História Véd

Ako sa zjavili Védy? Aký je ich pôvod a história? Ako boli rozdelené a prečo nám védska literatúra dáva na výber rôzne duchovné cesty?

Existujú dva spôsoby, ktorými môžeme odpovedať na tieto otázky:

 

Jedným z nich sú teórie súčasných učencov a historikov, a druhým sú tradičné vysvetlenia, ktoré uvádza védska literatúra.

 

Mnoho historikov zastáva názor, že to boli práve Árijci, ktorí napadli Indiu v druhom tisícročí pred n.l., a práve oni boli zakladateľmi indickej kultúry a védskej tradície. Tvrdia, že Árijci prišli z južnej časti Ruska a priniesli so sebou  svoje védske rituály a zvyky.

Spochybňujú to však archeologické nálezy z miest Harappa a Mohenjo-Daro, ktoré môžu pochádzať až spred 3 a pol tisíca pred n. l. Niektoré vytesané znaky ukazujú jogínov, ktorí meditujú, rovnako ako mnoho postáv podobných pánovi Šivovi. V každodennom uctievaní zohrával dôležitú úlohu chrám, a práve takýto proces predpisujú Védy pre dosiahnutie duchovného pokroku. Objavili sa tiež tradične postavené ohňové oltáre pre ohňové obete, ktoré reprezentujú Boha Višnua.

Ďalším bodom je, že údolie Indus zaberá obrovskú oblasť a kultúrne rysy tejto spoločnosti naďalej prežívali dlhé obdobia, tak ako by predárijský jazyk ľudí údolia Indus, ktorý nie je dnes známy, zanikol bez toho, aby po sebe nezanechal žiadnu stopu svojej existencie? Bolo to práve tým, že v skutočnosti tam žiaden predárijský jazyk nebol. A ak toto je tá časť, kde sa mali údajne árijskí útočníci objaviť, nesúci so sebou védsku kultúru, je logické dospieť k záveru, že žiadna árijská invázia sa neodohrala, aspoň nie tak, ako si niektorí učenci myslia. Je viac pravdepodobné, že tam védski árijci už boli.

 

Väčšina učencov súhlasí s tým, že najstaršie védske hymny sú staršie ako 1500 rokov pred n.l. Niektorí sa však domnievajú, že časti Rig-Védy siahajú do niekoľko tisícročí skôr. To znamená, že to neboli nejakí prisťahovalci, ktorí priniesli so sebou védsku kultúru, pretože prinajmenšom najstaršie védske knihy, ak nie väčšina z nich, existovali ešte pred tým, práve na tomto území.

Poďme logicky zvážiť ďalší bod. Je všeobecne známe, že sa pán Buddha zjavil asi pred 2500 rokmi. Pointou je, že ak Buddha kázal proti Védam (ako je známe), tak Védy už museli v tom období existovať, a práve v oblasti, v ktorej pôsobil, na území terajšej Indie. Skutočný dôvod prečo neprijal Védy je ten, že mnoho vedúcich védskych stúpencov ich už úprimne nenasledovalo, ale zneužívalo. Každý študent histórie vie, že zneužívanie nastáva až potom, keď dochádza k prosperite. Takže ak zhoršenie pred 2500 rokmi dosiahlo také extrémy, aby ľudia prijali Buddhovo učenie, potom je jasné, že táto postupná degenerácia sa diala stovky rokov. Vzhľadom k tomu, že Védy boli vysoko rozvinutou formou filozofie, znamená to, že sa museli rozširovať niekoľko tisíc rokov predtým. Aj z toho môžeme ľahko pochopiť, aké staré musia Védy byť. Navyše, nesmieme zabudnúť na to, že to boli britskí sanskritci a pedagógovia v Indii, ktorí v priebehu rokov 1700 a 1800 ako prví opísali védsku literatúru a kultúru ako niečo barbarské, nižšie a nedávne. Špekulatívnymi spôsobmi sa snažili posunúť datovanie Véd na čo najneskorší dátum.

 

 

Ústna tradícia

 

Védy boli tradované tisíce rokov ústnou tradíciou, a neskôr, na začiatku Kali-yugy sa začali zapisovať do písomnej podoby.

