Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu…
Charakteristické črty postmoderného myslenia
1. Popieranie jednej objektívnej pravdy
Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu. Každý človek si vytvára svoju pravdu a táto osobná pravda je rovnako skutočná, hodnotná a legitímna ako pravda hocikoho iného. Takýto človek hovorí: „Toto je tvoja pravda, ale toto je moja.“ Keďže pravda sa tým pádom rôzni od človeka k človeku a od komunity ku komunite, existuje iba v subjektívnej forme. Objektívna pravda, ktorá je rovnaká pre každého v každom čase a na každom mieste, v myslení postmoderny neexistuje.
2. Zážitok namiesto pravdy
Pravda ako taká je pre postmoderného človeka neuchopiteľná a preto nezaujímavá. Zaujíma ho skôr zážitok, osobná skúsenosť. Skúsenosť nabrala v postmodernom myslení omnoho väčší význam ako pravda, pretože skúsenosť je osobná a uchopiteľná. V postmodernom myšlienkovom svete sa skúsenosť neustále mení, čo vyhovuje práve človeku postmoderny, ktorý neverí v stabilitu, rast alebo hocijakú vyššiu normu, podľa ktorej by mal žiť.
Človek a jeho „ja“ spája svoje skúsenosti do vlastného svetonázoru, ktorý je pre neho dôležitejší ako hocijaký iný svetonázor – či už ide o svetonázor iného človeka, náboženskej skupiny alebo filozofie. V tomto prípade sa každé „ja“ rozhoduje o tom, čo je dobré a správne. Vyššia norma, či už morálna alebo náboženská, si na takéhoto človeka nemôže vytvárať žiadny nárok – je to len jedna z mnohých právd s malým „p“. Ľudí s podobným zmýšľaním stretávame na každom kroku. Tvrdia, že neexistuje jedna viera, filozofia, prípadne náboženstvo, ktoré by mali zastávať všetci ľudia. Ak niekto vyznáva vieru, ktorá tvrdí, že je jedna konkrétna norma pre všetkých, je vyhlásený za úzkoprsého, bigotného fanatika. Keď už sa postmoderný človek rozhodne pre spiritualitu, atraktívnymi sú pre neho práve také náboženstvá, ktoré sú postavené na mystike a zmyslovom zážitku. Postmoderní kresťania v Amerike inklinujú k tradičnej obradovej spiritualite a stredovekej mystike. Fascinácia obradom a rituálom ide ruka v ruke s túžbou po duševnej skúsenosti, ktorá je pre postmoderného človeka dôležitejšia ako duchovná pravda.
3. Popieranie „metanaratívu“
Vo filozofickej (aj teologickej) terminológii existuje termín „metanaratív“ (dosl. „nad-príbeh“), ktorý označuje dejovú pravdu zastrešujúcu dianie na celom svete počas celej histórie. Metanaratív sa spája s náboženstvami, ktoré vysvetľujú priebeh dejín, stav človeka voči Bohu a pod. Najvyspelejší metanaratív je ten, ktorý zachytávajú Védy vo svojich prastarých písmach s dôkladným opisom historických udalostí a ich dopadu na svet. Avšak postmoderné myslenie druhej polovice 20. storočia vyhlásilo vojnu jednej normatívnej skutočnosti platnej pre všetkých ľudí. Od nihilistických „detí kvetov“ až po dnešnú generáciu vidíme fascináciu osobnou pravdou, najlepšie, keď je iná ako pravda hocikoho iného. Heslo “buď sám sebou“ sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom, kde jedinou pravdou a bohom je ľudské ego. Preto má v postmodernom myslení každý človek svoj „mikronaratív“ – životný príbeh a filozofiu, ktorá je výsledkom súčtu jeho osobných skúseností, názorov a hlavne pocitov. Príbehy ľudí sa stali dôležitejšími ako ich reálny stav.
