fbpx
logo
Filozofia Zaujímavé

Nástrahy duchovnej cesty I.

🕐 5 min

Téma tohto textu nemusí byť pre každého príjemná, ale verím, že je potrebná. Zmienime sa o možných nástrahách a jamách, do ktorých je možné s hlavou plnou ideálov a dobrých úmyslov veľmi ľahko spadnúť.

Pokojne sa nimi zaoberáme roky a roky neuvedomujúc si, že namiesto naozajstného pokroku a poznania len podporujeme neprospešné vnútorné štruktúry. Tieto slepé miesta sú už relatívne známymi oblasťami, existuje pre ne dokonca špeciálny termín – spiritual bypass.

Po prvýkrát na západe ho použil americký psychológ John Welwood v roku 1984. Označuje veľmi častý jav, teda použitie spirituality, duchovnej cesty, ako určitý útek, vyhýbanie sa bolestivým pocitom, stavom, nezahojeným ranám, traumám, nárokom obyčajného života. Tento jav pravdepodobne pramení v našej bežnej tendencii vyhýbať sa všetkému nepríjemnému. Na obecnej úrovni je to pochopiteľné, samozrejme v rámci sebarozvoja to je cesta nepriaznivá. Spiritual bypass je možné považovať  za akýsi tieň duchovnej praxe, závetrie, miesto, kam sa schovávame pred bolesťou a zaťažujúcimi nárokmi života. Väčšinou sa nejedná o vedomý akt, ale na dôsledkoch to nič nemení. Tým, že o ňom ale budeme hovoriť, môže to mnohým z nás ušetriť veľké trápenie a tápanie. V rámci duchovnej praxe sa spiritual bypass prejavuje napríklad ako tendencia k silnému, prehnanému, studenému nadhľadu, emocionálnej stuhnutosti a potláčaniu – ide teda o určité, povedzme, odseknutie sa od prežívania – postoj nadhľadu, ktorý nepramení v múdrosti, ale v strachu, čo si často meditujúci neuvedomuje (či odmieta uvedomiť).

Patrí sem paradoxne aj prehnaný dôraz na pozitívno. Taký ten veľmi pozitívny pohľad na všetko, všetko je fajn a krásne, úžasné a máme sa všetci radi, všetko je jedna pozitívna vibrácia, vesmír, Boh je láska, cítim sa každý deň lepšie a lepšie. Možno to poznáte sami, často to na človeka padá pri návšteve obchodu s New age knihami, z letákov a kníh a rozprávania niektorých ,,super ľudkov“. S týmto je spojený strach z hnevu, ktorý je vnímaný ako zlý, negatívny. Veľmi často je to problém mužov, ktorí často počúvajú, ako majú byť poslušní,  citliví, empatickí. Je v poriadku podporovať  tieto vlastnosti, samozrejme pokiaľ je takisto podporovaná výchova k umeniu práce s mužskou silou.

Práca s hnevom, hlavne tým prameniacim z dávnych detských bolestí a chýbajúcich pozitívnych vzorov, je veľká téma nielen pre mužov.

Do tejto oblasti patrí tiež naivný, slepý súcit – predsa všetko a všetkých musíme mať  radi. Súcit ale nie je podporovanie zlého. Ježiš nepriniesol iba pokoj, ale i meč; súcit môže byť i drsný, ak je treba. Okrem citlivého srdca k nemu totiž neodmysliteľne náleží i rozlišovacia múdrosť. Nastavenie druhej tváre nie je v každej situácii najvhodnejším riešením. Keď už si berieme za príklad kresťanskú tradíciu, pripomeňme obraz, keď Ježiš zúrivo vyhnal z chrámu obchodníkov. Rozhodne to nie je ľahká téma s jednoznačným návodom na správny postup. Bude záležať na konkrétnej situácii.

Pokračujeme ďalej v popise pascí a dier na duchovnej ceste. Je to často nevyvážený rozvoj zložiek osobnosti. Nie zriedka sme intelektúalne (po zhltnutí nespočetných kníh, prednášok a múdrych debatách v čajovniach či krčmách) veľmi „pokročilí“, už v podstate „osvietení“, ale naša emočná inteligencia a tiež etické žitie krívaju ďaleko za premúdrelým egom. Ruka v ruke s tým ide často pocit, ako sme teraz duchovne na úrovni, nás sa tie nízke veci už netýkajú, sme mimo dualitu, morálne štandardy sú len jednou z ilúzií a foriem a pod.

V podstate sa dá povedať, kde je spiritualita, tam je, či lepšie povedané, hrozí – spiritual bypassing. Duchovný úlet by bolo dosť trefné označenie. Odbornejšie sa doslova jedná o duchovné, spirituálne preklenutie, premostenie. To znie asi trochu krkolomne, ale zodpovedá to anglickému termínu. Naša mentálna krajina nie je rovná plocha. Je členitá, u niekoho viac, u niekoho menej, ale nájdeme tu jednak hory so šírym výhľadom, tak aj hlboké údolia, kam ani slnečné paprsky nedopadajú. V týchto prehĺbených údoliach žijú, či skôr živoria, prapodivné postavy. Skryté v jaskyniach či pod hladinou temnej vody. Sú to zosobnenia našich dávnych tráum, potlačených, neposlušných predstáv, pocitov, v priepastiach vzniknutých po neprítomnom otcovi či matke lietajú démoni neistoty, strachu, neprijatia. Tieto temné zákutia, vzniknuté často ako detské reakcie na náročné, bolestivé situácie alebo nečisté túžby z minulých životov (anarthy), sú obvykle zatarasené veľkými kameňmi, niekedy dokonca takpovediac zabetónované. Sú to obvykle miesta, o ktorých ani nevieme či nechceme vedieť. Za svojou púťou za svetlom, vyšším vedomím, čistou mysľou, mystickým spojením s Bohom, kozmickou enegiou a podobnými predstavami začiatočníkov ich napoly nevedomky nezriedka radšej prekleníme, premostíme. Divné, temné, zvrátené, hnevlivé aspekty nás samých sa príliš nehodia do nášho „chrámu“. Áno, niektorí hovoríme o transformácii svojich temných stránok, ale či sa skutočne činíme, je veľmi diskutabilné. Môžeme roky a roky kráčať tzv. duchovnou cestou bez toho, aby sme niekedy do tohto hlbokého údolia vôbec poriadne vkročili. Samozrejme, pokiaľ to neurobíme my, existencia sama nás nezriedka donúti k zostupu do podsvetia. A nebýva to skúsenosť, ktorú by sme privítali s otvorenou náručou a zaradili do svojej zbierky spirituálnych otvorení. Presne naopak, môže sa jednať o veľmi desivé, temné, náročné obdobia, keď sa rozpadáme a vedomie sa dostáva na samotnú hranicu zdravého rozumu, niekedy až za ňu. Tento čas nazývame temnou nocou duše, psychospirituálna kríza – jazykom jungovskej psychológie dochádza k aktivácii tieňových zložiek osobnosti, mocné sily, prazákladná energia zvaná archetypy, sa v tento čas preháňa naším vedomím, skladačka našej osobnosti sa chveje, praská, rúca sa ako domček z kariet. Nejedná sa väčšinou o mystické povznášajúce svetelné zážitky, v ktorých sa naše ja rozpúšťa v blaženej kozmickej jednote. Existencia ukazuje hľadačovi absolútna, že má aj svoju temnú, zvrátenú, šialenú, deštruktívnu stránku. A je to stránka i nás samých. Rozhodne nie u každého musí táto fáza prebehnúť takto dramaticky či nemusí možno prebehnúť vôbec. Je veľmi individuálna, nepredvídateľná rovnako ako je nepredvídateľná a neuchopiteľná celá cesta ducha. Toto je zas veľmi široká a dôležitá téma, ktorej sa komplexnejšie môžeme venovať  v samostatnom texte. Teraz v rámci spirituálneho premostenia si ho uvádzame, pretože podhodnocovanie či neprijímanie vlastných negatív, temných stránok osobnosti, vyhýbanie sa starým zraneniam, traumám, bolestiam či životným nárokom je jednou z jeho najčastejších foriem. Na naše ospravedlnenie, ktoré nám ale pred zákonom vesmíru príliš nepomôže, povedzme, že tak väčšinou nekonáme vedome, naša snaha a úsilie o poznanie, vnútorný rozvoj, sú väčšinou rýdze a úprimné. Ale neznalosť zákona neospravedlňuje.