Musíme mať taktiež na pamäti, že po mnoho rokov bola védska literatúra písaná na palmových listoch a bolo nutné robiť ručné kópie. Mohlo tak dôjsť k určitým konvenčným úpravám, na základe čoho si niektorí učenci myslia, že ich pôvod bol mladší. Avšak v prípade Bhagavata Purány,  jej sanskritský text stále obsahuje archaickú formu písania, čo dokazuje jej starobylosť. Napriek tomu anglickí učenci hovoria, že autor tejto Purány musel zámerne používať archaický opis, aby si ľudia mysleli, že bol starším ako v skutočnosti naozaj bol. Skutočnosť, že anglický autor navrhol tento druh teórie v snahe spochybniť jej pradávny pôvod, poukazuje na ich zaujatosť proti starobylosti a autorite védskej literatúry.

Tieto kultúrne predsudky boli výsledkom úmyselného podkopávania a skrytého úmyslu utvrdiť nadradenosť svojich vlastných kresťansko-založených hodnôt, rovnako ako aj pokračovanie koloniálnej nadvlády. Tento zámer zohrával dôležitú úlohu v tom, prečo chceli mať sanskritské texty preložené do angličtiny a kresťanskú Bibliu do sanskritu. Bolo aj obdobie, keď sa mnohí významní profesori považovali za vyššie autority, než boli indickí učenci. Takže odhadovanie zmyslených dátumov bolo bežné, a dodnes sa tieto chybné informácie prepisujú, dokonca do Wikipédie.

Autor P. N. Oak vo svojej knihe Svetové védske dedičstvo píše o márnej snahe určiť vek Véd podľa jazyka: „Snažiť sa určiť vek Véd podľa ich jazyka je veľmi neoprávnené, keď si uvedomíme, že aj v tzv. fyzikálne exaktných vedách majú tieto dátumy rôznych vedcov veľké odchýlky. Napríklad, v závislosti od rôznych geológov uplynulo od konca doby ľadovej 20 000 až 80 000 rokov. Napriek tomu, vedec Avinash Chandra Das predstavil dva rôzne odhady v dvoch vydaniach tej istej knihy. V jednej verzii tvrdí, že územie Rajasthan bolo pod hladinou mora pred 60 000 rokmi, zatiaľ čo sa v inej hovorí, že to bolo len pred 27 000 rokmi. Vzhľadom k tejto neistote dokonca aj vo fyzikálnej vede, filozofické datovanie Véd si nezaslúži žiadnu vážnejšiu pozornosť. Okrem toho je potrebné si uvedomiť, že védsky jazyk nie je svetský ani ľudský, keďže sám o sebe prehlasuje, že „nie je odtiaľto“, a preto meranie jeho veku ľudskými filozofickými dohadmi nemá veľkú výpovednú hodnotu.“ Rôzne vedecké a archeologické štúdie pomerne bežne menia svoje odhady datovania, niekedy aj o státisíce rokov.

Zhrňme si niektoré odhady datovania Véd. Napríklad védsky učenec, neskôr Balasaheb Hardas Nagpur, poukázal vo verejnom prednáškovom cykle v roku 1950 v Pune, že Pundit Patankar z Rajapuru veril, že na základe astronómie sú Védy staré 21 000 rokov. Ďalší vedec, Pán Lele, odhaduje ich vek na 40 000 rokov. Pundit Sudhakar Dwivedy odhaduje, že sú Védy staré 54 000 rokov. Pundit Krishnashastri Godbole pridal ďalších 18 000 rokov k tomuto číslu. Ďalší vedec Pundit Dinanath Chulet veril, že sú Védy staré 150 000 rokov. Ešte jeden učenec, Swami Dayanand Saraswati, zakladateľ organizácie Arya Samaj, zakladá svoje výpočty na základe výpočtu Yugy z védskeho almanachu a prichádza k záveru, že Védy sú staré „niekolko miliónov rokov.“

Samotné Védy však o sebe tvrdia, že boli udelené ľudstvu Bohom na počiatku vesmíru. A to bolo milióny a miliardy rokov dozadu. Taktiež spresňujú, že ani to nie je čas ich vzniku, keďže sa nazývajú Sanatana-dharma, čo  v preklade zo sanskritu znamená Večné-poznanie. Inými slovami, sú večné, a cyklicky sa zjavujú a znova miznú, keď je potrebné obnoviť náboženstvo na danej planéte.

V každom prípade, pokus znevažovať védsku literatúru niektorými anglickými učencami mal iba menší vplyv. V skutočnosti tým, že sa tieto texty prekladali, mnohým významným spisovateľom a básnikom na západe bolo dovolené vidieť a držať tieto vznešené múdrosti védskej literatúry, ktoré vedeli skutočne veľmi zaujať a ovplyvniť človeka. Viacero popredných osobností oceňovalo učenia Véd. Viac v článku – Svetoví myslitelia o Védach.

 

Skutočný pôvod Véd

 

 

Takže odkiaľ Védy pochádzajú? Hoci moderní historici môžu ponúkať svoje meniace sa teórie o tom, ako boli Védy zostavené a kde vznikli, môžeme vidieť, že je to ich pokus ako nájsť zjednodušenou cestou kľúč k pochopeniu védskeho myslenia alebo dokonca spochybňovať hodnotu Véd. Musia však priznať, že ich teórie nie sú stálé, a chýbajú im konkrétne dôkazy pre ich mnohé stanoviská. V skutočnosti má väčšina historikov pocit, že akýkoľvek presne zaznamenaný historický dôkaz siaha iba asi k roku 600 pred n. l., a pred 2500 rokmi sú všetky udalosti a príbehy vzťahujúce sa k písmam iba imaginárnymi mýtami a legendami. To je veľmi úzkoprsý spôsob videnia. Mnoho védskych autorít a sebarealizovaných mudrcov v minulosti prijalo príbehy Mahabharáty, Bhagavad-Gíty a Purán za vecné a taktiež dosiahli vznešené stavy vedomia podľa védskych pokynov pre dosiahnutie duchovnej dokonalosti. Takže najlepší spôsob ako pochopiť históriu a vznik Véd, je jednoducho nechať hovoriť védsku literatúru samú za seba, a overiť si jej platnosť v praxi.

Védska tradícia vraví, že keď Najvyšší Pán stvoril hmotný svet, jeho transcendentálna energia prenikla do každého kúta. Táto duchovná energia bola čistá frekvencia vibrácii, shabda-brahma, v ktorej sa nachádzal Najvyšší Pán. Takýto čistý zvuk sa prejavuje ako mantra Óm, obsiahnutá hláskami ,,A“, ,,U“ a ,,M“. Duchovne vznešení Góswamí z Vrindávanu vysvetlili, že písmeno ,,A“ sa vzťahuje k Najvyššej osobe, Krišnovi (Bhagaván), ktorý je vládcom všetkých živých bytostí na materiálnych a duchovných planétach, a je zdrojom, z ktorého všetko pochádza. Písmeno ,,U“ označuje energiu Najvyššieho a ,,M“ označuje nespočetné živé bytosti. Preto, ómkara (ÓM alebo AUM), je miesto spočinutia všetkého, čo existuje. Všetky veci a javy existujú v rámci tejto svätej vibrácie.

 

Ako je ďalej vysvetlené v Chaitanya-Caritamrte:

 

,,Védsky zvuk vibrácie ómkara, hlavné slovo vo védskej literatúre, je základom všetkých védskych vibrácií. Preto je potrebné prijať ómkaru za zvukové zastúpenie Najvyššej Božskej Osobnosti  a ako prapôvod vesmírneho prejavu“. Cc. Adi – lila, 7. 128

 

Pán Krišna tiež hovorí:

,,Ja som otec tohto vesmíru, matkou, podporou a praotcom. Som predmetom poznania, čistoty a slabikou ÓM. Ja som tiež Rig-veda, Sama-veda a Yajur-veda

Bhagavad-Gíta. 9.17

 

Ďalšie potvrdenie je v Yajur-Vede, (37.7):

„Z tohto Absolútneho Boha, kvôli ktorému ľudia robia rituály, bola vytvorená Rig-veda, Sama-veda. Z nich boli potom vytvorené Atharva-veda a tiež Yajur-veda.“

 

Tieto verše ukazujú, že čistá Absolútna Pravda a čistá duchovná zvuková vibrácia nie sú od seba odlišné, a že Védy sú expanziou tejto Absolútnej pravdy. Vďaka pochopeniu védskeho poznania môžeme pochopiť absolútno. Preto konečný výsledok všetkých duchovných realizácií na základe autority védskej literatúry je pochopenie Najvyššej Bytosti.