4. Relativizmus
Všetky vyššie uvedené črty postmoderného myslenia vedú k jednej z jeho hlavných čŕt, do relativizmu. Postmoderný relativizmus sa dotýka každej oblasti života, hlavne však morálky, náboženstva a filozofie. Čitatelia sa už iste stretli s odpoveďou typu: „To, čo vravíš, je relatívne – všetko je, koniec-koncov, relatívne.“ Slovo relatívny pochádza z latinského slova relativus, ktoré znamená „vzťahujúci sa (na niečo).“ Postmodernizmus vyvýšil vzťah s „pravdou“ nad pravdu samotnú. Keďže vzťah sa mení v závislosti od každého človeka, aj pravda sa mení. Termín relativizmus teda naznačuje, že hodnoty (ich obsah a kvalita) sú závislé od človeka, ktorý ich vyznáva, a preto nie sú stabilné ani neexistujú sami osebe. Hodnoty, či už morálne, náboženské, politické alebo iné, si vytvára človek, a preto ich nemôže vnucovať nikomu inému, pretože každý ma svoje osobné hodnoty, ktoré sú rovnako dobré a správne.
„Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda.“
Úprimnosť a vernosť týmto osobným hodnotám sa v postmodernom myslení cení viac ako uplatňovanie všeobecne platných, zaužívaných hodnôt. Tento názor je zodpovedný za upustenie od konzervatívnych hodnôt, ktoré sa pre postmoderných ľudí stali neúnosnými a obmedzujúcimi, lebo im bránili v tom, aby boli úprimní k sebe samým. Keďže tento postoj sa stal postojom spoločenskej väčšiny, závažne ovplyvnil spoločenské hodnoty ako aj tých, ktorí tento postoj nezaujali. Relativizmus dosiahol prevahu a jeho uplatňovanie je často militantné voči menšinám, ktoré sa rozhodli vyznávať konzervatívne hodnoty. Intolerancia voči relativizmu je v dnešnej dobe netolerovateľná. Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda alebo morálka – veď pravda aj morálka sú podľa nich relatívne, každý má svoju…
5. Fascinácia médiami
Ideálna pôda pre šírenie postmoderných myšlienok je dnešná premedializovaná kultúra. Zrejme každý človek si všimol, že s nástupom multimédií (hlavne mladí) ľudia prestali byť fascinovaní literatúrou, tradičným umením a ontologickým vzdelaním. Na dnešnú mladú generáciu každý deň útočí smršť obrazu a zvuku cez televízne obrazovky, internet, mp3 prehrávače atď. Tragédiou je, že mladí neberú tento frontálny útok ako útok, ale ako prínos.
Hoci postmoderní ľudia povýšili kreativitu a jedinečnosť nad logiku a správnosť, mediálny život, ktorý vedú, ich pripravil aj o poslednú kvapku predstavivosti – médiá všetko vymyslia za nich. Keďže však médiá hlásajú postmoderné „hodnoty“ ako nihilizmus a relativizmus, títo konzumenti sa stávajú ich učeníkmi napriek tomu, že seba predstavujú ako tých, ktorí sú „sami sebou“. Realita je však úplne iná. Napriek tomu, že postmoderný človek tvrdí, že vyznáva svoju osobnú pravdu líšiacu sa od pravdy iného človeka, realita je taká, že vyznáva „pravdu“, ktorú mu nanútili médiá cez obraz a zvuk, stáva sa teda dobrovoľným členom kultu paradigmy postmodernej doby. Či už ide o televízne relácie, internetové diskusné miestnosti alebo hudbu – na týchto a im podobných platformách sa formuje svetonázor postmoderného človeka.
*Ak ste sa našli viackrát v horných bodoch, tak ste podľahli duchu doby, rovnako ako boli ľudia ovplyvnení spoločenskou mienkou v renesancii, realizme či baroku. Vaše tzv. slobodné myslenie sa stalo len osobitou kópiou spoločenskej paradigmy a mravov. Slobodné myslenie znamená najmä zodpovednosť a snažiť sa chápať objektívny svet v ontologických súvislostiach jeho podstaty. Prijať takmer všetko bez výlučnosti a objektívneho nazerania je rovnaká choroba ako odmietať všetko bez pochopenia a skutočného nazerania. Metodická logika a skutočný pragmatizmus sa vyznačuje filozofickým realizmom, ktorý má jasno v otázkach svojho bytia a jeho zmyslu. Tieto základné piliere poznania sa avšak v postmoderne nachádzajú len v tieňovej forme, ktorá nezastrešuje skutočné objektívne chápanie, ktoré v ucelenej forme prezentujú Védy a nadčasové a dokonalé učenie Sanatana-dharma.
