fbpx

Prví kresťania boli prenasledovaní za vieru v reinkarnáciu

Určite ste už niečo počuli či čítali o reinkarnácii. Na tomto blogu je toho popísaného už dosť, ale vedeli ste napr. že reinkarnácia sa nachádzala aj v kresťanstve?

Pomerne vyčerpávajúci článok som publikoval ešte dávnejšie a nájdete ho tu – Reinkarnácia z pohľadu kresťanskej dogmy. Vysvetľujem v ňom porovnania filozofie Véd a ranného kresťanstva.

V tomto dnešnom článku sa však pozrieme bližšie na históriu toho, ako boli kresťania za vieru v reinkarnáciu prenasledovaní cirkvou, ktorej sa to vonkoncom nehodilo do ich manipulácie a plánov. Všetko začalo tým, že ju cirkev odstránila z kresťanského učenia.

Napriek tomu, že reinkarnácia je zmienená aj v Biblii a Starom zákone, moderné kresťanstvo doteraz zaobchádza s doktrínou reinkarnácie, ako keby ju Ježiš nikdy neučil, alebo akoby v ňu ranná cirkev už v minulosti neverila.

Spojitosť samotného Ježiša a Véd či východných učení je pritom veľmi zaujímavá. V Bhavishya-Puráne je dokonca jeho príchod predpovedaný tisíce rokov pred tým ako sa zjavil.

 

Politika vo viere

História zaznamenáva, že raná kresťanská cirkev verila v reinkarnáciu a cestu duše späť k Bohu. Táto doktrína však bola odsúdená cisárskym dekrétom asi 500 rokov po Kristovej smrti. Cisár Justinián v roku 545 A.D. bol schopný uplatniť plnú moc Ríma a jeho autoritu, aby zastavil vierouku o reinkarnácií. Donútil vládnucich kardinálov, aby navrhli pápežský dekrét, ktorý tvrdil, že každý kto verí, že duše pochádzajú od Boha a k Bohu sa vracajú, bude potrestaný smrťou.

 

V dekréte stálo:

„Ak niekto presadzuje bájnu pre-existenciu duší a bude presadzovať monštróznu obnovu, ktorá z neho vyplýva, nech je naň uvalená anatéma.[Exkomunikácia alebo zavrhnutie] (Anatémy proti Origenovi, pripojené k dekrétom Piateho Ekumenického Koncilu, 545 nl., v Nikaia a Post-Nicéjsky Otcovia, 2d ser., 14: 318).”

Významný teológ menom Origenes písal okolo roku 250 nl. o pre-existencii duše. Učil, že hlavným zdrojom duše bol Boh a že duša putovala späť k jednote s Bohom po mnohých životoch. Učil, že Kristus nám ukázal, kým sa môžeme stať. Po stáročia to bol mainstreamový kresťanský pohľad, ale o 300 rokov neskôr sa stal veľkým problémom a takáto viera sa potom stala ilegálna, pretože cisár Konštantín veril, že pre Ríšu je nebezpečné veriť v reinkarnáciu.

V šiestom storočí sa cisár Justinián a pápež Vigilius nezhodli na tom, či by učenie Origena malo byť odsúdené ako kacírstvo. Pápež podporoval učenie ako v súladné s učením Ježiša mesiáša. Cisár bol odhodlaný odstrániť túto vieru aj napriek tomu, že pápež a cirkev v reinkarnáciu verili. Skutočnosť, že doktrína reinkarnácie bola súčasťou kresťanskej teológie viac ako 500 rokov avšak na cisára vplyv nemala.

Cisár Justinián chcel, aby Origenove spisy a učenia boli odsúdené a zničené, ale pápež Vigilius odmietol podpísať pápežský dekrét odsudzujúci Origenovo učenie o reinkarnácii. V dôsledku svojej neposlušnosti cisár nechal pápeža zatknúť a uväzniť. V roku 543 Justinián zvolal Piaty Generálny Koncil Cirkvi a povedal Pápežovi, že podpíše akúkoľvek doktrínu o ktorej rada rozhodne. Cestou tam, pod dozorom, pápež utiekol, aby nebol nútený odsúdiť Origenove spisy. Cisár nariadil rade, aby pokračovala napriek pápežovmu odmietnutiu zúčastniť sa. (Niektorí religionisti však tvrdia, že nešlo o Piaty Ekumenický Koncil v roku 553, ako je často uvádzané, ale miestny Domáci Synod v Konštantínopole (544-6)).

Justinián bol presvedčený vysoko postavenými kardinálmi, že nie je v záujme impéria, aby Origenove spisy boli naďalej kopírované a distribuované. Silná skupina kardinálov a biskupov vysvetlila, že ak by každá duša predtým existovala s Bohom, potom to, že Kristus prišiel od Boha nebolo ničím špeciálnym. Títo kardináli presvedčili cisára, že ak si ľudia uvedomia, že sú Božími deťmi, môžu začať veriť, že už nepotrebujú cisára, ani platiť dane, alebo poslúchať Svätú cirkev. Zdôvodňovali, že iba Kristus prišiel od Boha a že Boh stvoril nové duše v čase počatia a iba Svätá cirkev mohla doviesť tieto duše k Bohu. Bez ochrany impéria alebo vedenia cirkvi by boli všetci ľudia odsúdení byť navždy odrezaní od Boha v pekle.

Táto doktrína bola pre cisára prijateľná. Hneď ako Justinián pochopil politické nebezpečenstvo obsiahnuté v Origenovom učení, zvyšok bola už jednoducho práca cisára, ktorý robil to, čo bolo v jeho najlepšom záujme. Koncil, ako ho nariadil cisár, vytvoril štrnásť nových anatém a prvá odsúdila reinkarnáciu a koncepciu, že duše existovali s Bohom.

 

Koniec reinkarnácie a začiatok večného utrpenia

Cisár okrem toho, že požadoval, aby biskupovia zavrhli náuku o univerzálnej obnove, zvlášť naliehal, aby dali do kliatby aj náuku, “že hriešni ľudia a diabli budú nakoniec zbavení svojho utrpenia a opäť umiestnení vo svojom pôvodnom postavení.”

V gréčtine táto náuka totiž uvádza: “Svätá cirkev Kristova učí , že večný aeonian (ateleutetos aionios) život je cnostným, a večný (ateleutetos) trest hriešnym.”

Justinán prekrútil význam slova aionios a namiesto významu „obdobie“ ho vykladal ako „večnosť“. Pokiaľ údajný aionios označuje večné trvanie, pôvodná náuka by k nemu nepridávala silnejšie slovo ateleutetos. Skutočnosť ukazuje, že ešte koncom šiesteho storočia predchádzajúce slovo neznamenalo večné trvanie.

Justiniánovi by iba stačilo poradiť sa so svojím súčasníkom Olympiodórom, ktorý o tejto téme písal, a vysvetľoval pôvodný význam. Vo svojom komentári k Aristotelovej Meteorologike, 8, hovorí:

“Nepredpokladajte, že duša je trestaná v Tartare nekonečne veky. Duša nie je potrestaná pre potešenie pomstychtivého božstva, ale kvôli náprave. My však hovoríme, že duša je potrestaná po aéonsku dobu a nazývame jej život a jej prisúdenú dobu trestu jej aéonom.”

Synod takto odhlasoval pätnásť pravidiel, medzi ktorými bola už spomenutá kliatba na tých, ktorí veria v reinkarnáciu, ako aj na tých, ktorí veria, že peklo nie je večné.

Zaujímavosťou však je, že cirkev zavrhuje i monizmus (vo Védach princíp advaita), ktorý s touto témou úzko súvisí:

  • “Pokiaľ niekto hovorí, že všetky rozumné bytosti vytvoria jednotu, pričom ich podstata a individualita bude odstránená spolu s ich telom, a taktiež ich vnímanie bude jednotné, a že v tej bájnej obnove budú len nahé, rovnako ako existovali v tej pre-existencii, ktorú nezmyselne zaviedli, nech je prekliaty.”

V tomto bode sa ako-tak trafili, keďže idea monizmu alebo splynutia s Bohom je naozaj ezoterická špekulácia. Viac na túto tému v článku – Čo určite nie je duchovno.

Z praktického hľadiska boli reinkarnácia a karma zakázané, pretože boli zneužívané pod vplyvom gnostického monizmu podobne ako ich zneužili nacisti v modernej dobe k útlaku založenom na pôvode, kaste, či triede (otroctvo), pohlavie (ženy) a veku (starí ľudia, deti, zabíjanie postihnutých nenarodených detí, či plodov, atď.). Vzťah monistickej gnózy k devocionálnemu kresťanstvu bol rovnaký ako vzťah hindiuistickej Šankarovej advaity k devocionálnému vaišnavismu. Bola to hlavná ideologická opozícia, ktorú sa cirkev snažila potlačiť celé storočia, ale nikdy celkom neuspela. Neskôr sa stala jedným zo zdrojov New Age. S vedomím tohto historického pozadia môžeme pochopiť silnú reakciu cirkvi na knihu a film “Šifra Majstra Leonarda” (Da Vinci Code), ktoré prezentujú staré gnostické názory.

Celý spor bol očividne viac politický a praktický ako teologický. Napr. koncept pre-existencie duše je zmienený v Jeremiášovi 1:5 a v Efezskom 1:4. Zjavenie 3:12 uvádza: “Toho, kto zvíťazí, učiním stĺpom v chráme môjho Boha, a nevyjde viac von (…).” [Kto sa vráti do kráľovstva Božieho, už ho nikdy neopustí.]

To učí taktiež Bhagavad-Gíta 8.15,16 :

„Tie veľké duše, oddaní yogīni, ktorí ku Mne dospeli, sa nikdy nevrátia do tohto pominuteľného strastiplného sveta, lebo dosiahli najvyššiu dokonalosť.

Všetky planéty v tomto hmotnom svete, Brahmalokou počnúc a najnižšou planétou končiac, sú miesta opakovaného rodenia sa a smrti. Ten však, kto dosiahne Moje sídlo, ó, syn Kuntī, sa už viac nenarodí.“

alebo aj 8.21:

„Vedāntisti večnú realitu opisujú ako neprejavenú a nehynúcu. Je známa ako najvyšší cieľ a kto ju dosiahne, ten sa už nikdy nevráti — to je Moje zvrchované sídlo.“

15.3-4:

„Na tomto svete nie je možné postihnúť jeho pravú podobu. Nik nevie, kde začína, kde končí a kde má svoj základ. Tento pevne zakorenený strom materializmu musí človek zoťať mocnou zbraňou nepripútanosti. Preto nech vyhľadá miesto, odkiaľ sa po jeho dosiahnutí už viackrát nevráti a kde sa odovzdá Najvyššej Božskej Osobnosti, z ktorej už od nepamäti všetko vyviera.

15.6:

Moje zvrchované sídlo nie je ožiarené ani Slnkom ani Mesiacom, ani ohňom či elektrinou. Tí, ktorí ho dosiahli, sa nikdy nevrátia do tohoto hmotného sveta.

0 Komentárov Zanechať komentár →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.