Hovorí sa, že pôvodne sa pranava alebo mantra ÓM expandovala do posvätnej Gayatri mantry. Gayatri sa expandovala do nasledujúcich štyroch ústredných veršov Šrímad-Bhágavatamu, zvaných Catur-sloki:

 

„Brahma, som to Ja, Najvyššia Božská Osoba, kto existoval pred stvorením, keď neexistovalo nič len Ja. Nejestvovala ani hmotná príroda, príčina tohto materiálneho stvorenia. To, čo vidíš teraz, som tiež Ja, Božská Osoba, a čo zostane po zničení, budem tiež iba Ja.

Ó Brahma, všetko, čo vyzerá, že má nejakú hodnotu, nie je reálne, pokiaľ to nemá vzťah ku Mne. Vedz, že je to moja iluzórna energia, odraz svetla v temnote.

Ó Brahma, prosím, vedz, že vesmírne prvky vstupujú do vesmíru, ale zároveň do neho nevstupujú; podobne tak aj ja existujem vo všetkom stvorenom, a zároveň som mimo všetko.

Každý, kto hľadá Najvyššiu Absolútnu Pravdu, Božskú Osobu, musí pokračovať vo svojom hľadaní, dokým nedosiahne tento cieľ, za všetkých okolností, vždy a všade, priamo aj nepriamo.“

Šrímad Bhagavatam 2.9.33-36

 

Tieto verše vyriekol Najvyšší Pán Višnu Pánovi Brahmovi v dobe stvorenia a všetky ostatné védske literatúry sa z nich expandovali. Texty Bhagavatamu (Bhagavata Purana) sa považujú za kompletnú expanziu týchto štyroch veršov.

Z tohto môžeme vidieť, aký nesprávny je pohľad niektorých učencov, ktorí si myslia, že védska literatúra bola napísaná obyčajnými ľuďmi v dobe, ktorá zobrazuje postupné evolučné zmeny v náboženskom myslení človeka. Skutočnosťou je, že nám védske poznanie bolo dané Najvyšším, aby sme pochopili tento svet, kto sme,  náš vzťah s Absolútnou Realitou. Pán Krišna v Bhagavatame hovorí:

„Ja ako neobmedzená, nemenná a všemohúca Božská Osoba sídliaca vo všetkých živých bytostiach osobne vkladám védsku zvukovú vibráciu v podobe ómkary do vnútra všetkých živých bytostí. Vďaka tomu je subtílne vnímaná, ako jemné vlákno lotosovej stonky.“

Šrímad Bhagavatam 11.21.37

 

To znamená, že od počiatku sme všetci prirodzene duchovní a naša pôvodná pozícia je plná večného poznania a blaženosti. Účelom védskej literatúry je prebudiť v nás tieto znalosti. Naša duchovná pozícia je veľmi jemnej povahy a nemôžeme urýchliť naše pochopenie tohto poznania úmyselnou manipuláciou našej inteligencie a logiky. Ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné praktizovať védsky systém, aby sme dosiahli tieto výsledky. V tomto procese človek vyvinie schopnosť vnímať to, čo existuje v duchovnej dimenzii. Ako inak by mohol byť človek schopný pochopiť vyššie princípy duchovnej sebarealizácie? Materiálnymi metódami, to nie je možné.

Nasledovné verše jasne poukazujú na shabda-brahmu, duchovné zvukové vibrácie, jestvujúce v Absolútnej Pravde pred jeho stvorením, v priebehu stvorenia, ale aj po zničení tohto hmotného sveta. Preto zdroj všetkého poznania pramení vo védskej literatúre.

