Podstata a jej forma (11. kapitola)

Preklad 11. kapitoly z knihy Nevyslovené prekážky na ceste k Bhakti od Purnačandra Goswamiho. (Ďalšie kapitoly budú nasledovať postupne ako ich preložíme).
Tieto texty sú odbornejšieho charakteru, a pre začiatočníkov môže byť celkový kontext a špecifické výrazy náročné.
Články sú určené pre praktizujúcich jogínov, a obzvlášť pre členov hnutia Haré Krišna – ISKCON, keďže sa zaoberajú fenoménmi, ktoré z tohto hnutia po odchode jej zakladateľa Šrílu Prabhupádu robia sektu, odkláňajúcu sa od védskych princípov Sanatana-dharmy, jej zakladateľa a predošlých duchovných učiteľov. Keďže mám medzi nimi ale mnoho priateľov, ktorí sa snažia byť úprimní, nasledujúce preklady sú určené práve pre nich ako aj pre zvedavého čitateľa. Obdobné princípy sú uplatniteľné na akékoľvek náboženstvo, cirkev, alebo hierarchické spoločenstvo.
Autor knihy Purnačandra Goswami bol žiakom Šrílu Prabhupádu, ktorý sa (okrem ďalších úprimných duchovných učiteľov) snažil v hnutí o nápravu a preto publikoval túto knihu.

 

Obsah:

Úvod a 1. kapitola – Zásady oddanosti

2. kapitola – Bhakti je nezávislá

3. kapitola – Sloboda a dôvera

4. kapitola – Autorita a sloboda

5. kapitola – Slepé nasledovanie + Zložky vzdelávania

6. kapitola – Tvorivá energia – Kriyā-śakti

7. kapitola – Sám sebou vo varṇāśrama-dharme

8. kapitola – Emócie a impersonalizmus

9. kapitola – Úloha emócií

10. kapitola – Inštitucionalizmus – Tekutý odpad

11. kapitola – Podstata a jej forma

 

 

Podstata a jej forma

 

„Všetka sláva nezlomnému priebehu zábav Śrīlu Prabhupādu v tomto svete! Všetka sláva jeho pevnému umiestneniu, ktoré je spoľahlivejšie než samotné obiehanie Slnka na oblohe! Všetka sláva tiež jeho transcendentálnej inteligencii, ktorú využil v kázaní a zmenil tak svoje spôsoby na Kṛṣṇov pokyn, s cieľom priniesť najlepšie možné výsledky v odovzdávaní vedomia Kṛṣṇu neochotným podmieneným dušiam. Nech jeho hnutie pre vedomie Kṛṣṇu pokračuje v odzrkadlovaní týchto dvoch síl: zmeny a vytrvalosti.“ (Satsvarūpa dāsa Gosvāmī, Śrīla Prabhupāda-līlāmṛta, zväzok 4, strana 260)

Problematiku podstaty a jej formy môžeme ilustrovať na príklade šálky mlieka. V tejto analógii je šálka formou a mlieko podstatou. Mlieko je veľmi chutné a zdravé. Dá sa piť aj priamo z kravy, takže jeho existencia alebo spotreba nie je na šálke závislá.

Podstata je na svojej forme nezávislá. To isté však nemôžeme povedať o opaku. Forma je závislá od podstaty, a nemá bez nej v skutočnosti žiaden zmysel ani funkciu. Bez nej forma vysychá a umiera, rovnako ako struky ryže uschnú po tom, čo je ryža extrahovaná. Forma je napriek tomu užitočná v kombinácii s podstatou a často pomáha v jej uskladnení, prevoze a distribúcii. Nie každý pije mlieko priamo z kravy, takže nejaká nádoba je užitočná.

Podstatu a jej formu môžeme pozorovať v takmer každom aspekte ľudského života. Keď sa napríklad muž a žena idú vziať, nádherne sa oblečú, pozvú svojich priateľov a príbuzných a majú obrad. Podstatou obradu je ich láskyplný vzťah. Obrad má tento vzťah iba posilniť.

