Teória všetkého: 1. diel – Pracuj, pracuj, pracuj, užívaj si, zomri.

Toto je prvý článok zo série poznámok, ktoré som začal písať pred pár týždňami na FB Reinkarnácia.sk. Momentálne ich je 7, a môj odhad je, že ich bude spolu cca. 20, aby bola táto „teória všetkého“ viacmenej kompletná. Ak mi to čas dovoľuje, tak sa mi darí písať aj viac článkov za týždeň a potom ich ešte editujem a upravujem, aby som s nimi bol viac či menej spokojný. Sem na blog budem pridávať vždy v nedeľu už skompletizovaný článok, a toto je teda prvý z nich.

 

Ilúzia materialistického života

Žijeme zo dňa na deň a čas veľmi rýchlo plynie. Dnešná hektická doba, ktorej dominuje materializmus nám v tom nepomáha, práve naopak. Základné životné otázky, ktoré si výnimočne ľudia kladú, ostávajú nevyjasnené, pričom väčšina si ich ani nedáva. Už dávno zabudli, že ešte stále nevedia, prečo sa vlastne oplatí žiť.

Bežné povinnosti spojené so zarábaním peňazí pohlcujú väčšinu času. Je to zabezpečenie základného pudu sebazáchovy akými sú jedlo, strecha nad hlavou, spánok, atď. Po tomto obdivuhodnom otrokárskom výkone, kde bežne ľudia robia to, čo ich ani nebaví, ale prosto musia, sú prirodzene sfrustrovaní a unavení. Nevedia sa dočkať voľného času, kedy môžu konečne “žiť” – teda vypnúť a otupiť sa tak, aby zabudli na bezútešnú realitu, ktorá ich obklopuje deň čo deň.

Tento voľný čas podaktorí ľudia prespia, aby si vynahradili prílišné pracovné tempo počas týždňa, iní zas idú do druhého extrému a snažia sa vykompenzovať si zabitý čas v práci tým, že opakovane podliehajú prehnanému zmyslovému pôžitku v podobe alkoholu, drog, parties, či pozeraním seriálov, prejedania sa a pod.

Keď skončil víkend a ty sa musíš na pár dní rozlúčiť so svojim „skutočným“ ja.

V tom lepšom prípade, tí, ktorí sú ako tak mentálne vyrovnaní, trávia svoj voľný čas s rodinou, kultivujú svoje hobby či talent. To je tiež forma zmyslového užívania, ale odohráva sa viac na mentálnej úrovni. Iní si zas radi užívajú intelektuálne – rôznymi filozofiami, politikou, predstavami, umením. Aj zdanlivé zmyslové odriekanie v podobe sebazlepšovania a prísneho či asketického režimu má za cieľ viac možností zmyslového užívania si v budúcnosti. Všetko je to v prvom rade o nás a našom egocentrizme. Aj naša práca, rodina, vzťahy a filozofia sú len nástroje na dosiahnutie tohto cieľa.

Takto materialisticky založený človek žije povedzme osemdesiat rokov. Z nich sme prvých dvadsať rokov deti a príliš veľa si toho okolo seba neuvedomujeme. Posledných dvadsať rokov to tiež nie je žiadna výhra a vnímanie a myslenie nám pomaly, ale isto odchádza. Ostáva nám teda prostredných štyridsať rokov, z ktorých väčšinu strávime v práci a veľa času na rozmýšľanie o zmysle života nemáme. Je to teda pár rokov na zaslúženom dôchodku, keď máme skutočne čas venovať sa sebarealizácii. Napriek tomu, aj veľkú časť tohto času ľudia zväčša premrhajú pred televíziou alebo inými nezmyselnými činnosťami.

Otázkou je, či je toto život, ktorý chceme, alebo sme si na neho len zvykli a zmierili sa s ním, lebo nepoznáme nič viac. Aký to má zmysel? To, že niečo robia všetci, nemusí znamenať, že je to správne. Obzvlášť, keď vidíme, že väčšina ľudí nie je šťastná, asi niekde bude závažný systémový problém.

„Materialisti zamestnávajú svoje zmysly veľmi obtiažnou a namáhavou prácou a v noci trpia nespavosťou, pretože im ich inteligencia neustále narúša spánok rôznymi mentálnymi špekuláciami. Všetky ich plány sú nakoniec zmarené smrťou. Aj veľkí mudrci musia kolovať v tomto hmotnom svete, pokiaľ sa odvrátia od cesty sebarealizácie.“ Śrímad Bhagavatam 3.9.10

V skutočnosti toho hmotného šťastia nie je až tak veľa, ako si ľudia nahovárajú. Popri všetkej ťažkej práci, strese, problémoch, utrpení spôsobeného našim vlastným telom, mysľou, vzťahmi, ako aj od iných ľudí a prostredia, sú momenty šťastia skôr zriedkavé záblesky. A aj to sa nedá hovoriť vyslovene o nejakej blaženosti, skôr o chvíľach, keď akurát nijak zvlášť netrpíme. Práve nemusíme ísť do práce, na úrad, sme zdraví, nič nás nebolí, nemáme žiadne neodkladné povinnosti, nie sme pohádaní a zhodou okolností nám všetko vychádza. Toto je považované za materiálne “šťastie”. Obvykle však netrvá dlho.

Život materialistu sa tak dá prirovnať k topiacemu sa, ktorý neustále bojuje o vlastné prežitie. Je zmietaný v oceáne tohto sveta, kde prekonáva jednu vlnu za druhou, ktorá ho vždy potopí pod hladinu. Keď sa mu čas od času podarí na pár chvíľ nadýchnuť sa, zažíva pocity takzvaného šťastia. A keď získa nejakú istotu v podobe dreveného brvna, ktorého sa môže chytiť, to sa po čase rozpadne a musí hľadať druhé.

 

Śríla Prabhupáda vysvetľuje, ako Védy popisujú takýto život:

„Hmotný život sa nazýva pavarga, pretože sme tu nútení zakúšať päť rôznych stavov utrpenia, ktoré vyjadrujú slabiky pa, pha, ba, bha a ma. Pa znamená pariśrama, “veľmi ťažká práca”. Pha je phena alebo “pena z úst”. Niekedy vidíme napríklad koňa, ako má z ťažkej námahy na ústach penu. Ba znamená byarthatā, “sklamanie“. Napriek tomu, že toľko drieme, nakoniec nás čaká sklamanie. Bha znamená bhaya alebo “strach”. V hmotnom živote sa neustále nachádzame v planúcom ohni strachu. Nikto nevie, čo sa môže stať. A konečne ma znamená mṛtyu teda “smrť”. Keď sa pokúšame zbaviť sa týchto piatich stavov — pa, pha, ba, bha a ma — dosiahneme apavargu, oslobodenie od trestu v podobe hmotnej existencie.“

 

Užívanie zmyslov

Boli by ľudia konečne šťastní, keby nemuseli byť tak dlho v práci a mali viac času na „užívanie si“? Boli by naplnení, keby si mohli viac uspokojovať zmysly a myseľ? Lebo vyzerá to tak, že pointa zarábania peňazí je, aby človek nemusel robiť a mohol konečne „žiť“. Pokiaľ jeho naplnenie nie je samotná práca, ale to sú vzácne výnimky. Dá sa to overiť jednoducho tak, že si položíme otázku, či by sme tú istú prácu, ktorú robíme teraz, vykonávali aj, keby sme mali na účte milióny eur. Pokiaľ by to tak bolo, asi by sa väčšina z nás na tú svoju vykašľala.

Predstavme si teda, že by sme si mohli len užívať zmysly, a celkovo robiť to, čomu dnešná doba robí toľkú reklamu. Sľubuje to pomyselné šťastie, po ktorom každý tak šialene baží. Chodiť na luxusné dovolenky, jesť vyberané jedlá, mať veľa sexu, pekný dom, drahé auto. Skúste si teraz predstaviť, že to už máte, a nie jeden deň, ani týždeň, ale je to pre vás štandard. Čo by ste robili okrem toho? Obzvlášť, keby ste konečne narazili na limity vlastného fyzického a mentálneho užívania? Pretože, akokoľvek je človek bohatý, stále zje len zopár sandwichov, vypije pol litra džúsu (alebo vodky) a aj ten sex je značne limitovaný a únavný. Myslíte si, že ľudia, ktorí takéto možnosti užívania majú, sú reálne šťastní? Možno tušíte, že nie, aj, keď samozrejme robia všetko preto, aby to tak vyzeralo (obzvlášť na Instagrame).

Zmyslové užívanie funguje najlepšie iba ako predstava. Keď nakoniec k nemu dôjde, nebýva to až taká sláva a sú s tým spojené značné komplikácie. A keď ľudí takéto “užívanie” až tak reálne nenapĺňa, aspoň nech im ostatní závidia a myslia si, že áno.

Väčšinou pociťujeme uspokojenie, keď niečo dostaneme alebo dosiahneme. Po chvíli tu ale už len „máme“, zisťujeme, že nám to nezabezpečilo to, čo sme od toho pôvodne naivne očakávali (šťastie). Preto hľadáme stále niečo ďalšie a ďalšie.

„Dúfam, že raz každý zbohatne, stane sa slávnym a získa všetko o čom sníval, aby zistil, že to nie je odpoveď.“

Konieckoncov, aké množstvo takzvaného šťastia sa dá vyžmýkať z tohto hmotného tela a mysle? Obzvlášť, keď vieme, že opakovaním nejakého druhu užívania sa to užívanie vytráca, ako keď žujete žuvačku a jej chuť je stále slabšia a slabšia? Rovnako, asi by vás nebavilo počúvať dookola celý život stále iba jednu a tú istú pesničku. Alebo v dnešnej dobe tak zriedkavé – mať jedného stáleho partnera.

Háčik je v tom, že tieto uspokojenia sú závisle na samotných zmysloch tohto tela a predstavách našej mysle, a sú nimi limitované. Keďže je ale toto jediná forma uspokojenia materialistu a nič iné nepozná, je s tým ako tak zmierený.

 “Pôžitky zrodené zo styku so zmyslovými predmetmi sú zdrojom strastí. Majú počiatok a koniec, a múdry v nich nenachádza potešenie.” Bhagavad-Gíta 5.22 (viac tu)

Akýkoľvek druh hmotného užívania robíme opakovane, zhnusí sa nám a je po čase zdrojom utrpenia. Máte takú skúsenosť? Na tomto je založený celý re-KLAMNÝ priemysel, a tak principiálne funguje tento materiálny svet. Na pracom prášku musí byť čas od času znova nálepka NOVÉ/NEW! A aj keď vieme, že je to stále to isté, a aj ten iPhone 7, ktorého získanie bolo kedysi stelesnením nájdeného šťastia, je dnes zdrojom frustrácie. Naša nová dočasná múza je iPhone X. A tak dookola.

Počas mladosti sa nám zdá, že to užívanie je ľahko dostupné a v podstate to je na začiatku tak. Mladé telo dokáže „produkovať“ zmyslové uspokojenie veľmi ľahko. Podobne, ako keď zmačknete čerstvo namočenú špongiu a hneď z nej tečie voda. Čím je ale človek starší, tým to je ťažšie, až s postupom veku túto suchú špongiu žmýkate enormne silno, aby ste z nej dostali čo len malú kvapku. Je to podobné ako s drogovo závislými. To, čo im najskôr prináša uspokojenie, je neskôr zdrojom ich najväčšieho utrpenia. Vekom naše telo a jeho zmysly slabnú, ale hmotné túžby ostávajú stále rovnaké, ba ešte horšie, sú oveľa chamtivejšie, keďže sme ich celý život živili. Je to ako snažiť sa uhasiť oheň tým, že do neho budeme liať benzín. Cieľom potrieb by malo byť odstrániť ich, nie ich neustále živiť, či dokonca zväčšovať. Je tragické vidieť ako starí ľudia trpia frustráciou, pretože by si chceli užívať, ale už to prosto nejde. Starci berú tabletky na potenciu, len aby mohli mať sex, ideálne s mladými dievčatami. Aj na smrteľnej posteli v nemocnici, keď takýto materialista zbadá mladú sestričku či doktorku, do poslednej chvíle je zužovaný silnými túžbami užívať si, aj keď je v úplne zničenom zúboženom tele.

Keby sa nám naše zmysly odvďačili, ostali spokojné a dosiahli sme stály kľud, to by bolo iné. Bohužiaľ, sú nevďačné, podsúvajú nám veci, ktoré nás nedokážu vnútorne naplniť a stále si pýtajú viac a viac. My im vždy naletíme a aj keď žijeme v tom, že nám slúžia, slúžime práve my im. Materialisti sú presvedčení, že ich sloboda spočíva v tom, že môžu byť nerušene otrokmi toľkých vecí. Viac v článku 4 usmerňujúce zásady slobody.

V skutočnosti sme otroci zmyslov nášho tela, ktoré sa nikdy nedajú trvale uspokojiť a toto je skutočný motív všetkého, čo ako materialisti robíme. Preto drieme v práci ako otroci.

