V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
– Veríš v život po pôrode?
– Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
– Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
– To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
– No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
– Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak než sme zvyknutí tu.
– Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
– No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
– Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?
– No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
– Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
– No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť, ako spieva alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme…