To isté môžeme povedať o obrade zasvätenia medzi guruom a jeho žiakom. Prospech z takéhoto transcendentálneho obradu môže byť minimalizovaný v prípade, že sa žiak zameriava viac na zovňajšok a myslí si, že s jeho novým sanskritským menom je spoločensky akceptovaný či dokonca nadradený ostatným. A ak sa guru cíti úspešný na základe toho, že dal svojmu žiakovi meno a korálky bez tréningu v siddhāntesādhane, redukuje samotnú podstatu a zlacňuje túto posvätnú ceremóniu.

upanīya tu yaḥ śiṣyaṁ veda-madhyāpayed dvijaḥ
sankalpaṁ sa-rahasyaṁ ca tam ācāryaṁ pracakṣate

Ācārya nie je iba ten, kto udeľuje posvätnú šnúru, ale je osobou, ktorá trénuje svojich žiakov v obetách a učí ich dôvernému významu Véd. Podľa svätých autorít je takýto duchovný učiteľ ācārya.“ (Manu-saṁhitā 2.140)

Na to, aby sme dokázali rozlíšiť medzi menej podstatnými detailami a tým, čo je skutočne podstatné, potrebujeme inteligenciu. Jej nedostatok je ilustrovaný v nasledujúcom príbehu:

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna žena, ktorá svedomite chystala svadbu pre svoju dcéru. Počas obradu však pribehla do centra zhromaždenia mačka. „Och nie!“ pomyslela si matka. „Čo mám robiť?“ Zahliadla košík, bez váhania ho schmatla a zakryla ním mačku, nerušene pokračujúc v obrade. Po rokoch mala jej dcéra svoju vlastnú rodinu a nastal čas pre svadbu jej vnučky. Prípravy boli opäť bohaté, no jej dcéra cítila, že niečo nie je v poriadku. Potom jej zišlo na um: „Ach áno, spomínam si, že na mojej svadbe dala matka do košíka mačku.“ Našla teda mačku, zakryla ju košíkom a obrad pokračoval. Odvtedy jej rodina dodržiavala túto tradíciu.

Tendencia niesť formu bez podstaty je vždy prítomná, pretože použiť šablónu z minulosti je jednoduchšie, než pracovať s vlastnou inteligenciou a aplikovať princípy v prítomnosti.

Mnoho z nás je pochopiteľne opatrných robiť nejaké úpravy, pretože nám Śrīla Prabhupāda zakázal čokoľvek meniť, keďže poznal našu špekulatívnu a vynaliezavú povahu. To, čo Śrīla Prabhupāda ustanovil nepotrebuje zmenu – musíme to nasledovať. Napriek tomu však existuje potreba aplikovať jeho učenie použitím našej inteligencie, aby sme doplnili detaily na základe podstaty a všeobecného prístupu, ktorý nám dal. Premýšľaví starší členovia našej Spoločnosti nás môžu viesť. Miesto pre zlepšenia je obzvlášť relevantné, ak existujú spory, nejednota a odcudzenie. Musíme sa na našu organizáciu i na seba samých pozrieť a rozumne upraviť to, čo blokuje našu cestu vpred.

 

ISKCON – Telo a duša

Śrīla Prabhupāda raz povedal: „ISKCON je moje telo.“ Z duchovného hľadiska neexistuje rozdiel medzi telom a dušou. Preto sa ISKCONskí členovia domnievajú, že ISKCON od Prabhupādu nie je odlišný. Platí to iba v prípade, že sú jeho členovia na duchovnej úrovni, ktorá je udržiavaná pokynmi Śrīlu Prabhupādu. Takže pokiaľ dodržiavame Prabhupādove pokyny a reprezentujeme jeho vôľu, ISKCON je Prabhupādovým telom. Ak však členovia ISKCON-u nenasledujú jeho pokyny a teda nie sú na duchovnej úrovni, existuje rozdiel medzi súčasným ISKCON-om a Śrīlom Prabhupādom. Inými slovami môže prísť deň, keď ISKCON prestane byť ISKCON-om.

Nasledujúci citát slúži pre lepšie pochopenie vyššie uvedeného:

„Súčasné hnutie pre vedomie Kṛṣṇu nie je odlišné od zábav Śrī Caitanyu Mahāprabhua, ktoré vykonával, keď bol osobne prítomný, pretože stále nasleduje rovnaké zásady a vykonáva rovnaké činnosti.“ (Cc. Antya 5.88, význam)

Tvrdenie, že neexistuje rozdiel medzi zábavami Caitanyu Mahāprabhua a hnutím pre vedomie Kṛṣṇu, nie je vyslovené bezpodmienečne a z rozmaru. Práve naopak, jednota je založená na tom, že sú nasledované rovnaké zásady a vykonávajú sa rovnaké činnosti. Prabhupāda nenapísal, že hnutie pre vedomie Kṛṣṇu a zábavy pána Caitanyu sú totožné bez ohľadu na situáciu alebo na to, či nasledujeme alebo nie. Medzi týmito dvoma situáciami je priepastný rozdiel.

Pochopenie tohto bodu je dôležité, pretože v opačnom prípade môžu povstať zvláštne idey. Napríklad si niekto môže myslieť: „ISKCON je Prabhupāda a Prabhupāda je dokonalý, takže ISKCON je tiež dokonalý. Ja som jeho členom a teda som takisto dokonalý.“ Na základe tejto domnienky môžu povstať rozmanité formy bezohľadného správania v mene Prabhupādu alebo ISKCON-u. Dúfajme, že nikto týmto spôsobom nepremýšľa. Pointou je, že by sme sa mali sústrediť na podstatu, nie jej formu. Všetko sa potom vráti na správne miesto.

Śrīla Prabhupāda tiež raz povedal, že Pán Jagannātha môže v budúcnosti opustiť chrám Purī a prísť do ISKCONského chrámu v Purī. Pán Jagannātha nie je nútený ostať v tom pradávnom a nádhernom mandire, ak Mu oddaní nebudú slúžiť s láskou a konať tak, ako majú. Pán zostáva iba tam, kde je čistota a oddanosť. Podobne ani guru či Kṛṣṇa nie sú povinní ostať v nejakej inštitúcii len preto, že nesie ich mená. Chrám Jagannātha Purī nesie takisto meno Pána Jagannātha.

Niektorých čitateľov môže táto predstava sužovať a vskutku by i mala. Môže tiež oddaných podnietiť, aby nasledovali pokyny a náladu Śrīlu Prabhupādu. Takéto nasledovanie potom zaistí, že budeme môcť udržať to, čo nám Prabhupāda zanechal, a že nebudeme samoľúbi, mysliac si, že keď konáme v mene ISKCON-u bude všetko garantované a nič sa nemôže pokaziť. Takéto myslenie je tupé a sektárske.

Prirodzene povstáva ďalšia otázka: „Čo je podstatou ISKCON-u?“ Potrebovali by sme ďalšiu knihu na to, aby sme túto otázku mohli plne zodpovedať, pretože podstatou ISKCON-u je čistá oddaná služba Najvyššej Osobnosti Božstva, pričom pokyny Śrīlu Prabhupādu na túto podstatu ukazujú. Zopár zásad bhakti som už v tomto diele spomenul. Veda bhakti je tou najjemnejšou vedou, pretože pojednáva o duši, duchovnej slobode a duchovnej láske. Nespočetne mnoho kníh je potrebných na jej vysvetlenie.

V úvode som ISKCON prirovnal ku rieke Yamunā, pretože oboje ponúkajú Pánovu milosť veľkému množstvu ľudí. V súčasnosti sa očakáva, že sa v riekach usadí odpad, ako i vo väčšine organizácií. Śrīla Bhaktisiddhānta Sarasvatī Ṭhākura si takisto prežil takéto inštitučné znečistenie. Toto znečistenie je vonkajšie a dostane sa do organizácie skrze jej vlastných členov, často nevedomky. Cítim, že väčšina oddaných chce zlepšiť súčasnú situáciu v ISKCON-e a sú pripravení upraviť detaily, aby sme mohli napredovať. Zlepšenie vyžaduje inteligenciu a realizáciu spoločne s úprimnosťou a čestnosťou.

Ak máme rovnaký cieľ – potešiť gurua a Gaurāṅgu – tak budeme celkom iste napredovať, hoci i pomaly. Cítim nádej, v opačnom prípade by nemalo zmysel písať túto knihu. Ako napredovať? To už nie je tak jasné. Tieto body snáď ostatných prinútia sa viac zamyslieť nad našimi potrebami.

ISKCONská rieka oplýva jemným vnútorným mechanizmom samočistenia. Hoci neexistuje žiadna zrejmá infraštruktúra tejto vnútornej očisty, nejakým spôsobom sa skutočne dokáže očistiť. V súčasnosti to vyzerá, že sa tlak hromadí a buble v celej rieke – pohyb k očiste. Ak zreteľne pochopíme rozdiel medzi podstatou a jej formou, bude pre nás jednoduchšie prehľadávať hocičo, čo z nej vzíde.

Znova hovorím, forma nie je zlá. Je to výborná pomoc, ak so sebou nesie podstatu. To je práve význam výboru GBC (Governing Body Commision). Tento GBC koncept bol daný naším najvyšším paramahaṁsom, Śrīlom Bhaktisiddhānta Sarasvatī Ṭhākurom, pretože chcel, aby podstata pokračovala aj v budúcnosti. Avšak takisto si uvedomoval, že zriadené kostoly alebo organizácie môžu podstatu pokaziť.

„Myšlienka organizovanej cirkvi v pochopiteľnej podobe vskutku značí koniec živého hnutia. Veľké cirkevné organizácie sú hrádze a priehrady, ktorých cieľom je zadržiavať prúd, ktorý však nemôže byť zastavený žiadnymi takýmito zámermi… Rovnako nemôže existovať žiaden pozemský aranžmán, ktorý by ľuďom umožnil permanentné udržanie popularity duchovného života v tejto svetskej rovine.

 

Pôvodný účel svetových cirkví nemusí byť vždy nežiadúci. Zatiaľ však žiadna stabilná náboženská štruktúra s cieľom inštruovať masy nebola úspešná. Najvyšší Pán, Śrī Kṛṣṇa Caitanya, v súlade s učením písem každému učiteľovi večného náboženstva nariaďuje vzdať sa akejkoľvek konvenčnej konformity. Neznamená to však, že mechanické prijatie nekonvenčného života z niekoho urobí vhodného učiteľa náboženstva. Pre ovládnutie vrodenej svetskosti podmienených duší sú usmernenia nevyhnutné. Žiadne mechanické usmernenie však nemá zmysel, aj keby bolo vykonané pre tento účel.

 

Bona fide duchovný učiteľ nie je produktom žiadneho mechanického systému a ani mu nie je naklonený. Takisto ani žiaden systém v jeho rukách nemá šancu zdegenerovať do nejakej bezduchej štruktúry. Iba prosté nasledovanie fixných doktrín a liturgií nemôže človeku priniesť skutočného ducha doktrín či liturgií.“ (Śrīla Bhaktisiddhānta Sarasvatī Ṭhākura, esej The Harmonist, Január 1932)

Śrīpāda B.R. Śrīdhara Dev Gosvāmī vraví:

„Organizácia je potrebná len k tomu, aby rozširovala pravdu medzi ľudí s cieľom pomôcť im. Sama o sebe nemá žiadnu hodnotu. Taká organizácia, ktorá medzi ľudí distribuuje niečo zdravé, je vítaná. No naopak, ak v distribúcii pravdy a v plnení svojich povinností zlyhá, potom vyjde nazmar, spácha samovraždu.“ (Follow the Angels)

Organizácia ISKCON môže poskytnúť mnoho výhod. Jej najväčšou prednosťou je, že umožňuje silné a strategické kázanie: priťahuje nových členov na všetkých úrovniach a z rôznych životných ciest. ISKCON je médiom prinášajúcim vedomie Kṛṣṇu ľuďom na celom svete. Poskytuje tiež oddaným rôznorodé duchovné zamestnania vrátane fariem, škôl, reštaurácií, uctievania Božstiev, obsiahlej literatúry, spoločnosti oddaných, obrovských festivalov, podnikateľských príležitostí a medzinárodných a miestnych kongregácií. Dokonca i oddaní, ktorí sa pridali k iným Gauḍīya Vaiṣṇava organizáciám, oceňujú rozsiahle kázanie ISKCON-u.

