Odpoveď:
Existencia ako taká je určená na zábavu a pôžitok Boha. My ako Jeho večné čiastočky (duše) Mu v tom máme asistovať. Rovnako ako časti tvojho tela, či už bunky, alebo napr. prsty pomáhaju tebe (celku), aby si si užívala ty. Keď tvoje časti spolupracujú, tak si v konečnom dôsledku spokojná, a vrámci teba aj jednotlivé časti. Dáva to zmysel? Môj prst je tiež Mišo, a je tam tá „jednota“, ale práve preto, že on sa nepovažuje za konečného príjemcu a uživateľa, ale asistuje mne. Rovnako to funguje aj s Bohom a dušami. Jediné trvalé šťastie môžu zažívať v asistovaní a slúžení Jemu, prirodzene a s láskou, a to sa nazýva duchovný život, a večne prebieha v duchovnom svete.
Problém nastáva, keď niektoré časti zneužijú svoju slobodnú vôľu, a snažia sa užívať si nezávisle na Celku. Pre nich Boh vytvoril hmotný svet a vesmír, kde sa dostávajú do styku s hmotnou energiou, ktorú sa môžu pokúšať užívať si, ale ako vieme, moc sa im nedarí. Je to ako keby tvoj prst sa rozhodol napiť sa vody a byť tak štastný, tým, že sa odtrhne od tela a začne sa máčať v pohári. Takáto mentalita je doslova rakovinová. Hmotný svet má teda za účel to, aby po mnohých a mnohých životoch tieto poklesnuté duše pochopili, že nie sú Boh, a jediné šťastie je, keď sa vzdajú akéhokoľvek egoizmu. V tomto bode pochopenia, sa dá začať hovoriť o začiatku seberealizácie, ktorá končí potom až úplnym odvzdaním sa Bohu, a ukončením samsáry – kolobehu zrodení a smrtí v hmotnom svete. Niekedy to trvá aj stovky životov, ale dá sa to zvládnuť aj v jednom. Čiže skutočný zmysel pobytu v hmotnom svete a hmotných telách, je pochopiť ako sa z toho oslobodiť a vrátiť sa späť do duchovného sveta.