Vieme, že sebapoznanie neprináša vždy automaticky pokoj a pohodu. Často práve naopak – otvorí a rozvíri kaly, rany, temnoty – teda pokiaľ je ozajstné. Nie je  to ozdôbka a príjemná romantická téma pre čajovne a festivaly, šminka na našej maske, náš trpezlivo vytvorený sebaobraz veľmi duchovných bytostí. Ozajstná spiritualita nie je ópium ľudstva, ako trefne hovorili o náboženstve súdruhovia Marx, Mao a ďalší – a potom prečo veľa ľudí hľadí na duchovnú scénu s dešpektom. Správne totiž vyciťujú, že mnohým z nás slúži skôr ako útek od boľavého seba a od života na zemi. Nie je to hovorenie o nepodmienenej láske, zatiaľ čo v reálnom živote city potlačujeme, pretože nás bolia, pália, ochromujú. Skôr než s hocičím iným, stretávanie sa s celosťou seba samého, rôznymi aspektmi bytia i s bolestivými zraneniami, nedokonalosťami, divnými pocitmi, strachom, úzkosťou, hnevom, závisťou. Pokiaľ sa nájdeme, teda uvedomíme, v zajatí duchovného bypassu, na úteku pred sebou v domienke, že práve k sebe ideme, na ceste k transcendovaniu a rozpusteniu ega, keď poriadne žiadne nemáme, v žiariacich výšinách pokoja a jednoty bez reálneho uzemnenia a kontaktu so životom, svojím telom a potláčanými pocitmi z minulosti z tohto alebo minulých životov, sú často o dosť vhodnejšie prístupy psychoterapeutické než čisto meditatívne. Ideálne s podporou terapeuta, ktorý má výhľad a skúsenosti  s oboma typmi vnútornej práce. Nie je to žiadna hanba, jedná sa naopak o veľké uvedomenie a možnosť skutočneho posunu na vnútornej ceste. Aké je hlavné motto, ktoré má charakterizovať  túto fázu precitnutia? Skutočnosť, prijatie, vnútorná poctivosť.

 

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 komentár Zanechať komentár
  • Pocity ako farby sú v šuflíku maliara. Vyberá farby, čo na obraz chce. To jeho znalosť a umenie je. Múdrosť majstrov je umením s pocitmi pracovať v šuflíku poznania. Užívať také aké chcú, aby obraz vznikol pocitov. S pocitmi pracujú a vlastnia ich. Nie pocity vlastnia ich. Umeniu tomu však učiť sa treba. To nie ľahká je úloha. Pocitov množstvo také je, koľko bytostí bolo tu. Všetko čo vnímali, cítili, poznali. To všetko je v každom z vás. Čo z predošlích ostalo, bo všetci ste z predošlích. To nie cesta je duchovná a nástrahy už vôbec nie, na ceste sú nijaké. To cesta je normálna. Cesta poznania. Rast je to a poznanie. Dopredu smerovanie. Kontrastov poznanie. Zrenie, dospievanie. Jasnosť a chápanie. Však volaj ju duchovná, keď vravieť tak chceš. Semiačku potrebu hovoriť nemáš, kým stromom sa stane, že nástrahy duchovnej cesty ho čakajú. Jak stromu semeno aj ty človek si semeno, čo orgazmu zdroj ťa svetelný vyvrhol, aby zrel si a plody dával, čo brať ich budú po tebe ďalší. Ty tiež plody poznania berieš od tých čo boli tu pred tebou. Každý to žije a vie jak zrelosť je jeho chápania v okamih daný, čo mení sa momentom každým. Len neboj sa človek. Ty največší z navvečších. Najťažšiu prácu robíš pre všetkých ostatných, čo v univerze sú. Množstvo tak extrémne pocitov poznaných nemajú, nikdy mať nebudú. Ty največší si a silný. Najsilnejší zo silných sa nebojac rozhodne do tela prísť a extrémy zažívať dualít sveta. V prvej si línii, tu tvoríš aj pre iných. Každý len k tomu sa dostane, čo zrelosť jeho schopná je prijať. Nič viac nič menej. Pokračuj človeče. Speť ísť je nemožné. Čo ako robíš pre všetkých je prospešné.

Mohlo by vás zaujímať

10. mája 2019 Čo určite nie je „duchovno“ (Teória všetkého, 3. časť)

Som duchovný? Čo si dnes ľudia predstavujú pod pojmom „som duchovný?“ Je to len akási nálepka, vďaka...

ČÍTAŤ VIAC
Evolúcia
14. februára 2021 Vznik života ako fanatická viera – Miller–Ureyov experiment

Charles Darwin uznal, že základným problémom jeho teórie evolúcie je vyprodukovať samotný život. V liste...

ČÍTAŤ VIAC
11. mája 2019 Všetko, čo nás učili, je inak (Teória všetkého, 2. časť)

V prvom článku sme si zhrnuli, ako vyzerá život materialistu. K tomu, aby som sa znova o kúsok priblížil k tomu,...

ČÍTAŤ VIAC

Pin It on Pinterest

Zdieľaj článok priateľom