Ó velký světče, pronesl jsi slova, jejichž pravdivost potvrzuje jógový proces---------------všetko čo sa píše vo védach potvrdzuje jogovy proces,teda stačí chcieť a možeš na vlastnej koži realizovať všetko o čom sa vo védach píše žiadna slepá viera -------http://vedabase.com/cs/sb/5/10/18
Tá tvoje jediná objektívna pravda je lož. Ak chápeš pravdu ako niečo absolútne, nespochybniteľné, a nekorigovateľné, tak klameš sám seba. Pretože nič také sa nedá dosiahnuť. Ako ma presvedčíš, že tvoja pravda je nespochybniteľná? Môžeš sa odvolať na to, že je od Boha. Ale ako môžem zistiť, že je skutočne od Boha? Môžem sa tak maximálne spoľahnúť na vieru v tvoje slovo. Viera...to nie je práve to čo by som od nespochybniteľnej pravdy vyžadoval. A čo je horšie...ani len ty tú pravdu nemôžeš pokladať za pravdivú inak než skrze tvoju vieru, ani tvoj učiteľ ani jeho učiteľ. Ba dokonca aj sám Ardžuna sa musel rozhodnúť či jeho druh je skutočne bohom alebo len ďaľším bláznom. Vydávaš svoje poznanie za objektívnejšie ako vedecké...a pritom ani len nemáš možnosť si ho preveriť jednoduchým pokusom. Výhoda vedeckých teórii je, že si ich následky môžeš kedykoľvek sám preskúšať a zistiť, že to čo daná teória hlása naozaj pomáha vysvetliť svet a predpovedať kauzálne udalosti. Áno dnes panuje pragmatistická teória pravdy. Ale vysvetlil si ju trochu skreslene. Dôvodom prečo sa upustilo od pravdy chápanej ako niečoho objektívneho je, že by sme naozaj museli mať možnosť porovnať ich so skutočnosťou. Lenže kto z nás môže dosiahnuť skutočnosť? Nikto. skutočnosť možeme dosahovať len skrze naše zmysly. Lenže to čo vnímame už nie je svet skutočnosti, ale svet javov. A preto je pragmatistická pravda chápaná ako nenásilna zhoda - teda ako niečo intersubjektívne, radšej než niečo objektívne. A kritériom pravdivosti je to či nám daná teória poskytuje možnosť predpovedať, teda je úspešnosť. Ale podľa mňa najdôležitejšiou kvalitou vedy je že je kritizovatelná. Ved ako inak chceme dojsť k pravde, než tak, že kritikou budeme môcť odhalovať čo pravdou nie je. Ešte som chcel zmieniť pár slov o jazyku. V jazyku dochádza k izomorfizmu so svetom. Teda ho akýmsi spôsobom odzrkadluju. Mená označujú individuá, vety označujú určitú konfiguráciu predmetom. Veta vonku prší odzrkadluje taký stav sveta, kedy vonku prší. To, čo robí veda, je že sa snaží vytvoriť taký systém viet v jazyku, ktorý by odzrkadľoval svet. Akoby chcela vytvoriť v jazyku model, ktorý by mohla porovnávať so svetom, odhaluje chyby tohoto modelu a potom vytvára model nový, ktorý sa však neustále viac a viac približuje svetu. Pravda je hodnotou, je to hodnota tohoto približovania sa k svetu. Narastanie explanačnej sily (vie vysvetliť viac javov ako predchádzajúca teoria)
\"Tá tvoje jediná objektívna pravda je lož.\" // Z tvojho subjektivneho pohladu. \" Ak chápeš pravdu ako niečo absolútne, nespochybniteľné, a nekorigovateľné, tak klameš sám seba. \" // To je tvoje subjektivne tvrdenie. A argument ? \" Pretože nič také sa nedá dosiahnuť. \" // To mal byt ten argument ? \"Ako ma presvedčíš, že tvoja pravda je nespochybniteľná? \" // Nepresvedcim asi, ale to nic nevypoveda o tom, ci je pravdiva alebo nie. Spochybnitelne je vsetko, ked sa to rozhodnes subjektivne spochybnit a si aj zalobcom aj sudcom zaroven. \"Môžeš sa odvolať na to, že je od Boha. Ale ako môžem zistiť, že je skutočne od Boha?