Ako nebyť ovcou

Výskumný projekt vedcov Univerzity Leeds potvrdzuje, že skutočne mnohí ľudia majú sklon správať sa ako ovce, to znamená neúmyselne nasledovať dav, ako keby nedokázali rozmýšľať sami za seba…

Tento sklon môže byť v určitých situáciách prirodzene aj užitočný – napríklad pri projektovaní tokov chodcov na miestach s hustou premávkou –, veľa nádeje pre ľudstvo to však nevzbudzuje 😛

Zo štúdie vyplynulo, že už malá časť päť percent stačí na to, aby stanovila smer, ktorým sa dav ľudí začne uberať, zostávajúcich 95 percent ich nasleduje bez toho, aby si uvedomili, o čo ide.

Profesor Krause a jeho doktorand John Dyer uskutočnili rad experimentov, v ktorých dobrovoľníci išli po skupinách cez veľkú halu. Niektorí ľudia z príslušnej skupiny dostali pokyny, kadiaľ majú ísť. Účastníci nesmeli navzájom komunikovať, ani nesmeli vedome ovplyvňovať ostatných. Vo všetkých prípadoch sa ukázalo, že ostatní nasledovali inštruované osoby a vytvorili štruktúru pripomínajúcu zástup, ktorá sa sama organizuje (alebo stádo oviec, ak vám je toto označenie milšie).

 

„Každý z nás sa už niekedy ocitol v situácii, v ktorej ho dav strhol so sebou“, hovorí profesor Krause. „V našom projekte však bolo zaujímavé to, že účastníci na konci rozhodli jednotne, aj keď sa nesmeli navzájom rozprávať, ani dorozumievať gestami. Účastníci si dokonca ani nevšimli že ich ktosi viedol.“

To už naháňa strach. To sme skutočne také stádové zvieratá, že niekoľkým „informovaným“ dovolíme, aby nás viedli bez toho, aby sme čo i len tušili, o čo tu ide? Zdá sa však, že to je žiaľ naozaj tak, pretože koľkí z nás prostredníctvom priateľov alebo komerčných médií naleteli na podfuky všetkých možných druhov, či už ide o pyramídové hry, materialistický svetonázor alebo politické pokusy o zastieranie. Zjavne veríme prakticky všetkému, alebo to aspoň slepo tolerujeme, pokým sa nám to podsúva s dostatočnou spoločenskou dôveryhodnosťou.

Človek môže toho spraviť dosť veľa na to, aby nežil iba ako stádové zviera, ale tešil sa z naplneného a zaujímavého života. Nasleduje niekoľko základných vecí, ktoré stádové zvieratá spravidla neurobia:

 

Povedzte si, čo od svojho života očakávate

Počas mojej 25-ročnej činnosti ako učiteľ neurolinguistického programovania (NLP) som položil tisíce otázok typu: Čo chcete? A opäť a opäť sa nestačím diviť, ako málo ľudí vie dať na túto otázku odpoveď. Aké sú vaše prvoradé ciele? Ktorým smerom navigujete svoj život? Kde chcete byť o päť rokov? Najčastejšia odpoveď: Neviem. Veď uvidíme. Maximálne jeden z desiatich opýtaných dokáže s istotou a presne odpovedať, napríklad takto:

  • Moje tri najdôležitejšie ciele v súčasnosti sú…
  • Za päť rokov bude môj život vyzerať inak, a to takto…
  • Hlavné prekážky na mojej ceste sú tieto…
  • Na dosiahnutie svojho cieľa, musím si vypracovať nasledujúce schopnosti…

Nikto nedokáže predpovedať budúcnosť, ale v mnohých ohľadoch je lepšie, vedome smerovať do zvolenej budúcnosti, ako „čakať, čo sa stane“. Ak si svoje ciele nezvolíte sami, urobia to za vás (či už vedome alebo nevedome) rodina, priatelia, komunita a kultúra. Volá sa to status quo. Nie je žiadnym prekvapením, že status quo nepôsobí práve inšpiratívne.

 

Naučte sa robiť vedomé, komplexné rozhodnutia

Mnohé naše rozhodnutia nie sú dobre premyslené. Rozhodnutia a motivácia sa skladajú z vizuálnych, auditívnych a kinestetických (pocitovo orientovaných) fenoménov. To sú tehličky, z ktorých sa skladajú mentálne procesy. V prípade zlých, impulzívnych a v neposlednom rade neskôr ľutovaných rozhodnutí často chýba niektorá z týchto tehličiek. Robíme impulzívne rozhodnutia, bez zváženia ostatných možností (nedostatok auditívneho). Robíme emocionálne rozhodnutia, bez zváženia ostatných možností (nedostatok vizuálneho a auditívneho). Alebo sa zacyklíme v myšlienkových slučkách bez riešenia (nekonečný vnútorný dialóg bez pocitu, ktorý by nás vyzýval k činu).

Vo všetkých týchto prípadoch sme vydaní na milosť či nemilosť vôle ostatných, pretože nám chýba základ pre únosné rozhodnutia. Ak nedokážeme sami robiť a analyzovať riešenia, je celkom možné, že za bernú mincu považujeme analýzu druhých. Ak máme sklon k emocionálnym rozhodnutiam, vystavujeme sa riziku, že padneme za obeť niekomu, kto nás dokáže dotlačiť do konkrétneho pocitového stavu. Ak svoje myšlienky nedokážeme ukončiť s pocitom sebaistoty, robíme možno skrátka to isté, čo robia všetci ostatní, aby sme sa dostali z tejto vnútorného nekonečného cyklu.

Je pozoruhodné, že v našom systéme vzdelávania sa nevyučuje, klásť si ciele a robiť rozhodnutia. Pretože tie pomáhajú, vytvoriť základ skutočného charakteru a osobnosti – a chránia nás pred nadmernou závislosťou od predstáv alebo názorov iných.

Robte svoje rozhodnutia za použitia všetkých tehličiek a s jasne stanoveným cieľom pred očami. Vtedy nebude hroziť, že sa z vás stane stádové zviera.

Nespoliehajte sa však na mňa. Premyslite si to.

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár