám na tebe,“ a to aj v prípade, že niektorí jednotlivci z toho nemajú priamy prospech. Takto vzrastá celková dôvera.

V modernom svete je dôvera vzácnou a krehkou komoditou. Musíme si ju vážiť a vyživovať ju. Musíme jej vytvoriť takú atmosféru, v ktorej môže rásť. Naše vzťahy s ostatnými vaiṣṇavmi sú veľmi dôležité. Ak si toto vedúci vaiṣṇavovia uvedomia a budú podľa toho aj konať, už čoskoro môže po otočení strany nasledovať nová, sľubná kapitola.

Čo sa týka vzťahov, tak jeden mladší oddaný to vyjadril dobre, keď povedal: „Žiadna spoločnosť nemôže prežiť, ak to nie je láska, ktorá ju definuje. Nikdy sa k Bohu nebudeme správať tak, ako by sme mali, kým sa najprv nebudeme správať s rešpektom a starostlivosťou k sebe navzájom.“ (Bhakta Rūpa Dās, Naša Hare Kṛṣṇa Mládež)

Niekto by toto tvrdenie mohol obrátiť a povedať, že ten, kto Boha skutočne nemiluje, sa o ostatných nebude zaujímať, pretože všetky živé bytosti sú súčasti a čiastočky Boha. Žiadna iná túžba by však nemala zatieniť náš duchovný cieľ, milovať Pána. V opačnom prípade sa udržiavanie duchovnej autority vymkne kontrole a spôsobí presne ten druh problémov, na ktorý v súčasnosti narážame. Ako som už vypichol predtým, láska a autorita sú úzko prepojené. Śrīla Prabhupāda bol skutočne úspešný preto, že miloval Pána Kṛṣṇu bez akýchkoľvek ďalších záujmov. Poďme teda tiež milovať Pána a staňme sa skutočne úspešnými.

Jedného dňa, keď Nitai Dās na streche chrámu v Bombaji masíroval Śrīlu Prabhupādu, prišiel jeden z dvoch mužov z GBC, ktorí sa často hádali, informovať Prabhupādu o chybe, ktorú urobil jeho rival. Prabhupāda sa rozčúlil a povedal:

„Tak ja im dám trochu moci a oni už hneď začnú každému rozkazovať: ‚Urob toto, urob tamto, urob hento.‘ Nie. Najprv nech vás začnú milovať a potom urobia všetko, čo budete chcieť.“ (povedané Bhārgava Dāsom)

 


PRÍLOHY

PRÍLOHA Č. 1 – Filozofická špekulácia

Dopis pre Chaturbhusa
Bombaj
21. január, 1972
72-01-21

Môj drahý Chaturbhus,

prijmi, prosím, moje požehnania. Som veľmi šťastný za tvoj pekný dopis z 10. januára 1972 a s potešením poznamenávam, že kladieš veľmi inteligentné otázky. To je prirodzené postavenie oddaného začiatočníka, ktorý sa úprimne snaží pochopiť Absolútnu Pravdu. Preto som veľmi potešený tým, že si takisto veľmi inteligentný chlapec ako tvoj otec, a že celá tvoja rodina napreduje vo vedomí Kṛṣṇu. Nech vám Kṛṣṇa dá všetky požehnania.

Čo sa týka rozdielu medzi mentálnou špekuláciou a filozofickou špekuláciou, tak máme za to, že všetko sa dá poznať psychologickou činnosťou mysle, takže filozofická špekulácia je to isté ako mentálna špekulácia v tom prípade, že je to iba náhodná či námatková činnosť mozgu, ktorej cieľom je všetko pochopiť a vytvárať teórie typu „čo ak?“, „možno…“ Ak je však filozofická špekulácia upriamená na śāstru a gurua, a ak je cieľom takýchto filozofických pokusov dosiahnuť Viṣṇua, potom táto filozofická špekulácia nie je mentálnou špekuláciou. Je to presne takto: Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte: „Som chuťou vody.“ Filozofická špekulácia v tom akceptovanom zmysle potom znamená snažiť sa pochopiť pod vedením śāstry a G´gurua, v akom zmysle je Kṛṣṇa chuťou vody. Argumenty Bhagavad-gīty sú síce jednoduché a úplné, ale môžu byť pochopené z neobmedzeného počtu uhlov pohľadu. Naša filozofia teda nie je suchá ako mentálna špekulácia. Činnosť mozgu resp. psychologická aktivita sú správne, ak chápu všetko z perspektívy či uhlu pohľadu Kṛṣṇu, a preto v tomto pochopení nie sú žiadne obmedzenia, keďže Kṛṣṇa je neobmedzený. A hoci môžeme povedať, že oddaný, ktorý pozná Kṛṣṇu, vie všetko (15. kapitola), tak filozofický proces nikdy nekončí a oddaný pokračuje vo zvyšovaní svojho poznania hoci už pozná všetko. Skús tento bod pochopiť, je to veľmi dobrá otázka.

Tvoj večný dobrodinec,
A. C. Bhaktivedanta Swami

 

 

PRÍLOHA Č. 2 – Sám sebou

Satsvarūpa Mahārāja tu s úprimnosťou píše o svojom osobnom zápase v hľadaní seba samého naprieč sociálnym a mentálnym nátlakom, ktorý viedol, aby sa stal veľkým a významným vodcom.

„Rád by som bol býval v tej miestnosti, aby som mohol počuť Prabhupādove hodnotné inštrukcie, nebol som však pozvaný. A prečo by som aj mal byť? Bol som tajomník-sluha. Mojou povinnosťou bolo získať pre Prabhupādu čerstvú vetvičku neem, s ktorou si umýval zuby, chystať mu oblečenie, dôjsť mu po lieky, upratovať jeho izbu – a zariadiť, aby sa mohol porozprávať s významnými oddanými ako Tamal Kṛṣṇa. Bolo mi seba samého tak trochu ľúto. Skúšal som potichu meditovať japu, no bolo to ťažšie ako kedykoľvek predtým, pretože som sa snažil počúvať za dverami a moja myseľ ma premáhala hlúpymi myšlienkami.

„Potom mi napadlo, že by mi vlastne nič nebránilo v tom, keby som chcel začať plniť významnejšie manažérske úlohy. Nebolo by nevhodné, keby som bol počas toho, ako sme cestovali, zaujal pozíciu zástupcu Śrīlu Prabhupādu, preverujúc manažment, financie a smer kázania na každom mieste. K tomu som však neinklinoval – presadzovať sa vo všetkom. Nebol som na to ani kvalifikovaný. Mal by som písať tie dopisy, vykonávať tie podradné úlohy a prosto cestovať všade so Śrīlom Prabhupādom, hovoril som si. Śrīlu Prabhupādu to uspokojuje, tak prečo by nemalo aj mňa? Už iba fakt, že ma Prabhupāda nevyhadzoval, by mal byť dostatočným dôvodom na moje uspokojenie. Ako som mohol byť tak nevďačný? Aj tí veľkí vodcovia, hoci zavolaní Prabhupādom, potom zostávali vo svojich zónach, zatiaľ čo ja som sprevádzal Śrīlu Prabhupādu všade. Čo na tom záleží, že som bol len podradný služobník? Nebolo práve to moje vrodené postavenie?“

(Život s dokonalým majstrom, Satsvarūpa Dās Gosvāmī – strany 61-62)

 

PRÍLOHA Č. 3 – Zduchovňovanie zmyslov

„Keď oddaní začnú sústavne vykonávať oddanú službu v súlade s pokynmi bona-fide duchovného učiteľa, zamestnajú svoje uši i ostatné zmysly čistou oddanosťou tým, že o Pánovi načúvajú, spomínajú na Neho, skladajú Mu svoje poklony, spievajú o Jeho sláve, osobne sa Mu venujú a tak ďalej. Takto môžu oddaní spraviť z Pánových transcendentálnych vlastností predmet svojich zmyslov, tak, ako to prehlasuje Pán samotný: nirguṇo mad-apāśrayaḥ (SB. 11.25.26). Týmto spôsobom telá oddaných prevyšujú kvality hmotnej prírody. Niekedy však oddaní berú ako predmety svojich zmyslov svetské zvuky a tak ďalej, a to je už materiálne. Preto telo oddaného môže mať dva aspekty: transcendentálny a materiálny.