 

„Tak ako pavúk vylučuje zo srdca pavučinu a súka ju zo seba ústami, Najvyšší Pán, Božská Osoba, sa prejavuje ako rezonujúci prvotný životný vzduch, ktorý obsahuje všetky posvätné miery védskych veršov, a je plný transcendentálnej blaženosti. Tak Pán z éterického neba svojho srdca vytvára vznešený a neobmedzený védsky zvuk prostredníctvom  svojej mysle, ktorá vymýšľa rozmanité zvuky, ako sú hlásky sparśa. Védsky zvuk sa vetví do tisícov smerov a zdobia ho rôzne písmená šíriace sa zo slabiky Óm: spoluhlásky, samohlásky, sykavky a polosamohlásky. Védy sú tak postupne rozvedené slovnými výrazmi vyjadrenými v rôznych veršových mierach, pričom každá miera má o štyri slabiky viac než tá predchádzajúca. Nakoniec Pán znova vťahuje svoj prejav védskeho zvuku do seba.“

Šrímad Bhagavatam 11.21.38-40

 

Vzhľadom k tomu, že Védy sú prejavom Absolútnej pravdy a existujú večne, Manu-samhita (prvý zákonník pre ľudskú civilizáciu) vysvetľuje, že všetky ostatné doktríny alebo filozofie založené mimo védskeho poznania, sú nedokonalé a pominuteľné. Existujú krátko v histórii a podstupujú neustále zmeny kvôli ľudskej vždy meniacej sa povahe. Môžeme to dnes vidieť v mnohých regiónoch, kde ľudia požadujú zmeny aj v základných pravidlách, napr. manželstvo rovnakých pohlaví, atď.. Preto Manu-samhita hovorí:

,,Všetky tieto tradície (Smriti) a všetky tie opovrhnutiahodné systémy filozofie, ktoré nie sú založené na Védach, neprinášajú žiaden prospech, pretože sú založené len na temnote. Všetky tieto doktríny líšiace sa od Véd, ktoré sa zrodili a čoskoro pominú, sú bezcenné a falošné, pretože pochádzajú z moderného materialistického veku.“ Zákony Manua, kapitola 12, Verš 95-96

Takéto tzv. „moderné filozofie“ sú len poprekrúcanou kombináciou starších filozofií a systémov tradícií. V mene tzv. náboženstva zvádzajú ľudí na cestu materializmu, aby sa sami obohatili. Akékoľvek pozostatky múdrostí, ktoré obsahujú sú len ozveny starobylej védskej tradície. Dokazuje to aj nenáhodná podobnosť mytológií a príbehov, ktoré novšie náboženstvá a tradície prevzali z Véd.

 

Zostavenie Védskej literatúry

 

 

Po vytvorení univerzálnych hmotných prvkov sa Brahma zrodil z Pána Višnua, ktorý je inkarnáciou Boha, a ktorý sa priamo manifestuje v materiálnych zložkách. Brahma je preto prvá živá bytosť vo vesmíre a pomáha tvoriť časť stvorenia, ktorá zahŕňa všetky formy živých bytostí a planetárnych systémov.

Brahma si po narodení nebol istý svojou pozíciou, ani tým, kde sa nachádza. Nebol pri ňom nikto, kto mu mohol podať vysvetlenie, a aj keď sa veľmi dlho snažil zistiť príčinu svojej existencie, neprišiel k žiadnemu záveru.

K podobnému výsledku prídu ľudia, ktorí sa snažia pochopiť vesmír jednoducho pozorovaním vecí skrz ich nedokonalé zmysly a myseľ. Takýmto analyzovaním sveta dosiahnu iba chybný pohľad na veci. Dokonca aj s dobrými nástrojmi ako sú ďalekohľady a mikroskopy tu vždy budú chyby, pretože tieto nástroje iba rozširujú nedokonalé zmysly. Preto Brahma prestal špekulovať a zapojil sa do hlbokej meditácie ovládnutím mysle a sústredil sa na Najvyššiu Príčinu.

Meditoval a praktizoval pokánie po mnoho rokov, a keď s ním bol Najvyšší Pán Višnu spokojný, prebudil v jeho srdci všetky transcendentálne vedomosti a tvorivú silu.

Zo svojich duchovných realizácií manifestuje Brahma Gayatri mantru a  štyri primárne Védy. Toto je potvrdené vo Višnu Puráne, rovnako ako vo Vayu Linga, Kurma, Padma, Markandeya a Bhagavata Puráne.

Pán Višnu učil týmto védskym znalostiam Brahmu a Brahma zase podával toto poznanie iným veľkým mudrcom, ktorí z neho vzišli, počnúc Nárada Munim. Tu sa zrodila ústna tradícia, védske poznanie sa postupne predávalo od jednej osoby k druhej milióny rokov predtým, ako boli spísané a zhrnuté do originálnych Samhít. Védy boli prednášané veľkým svätcom a mystikom, ktorí mali také mentálne schopnosti, že si zapamätali hocičo iba jediným počutím. To by nemalo byť považované za niečo veľmi nezvyčajné, pretože dokonca aj dnes existujú ľudia, ktorí si zapamätajú veľké množstvo informácií. Po tisíce rokov sa Védy starostlivo podávali týmto spôsobom.

 

„Brahma tieto Védy naučil svojich synov, ktorí boli veľkými mudrcmi medzi bráhmanmi a odborníkmi v recitovaní mantier. Tí sa ujali rolí áčaryjov – duchovných učiteľov a predali Védy zas svojim žiakom a synom.

Každá ďalšia generácia žiakov – pevných vo svojich duchovných zásadách a sľuboch – tak v každom cykle štyroch yug získavala tieto Védy skrz žiacku postupnosť. Na konci každej Dvápara yugy boli Védy významnými učencami rozdelené na jednotlivé časti.

Keď veľkí mudrci videli, že sa ľuďom vplyvom Kali-yugy skracuje dĺžka života, sila a inteligencia, prijali inšpiráciu od Najvyššej Božskej Osoby sídliacej v ich srdciach, a systematicky Védy spísali a rozdelili.

Ó brahmána, v súčasnom veku Vaivasvata Manua, požiadali vodcovia vesmíru vedení Brahmom a Šivom, Najvyššiu Božskú Osobu, ochráncu všetkých svetov, aby zachránil náboženské zásady. Ó nanajvýš požehnaný Šaunaka, všemocný Pán prejavil božskú iskru časti svojej úplnej expanzie a zjavil sa v lone Satyavatí ako syn Parašáru. V tejto podobe menom Krišna Dvaipayána Vyása (Vyasadéva), rozdelil jednu Védu na štyri.

Šríla Vyasadéva roztriedil mantry Rig, Atharva, Yajur a Sáma Védy do štyroch oddelení, tak ako je zmes drahokamov rozdelená na štyri hromady. Tak zostavil štyri oddelené védske písma.“

 

Šrímad Bhagavatam 12.6.45-50

 

To je autorizovaná védska verzia toho, ako sa objavili Védy a ako boli následne rozdelené. Avšak, Šrímad-Bhágavatam tiež vysvetľuje:

 

„V Satya-yuge, prvom veku, boli všetky védske mantry zahrnuté v jedinej, a tou bola pranava – Óm, ktorá je základom všetkých védskych mantier. Atharva-Véda bola jediným zdrojom védskeho poznania. Jediným uctievaným Bohom bol Višnu, a uctievanie polobohov sa neodporúčalo. Obetný oheň bol len jedného typu a jediný stav života v spoločnosti sa nazýval hamsa.“

Šrímad Bhagavatam. 9.14.48

 

Z toho vidíme, že vtedy ešte neexistovala potreba rozšírenia védskej literatúry, pretože každý bol sebarealizovaný. V Satya-yuge, vo veku čistoty a pokoja, všetci vedeli o konečnom cieli života a nemali v tom zmätok, ako ľudia súčasného veku. Bola tam len jedna veda (ktorá bola nespísaná, až kým Vyasadéva nezhrnul védsku literatúru na konci Dvapara-yugy), jedna mantra, jeden proces na sebarealizáciu, a jedna forma uctievania. Ale ako čas ubiehal a začala sa šíriť nespravodlivosť a bezbožnosť, veci sa zmenili a bolo potrebné obnoviť védske poznanie. Iné procesy sebarealizácie boli potom prezentované na osvojenie si rôznych úrovní vedomia ľudí. To znamená, že prvotný účel Véd, čím bolo uctievanie Najvyššieho Pána kvôli duchovnému pokroku, sa zmenil a začalo sa zameriavať na uctievanie polobohov pre dosiahnutie rôznych materiálnych odmien prostredníctvom podrobných rituálov, ako je zrejmé vo veršoch v Rig a Sama Véde.

