fbpx
Védy

Védy a ich pradávna história – Ako a prečo sa zjavili na Zemi?

Ako sa zjavili Védy? Aký je ich pôvod a história? Ako boli rozdelené a prečo nám védska literatúra dáva na výber rôzne duchovné cesty?

 

Vymyslená árijská invázia

Existujú dva spôsoby, ktorými môžeme odpovedať na tieto otázky. Jedným z nich sú teórie súčasných učencov a historikov a druhým sú tradičné vysvetlenia, ktoré uvádza védska literatúra.

Mnoho historikov zastáva názor, že to boli práve Árijci, ktorí napadli Indiu v druhom tisícročí pred n.l. a práve oni boli zakladateľmi indickej kultúry a védskej tradície. Tvrdia, že Árijci prišli z južnej časti Ruska a priniesli so sebou svoje védske rituály a zvyky.

Vyvracajú to však archeologické nálezy z miest Harappa a Mohenjo-Daro, ktoré pochádzajú až spred 3 a pol tisíca pred n. l. Niektoré vytesané znaky ukazujú jogínov, ktorí meditujú, rovnako ako mnoho postáv podobných polobohovi Šivovi. V každodennom uctievaní zohrával dôležitú úlohu chrám a práve takýto proces predpisujú Védy pre dosiahnutie duchovného pokroku. Objavili sa tiež tradične postavené ohňové oltáre pre ohňové obete, ktoré reprezentujú Boha Višnua.

Ďalším bodom je, že údolie Indus zaberá obrovskú oblasť a kultúrne rysy tejto spoločnosti naďalej prežívali dlhé obdobia. Tak ako by tzv. „predárijský“ jazyk ľudí údolia Indus, ktorý nie je dnes známy, zanikol bez toho, aby po sebe nezanechal žiadnu stopu svojej existencie? Bolo to práve tým, že v skutočnosti tam žiaden predárijský jazyk nebol. A ak toto je tá časť, kde sa mali údajne árijskí útočníci objaviť, nesúci so sebou védsku kultúru, je logické dospieť k záveru, že žiadna árijská invázia sa neodohrala. Aspoň nie tak ako si niektorí pseudoučenci myslia. Je  zjavné, že tam védski árijci už boli.

Celý tento hoax o tzv. árijskej invázii v skutočnosti priniesli až Briti, konkrétne pa-vedec Max Muller. Sám na sklonku svojho života priznal, že desiatky rokov fabrikoval údajné dôkazy o árijskej invázii. Snažil sa tak podkopať autoritu Véd a s ňou aj hrdosť Indov na Védy a hinduizmus, s pre Britov klasickým plánom „rozdeľuj a panuj“.

 

Védy a ich vek

Väčšina učencov súhlasí s tým, že najstaršie védske hymny sú staršie ako 1500 rokov pred n.l. Mnohí sa však stále viac domnievajú, že časti Rig-Védy siahajú do niekoľkých tisícročí skôr. To znamená, že to neboli nejakí prisťahovalci, ktorí priniesli so sebou védsku kultúru, pretože prinajmenšom najstaršie védske knihy, ak nie väčšina z nich, existovali ešte predtým, práve na tomto území.

Poďme logicky zvážiť ďalší bod. Je všeobecne známe, že sa pán Buddha zjavil asi pred 2500 rokmi. Pointou je, že ak Buddha kázal proti Védam (ako je známe), tak Védy už museli v tom období existovať. A práve v oblasti, v ktorej pôsobil, na území terajšej Indie.

Skutočný dôvod, prečo neprijal Védy, je ten, že mnoho vedúcich védskych stúpencov ich už úprimne nenasledovalo, ale zneužívalo. Každý študent histórie vie, že zneužívanie nastáva až potom, keď dochádza k prosperite. Takže ak zhoršenie pred 2500 rokmi dosiahlo také extrémy, aby ľudia prijali Buddhovo učenie, potom je jasné, že táto postupná degenerácia sa diala stovky rokov. Vzhľadom k tomu, že Védy boli vysoko rozvinutou formou filozofie, znamená to, že sa museli rozširovať niekoľko tisíc rokov predtým. Aj z toho môžeme ľahko pochopiť, aké staré musia Védy byť.

Navyše, musím prízvukovať, že to boli britskí „sanskritci“ a pedagógovia v Indii, ktorí v priebehu rokov 1700 a 1800 ako prví opísali védsku literatúru a kultúru ako niečo barbarské, nižšie a nedávne. Špekulatívnymi spôsobmi sa snažili posunúť datovanie Véd na čo najneskorší dátum.