Vzhľadom na to, akú ma človek úroveň oddanej služby, tak do takej miery sa do popredia dostávajú transcendentálne aspekty jeho tela a tie materiálne sa zas zmenšujú. Táto transformácia je popisovaná v nasledujúcom verši Bhāgavatamu (11.2.42):

bhaktiḥ pareśānubhavo viraktir
anyatra caiṣa trika eka-kālaḥ
prapadyamānasya yathāśnataḥ syus
tuṣṭiḥ puṣṭiḥ kṣud-apāyo ’nu-ghāsam

„Oddanosť, priame vnímanie Najvyššieho Pána a odpútanosť od všetkého ostatného – tieto tri sa súčasne vyskytujú u toho, kto prijal útočisko u Najvyššej Osobnosti Božstva. Rovnako tak aj potešenie, výživa a úľava od hladu prichádzajú súčasne a narastajúco s každým sústom u osoby, ktorá je zamestnaná jedením.“

„Keď človek dosiahne úplne čistú lásku k Bohu, tak hmotné časti tela zmiznú a telo sa stane úplne duchovným.“ (SB. 10.29.10-11, význam od Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura)

„Bhakti očisťuje myseľ, takže tá sa postupne stáva duchovnou…“ (Jaiva Dharma, kapitola 4)

 

PRÍLOHA Č. 4 – Argumenty ohľadom vodcovstva z obecenstva oddaných

Chceli by sme vidieť takých vodcov (3), ktorí:

  • pravidelne slúžia prasādam
  • sa skutočne zaujímajú o blaho druhých
  • pozývajú ostatných bez toho, aby im to bolo povedané
  • svojich žiakov učia ctiť si ich duchovných bratov
  • ženú ostatných dopredu
  • sú prístupní a nie neprístupní
  • sú štedrí
  • žijú veľmi jednoducho
  • niekedy žartujú a smejú sa s nami – nie na nás
  • sa ospravedlnia po tom, čo urobia chybu
  • sa spýtajú ostatných, čo by oni chceli robiť pre Kṛṣṇu
  • netrvajú na tom, aby sa im slúžilo

 

 

Recenzie knihy

Mukunda Gosvāmī: „Esenciálne čítanie pre ‚zmýšľajúcich‘ oddaných. Nutnosť.“

Satsvarūpa Das Gosvāmī: „Myslím si, že táto kniha je významná a dynamická. Je plná šástrických podkladov, no zároveň je aj osobná. Dobre si uvedomuje históriu ISKCON-u a nebojí sa hovoriť úprimne.“

Devamṛta Svāmī: „Dala mi veľa dôvodov na premýšľanie. Páčilo sa mi hlavne, ako si svoje pozorovania a úvahy o ISKCONskom živote pretkal šástrou, dokonca aj Vraj-katha. Keby každý starší oddaný z ISKCON-u napísal knihu ako je táto, mohli by sme budúcim ISKCONistom (či už vodcom alebo ostatným) zanechať cenné dedičstvo plné skúseností a aplikovanej múdrosti. Dobre si zachytil určitú mentalitu a mravy, ktoré sú bezpochyby významným vetrom, ktorý ešte prevláda z minulosti, a ktorý musí z prítomnosti a budúcnosti vymrieť.“

Bhakti Tīrtha Svāmī: „Dostal som príležitosť prečítať si tvoju úžasnú knihu na ceste lietadlom z Mexika. Chcel som ti len poďakovať za to, že si napísal takú peknú knihu.“