V Satya-yuge, ktorá trvala 1 728 000 rokov, ľudia žili veľmi dlho a proces sebarealizácie sa vykonával prostredníctvom meditácií o Višnuovi (Narayanovi). V ďalšom veku, Treta-yuge, ktorá trvala 1 296 000 rokov, sa duchovné tendencie ľudí znížili o štvrtinu a procesom sebarealizácie boli rituálne obete, ktoré plne popisovali skoré Védy. V ďalšom veku, Dvapara-yuge, ktorá trvala 864 000 rokov, sa ľudia zaoberali honosnými chrámovými bohoslužbami predpísanými v procesoch duchovnej sebarealizácie, ale náboženský sklon ľudí klesol o ďalšiu štvrtinu. V tomto veku Kali, ktorý trvá 432 000 rokov, a ktorý sa začal pred cca. 5200 rokmi, ľudia žijú krátko a nevykazujú takmer žiaden záujem o sebarealizáciu a duchovné témy. Z tohto dôvodu boli Védy rozšírené a napísané do takej formy, aby im mohli lepšie porozumieť aj menej inteligentní ľudia. Je to potvrdené aj v Bhagavatame v popise rôznych inkarnácií Boha, ktoré sa objavili v tomto svete:

 

„Potom sa ako sedemnásta inkarnácia Boha zjavil v lone Satyavatí prostredníctvom Parašaru Muniho Šríla Vyasadéva, ktorý keď videl, že ľudstvo stratilo inteligenciu, rozdelil Védy do niekoľkých častí a odvetví.“

Šrímad Bhagavatam 1.3.21

 

 

Šríla Vyasadéva bol v skutočnosti sám inkarnáciou Najvyššieho, ktorý sa objavil, aby preniesol védske poznanie do písomnej podoby. Ako presne Vyasadéva rozdelil Védy, je pekne napísané v nasledujúcom príbehu v Šrímad-Bhágavatame:

 

„Jedného dňa pri východe slnka vykonal Vyasadéva svoj obradný kúpeľ vo vodách posvätnej rieky Sarasvatí, posadil sa v ústraní a začal sa sústrediť. Videl nedostatky, ktoré sa objavia v povinnostiach príslušného veku. K tomu na Zemi dochádza v rôznych dobách pôsobením času a neviditeľných síl.

Veľký mudrc, obdarený dokonalým poznaním, svojim transcendentálnym pohľadom videl, ako vplyvom veku Kali dôjde k úpadku všetkého. Videl, ako ateistickí obyvatelia prídu o všetky dobré vlastnosti ako aj pamäť, keďže budú postrádať kvalitu dobra. Premýšľal teda, ako pomôcť ľuďom vo všetkých životných štádiách a kastách.“

Šrímad Bhagavatam 1.4.15-18

 

Snaha takýchto ľudí zapamätať si Védske pokyny, alebo im chápať, by bola značne obmedzená.

 

„Videl že obete uvedené vo Védach sú prostriedkom k očiste ľudských činností. Pre zjednodušenie celého postupu rozdelil jednu Védu do štyroch, aby ich rozšíril medzi ľudí.

Štyri diely pôvodného zdroja poznania (Védy) boli zapísané ako samostatné časti. Historické skutočnosti a autentické príbehy, o ktorých pojednávajú Purány, sa nazývajú piatou Védou.“

Šrímad Bhagavatam 1.4.19-20

 

Týmto spôsobom bola táto Véda rozdelená do Rig-Védy, Yajur-védy, Sama-védy a Atharva-védy. Nasleduje Védsky popis toho, ako bola odovzdávaná ďalej:

 

„Po tom, ako boli Védy rozdelené na štyri oddiely, stal sa Paili Riši profesorom Rig Védy, Jaimini sa stal profesorom Sáma Védy, a samotný Vaišampayana sa preslávil s Yajur Védou.