\" // Mozes nasledovat proces, ktory hovori o tom, ako to mozes zistit. \"ôžem sa tak maximálne spoľahnúť na vieru v tvoje slovo. Viera\" // To si zas povedal ty, a je to tvoja viera, ze jedine sa musis spolahnut na vieru. To ucenie nic take nehovori. \"Viera…to nie je práve to čo by som od nespochybniteľnej pravdy vyžadoval. \" // Spojenie nespochybnitelna pravda si si sam vymyslel a definoval, aby si mohol proti tomu bojovat. Nikto tu ale o nespochybnitelnej pravde v clanku nepisal. \" A čo je horšie…ani len ty tú pravdu nemôžeš pokladať za pravdivú inak než skrze tvoju vieru, ani tvoj učiteľ ani jeho učiteľ. \" // Kazdy niecomu veri. Aj profesor fyzik na univerzite veri tomu, ze prave jeho popis je ten spravny, aj ked nema dokazy, vysvetlenia. \" Ba dokonca aj sám Ardžuna sa musel rozhodnúť či jeho druh je skutočne bohom alebo len ďaľším bláznom.\" // O tom je inteligencia, schopnost rozlisovat. Ty by si asi cakal, ze dokonale nabozenstvo by mali nasledovat len nespochybnujuce roboty. \"Vydávaš svoje poznanie za objektívnejšie ako vedecké…a pritom ani len nemáš možnosť si ho preveriť jednoduchým pokusom. \" // To si povedal ty, je to tvoje subjektivne tvrdenie. Vedske ucenie hovori nieco ine, ale nevadi, uz je asi zvykom u teba, ze pises veci, ktore si sam vymyslis. \"Výhoda vedeckých teórii je, že si ich následky môžeš kedykoľvek sám preskúšať a zistiť, že to čo daná teória hlása naozaj pomáha vysvetliť svet a predpovedať kauzálne udalosti. \" // Tak mi ukaz nejake experimenty na evolucnu teoriu, na teoriu Big Bang, vznik zivot z hmoty, fenomen vedomia, myslenia a podobne. \"Lenže kto z nás môže dosiahnuť skutočnosť? Nikto. \" // Predpoklad, aby si mohol logicky pracovat so slovom \"nikto\" je, ze by si musel poznat VSETKYCH. Cize zas zavadzas a povysujes svoj subjektivny nazor na tebou predkladanu jedinu pravdu - dogmatizmus. Vsetci, nikto.. \"skutočnosť možeme dosahovať len skrze naše zmysly.\" // Akym zmyslom povazujes svoje vedomie za skutocnost ? Alebo svoje myslenie ? \"A kritériom pravdivosti je to či nám daná teória poskytuje možnosť predpovedať, teda je úspešnosť. Ale podľa mňa najdôležitejšiou kvalitou vedy je že je kritizovatelná. Ved ako inak chceme dojsť k pravde, než tak, že kritikou budeme môcť odhalovať čo pravdou nie je.\" // Akou metodou by si skumal zakladny nastroj skumania metod - mysel ? \"najdôležitejšiou kvalitou vedy je že je kritizovatelná. \" // Aj tato teoria je kritizovatelna, ved prave sa o to neuspesne snazis. \"To, čo robí veda, je že sa snaží vytvoriť taký systém viet v jazyku, ktorý by odzrkadľoval svet.\" // A ako znie ta veta, keby si ju mal zrhnut do jednej vety ? \"Akoby chcela vytvoriť v jazyku model, ktorý by mohla porovnávať so svetom, odhaluje chyby tohoto modelu a potom vytvára model nový, ktorý sa však neustále viac a viac približuje svetu\" // Uved priklad takeho \"priblizenia\" svetu...Hm? \"Pravda je hodnotou, je to hodnota tohoto približovania sa k svetu. Narastanie explanačnej sily (vie vysvetliť viac javov ako predchádzajúca teoria)\" // Vysvetlit viac? Mozno viac vzhladom na to, co od nej ocakavame. Su nejak vedci blizsie vysvetleniu co je to vedomie napr., ako pred 5000 rokmi ?