A aj keď nemusíme už drieť ako osly za kúsok výplaty, za ktorú si kúpime trocha zmyslového pôžitku a máme voľno, stále robíme to isté, čo vyhľadávajú aj psi a mačky. Jedenie, spanie, sex. Človek sa tieto primitívne činnosti ale naučil robiť veľmi sofistikovaným spôsobom a vydávať to za niečo civilizované. Sex na 20.000 eurovej posteli v najdrahšom hoteli je stále len to isté čo robia prasatá a pôžitok z toho sa nelíši. Teda, áno, lebo prasatá si užívajú viac. Okrem toho spánok na takejto posteli nie je o nič hlbší ako majú líšky v norách. A tak by sa dalo pokračovať.

Materialistický život je, teda, nakazený vážnou chorobou zvanou chtíč. Pokiaľ sa naše chtivé túžby nenaplnia, musíme sa o ne snažiť stále dookola, znova a znova, dokonca život za životom. Tieto túžby nie sú ale nikdy uspokojené. Na druhej strane, keď je niekto spokojný vo svojom vnútri, môže byť šťastný bez ohľadu na čokoľvek externé. Človek potrebuje užívanie si a zábavu iba, aby zakryl svoju materialistickú šialenosť. Keby bol vnútorne vyrovnaný, nepotreboval by to. Mohol by len tak nerušene sedieť a sledovať ako tečie rieka a byť spokojný.

Pokiaľ je však niekto hnaný svojimi zmyslami, ktoré nikdy nejdú uspokojiť, zvlášť jazykom a genitáliami, musí vďaka tomu prijať rolu otroka rodiny, spoločnosti atď. a podstupovať to život za životom, kým sa toho finálne nevzdá.

 

Užívanie mysle

Viacerí si teraz asi povedia, že ich neovláda materializmus, lebo im stačí, keď idú do prírody, sú s rodinou, na túre v Tatrách a podobne. To považujú za niečo nemateriálne, často dokonca duchovné.

Samozrejme, nie sú to také „hrubé“ formy užívania ako samotné jedenie, chľastanie, sex, spánok atď. Stále ide, ale o užívanie mysle (ktorá sa dá považovať za ďalší zo zmyslov), a ktorá sa tiež vie presýtiť. Nehovoriac o tom ako veľmi je prelietavá. Jeden deň sa jej páči niečo (alebo niekto), ale na druhý to už nemusí platiť. Každý má s prelietavosťou svojej mysle, jej náladovosťou a nenásytnosťou určite dosť vlastných skúseností.

“Živé bytosti v tomto materialistickom svete žijú podmieneným životom a ťažko bojujú so šiestimi zmyslami, vrátane mysle.” Bhagavad-gíta 15.7.

Týmto spôsobom dnešná spoločnosť dvojnohých zvierat zvaných ľudia ešte pridáva rôzne mentálne a intelektuálne variácie, špekulácie, politiky a -izmy. T.j. filozofie ako nacionalizmus, kapitalizmus, komunizmus, liberalizmus, až po pseudonáboženstvá a ezoteriku. Keď nás už nebaví užívať si ako jednotlivec, tak chceme niekam patriť, užívať si výmeny názorov, bojovať proti iným ideológiám atď.

Pointa je, ale stále tá istá a v konečnom dôsledku nás nič z toho dlhodobo neuspokojuje. Myslíme si, ale, že áno, lebo málokto pozná aj niečo viac. Zriedkavo sa niekto zaujíma o hlbší zmysel života. Buď sú ľudia príliš unavení rozmýšľať, alebo ich to nezaujíma a hľadanie krátkodobého pôžitku je pre nich viac ako hľadanie pravdy a zmyslu.

Dnešná konzumná kapitalisticko-ateistická spoločnosť túto povrchnú mentalitu iba podporuje, pretože to jej vedúcim otrokárom vyhovuje. Neustále užívanie si zmyslov a mysle ovčanov zaručí, že sa kolesá spoločnosti neprestanú otáčať. Pravda, spravodlivosť alebo spiritualita to zabezpečiť nedokážu. Práve naopak. Keby si ľudia uvedomili, že ich pravá identita nie je toto hmotné telo a nemusia byť závislí na materialistickom matrixe, celý systém by padol. A s ním aj tí, ktorí ho vedú a udržujú ľudské bytosti v nevedomosti.