Sumantu Muni Angirovi, ktorý bol veľmi oddaný svojej práci, bola zverená Atharva-véda, a môjmu otcovi, Romaharšanovi, boli zverené Purány a historické záznamy.

Všetci títo vzdelaní učenci potom predali Védy, ktoré im boli zverené, mnohým svojim žiakom, a zároveň aj žiakom ich žiakov, atď. Takto vznikli príslušné školy následovníkov Véd.

Veľký mudrc Vyasadéva, ktorý je veľmi dobrotivý k nevedomým masám, takto upravil Védy, aby im mohli porozumieť aj menej vzdelaní ľudia.

Zo súcitu usúdil, že je vhodné upraviť Védy tak, aby ľudia mali možnosť dosiahnúť konečný cieľ života. Zostavil preto veľké rozprávanie dejín s názvom Mahábharata, ktoré je určené pre ženy, šudrov a nižšie spoločenské triedy.

Ó dvojzrodení bráhmani, jeho myseľ ale stále nebola spokojná, napriek tomu, že bol zamestnaný prácou pre úplné a dokonalé blaho všetkých ľudí.

Mudrc, ktorý bol takto v srdci nespokojný, začal vzápätí pochybovať, pretože poznal podstatu náboženstva, a sám sebe vravel:

S prísnym sľubom sebekázne som úprimne uctieval Védy, duchovného učiteľa a obetný oltár. Podrobil som sa všetkým pravidlám, a prostredníctvom Mahábharaty som ukázal význam duchovnej žiackej postupnosti tak, že aj ženy, šúdrovia a ďalší, môžu spoznať cestu pravého náboženstva. Cítim sa ale neúplný, napriek tomu, že sám som plne zaopatrený všetkým, čo Védy vyžadujú. Možno je to preto, lebo som dostatočne nevyzdvihol oddanú službu Pánovi (bhakti-yogu), ktorá je drahá jednak dokonalým bytostiam, ako aj neomylnému Pánovi.“

Šrímad Bhagavatam 11.4.21-31

 

Toto je veľká lekcia aj pre nás. Samozrejme aj my všetci sa túžime oslobodiť od problémov, ktoré nám materiálny život spôsobuje, ale až vtedy, keď sa zapojíme do priamych duchovných aktivít, bude duchovná živá bytosť, duša prebývajúca v dočasných hmotných telách, cítiť skutočnú úľavu a šťastie. O tom je bhakti-yoga, a konečný záver Véd.

Vo všetkých písmach zostavených Vyasadévom, bolo veľa opisov dočasného vesmíru, modlitieb k polobohom, postup na dosiahnutie materiálnych potrieb, informácie o duši, Brahmane, Nadduši a procesy jógy pre dosiahnutie duchovnej realizácie. Nachádzajú sa tam tiež informácie o Najvyššom Pánovi Krišnovi. Ale podrobný popis Boha, Jeho podoba, Jeho pôvodná inkarnácia, Jeho meno, činnosti, potencie a energia, a ako je On konečným zdrojom všetkého, vrátane stále rastúcej duchovnej blaženosti, o ktorú sa vždy snažíme, neboli doteraz úplne popísané.

Keď Vyasadéva stále rozmýšľal nad dôvodom svojej nespokojnosti, pozdravil ho mudrc Nárada Muni, ktorý práve dorazil na Zem. Ako je popísané v Šrímad-Bhágavatame (Spev jedna, kapitoly päť a šesť), Nárada Muni pôsobil ako Vyasadévov guru a vysvetlil mu príčinu jeho problému. Povedal mu, že v skutočnosti zabudol vyzdvihnúť úžasnú a nepoškvrnenú slávu Najvyššej Bytosti, ako aj konečný spôsob ako Ho dosiahnuť pomocou bhakti. Preto ho Nárada Muni povzbudil v popisovaní večnej duchovnej pravdy, na základe čoho Šríla Vyasadéva zostavil doplnkovú piatu Védu známu ako Šrímad Bhagavatam, ktorá bola týmto určená ako konečný záver Véd potrebný k pochopeniu Absolútnej Pravdy.

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár