Som duchovný?
Čo si dnes ľudia predstavujú pod pojmom „som duchovný?“ Je to len akási nálepka, vďaka ktorej zo seba možno zmyť vrstvu skostnateného materializmu? Prečo nie… Pravdou je, že doba už má tak nejak dosť tupého materializmu a túži ho aspoň utlmiť. Takéto príznaky sú určite priaznivým ukazovateľom do budúcnosti, lenže je to len začiatok niečoho, čo je potrebné rozvinúť do šírky a hĺbky. Jeden rozmer svojou plochosťou veľa parády nenarobí, skôr ľudí odradí. Ľudia, ktorí sa do kategórie tzv. „duchovných“ radi zaraďujú, tiež väčšinou patria do rôznorodej duchátorskej škály odborov či záujmov. Sú to najrôznejšie druhy liečiteľstva, ateisticko-duchovné náuky ako buddhizmus, ale aj šamanizmus, a často aj druidi tretieho tisícročia sa urodia na strome dávajúcom duchovné ovocie.
V dnešnej dobe sú pomerne obľúbené jógové cvičenia a potom skupina ľudí, ktorá praktizuje všetko a nič. Čo všetko nie je dnes populárne! Väčšina týchto ľudí, či už patrí len do jednej alebo viacerých skupín, má však spoločnú jednu vec. Totiž to, že sú hľadajúci a blúdiaci. Zaujímajú sa o reinkarnáciu, o to, čo boli v predošlom živote, ale až na zriedkavé výnimky si sú svojim ďalším životom úplne istí. Budú iste úžasní, keď už, podľa svojho názoru, teraz v tomto živote sú takto duchovne pokročilí.
Možno aj preto sa niektorí zaujímajú viac než len o seba o to, čo bol v minulom živote ich psíček, pretože: „On pri spinkaní tak zbesilo oháňal pacičky!“ To sa mu chudákovi iste vybavili fragmenty toho, čo bolo kedysi. A keď bude mať maznáčik šťastie, zaiste sa stretne so svojím pánom aj v tom budúcom živote a zasa si užijú srandy. Budú sa mať znova dobre s priateľmi a užívať život plnými dúškami.
Takéto naivné pohľady prekvapivo nie sú také zriedkavé ako by sa mohlo zdať, skôr naopak. Často sa s tým stretávam na rôznych FB ezo-stránkach ako aj tej našej, v podaní „duchovných“ päťdesiatničiek. Takéto názory totiž vyhovujú konceptu ega, ktoré nechce byť zraňované, mysle, ktorá nechce byť spútaná a zmyslov, ktoré vo svojom ukájaní nechcú byť obmedzované.
Tak prečo nebyť pozitívny, veď negativizmus je dnes tak veľmi nepopulárny. Duchovné „náuky“ – to áno, tie pripúšťame, máme ich radi, ale len do istej miery. Nesmú nás totiž vyvádzať z pokoja. Nesmie sa hovoriť niečo, čo je proti zažitému spôsobu života. Jednoducho, nemôžu byť stresujúce. Taká správna ilúzia, taká pekná lož na tému „ako je skoro všetko okolo mňa úžasné a bude ešte lepšie“, to je určite to pravé, čo poteší myseľ a dá jej podnet k túlaniu inými svetmi.
Na otázku „kde beriete tento svoj všeobecný pozitivizmus? Veď, keď veríte v karmu a reinkarnáciu, logicky to znamená, že sa prejavia aj negatívne reakcie. A vôbec, ak je teda karma a ďalšie i minulé životy, potom musí logicky existovať onen prvý zdroj, teda Boh. Veríte teda v onen prvý zdroj? Veríte v Boha?“ Ľudia odpovedajú väčšinou tak, že „oni predsa nikomu nič zlé nerobia, tak čo“. A otázka ohľadom Boha? Nech už je to čokoľvek, pokiaľ nejde o zarytého ateistu, tak často hovoria: „Niečo nad nami istotne je.“
„Niečo? Je to osobné či neosobné, má to podobu a aké má meno?“ znie otázka ďalej.
„Aj to je jedno,“ odtuší duchátor. „Ja som duchovný človek a nič nerobím zlého, preto sa mám tiež dobre. Mám svoje staré dobré zvyky. Pred spaním si chodím zabehať, deti uspím a rozprávky viem pekne predčítať. Nech je to, čo je to, tá vaša Absolútna Pravda, Krišna alebo Jehova, či neosobná prázdnota, je mi to jedno, ja sa nemám iste čoho báť. Dôležité je zostať v pohode.“
Zo svojho pohľadu majú títo ľudia určite pravdu. Matku ani otca ešte nepochovali, aj ich súrodenci sú ešte nažive, a ak niekto zomrel, tak to iste nebolo ich vinou. Vtáčikom nasypú omrvinky a prípadný psíček má tú najlepšiu konzervu, ktorá je na trhu. Všetko je tak jednoduché, keď sa takáto duchovná náuka praktizuje iba teoreticky, niekde v mysli, a otvára tak priestor pre našu nespútanú fantáziu požívateľa – materialistu. Teórie, tu v Európe prikrášľované rôznymi pozitívnymi chytrákmi, sú preto naskrz pozitívne. Vypovedajú približne v tomto duchu:
1) Ste tu preto, že si musíte niečo prežiť. (?)
2) Z ľudskej podoby zostup do zvieracej v žiadnom prípade nehrozí.
3) Robte si, čo chcete, stačí, keď nebudete priamo ubližovať ostatným (mäso jesť môžete, lebo veď vy priamo nezabíjate tie zvieratá).
Takáto blamáž je u väčšiny tzv. duchovných obyvateľov bohužiaľ úplne bežná. Väčšina z nich už ale nechce počuť, že žijeme preto, aby sme sa zbavili egocentrizmu a zasvätili všetko vrátane našej mysle, ega a hmotného tela hľadaniu skutočnej Absolútnej Pravdy.
Všetko (nám) je Jedno.
Aj keď môžeme teoreticky chápať nezmyselnosť honby za materializmom (viď prvý článok), pokiaľ nemáme jasnú predstavu o duchovnej alternatíve, ostávajú nám v podstate len dve možnosti – materialistický život a…NIČ.
Túto doktrínu filozofie „nič-všetko“ prezentujú tzv. voidisti – odvodené od slova void, čo v angličtine znamená prázdnota. Táto filozofia nie je nijak nová a je na nej založený buddhizmus, ako jedna z neskorších védskych siekt. Indická filozofia túto chybnú doktrínu nazýva advaita – čo znamená nedvojná – majúca podstatu v jednote. Z konečného hľadiska teda voidisti tvrdia, že celá realita je vo svojej podstate ilúziou, nemá žiaden základ a všetko spočíva vo „všetkom“. Toto “všetko” nemá žiadnu podobu ani tvar a je teda nerozlíšiteľné od “nič”.
Cieľom je rozpustiť svoje telo aj dušu práve v tejto “jednote”. Tým sa človek podľa nich vyhne utrpeniu. Vychádzajú z toho, že hmotný život = utrpenie, a teda žiadne utrpenie = žiaden život = nič. To má byť podľa nich konečným životným cieľom. Duchovná samovražda akejkoľvek individuality, túžob a vzťahov.
Prečo o tom ale píšem? Z tohto nie príliš známeho pozadia totiž vychádza viac-menej všetko to pseudoduchovno a ezoterika, rôzne pseudospirituálne kurzy, semináre, meditácie, New age a pod. V spojení s postmodernou, ktorá prezentuje, že neexistuje žiadna objektívna PRAVDA, každý má tú svoju „pravdu“ a že všetky cesty sú rovnocenné, je zjavné, že to vyhovuje tým materialistom, ktorí sa radi hrajú na to, že materialistami nie sú, aby si tak mohli sami podporiť svoju filozofiu sebaklamu.
Pokúsim sa teda ohraničiť duchovno tým, čo nie je, a čo sa za neho vydáva, pretože v týchto témach je taký guláš, že človek, ktorý hľadá niečo hlbšie, sa ľahko stane obeťou rôznych pseudoduchovných učení, siekt a hnutí, ktoré sľubujú duchovno, ale je to len prezlečený – a o to – nebezpečnejší materializmus.
