átman

Átma alebotiež átman (v dévanágarí आत्मा ),

je hinduistický termín označujúci najvnútornejšie Ja jedinca – dušu. Toto slovo je prvýkrát dopodrobna rozoberané v Upanišádach, ktorej základným posolstvom je totožnosť átma a brahmanu, teda kvalitatívna totožnosť individuálnej duše a najvyššej neopísateľnej skutočnosti.

 

Táto átma je hrádza (most), rozdelovateľ k oddeleniu týchto svetov. Túto hrádzu neprekročia dni a noci, ani starnutie, ani smrť, ani zármutok, ani dobré, ani zlé skutky. Všetky zlá sa od nej odvrátia, lebo tento brahmovský svet je oslobodený od zla. Preto prejdúc cez tento most, slepec sa stane neslepým, zranený nezraneným a trápený netrápeným.“ ( Čhándógjópanišáda VIII.4.2 )

Základom je teda poznanie átma  a zistenie, že je v skutku totožné s brahmanom. Tak je možné dosiahnuť oslobodenie , mokšu, z kolobehu životov – samsára. Toto poznanie nie je iba intelektuálne poznanie, ale prežívanie tejto jednoty, ktoré je možné dosiahnuť rôznymi spôsobmi, meditáciou a praktizovaním jógy. V Upanišádach sa dá nájsť aj zmienka o milosti, pomocou ktorej môže človek dojsť k tomuto zisteniu.

Splynutie s Najvyšším, s Jeho energiou popisuje Advaita Vedanta. O to sa snažia hlavne buddhistické školy, splynúť s neosobným Brahmajyoti ( žiarením, ktoré obklopuje Najvyššiu Božskú Osobnosť ). Védy ale na viacerých miestach prehlasujú, že to nie je konečným cieľom, lebo to pre átmu nie je prirodzené. Prirodzenosťou živej bytosti je vykonávať neustále činnosť a slúžiť.

Dvaita Védanta považuje átmu zároveň kvalitatívne totožnú s Brahmanom, lebo individuálna duša je časťou Najvyššej Absolútnej Pravdy, ale kvantitatívne neporovnateľne menšiu časť. Existuje viac individuálnych, večných a nepatrných Ja, ako uvádzajú Upanišády, Bhagavad-Gíta, Védanta sútra. Podľa tohto učenia ostáva individualita večne zachovaná. Átmou – jivatma, sa označuje tá zložka človeka, ktorá prechádza reinkarnáciami.

Podľa Véd sa átma a Paramátma ( Nadduša ) nachádzajú v tele ako dva vtáky na strome. Naša duša – átma si užíva plodov hmotného stvorenia a Paramátma ju pri tom pozoruje. Často sa Paramátma stotožňuje s ľudským svedomím.

Ich vzájomnú interakciu si môžme aspoň mierne priblížiť na analógii s počítačom. Fyzické telo môžeme prirovnať k hardware, subtílne, či astrálne telo k software, falošné ego ( ahankára ) k rozhraniu, dušu – átmu k užívateľovi a Paramátmu k systémovému operátorovi ovládajúcemu sieť ostatných počítačov, teda tiel. Funkčnosť systému je daná stavom tiel. Keď je telo už nepoužiteľné, duša ho opustí a Paramátma jej pridelí ďalšie podľa jej potrieb, túžob a zásluh ( reinkarnácia na základe túžby a karmy ).

..som Naddušou sídliacou v srdci všetkých živých bytostí. Som počiatkom, stredom i koncom všetkých tvorov. ( Krišna v Bhagavad-Gíte 10.20 )

Syntézou advaity a dvaity je acintya bhedabheda tattva – náuka o nepochopiteľnej odlišnosti a totožnosti Najvyššej Božskej Osobnosti, ktorú učil Śrí Caitanya Maháprabhu. Totožnosť sa chápe ako kvalitatívna totožnosť, nie kvantitatívna.

Múdry nesmúti, keď pozná átmu ako bezteľného v tele, stáleho v nestálych, veľkého, všetkým prestupujúceho.“ (Kathópanišada II. 22)