 

Ilúzia hmotného šťastia

Moje duchovné bádanie a neskôr táto stránka a blog vznikli práve preto, že v istom bode života som si povedal, že musí existovať niečo viac. Jednoducho sa neuspokojím s odpoveďou, že dnešná spoločnosť a to, čo nás učia odmalička rodičia a škola, je smer, akým by sa mala ľudská bytosť uberať. Toto slepé hnanie sa za fatamorgánou tzv. hmotného pôžitku nebude môj konečný cieľ života. Mal som po hmotnej stránke užívania dosť, často až príliš, a napriek tomu som sa cítil čím ďalej vnútorne vyprahnutejší a frustrovanejší.

Ľudia nie sú len stroje na primitívne žmýkanie zmyslov. Keby to tak bolo, bolo by to veľmi smutné. V princípe by sme boli len zhluky mŕtvej hmoty, ktorá sa v dôsledku nejakého pradávneho výbuchu náhodne usporiadala tak, aby sa neskôr mohla len rozmnožovať a ako parazit vykorisťovať všetko okolo seba, či už individuálne alebo skupinovo, aby potom zanikla… Pojmy ako slobodná vôľa, láska, priateľstvo by neboli viac než len elektrické impulzy a chemické reakcie tejto ľudskej egoistickej baterky. Zhrnutie týchto myšlienok nájdete v mojej brožúrke  –  https://reinkarnacia.sk/nova-brozurka-o-tom-ako-najst-stastie/, ako aj v samostatnom článku, ktorý bude patriť do tejto série.

Možno to podaktorí vnímate podobne. Celý tento život pripomína jeden veľký otáznik o tom kto vôbec sme, prečo sme sa tu narodili a čo bude potom. Medzi tým je to len šialený závod za vidinou údajného hmotného šťastia. O ňom síce stále počúvame, vídame v TV alebo na Instagrame, ale reálne ho nikto nežije. Alebo poznáte snáď niekoho, kto je naozaj šťastný, nemá strach, netrpí, nemusí prežívať sklamania, a môže si povedať, že všetky jeho túžby sú naplnené? Že už nič nepotrebuje? A netrápi ho ani, že zostarne a príde o všetko vrátane tohto tela a bude ho musieť opustiť, vrátane svojho domova, manželky, rodiny a majetku?

Niekto si povie, “ale veď toto je predsa život”. Na jednej strane, áno, toto sú znaky materialistického (psieho) života, s ktorým sa môžeme buď zmieriť, dožiť tých pár desiatok rokov, ktoré mimochodom ubehnú rýchlejšie ako by väčšina čakala. Starší ľudia by o tom mohli veľa rozprávať. A potom proste „zaniknúť“. Pravdepodobne stále nenaplnení, zo samotnej podstaty fungovania zmyslov a mysle, a hladujúci po niečom, nevedno čom.

Väčšina spoločnosti sa rozhodla túto realitu úplne ignorovať. A tým, ktorí pred realitou neutekajú či už vierou v konzumný materializmus, konzumné náboženstvo, ezoterikou alebo pomocou omamných látok, ostáva jediné – ďalej hľadať Absolútnu Pravdu. Musí to mať predsa nejaký vyšší zmysel a existovať aj iná, skutočná pekná realita, ktorá funguje na vznešenejších princípoch. Túto pravdu by sme mali hľadať, kým ju nenájdeme. Nie je náhoda, že prirodzene túžime po tom byť naplnení šťastím, netrpieť, byť nesmrteľní, a mať plné vedomie a poznanie. Či nie? Pokiaľ sme len mŕtva hmota, ako sa nám to snažia nahovoriť, prečo sa potom bránime starobe, utrpeniu a smrti? Prečo sme prirodzené zvedaví a dokážeme jednať aj nesebecky a cítiť lásku?

Dobrou správou je, že pre skutočne inteligentných ľudí existuje spôsob ako sa z tohto matrixu dostať raz a navždy. Stačí len chcieť a byť odhodlaný to dokázať. Bohužiaľ, v dnešnom svete je to možno jeden z tisíc kto sa o to vôbec zaujíma, a z tých, ktorí sa o to zaujímajú. to možno sotva jeden z tisíc aj dosiahne. Šanca tu ale je.

„Tie ľudské bytosti, ktoré sú schopné dôkladne analyzovať skutočnú situáciu v hmotnom svete, sa obvykle dokážu postupne oslobodiť z nepriaznivého života založeného na hmotnom pôžitku.“ Śrímad Bhagavatam 11.7.19

V ďalšom článku si napíšeme niečo viac o tom, čo to vlastne je teda to “duchovné”. Alebo ešte presnejšie, čo tým určite nie je, aj keď sa za to vydáva.

 

 

 

0 Komentárov Zanechať komentár →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.