Tieto osoby typu “všetko je jednota, všetci sme jedno”, sú, vediac či nie, nasledovníci filozofie advaita. Okrem toho, že sa priam desia zodpovednosti, ktorá pochádza z toho byť individualitou, aby sa nemuseli zodpovedať za svoje túžby, činy a nebodaj nejakú karmu, sú aj extrémne namyslení. Totižto nevinne vyzerajúce “všetci sme jedno” a “všetci sme všetko”, v sebe zahŕňa, samozrejme, to, že “ja som všetko a všetko je vo mne”. Tvrdia, že Boh neexistuje. „Boh si aj ty, aj ja, aj tento pes je Boh,“ tvrdia. Snažia sa zmazať všetky rozdiely a úrovne, pretože ich nechcú poznať. Čo ale chcú je dať do stredu všetkého SEBA a takto sa sami vyhlásiť za Boha.
Z nedávneho komentára na jednej z našich stránok:
V skratke – vesmír a realita nie je podľa nich niečo, čoho sme malými čiastočkami a mali by sme vykonávať svoje povinnosti a slúžiť celku (čo je úplne prirodzené, že časť slúži celku ako vaše bunky slúžia vášmu telu a pod.), ale naopak – podľa tejto asi najrozšírenejšej pseudoduchovnej špekulácie je takýto ezoterik zbavený akýchkoľvek objektívnych povinností, lebo on už je celok, keďže nie je od neho odlišný. Za druhé, všetko mu môže byť jedno, lebo predsa “on je jedno” 🙂 . A za tretie, keďže všetko je On (s veľkým O), tak čokoľvek robí je správne, o nič horšie ako robí niekto iný a pravidlá a vesmír si tvorí on sám, lebo tými pravidlami a vesmírom je podľa neho – hádajte – ON SÁM.
Vesmír potom z pohľadu takého človeka pripomína jednu veľkú samoobsluhu, v ktorej si podľa neho môže užívať čo len chce, všetko mu patrí, je to určené z konečného hľadiska pre neho, je “spolutvorca”, alebo rovno tvorca a manifestuje všetko, čo si jeho myseľ zaumieni a vesmír by mal s ním spolupracovať a vyhovieť mu.
„Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“ — Paulo Coelho
Nevravím, že tento citát alebo dokument Secret nenesú isté zrnko pravdy (až na to, že úplne ignorujú princíp karmy), ale vytrhnuté z kontextu sa stávajú pomerne nenápadnou, o to viac nebezpečnou materialistickou filozofiou.
Ako ezoterici zneosobnili Boha
Čo to znamená, že západné krajiny sú plné voidismu a impersonalismu? K vytvoreniu atmosféry vhodnej na rozvíjanie skutočného duchovného vedomia je nutné najprv odstrániť prekážky, ktoré sa môžu vyskytnúť. A jednou z najväčších prekážok je impersonalistická filozofia, ktorá sa snaží jemným spôsobom ignorovať a zapierať existenciu Boha. Tých, čo odopierajú Bohu osobné vlastnosti a hovoria, že Najvyšší je čosi neosobné, neurčité, nepostihnuteľné, nazývame impersonalistami a advaita filozofmi.
Impersonalisti tvrdia, že realita je neosobná, a že Boh neexistuje a nemá žiadne energie. Špekulujú o tom, že všetko je akási indiferentná jednota. Tá jednota, ktorú oni vidia, je ich vlastné ego. „Som to Ja.“ Takže inými slovami, ako som už vyššie spomínal, ich záver je: ja som Boh. K tomu chcú v podstate dospieť, a preto vzniká aj takáto „ezoterická“ pseudofilozofia. Predstavujú si, že úrovne vesmíru idú vyššie a vyššie a na konci zostáva len myšlienka. Čistá, nevtelená a s ničím nespojená myšlienka. Už nie je ten, kto by myslel, už je len myšlienka. Ak teda nejakým spôsobom dokážeme ísť vyššie a vyššie a docieliť tú čistú myšlienku, tak potom je to naša myšlienka. A keď sa s tým staneme zajedno, potom my sme Boh a všetko vo vesmíre sa otáča okolo nás. To je klasické impersonalistické poňatie špekulantov, ktoré nájdeme po celom svete (v Indii aj na Západe) a tento ich nezmyselný záver je tiež dôvodom, prečo sa im lacná ezoterika tak zapáčila.
Tí, ktorí nemajú radi špecifické odpovede v duchovnom živote, hovoria: „Prečo dávate Bohu meno? Prečo hovoríte, že zostáva na jednom mieste? Prečo hovoríte, že vyzerá tak alebo tak?“ Tvrdia: „Nie, Boh je všetko. Boh si ty a Boh som ja.“ To sú závery a tendencie v mysliach impersonalistov – ignorovať alebo dokonca vygumovať všetky detaily, všetky kvality a vlastnosti Boha, pretože ich nepoznajú, alebo nechcú poznať. Chcú nakresliť svoju vlastnú tvár a napísať svoje vlastné meno – áno, tu je Boh, JA!.
(Túto tému rozoberám v samostatnom neskoršom článku v tejto sérii – Boh)
Ezoterik je najväčší materialista
Uvediem pár príkladov toho, aké podoby môže materializmus na seba zobrať, od tých zjavných až po tie najnenápadnejšie – a o to nebezpečnejšie.
Hrubý materialista – napr. robotník – ťažko pracuje, po robote si dá slaninu s pivom, pozrie futbal a zasúloží s manželkou. Ide spať a ráno znova do roboty. Užíva si teda v prvom rade sex, jedlo, spánok, nejaké to pohodlie a omamné látky. Chápe ale, že má isté povinnosti a ráno ho v práci čaká šéf a lopata. Rozumie aj tomu, že keď bude opitý vyvádzať, príde polícia a tej sa bude musieť skôr či neskôr podvoliť. Rovnako vie, že v štáte fungujú isté zákony a celkovo vyššie autority. Jeho pole užívania a hrania sa na Boha je jednoduché a jasne ohraničené.
Podobne to majú aj “jemnejší” materialisti, ktorí nepracujú a neužívajú si tak “tvrdo” ale, ako som spomínal v predošlom článku, tak ich užívanie a “chtíč” je prejavený napr. cez myseľ alebo inteligenciu. Ako príklad uvediem takého kritika moderného umenia. Ráno vstane, prečíta si noviny, dopíše niečo do svojej dizertačnej práce, ide do jobu, kde sleduje výstavu abstraktného umenia a filozofuje nad tým, čo tým autor myslel a ako to zapadá do kontextu iných umelcov, trendov, teórie vizuálnej komunikácie atď. Po práci si pustí napríklad operu a ide do drahej reštaurácie, kde si dá slimáka na víne… Stále ide o materialistu, ale na subtílnejšej úrovni. Jeho sféra užívania si je širšia, pretože aj myseľ a inteligencia majú širší záber ako tupé zmysly (ako v prvom prípade robotníka). Určite ale aj tento kunstkritik, aj robotník, vedia, že ich užívanie má svoje limity a sú tu väčší páni ako sú oni, a, koniec-koncov, obaja sa stále považujú za časti väčšieho systému – nie systém sám.
Ako ďalší, ešte nenápadnejší príklad materialistu, tu môžeme uviesť ženu, ktorá v čase voľna rada chodí do lesa obdivovať prírodu, započúvať sa do šumu lístia, sledovať vodopád a vtáčiky mysliac si, že toto je to božské, to duchovno. Čo ale reálne robí je, že chodí kŕmiť svoju materiálnu myseľ a zmysly do lesa, za účelom užívania si, kde je ten les a príroda pre ňu jej vlastný prírodný Bory Mall. Nelíši sa tak v princípe od bežného konzumenta, ibaže konzumuje iný druh „tovaru“. Samozrejme, les má svoje čaro a je bližšie k istej prirodzenosti a kvalite dobra ako sklenená sterilná búda plná tovaru, avšak zámer návštevníka je ten istý. Príroda je tiež len hmotná a motív tejto ženy je, koniec-koncov, tiež sebecký. A aj keď je to v jednom ohľade určite lepšie a vyzerá to nevinne, stále tam dominuje princíp brania nad dávaním – „príroda, daj mi svoju krásu, vôňu, lebo mám na to právo a si tu pre mňa…”. Po návšteve lesa príde domov k svojim mačkám alebo psom, ktorých majú ľudia tak radi, lebo k nim domáce zvieratá vzhliadajú ako k Bohom (a nevedia rozprávať), čo umocňuje domnelú dôležitosť ich majiteľov. Napriek všetkému táto žena dokáže oceniť, že príroda je niečo viac a vnímať samu seba ako malú časť stvorenia. Toto je pomerne jemný bod, ale bol by som rád, keby ste pochopili, že ani toto stále nie je duchovno, pretože tu prevažuje motív sebeckého mentálneho užívania.
Nakoniec sa vráťme k nášmu ezoterikovi. Jeho miera požívateľstva je v jeho očiach neobmedzená. Kdežto bežný „priznaný“ materialista si užíva nejaké pole svojho pôsobenia, ktoré je ohraničené – napríklad pre niekoho je sféra stotožňovania sa jeho búda, iného jeho práca a iného národ, politika a rôzne -izmy, stále to má istú hranicu a títo ľudia uznávajú nadradené autority a niečo vyššie.
Ezoterik však rozšíril svoje sebectvo a sklon užívať si na kompletne celý vesmír. A nielenže má právo na všetko a v jeho predstave mu patrí všetko – on si ešte myslí, že on sám je všetkým. Potom, keď sa stretnú dvaja alebo viacerí takíto ezoterici, je to akoby sa stretli malí Bohovia žijúci vo vlastnej bubline neobmedzenej domýšľavosti, ignorujúc skutočnú realitu okolo seba a navzájom si hovoria naučené otrepané klišé frázy ezoterického charakteru.
Podobne ako sa materialista-alkoholik schováva pred realitou pomocou alkoholu, aby zabudol, tak materialista-ezoterik sa schováva vo svojej vlastnej mysli, kde si vytvoril vlastný svet predstáv svojej neobmedzenosti a zďaleka obchádza strašiaka menom realita.
Tento svetonázor je ale skutočne úplne mimo, lebo aj bežným sedliackym rozumom, čo by im vedel ľahko vysvetliť aj robotník s pílou, je jasné, že momentálny stav ľudí je všetko, len nie slobodný. Títo malí bohovia musia rovnako platiť dane, bolí ich chrbát, chodia kakať a cikať a nie, keď chcú, ale keď musia. A aj keby vo svojej jednotnej božskosti chceli čo i len celý deň sedieť na jednom mieste na stoličke, bol by z toho fyzicky veľký problém. Sami sebe to síce nepriznajú, ale okolo nich sú fixné pravidlá univerza, ktorým sa musia prispôsobovať, napriek ich predstave, že oni sami sú univerzum. A aj ich teória – ja som ty a ty si ja a všetci sme jedno – veľmi rýchlo narazí na realitu, keď takéhoto človeka požiadate, aby vám dal svoju peňaženku, pretože “všetko je jedno a jednota” a ja som on a on je ja, čiže nemal by v tom byť rozdiel. Keď dôjde na lámanie chleba, zjavne tam nejaký problém zrazu nájde. Takýchto paradoxov by sa dalo nájsť skutočne veľa.
Jednota s.r.o.
Táto filozofia “jednoty” má rôzne podoby a variácie, ale žiadne spoločné učenie, na ktorom by sa zhodli všetci jej vyznávači. Je to hlavne kvôli tomu, že každý z nich je tým pomyselným centrom a Bohom. Pokiaľ by niekto aspoň trocha inteligentný išiel s nimi do logickej diskusie a argumentov, veľmi rýchlo by z nej utiekli a odbili ho pseudoargumentami typu: „Ty by si to nepochopil…ešte nie si na takej úrovni…musíš to v prvom rade cítiť….príliš o tom rozmýšľaš…” a pod.
Ich vlastné filozofie sú založené iba na vlastnom sentimente a mentálnych fantáziách. Týmto spôsobom, pokiaľ sa tvária, že robia aj nejakú prax, tak meditujú buď nad prázdnotou (impersonalizmus), jednotou alebo vlastnou božskosťou. Pre takýchto ľudí je veľmi ťažké spraviť akýkoľvek duchovný pokrok, lebo ten sa odohráva nie objektívne, ale iba v ich mentálnych predstavách a domýšľavosti o vlastnej dôležitosti. Pokiaľ ich konfrontujete napr. s otázkou, že keď sú teda takí božskí a v jednote, ako je možné, že sa dostali do tejto ilúzie a sú spútaní materiálnym svetom? Vtedy prichádza, samozrejme, výhovorka 5 ročného dieťaťa – že „nie sú“. A tam sa už ťažko argumentuje, keď máte viesť diskusiu s bláznom. Aj keď je niekto zarytý materialista-ateista, chápe aspoň toľko, že sú tu nejaké vyššie (prírodné) zákony, ktorým sa musí podriadiť.
Z tohto pohľadu je takáto lacná ezoterika vrchol nevedomosti a materializmu. Častokrát si touto filozofiou ospravedlňujú aj svoju lenivosť v materiálnom svete. Týmto spôsobom ale nezískajú ani duchovný, ani materiálny prospech. V tom najhoršom prípade si na tomto klame postavia celú kariéru a vydávajú sa za samozvaných guruov a swamich. Sami nepoznajú skutočnú cestu duchovného pokroku a sú poklesnutí, ale napriek tomu chcú mať nasledovníkov, ktorých zneužívajú na svoje vlastné sebecké ciele. Bohužiaľ, veľa naivných ľudí im naletí. Pod zámienkou tzv. duchovna akurát ešte zvýšia svoje materiálne ego. Symptómy takýchto ľudí popisujem v článku 10 egoistických aspektov „spirituálnych“ ľudí, ktoré sabotujú ich skutočný rast.
Čo sa týka buddhistov, ktorí sú z tejto kategórie ako-tak pri zemi a držia sa aspoň nejakých doktrín, veria v karmu, riešia meditácie, nasledujú vyššie autority, či už rôznych boddhisattvov alebo samotného Buddhu, z konečného hľadiska je ich motív podobný a sami sa chcú stať Buddhom, toť personifikovanou jednotou. Pre nich Buddha nie je pôvodne osoba, ale je to dokonalá prázdnota, ktorá na seba zobrala podobu Buddhu, aby mohla ostatných učiť, že tiež nie sú osoby. A, keďže žijeme v tejto prekrútenej dobe, ktorá je Védami nazývaná Kali-yuga, aj tí dnešní buddhisti už nie sú to, čo bývali a mnohí nedodržiavajú veľa vecí z vlastného učenia, najmä ich základný princíp – ahimsa, nenásilie – a veselo si papkajú mäsko, vrátane Dalajlámu – (Ako Dalajláma jedáva mäso). Pre ľudí, ktorí sa stretnú s nejakým náznakom východnej filozofie a Véd je práve buddhizmus prvým nárazníkom, na ktorom sa buď môžu zaseknúť a ich egu to bude stačiť, mysliac si, že už sú „duchovní“ a sú „všetko“, alebo tí inteligentnejší pôjdu ďalej a viac do hĺbky.
V skutočnom duchovne ide hlavne o to, a to skúsim postupne objasniť v ďalších článkoch, že človek by mal uznať, že je naozaj len malou časťou Celku, a že najšťastnejšia a najlepšie umiestnená situácia pre neho je, keď sa vyšším zákonom univerza prispôsobí a pokorne a s láskou podvolí. Bojovať proti realite tým, že ju budeme popierať, môže byť síce krátkodobá úľava, ale takýto tvrdohlavý sebaklam skôr či neskôr vyústi v smutný koniec a o to tvrdší náraz.
V skutočnosti Védy nevylučujú to, že sa na Absolútnu Pravdu dá hľadieť aj neosobným „prázdnym“ spôsobom, ale zároveň pred týmto prístupom varujú a označujú ho za chybný. Samotná snaha duše splynúť s duchovným celkom je materialistická.
„Robiť pokroky je veľmi ťažké pre tých, ktorých myseľ lipne na neprejavenom, neosobnom aspekte Najvyššieho.“ Bhagavad-Gíta 12.5.
Táto snaha sa dá prirovnať k zločincovi, ktorý sa chce dostať z väzenia (materiálneho sveta), ale nechce byť ctihodný občan štátu. Na jednej strane mu vadí utrpenie prameniace z uväznenia, na druhej by najradšej sám celý štát ovládol, aby pre neho naďalej neplatili jeho zákony.
Cieľom by ale nemalo byť samotné sebecké oslobodenie, ale návrat do skutočnej duchovnej nesebeckej prirodzenosti (dharmy).
K tejto téme osobné duchovno vs. neosobné sa vrátime v jednom z nasledujúcich článkov.
To, co je pisane na tejto sranke je sice pravda, ale dostat sa tam, kam sa mame v nasom ludskom tele je neuveritelne komplikovane. A momentalne som prisla k zaveru, ze kazdy sa musi zachranit sam a necakat, aby to urobil niekto za nich. Lebo ludia stale len cakaju, ze ich niekto zachrani, aby sa citili ako v raji. A pre tu zachranu nemuseli vlastne nic podniknut. Vseko je velmi komplikovane a na druhej stane uplne jednoduche. Akurat tu jednoduchost nevieme akosi uchopit, kedze ludia miluju zlozitost.
Ďakujem za výstižné pomenovanie mnohého...
Priznam sa, ze som clanok nedocitala do konca. Mozno skoda, ale pre dany moment som uz nevladala citat. Tak ako je koncipovany, sa stavia do roviny vsetko viem... a teda aj univerzalnu pravdu... a teda dost zhadzuje tie smery, alebo presnejsie ludi, ktori prave vadaka spominanym principom... vsetci sme jedno... a neexistuje jedna pravda, kazdy ma tu svoju... sa posuvaju dalej... tito ludia, ak tym naozaj ziju, su daleko tolerantnejsi, lebo chapu, ze ak sme vsetci jedno, tak ak ublizim niekomu, ublizim tym vlastne sebe. A ze ak mam na nieco vlastny nazor a druhy ho nezdiela, neznamena, ze sa zakonite jeden musi mylit, iba vnimame odlisne skutocnosti, na zaklade ktorych si tvorime svoj nazor, a tak pre dany moment mame zo svojho uhla pohladu tu svoju pravdu. A ked zistime nove skutocnosti, ktore nam neboli zrejme, tak dokazemw priznat, ze v tomto som sa zmylil a poucil som sa. No a co sa tyka tvorby vlastneho zivota, vobec nepopiera zakony karmy, prave naopak. Ja mam slobodnu volu, mam pravo sa rozhodnut, no zaroven mam aj zodpovednost za svoje rozhodnutia. Ja si urcim, ci budem v zivote predavacka alebo inzinier, alebo lekar, no a potom samozrejme ja nesiem zodpovednost za to, ze ako predavacka zrejme nikdy nebudem operovat alebo nezarobim tolko co doktor. Ano, je pravda, ze mnoho ludi zodpovednost odmieta, no nemyslim, ze toto by sa dalo zovseobecnit, ze ide o ludi zaoberajucich sa duchovnom. Vnimam, ze aj zaryti materialisti, pripadne ludia, ktori neveria ani v Boha ani v inu vyssiu moc, nech uz ju nazveme akokolvek, alebo neveria v kvantovanie, alebo veria v cokolvek, mnohi teda neprijimaju zodpovednost za svoj zivot a svoje rozhodnutia. A co sa tyka tej slobodnej vole, tak ako mam pravo zvolit si zivot svoj, ma ho kazdy, no ja nezodpovedam za jeho volbu a on za tu moju. Takze v pravom slova zmysle teda nenesiem zodpovednost za utrpenie v Afrike (alebo kdekolvek)a ani nemam vela moznosti ho zmiernit, no som sucastou celku a tak mam moznost zmenit seba a to, na co mam dosah. Ale rozculovat sa nad tym, ze niekto si predsa nevybral utrpenie nie je celkom na mieste, pokial poznate fungovanie ludskeho psyche, pretoze nas casto ovplyvnuju nevedome faktory, ktore prave vdaka studiu a zaujmu o viac ako len materializmus clovek moze zacat vnimat a tak si uvedomi, ze sa vlastne rozhodol, napriklad tym, ze bol presvedceni, ze vsetci ludia su "zli"... nuz, je toho hodne, co by sa dalo k danej teme napisat, ale myslim, ze pre dnes stacilo. Prajem vela uspechov a pekny den
Sám som zvedavý na ďalšie časti. Zatiaĺ po tom, čo som si prečítal úplný súhlas. Zaráža ma podobnosť, lepšie povedané zhoda s tým, čo som napísal a o čom som aj plne tresvedčený, vo svojej knižke, ktorú som venoval svojej dcérke. Rozhovor s autorom príspevku by bol pre mňa určite veĺmi zaujímavý.