Slabosť prítomného okamihu

Posledné dni rozmýšľam nad populárnou frázou „Žiť tu a teraz“, alebo jej ezoterickou verziou – „Sila prítomného okamihu“. Nepochybne so sebou tento pohľad na svet prináša pozitíva, ako sústredenie sa na jednu činnosť a z toho plynúca väčšia efektivita a kreativita, nezaťažovanie sa lamentovaním nad minulosťou a špekuláciami o budúcnosti… Proste iba teraz a tu…
Čo ale vidím ako dosť zásadný problém, obzvlášť pre ľudí, ktorí sa snažia o duchovný pokrok, je fakt, že v prítomnosti nevieme konfrontovať to, čo zažívame s minulosťou ani budúcnosťou, a nevieme teda porovnávať, rozlišovať, a teda ani zapájať inteligenciu. Inými slovami, sme odkázaní na myseľ a naše zmysly a na rutinu – rituál, ktorý máme zautomatizovaný. Takému stavu sa vraví byť „mentálny“, alebo sentimentálny (senti – zmysly, mental – myseľ). Povahou mysle je, že jediné kritérium, ktoré pozná je to, či je jej niečo príjemné alebo nie. Čiže, prežívam prítomný okamih šťastne, alebo nešťastne, bez ohľadu na kontext, konsekvencie, reakcie, ktoré z toho môžu plynúť. Teraz si „užívam“ a po mne môže prísť aj potopa. Čo bude zajtra, budem riešiť až zajtra a môžu padať aj traktory z neba, ale je mi to jedno. Vychutnávam si každý okamih… V kombinácii s hedonistickou filozofiou, že žijeme len raz, to má veľmi závažné morálne a praktické dôsledky.
V realite môžeme vidieť, že aj keď takéto občasné „vypnutie“ má svoje terapeutické a relaxačné opodstatnenie, v skutočnosti sa ale racionálne ľudské činy riadia pravým opakom, a to inteligenciou,
plánovaním a chápaním kauzality (od jednoduchého chápania príčiny a dôsledku v hmotnom svete, až po karmické zákonitosti). Keď si niekto myslí, že dokáže žiť len tu a teraz trvale a idealisticky si to zvoliť ako prístup k životu ako takému, tak by nemohol  ani len chodiť do práce, lebo aj to si vyžaduje kauzalitu – chodím do práce a robím niečo, čo mi nemusí byť v tomto momente najpríjemnejšie (z hľadiska senti-mentality), ale za to v budúcnosti dostanem výplatu, a môžem cez víkend robiť niečo príjemné. Na rovnakom racionálnom plánovaní je postavená väčšina vecí  v našom živote, od odkladania potravín do chladničky, až po štúdium na škole.
Každý rozumný človek chápe, že by nemal obetovať to, čo je dlhodobo najdôležitejšie pre to, čo mu je práve krátkodobo príjemné… Chvíľa takéhoto neuváženého užívania by mohla priniesť
veľmi nepriaznivú budúcnosť nie len pre nás, ale aj pre naše okolie. Preto by práve naopak naše prítomné činy mali mať na zreteli vždy výsledky, ktoré sa s nimi spájajú. Samozrejme, istá koncentrácia na plnohodnotné vykonanie činu je potrebná, lebo inak požadovaný výsledok nebude taký, aký chceme, ale práve ten motív a výsledok, za ktorého účelom niečo v prítomnosti konáme, je rozhodujúci. Inak povedané, obetujeme momentálne prítomné šťastie za to, aby sme mohli byt šťastní v budúcnosti, a o to stabilnejšie a udržateľnejšie. Ale ani vtedy by sme nemali poľaviť a mali by sme obetovať prítomnosti na „užívanie si prítomného okamihu“ len toľko, koľko našej mysli stačí na to, aby bola uspokojená. To sa samozrejme líši u každého jednotlivca, na základe jeho karmy a duchovného pokroku. U pokročilejších je to samozrejme menej a menej, aj keď myseľ z nejakej „potravy“ pochádzajúcej zo zmyslov (a zhora z inteligencie) žiť musí. To sa
samozrejme dá spojiť s karma-yogou, atď… Ale to by už bola iná téma. Postupné regulované ovládnutie mysle a zmyslov dôkladne popisujú Védy a verše zo Šrímad Bhagavatamu.
„Ak si chce skúsený jazdec skrotiť tvrdohlavého koňa, najprv mu ponechá na chvíľu voľnosť a potom mu pritiahne uzdu, čím ho postupne dostane tam, kam chce. Podobne aj zvrchovaný yogový postup spočíva v tom, že človek najprv pozorne sleduje pochody a túžby mysle, aby ich potom mohol úplne ovládnuť.“ (Bhāg. 11.20.21)
Niekedy sa snažím pozerať na svet okolo seba tak, ako keby ubehlo 20 rokov. Čiže ľudí, ktorých vidím pred sebou si predstavím ako budú vyzerať a čo budú robiť o takých 20 rokov, a čo
z toho, čo riešim(e) teraz bude podstatné a nakoľko. Napríklad, pre niekoho je veľmi dôležité to, ako vyzerá. Ženy o seba dbajú, chcú byt „sexi“, muži posilňujú, atď… Je ale otázkou, čo bude za
20 rokov, keď tieto faktory už nebudú také podstatné, a po istom čase nebudú vôbec, pretože sú svojou povahou prchavé… Môžete byť „namotaní“ na niekoho výzor, ale je faktom a
otázkou jednoduchého prijatia reality, že ten výzor odíde, zvädne, a nikto inteligentný by do neho neinvestoval príliš veľa energie. Rovnako je to s uspokojovaním zmyslov, užívaním omamných látok a pod. Koľko rôznych párties, žúriek, a podobných matne zapamätateľných zážitkov prežívame v mene užívania si prítomného okamihu, kde sú ale teraz?

„Duchovne zameraná osoba by mala zostať pokojná a materiálne neutrálna, udržiavajúc svoje telo bez prílišného úsilia. Aj keď vlastní plnú zmyslovú, duševnú a fyzickú silu, nemala by byť aktívna kvôli materiálnemu zisku, ale skôr by mala vždy zostať upriamená na svoj skutočný vlastný záujem – sebarealizáciu.“ (Bhag 11.8.4)

Naše hmotné túžby ostávajú rovnaké, naša závislosť na týchto senti-mentálnych vnemoch postupne rastie, ale reálne výsledky alebo hodnoty z toho plynúce sú kde?
Ja si väčšinu naozaj ani nepamätám. Keby bol každý náš prítomný čin sprevádzaný malým výkričníkom toho, aký skutočne reálny osoh nám prinesie do budúcna, a to, či to, čo sa nám teraz javí ako nektár, sa nezmení časom na jed a zdroj nášho budúceho utrpenia a frustrácie, konali by sme asi inak…
Kde chceme reálne byť o 20-30 rokov? Neinvestujeme teraz náhodou do vecí a okamihov, ktoré budú nenávratne preč a neprinesú žiaden trvalý osoh? Nie je práve „užívanie si prítomného okamihu“ len ospravedlnenie si ilúzie, v ktorej žijeme, a neschopnosti a lenivosti zmeniť svoju budúcnosť tým, že pochopíme povahu hmotnej dočasnosti a budeme
hľadať odpovede na skutočne dôležité životné otázky? Každotýždenné „užívanie si“, alebo „žitie“ napr. v piatok a sobotu je len opakovanou honbou za zabudnutím toho, že ešte stále nevieme, kvôli čomu sa to vlastne oplatí prežiť.
Mali by sme sa skôr sústrediť na silu večného okamihu, na to, čo sa nemení, na to, čo bude potom… Áno, niekto môže povedať, že to nikto nevie… Ale jednak je tento výrok domýšľavosť,
lebo to, že to dotyčný nevie, neznamená, že to nikto nevie, ale aj keby… Jedno vieme isto. Čas beží veľmi rýchlo, a pre nás „starších“ je stále viac zrejmé aj to, že sa subjektívne
vnímanie času zrýchľuje. Tie roky plynu nejak rýchlejšie, však? Ja mam momentálne 31, onedlho 32, a od pádu Dvojičiek (môj obľúbený časový míľnik ;P ) prešlo skoro 18 rokov…
Pamätám si to ale ako včera… A od tohto okamihu o 18 rokov budem mat 50, a to je už myslím celkom seriózny vek, obzvlášť, keď v 2001 som mal len 14 a bol som v podstate malé decko….
Čo chcem riešiť, kým chcem byť v 50ke? Dosť ma desí predstava, že by som bol stále závislý na všetkých tých hmotných túžbach, na ktorých som závislý teraz, a nie je ich málo. Bolo by to dosť trápne obzerať sa za babami ako pes za kosťou. A vidím ako sú na tom napr. môj otec, alebo časť rodiny, ktorí sú o generáciu vyššie. Nie je to žiadna sláva. Pre nich je pojem duchovná sebarealizácia len nejaký prežitok zaostalých tradícií.
Túžby užívať si ako za mlada, myseľ a zmysly ostávajú, ale telo už nie je to, čo bývalo. To, čo sa dalo v 16tich z tela vyžmýkať „užívania“ bez najmenších problémov, je už teraz ťažšie,
a v starom veku to bude prakticky nemožne. Zmysly každým rokom slabnú, ako aj životná sila, a naopak bolesti a fyzické problémy pribúdajú. A aj tie najtvrdohlavejšie materialisticky založené duše začínajú chápať, že tento sebaklam sa postupne blíži ku koncu. A čo bude potom? „To predsa nikto nevie“. Alebo „To uvidíme potom“. Ale naozaj? No a o tom, čo uvidíme potom sa pokúsim napísať článok nabudúce.
„Tí, ktorým chýba ātma-tattva, sa nedotazujú na životné problémy. Sú príliš pripútaní ku svojím nespoľahlivým vojakom ako je telo, deti a manželka. Aj keď majú dostatok skúseností, nevidia svoj nevyhnutný zánik.“ (Bhāg. 11.20.21)

0 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


Pridaj komentár

96162