Bhakti Vikāsa Svāmī: „Nová kniha Purnacandru Prabhua analyzuje problémy v našom hnutí síce uštipačne, ale bez toho, aby niekoho obviňovala.“

Bhakti Marga Svāmī: „Čítam tvoju knihu ‚Nevyslovené prekážky‘ zatiaľ čo som v lietadle. Mala určite uzemňujúci efekt. Ubezpečilo ma počuť o veciach, ktoré často nie sú ‚vyslovené‘. Domnievam sa, že úprimnosť a čestnosť sú silné bráhmanské črty, ktoré by sme mali všetci uplatniť v tom, ako jednáme jeden s druhým, a ktorými by sme mali vedome kontrolovať impersonalizmus. ‚Byť človekom‘ je niečo, čo by sme mali praktizovať popri tom, ako kráčame po ceste transcendentna. Mali by sme si pripomínať, aké je dôležité klásť citlivosť a láskavosť nado všetko. Ďakujem za skvelé čítanie. Je aj pokračovanie?“

Kṛṣṇa Kṣetra Prabhu: „Kto hovorí, že nie je možné byť hĺbavý, uvažujúci, úprimný, zrozumiteľne sa vyjadrujúci, podnetný, rešpektujúci tradície, otvorený zmenám a zároveň byť členom ISKCON-u? Prečítajte si ‚Nevyslovené prekážky…‘ a uistite sa, že to možné je. A ak si stále myslíte, že to nie je možné, táto kniha je dobrým začiatkom pri zisťovaní, ako to urobiť možným.“

Urmila Devi: „‚Nevyslovené prekážky‘ od Purnacandru Prabhua nám odhaľujú spôsoby, akými môže naša organizácia lepšie naplniť jej misiu ‚približovania ostatných členov spoločnosti jeden k druhému a bližšie ku Kṛṣṇovi.‘ Je plná čistého a hĺbavého náhľadu do podstaty problémov a riešení a to ako na osobnej, tak i na kolektívnej úrovni. Ponúka preto praktické vedenie pre vodcov, takisto ako pre každého člena ISKCON-u. Dokonca aj hlboké myšlienky boli vyjadrené prístupne pomocou každodenných príkladov a jednoduchého jazyka. Táto kniha je celkovo osviežujúce potešenie.“

 


(1) – Pozn. red. – Táto kniha bola publikovaná Purnačandrom Goswamim v roku 2000, t.j. pred takmer dvadsiatimi rokmi. Bolo zbožným prianím a želaním, aby sa situácia v ISKCONe navrátila do štandardu z čias prítomnosti Šrílu Prabhupádu. Na druhej strane sám v knihe spomína, že pokiaľ sa to nepodarí, inštitúcia bude ďalej degradovať a môže aj zaniknúť alebo úplne stratiť svoje opodstatnenie, podobne ako sa to stalo s Gaudiya Math, z ktorého s obdobného dôvodu Prabhupáda odišiel. Bohužiaľ, vyzerá to tak, že tento scenár rozpadu je pravdepodobnejší, keďže zásadné deviácie v učení stále pretrvávajú a prehlbujú sa. Málokto z oddaných vôbec tuší o existencii takejto knihy, a jej význam býva marginalizovaný. Obdobný prípad sme mohli vidieť v knihe od HG Aindra Prabhu, ktorý popisuje podobné symptómy prerasteného a impersonálneho vedenia ISKCONU, a z tohto dôvodu bola jeho kniha ISKCONom zakázaná, a doteraz koluje v underground kruhoch. Aindra prabhu bol za svoje názory pranierovaný a vedenie ISKCONu mu robilo značné problémy, ktoré sa niesli až momentu jeho zvláštnej smrti v Mayapure, ktorá pripomínala vraždu. Obdobný prípad prenasledovania tých, ktorí nesúhlasili s vedúcou stranou nespochybniteľného vedenie ISKCONU bol HH Gour Govinda swami a ďalší. Aj z radov dnešných lídrov sa niektorí od ISKCONu separujú (minimálne v materiálnych otázkach) v snahe uchovať svoje kazateľské projekty. Príkladom je napr. HH Radhanath swami. 
(2) – Pozn. red. – Tieto kolektívne činy za čias Šrílu Prabhupádu reflektovali ich oddanosť a mali za cieľ priamo tešiť ich gurua a pomáhať Mu v Jeho misii. V tom spočíval entuziazmus a duch danej doby. Postupom času po Jeho odchode sa ale tieto spôsoby sankirtanu formalizovali, skostnateli a stal sa z nich v mnohých prípadoch impersonalizmus. Namiesto nadšenia z privádzania nových duší k nohám Pána Krišnu a Prabhupádu, sa z rozdávania kníh stali preteky o to, kto ich predá viac, a „oklame viac karmíkov – démonov“, rôznymi nečestnými spôsobmi. To, čo sa s ľuďmi, ktorým bola takto natlačená kniha do rúk ďalej stane a kto (a či vôbec) ich bude niekto kultivovať, už nie je v záujme organizácie. Jednak sa takýto prístup nekáže, a zároveň nie sú osoby, ktoré by personálnej kultivácii boli vôbec schopní. Rovnako, v otázke lákania nových členov, tí sú braní častokrát len ako služobníci, lacná pomocná sila, na ktorej si môžu „starší oddaní“ a „autority“  uplatňovať svoju latentnú túžbu po moci a sláve. Takýchto príkladov sme videli aj na Slovensku príliš veľa. 
(3) – Pozn. red. – Tento zoznam je veľmi pekný, ale dovolím si ho doplniť o zopár bodov z leadership seminára od môjho śikśa gurua HG Navina Nirada prabhu, ktorý mi pred istým časom poslal a môže byť čitateľovi nápomocný v predstave, aké vlastnosti by mal mať ideálny leader (na rozdiel od „iba managera“, ktorý je pripútaný k svojej pozícii a moc si uplatňuje autoritárstvom).
Vieru a dôveru vytvára to, keď leader alebo starší oddaný:
  • je loajálny svojej organizácii a starším
  • praktizuje introspekciu a je premýšľavý
  • je prístupný všetkým
  • zdieľa svoje realizácie a je starostlivý
  • hovorí pozitívne o svojom tíme
  • je tímový hráč
  • robieva aj tzv. „podradnú“ prácu
  • splnomocňuje mladších a neskúsenejších
  • je ochotný obetovať svoje vlastné záujmy v prospech komunity
  • jedná ako služobník všetkých
  • má priateľov
  • načúva
  • ospravedlňuje sa za svoje chyby
  • je vážný, úprimný a striktný
  • vidí Krišnovu ruku vo všetkom
  • je pripravený učiť sa niečo nové každý deň
  • je pripravený robiť veci navyše
  • je vzdelaný v písmach
  • je na čele úsilia 
  • jedná ako jednoduchá osoba
  • nie je príliš náročný na ostatných
  • nie je pokrytecký
  • neberie si moc z pozície „svojej pozície“
  • kontinuálne posilňuje vzťahy 
  • rozumie rozdielu medzi princípom a detailom
  • preukazuje viditeľnú duchovnú prax
  • jedná tak ako hovorí
  • nenájdeme u neho narcisizmus ani egomániu
  • vyhlasuje sa za nasledovníka, viac ako za vodcu
  • vie sa prispôsobiť, ale nekompromituje princípy
  • dáva dôraz na zodpovednosť
  • uznanie za výsledky posúva na svoj tím
  • stará sa aj o nezasvätených a iných žiakov
  • prijíma a trénuje ďalších lídrov
  • je šťastný keď ostatní uspejú
  • motivuje a podporuje všetkých
  • posúva ďalej štafetu leaderstva
  • má silnú chuť do spievanie svätého Mena
  • vytvára a udržiava zdravé a bezpečné prostredie na načúvanie a ospevovanie
  • dáva útočisko ostatným
  • je schopný pracovať s – alebo pod niekým iným

 

 

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

97980