Väčšina z nás túži vidieť, ako sa vedomie Kṛṣṇu šíri do každej dediny a mesta, pretože to je túžba Śrī Caitanya Mahāprabhua. V celej histórii Vaiṣṇavizmu sme však zatiaľ prvá generácia Vaiṣṇavov, ktorí kážu na globálnej úrovni a nie je to jednoduchá úloha. Kázanie na Západe je v akejkoľvek podobe bojom. Sme postavení navyše pred problém toho, že musíme využiť medzinárodnú organizačnú infraštruktúru ako platformu pre tradičný Vaiṣṇavizmus – kráčame po tenkom ľade.

Môžeme preto očakávať problémy. A ako by toho nebolo málo, tak aj náš milovaný Śrīla Prabhupāda nás opustil pomerne skoro. Takmer všetci starší vodcovia v ISKCON-e mali vtedy zhruba 25 rokov a vzali si na ramená skutočne ťažké bremeno a zodpovednosť. Niektorí prijímali žiakov už po siedmych rokoch bhaktisādhany. Mali by sme byť primerane k tomu tolerantní a dospelí, zároveň by sme však mali vedieť rozlišovať a nebyť naivní vo vzťahu k našim autoritám (3) – to je prirodzená povaha Vaiṣṇavu.

Narahari Sarakāra Ṭhākura nám radí takto: „Nikto by nemal hľadať chyby na Vaiṣṇavoch, či už kvôli ich správaniu alebo činnostiam. Aká osoba je prostá vplyvu Kali-yugy? Koho správanie a činnosti sú dokonalé a čisté?“ (Śrī Kṛṣṇa-bhajanāmṛta, verš 39)

Stále však môžeme mať pochybnosti o tom, či inštitúcia plní ideály jej zakladateľa. Je to rovnaká inštitúcia či len jej odraz? Inými slovami, ak sa Yamunā znečistí do takej miery, že kontaminácia je neúnosne nápadná – je to stále Yamunā? Alebo je to len znečistenie pokropené troškou vody z Yamuny? Mal by verný nasledovník stále podporovať inštitúciu, ktorá sa priveľmi znečistila? To je otázkou subjektívneho názoru a toho, do akej miery sa znečistila.

Tí kritickejší z nás stratili všetku nádej a ostávajú k ISKCON-u pripútaní len nominálne, ak vôbec. Ostatní pociťujú, že iba prechádzame ťažkým obdobím rastu, že sa už-existujúce omyly pomaly naprávajú a že sa situácia postupne zlepšuje. A napriek všetkému sa však stále nájdu aj ľudia, ktorí si myslia, že je všetko v úplnom poriadku.

Keby som sa mal zaradiť do jednej z týchto troch kategórií, vybral by som si tú druhú, pretože v sebe mám stále nádej. Napriek tomu musím povedať, že hoci sa hýbeme tým správnym smerom, rýchlosť nášho pokroku je bolestivo pomalá a spôsobujeme tak mnoho oddaným, vrátane nášho zakladateľa-ācāryu, zbytočné ťažkosti. Tieto ťažkosti sa viažu k mnohým faktorom. Avšak jeden veľmi dôležitý faktor je sektárska inštitucionálna pýcha, ktorá je úzko spätá s autoritárstvom a zameriava sa priveľmi na formu.

Sektárska inštitucionálna pýcha je len ďalšou formou pýchy a je založená na premise, že sme nezničiteľne absolútni a tak sa aj prezentujeme. „Som centrum všetkého. Preto mi slúžte. Som nositeľom Pánovej autority. Poďte skrze mňa. Nemôžete Ho dosiahnuť iným spôsobom.“ Avšak ani Śrīla Prabhupāda sa takto neprezentoval, ani si to nemyslel. Skutočne cítil: „Nie som kvalifikovaný. Nemám žiadne dobré vlastnosti. Všetko, čo som dokázal je jednoducho zásluhou toho, že som nasledoval pokyny môjho Guru Mahārāja.“ Śrīla Prabhupāda bol a je v skutočnosti absolútny, ale nemyslel si to o sebe. Často sa pýtal na názory a rady ostatných predtým, než v situácii pokročil. Rozhodnutia robil až po dôkladnom zvážení všetkého.

Keď Śrīla Prabhupāda navštívil Štokholm, dával prednášku o štyroch triedach ľudí: brāhmaṇi (prvá trieda ľudí), kṣatriyovia (druhá trieda ľudí), vaiśyovia (tretia trieda ľudí) a śūdrovia (štvrtá trieda ľudí). Jeden študent v publiku sa postavil a vyzval Prabhupādu: „Sedíte tak vysoko a ste krásne ozdobený kvetinami. Myslíte si, že ste prvotriedny muž, čo?“

Śrīla Prabhupāda bol ticho. Chvíľu sa nič nedialo. Oddaní boli znepokojení. Prabhupāda povedal polohlasom: „V skutočnosti nie som prvotriedny muž. Som piatotriedny muž, pretože slúžim každému.“ Spoza jeho okuliarov sa mu skotúľala slza po líci.

To, čo povedal, myslel hlboko vážne; bol služobníkom všetkých. Nikdy sa nepokladal za kvalifikovaného. Tomu študentovi potom povedal: „Ak mám nejakú kvalifikáciu, tak iba tú, že opakujem posolstvo môjho duchovného učiteľa. Ak bude táto misia úspešná, tak len vďaka milosti môjho duchovného učiteľa. Ak bude toto hnutie pre vedomie Kṛṣṇu vo svete úspešné, tak len vďaka tomu, že nasledujeme princíp gurua a Gaurāṅgu.“

Śrīla Narahari Sarakāra Ṭhākura sa vyjadruje podobne:

„Potom, čo v tejto Kali-yuge prestanú byť manifestované transcendentálne zábavy Śrī Caitanyu Mahāprabhua a Śrī Nityānanda Prabhua, budú ich sväté osoby predmetom transcendentálneho výskumu a diskusie. V tom čase budú všetky úrovne oddaných (vrátane uttama-adhikārī, madhyama-adhikārī a kaniṣṭha-adhikārī) ustavične v úzkosti. Budú cítiť neistotu vo svojich srdciach, či pochopili večné pravdy oddanej služby správne.“ (Śrī Kṛṣṇabhajanāmṛta, verše 3,4)

Cítiť sa neisto je pre pokorného Vaiṣṇavu v moderne praktizovanom Gauḍīya Vaiṣṇavizme prirodzené. Individuality majú rôzne názory, a preto by sme mali byť tolerantní pri tvorení vlastných názorov na kazateľské metódy alebo na Vaiṣṇavov.

Pre tých, ktorým podstata chýba, je závislosť na forme úmerne nevyhnutná.

Tento koncept platí aj pre náš vzťah so Śrīlom Prabhupādom; ak sme s ním pevne spojení a máme s ním zabezpečený vzťah, môžeme sa prispôsobiť alebo si aspoň vypočuť odlišné myšlienky od mnoho rôznych ľudí, aj keby mali byť nekonvenčné. Nebudeme zavrhovať Vaiṣṇavov len preto, že majú odlišné názory alebo preto, že opustili našu organizáciu. Mohli mať na to pádne osobné dôvody. Stále však môžu byť aj iné dôvody, pre ktoré sa im vyhýbame. Všetky rozhodnutia a názory by napokon mali byť postavené na princípe gurua, sādhua, śāstier a zdravom rozume. Všetko a všetci musia byť predvedení pred tieto zdroje pravdy. Ak pred nimi budú úspešní, zaslúžia si uznanie.

 

Zameranie sa na podstatu

Každý skutočný Vaiṣṇava má nejaké realizácie a má potenciál dobre radiť ostatným. Podstatu nájdeme všade, nezávisle na jej forme či podobe. Podstatu môžeme vyhľadať aj na tých najnepravdepodobnejších miestach, čo nás prinúti byť pozornými a bystrými k vôli a posolstvu Pána.

Tuhosť a nekompromisnosť vzniknú, ak nebudeme vyhľadávať vo všetkom podstatu (1). Budeme si myslieť, že sme už všetko dosiahli. Pán odchádza v momente, keď získame túto mentalitu. Gosvāmīovia si nikdy nemysleli, že si Pána podmanili.

Vždy hľadali:

He rādhe vraja-devīke ca lalite he nanda-sūno kutaḥ śrī govardhana-kalpa-pādapa-tale kālindī-vane kutaḥ:

 

„Ó, Rādhārānī! Ó, Lalitā! Ó, syn Nandu Mahārāja! Kde ste všetci? Ste len na hore Govardhana, alebo pod stromami na brehoch rieky Yamunā? Kde ste?“

My, ale aj naši vodcovia musíme túto náladu nasať a vstrebať ju v našom každodennom živote, aby sme nikdy nedovolili samoľúbosti usadiť sa. Keď sa budeme vnímať ako služobníci Pánových služobníkov a budeme v našom kázaní a duchovnom živote vždy smerovať k Nemu a vyhľadávať Ho, dospejeme k nášmu najcennejšiemu cieľu a priblížime sa tak bližšie k láske k Pánovi.

Podstatou je milovať Pána. ISKCON je iba formou, no silnou formou. Ak sa budú jeho členovia zameriavať na podstatu, tak aj ISKCON ako forma bude automaticky prosperovať. Zameriavať sa na podstatu vyžaduje pevnú vieru, nad úrovňou kaniṣṭha. Preto by sme mali kázať a praktizovať vedomie Kṛṣṇu, nie vedomie Organizácie. Masér sa zameriava na masáž svalov, a tým pádom automaticky masíruje aj kožu. Ak sa však bude zameriavať iba na kožu, jeho práca bude neúplná, pretože podstatou masáže je uvoľniť svaly.

Všetky náboženstvá bojujú s týmto problémom – ich členovia sa postupne viac a viac zameriavajú iba na formu. Kresťania prijímajú príbeh Adama a Evy v Rajskej záhrade ako historický fakt. Navyše úplne zabúdajú na celú pointu toho príbehu, a tak sa snažia užívať si tento dočasný svet. Pán ponúkol Adamovi a Eve celú záhradu na to, aby si užívali – celú až na zakázané ovocie, ktoré je tradične uvádzané ako jablko. Eva bola ovplyvnená diablom v podobe hada a pokúšala potom aj Adama. Tento príbeh zachycuje nepopierateľné pravdy, mali by sme však pozerať aj ďalej za príbeh, aby sme pochopili podstatu v ňom obsiahnutú.

Keď si otvoríme Bhagavad-gītu, nájdeme v nej rovnakú pravdu. „Na počiatku stvoril Pán všetkých bytostí generácie mužov a polobohov spoločne s obeťami Viṣṇuovi a požehnal im: ‚Buďte šťastní z tejto obety, pretože jej vykonanie vám prinesie všetko žiaduce pre šťastný život a dosiahnutie oslobodenia.‘“ (Bg. 3.10)

Pán nám ponúkol tento hmotný svet, v ktorom môžeme žiť, a ktorý si môžeme užívať – s tým, že prijmeme náš podiel v súlade s Jeho usmerneniami. Ak si však vezmeme viac ako potrebujeme, berieme si práve to zakázané ovocie. To je zásada īśāvāsya – všetko patrí Kṛṣṇovi. Diabolský had je náš vlastný chtíč, ktorý k nám šepká v podobe vlastnej mysle: „Len poď. Vezmi si ešte. Ty si predsa ten, kto si užíva. Veď prečo by si obmedzoval svoj zmyslový pôžitok?“

V Biblii síce môžeme nájsť pravdu a podstatu, no tie sú často prehliadnuté alebo nepochopené. Podobne aj my máme mnoho právd, extrémne cenných právd, ktoré môžu byť takisto nepochopené. Prabhupāda to nazýval „kostolníctvo.“

Prabhupāda: „Nechce žiadne zlepšenie. Chce, aby to zostalo ako…. Ako taký profesionálny kostol, chrám.“

Oddaný 1: „Sú viac priťahovaní vonkajšou formou, ktorú už majú.“

Prabhupāda: „Nie, nie. Ja to nazývam kostolníctvo. Kresťanstvo, kostolníctvo.“

Oddaný 1: „Kostolníctvo.“ (smeje sa)

Oddaný 2: „Môže tiež stratiť svoju pozíciu, keďže nemá žiadne poznanie.“

Prabhupāda: „Takto to funguje všade. Títo naši Indovia, ich nezaujíma Boh. Zaujíma ich nejaké požehnanie, aby sa tak mohli zlepšiť v ich hmotnej pozícii.“

(Ranná prechádzka, 28.2.1973, Jakarta)

„…Potom sa staneš madhyama-adhikārī, pokročilý oddaný. Tak ako títo ľudia, či už v Indii alebo tu, oni zostávajú kostolníkmi, chodia do kostola bez akéhokoľvek pochopenia. Preto to upadá. Kostoly sa zatvárajú. Podobne, ak sa ani vy nebudete udržiavať vo vhodnej kondícii na kázanie, všetky vaše chrámy po čase zaniknú.“ (Ranná prechádzka, 12. December, ’73, LA)

Aby sme sa udržali vo vhodnej kondícii na kázanie, musíme sa zameriavať na podstatu vedomia Kṛṣṇu, ktorou je nikdy nezabúdať na Kṛṣṇu a vidieť tak Kṛṣṇu všade. Kṛṣṇa je Najvyššia Absolútna Pravda. Stelesňuje najvyššiu absolútnu lásku, najvyššiu absolútnu krásu a najvyššie absolútne poznanie. Z toho vyplýva, že aj organizácia, ktorá používa Jeho meno, musí reprezentovať tieto Jeho kvality.

Ak sa budeme zameriavať na podstatu, na Absolútnu Pravdu, tak aj ISKCON bude plný pravdy. Ak sa budeme zameriavať na formu, potom už ISKCON taký nemusí byť.

Inými slovami, nemali by sme akceptovať pokrytectvo v akejkoľvek podobe, aj keby bolo prezentované pod hlavičkou ISKCON-u alebo ovinuté v šafrane.

Toto zlepšenie (zameriavanie sa na skutočnú podstatu) našu Spoločnosť udrží nažive. Prabhupāda nám prišiel dať Absolútnu Pravdu, krásu, lásku a slobodu, a my by sme v tom dávaní mali pokračovať ďalej. Bez nich nemôžeme používať Kṛṣṇovo meno (3), pretože Jeho meno a podoba ich zahŕňa. U toho, kto úprimne spieva Jeho mená a s oddanosťou Mu slúži, sa rozvinie absolútna pravdivosť, krása, láska a sloboda.

————————————————————————————————————————————————————————————————————————————–

  1. Vyhľadávanie podstaty vo všetkom má svoje limity. Musíme striktne nasledovať vlastnú guru-paramparu, svojho ādi-gurua alebo zakladateľa-ācāryu. Sādhuovia vo Vṛndāvane dodržiavajú nepísané pravidlo: môžu občas načúvať aj z iných zdrojov a všetkým vzdávajú rešpekt, nikdy sa však nezrieknu vlastného gurua alebo parampary.
  2. (pozn. red.) – Prirovnanie kázania k boju, v súvislosti s nevyzretosťou svojich žiakov, ktorí boli veľmi mladí a nie obzvlášť pokročilí na posty „guruov“, ilustruje Prabhupáda v tomto citáte: „Väčšina z vás duchovne poklesne. V skutočnosti som nedal sannyas nikomu z vás, ale som vo vojne s máyou, materiálnou energiou a potrebujem na túto misiu nejakých lídrov. Medzi vami nikto kvalifikovaný nie je, ale niekto to robiť musí. Týmto spôsobom aj v skutočnej vojne, vyberiete každého piateho muža a dáte mu hodnosť poručíka. V skutočnosti je to pešiak, ale spravíte ho poručíkom na deň, aby viedol v tejto krízovej situácii. Chápte ale, že nie ste dostatočne pokročilí na tento boj a väčšina z vás padne. “ (Konverzácia so Šrílom Prabhupādom, 1. júla 1976, New York). Aj z tohto dôvodu Purnacandra Goswami apeluje na oddaných, aby neboli naivní ohľadom úrovne guruov v ISKCONe.
  3. “Ten, kto nenasleduje princípy čistého vaišnavizmu, nemôže kázať tieto princípy v pozícii autority. Je to škodlivé a zakázané ācāryami, Sanātanom Gosvāmīm. Keď niekto vraví, „Veď čo hrozí? Predsa spieva Hare Kṛṣṇa…“ Nie, nemôže spievať. Je to iba predvádzanie spievanie. Nefunguje. Preto neplatí, že „Ktokoľvek spieva, je priaznivé načúvať,“ nie, Sanātana Gosvāmī vraví, „Nie, nemáme načúvať“ (Izbová konverzácia s Bhurijana dasa a žiakmi – 1. júl, 1974, Melbourne)

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

96867