Védy chrám

 

Ústna tradícia a Védy

Védy boli tradované tisíce rokov ústnou tradíciou a neskôr, na začiatku Kali-yugy sa začali zapisovať do písomnej podoby. Musíme mať taktiež na pamäti, že po mnoho rokov bola védska literatúra písaná na palmových listoch a bolo nutné robiť ručné kópie. Mohlo tak dôjsť k určitým konvenčným úpravám, na základe čoho si niektorí učenci myslia, že ich pôvod bol mladší.

Avšak v prípade Bhagavata Purány jej sanskritský text stále obsahuje archaickú formu písania, čo dokazuje jej starobylosť. Napriek tomu anglickí učenci hovoria, že autor tejto Purány musel zámerne používať archaický opis, aby si ľudia mysleli, že bol starším ako v skutočnosti naozaj bol. Skutočnosť, že anglický autor navrhol tento druh teórie v snahe spochybniť jej pradávny pôvod, poukazuje na ich zaujatosť proti starobylosti a autorite védskej literatúry.

Tieto kultúrne predsudky boli výsledkom úmyselného podkopávania a skrytého úmyslu utvrdiť nadradenosť svojich vlastných kresťansko založených hodnôt rovnako ako aj pokračovanie koloniálnej nadvlády. Tento zámer zohrával dôležitú úlohu v tom, prečo chceli mať sanskritské texty preložené do angličtiny a kresťanskú Bibliu do sanskritu. Bolo aj obdobie, keď sa mnohí významní profesori považovali za vyššie autority než boli indickí učenci. Takže odhadovanie zmyslených dátumov bolo bežné a dodnes sa tieto chybné informácie prepisujú, dokonca do Wikipédie.

Autor P. N. Oak vo svojej knihe Svetové védske dedičstvo píše o márnej snahe určiť vek Véd podľa jazyka: „Snažiť sa určiť vek Véd podľa ich jazyka je veľmi neoprávnené, keď si uvedomíme, že aj tzv. fyzikálne exaktné vedy majú tieto dátumy u rôznych vedcov veľké odchýlky. Napríklad, v závislosti od rôznych geológov uplynulo od konca doby ľadovej 20 000 až 80 000 rokov. Napriek tomu vedec Avinash Chandra Das predstavil dva rôzne odhady v dvoch vydaniach tej istej knihy. V jednej verzii tvrdí, že územie Rajasthan bolo pod hladinou mora pred 60 000 rokmi, zatiaľ čo sa v inej hovorí, že to bolo len pred 27 000 rokmi.

Vzhľadom k tejto neistote dokonca aj vo fyzikálnej vede si filozofické datovanie Véd nezaslúži žiadnu vážnejšiu pozornosť. Okrem toho je potrebné si uvedomiť, že védsky jazyk nie je svetský ani ľudský, keďže sám o sebe prehlasuje, že „nie je odtiaľto“. A preto meranie jeho veku ľudskými nedokonalými dohadmi nemá veľkú výpovednú hodnotu. Rôzne vedecké a archeologické štúdie pomerne bežne menia svoje odhady datovania, niekedy aj o státisíce rokov.

Zhrňme si niektoré odhady datovania Véd. Napríklad védsky učenec, neskôr Balasaheb Hardas Nagpur, poukázal vo verejnom prednáškovom cykle v roku 1950 v Pune, že Pundit Patankar z Rajapuru dokázal, že na základe astronómie sú Védy staré minimálne 21 000 rokov. Ďalší vedec, Pán Lele, odhaduje ich vek na minimálne 40 000 rokov. Pundit Sudhakar Dwivedy odhaduje, že sú Védy staré aspoň 54 000 rokov. Pundit Krishnashastri Godbole pridal ďalších 18 000 rokov k tomuto číslu. Ďalší vedec Pundit Dinanath Chulet vypočítal, že sú Védy staré 150 000 rokov. Ešte jeden učenec, Swami Dayanand Saraswati, zakladateľ organizácie Arya Samaj, zakladá svoje výpočty na základe védskeho almanachu. Prichádza k záveru, že Védy sú staré „niekoľko miliónov rokov“.

 

Ďalšie dôkazy

Netreba prehliadať ani ďalšie dôkazy, ktoré potvrdzujú pradávnu históriu Véd. Jedna z troch hlavných posvätných riek, Saraswati, bola nedávno potvrdená ako reálna rieka, keď bolo identifikované jej pôvodné koryto. Tá podľa geológov musela vyschnúť niekedy v rozmedzí 10 až 15 000 rokov. Vo Védach je však popisovaná ako reálna tečúca rieka, na ktorej brehoch sa vykonávali dávne obete a rituály.

Rieka Saraswati
Rieka Saraswatí

Podobný príklad je aj tzv. Rámov most, ktorého pozostatky je možné doteraz vidieť zo satelitných snímok medzi Indiou a Srí Lankou. Stavba tohto mosta sa popisuje v epose Rámayana, ktorá sama seba datuje na obdobie doslova milióny rokov dozadu.

rámov most
Rámov most na Srí Lanku

Do takejto kategórie geologických a archeologických dôkazov patrí aj znovuobjavenie mesta Dwaraka a ďalších artefaktov či starobylých védskych chrámov. To nám jednoznačne dokazuje, že nejde o žiadnu mytológiu, ale o reálne udalosti popisované vo Védach.

Samotné Védy však o sebe tvrdia, že boli udelené ľudstvu Bohom na počiatku vesmíru. A to bolo milióny a miliardy rokov dozadu. Taktiež spresňujú, že ani to nie je čas ich vzniku, keďže sa nazývajú Sanatana-dharma, čo v preklade zo sanskritu znamená „večné poznanie“. Inými slovami, sú večné a cyklicky sa zjavujú a znova miznú, keď je potrebné obnoviť dharmu (náboženstvo) na danej planéte.

V každom prípade, pokus znevažovať védsku literatúru niektorými anglickými učencami mal iba dočasný vplyv. V skutočnosti tým, že sa tieto texty prekladali, mnohým významným spisovateľom a básnikom na západe bolo dovolené vidieť a držať tieto vznešené múdrosti védskej literatúry, ktoré vedeli skutočne veľmi zaujať a ovplyvniť človeka. Viacero popredných osobností oceňovalo učenia Véd. Viac v článku Svetoví myslitelia o Védach.

 

Védy a ich skutočný pôvod

Takže odkiaľ Védy pochádzajú? Hoci moderní historici môžu ponúkať svoje meniace sa teórie o tom, ako boli Védy zostavené a kde vznikli, môžeme vidieť, že je to ich pokus, ako nájsť zjednodušenou cestou kľúč k pochopeniu védskeho myslenia alebo dokonca spochybňovať hodnotu Véd. Musia však priznať, že ich teórie nie sú stále a chýbajú im konkrétne dôkazy pre ich mnohé stanoviská.

V skutočnosti má väčšina historikov pocit, že akýkoľvek presne zaznamenaný historický dôkaz siaha iba asi k roku 600 pred n. l. a pred 2500 rokmi sú všetky udalosti a príbehy vzťahujúce sa k písmam iba imaginárnymi mýtami a legendami. To je veľmi úzkoprsý spôsob ateisticko-redukcionistického videnia.

Mnoho védskych autorít a sebarealizovaných mudrcov v minulosti prijalo príbehy Mahábharáty, Rámayany, Bhagavad-Gíty a Purán za vecné a taktiež dosiahli vznešené stavy vedomia podľa védskych pokynov pre dosiahnutie duchovnej dokonalosti. Takže najlepší spôsob, ako pochopiť históriu a vznik Véd, je jednoducho nechať hovoriť védsku literatúru samu za seba a overiť si jej platnosť v praxi.

Védska tradícia vraví, že keď Najvyšší Pán stvoril hmotný svet, Jeho transcendentálna energia prenikla do každého kúta. Táto duchovná energia bola čistá frekvencia vibrácií, shabda-brahman, v ktorej sa nachádzal Najvyšší Pán. Takýto čistý zvuk sa prejavuje ako mantra Óm, obsiahnutá hláskami ,,A“, ,,U“ a ,,M“.

Duchovne vznešení Góswamí z Vrindávanu vysvetlili, že písmeno ,,A“ sa vzťahuje k Najvyššej osobe, Krišnovi (Bhagaván). Ten je vládcom všetkých živých bytostí na materiálnych a duchovných planétach a je zdrojom, z ktorého všetko pochádza. Písmeno ,,U“ označuje energiu Najvyššieho a ,,M“ označuje nespočetné živé bytosti. Preto ómkara (ÓM alebo AUM) je miesto spočinutia všetkého, čo existuje. Všetky veci a javy existujú v rámci tejto svätej vibrácie.

Óm
Óm alebo ómkara

 

Ako je ďalej vysvetlené v Chaitanya-Caritamrte:

 

Védsky zvuk vibrácie ómkara, hlavné slovo vo védskej literatúre, je základom všetkých védskych vibrácií. Preto je potrebné prijať ómkaru za zvukové zastúpenie Najvyššej Božskej Osobnosti a ako prapôvod vesmírneho prejavu. Cc. Adi – lila, 7. 128

 

Samotný Krišna tiež hovorí:

Ja som otec tohto vesmíru, matkou, podporou a praotcom. Som predmetom poznania, čistoty a slabikou ÓM. Ja som tiež Rig-veda, Sama-veda a Yajur-veda.

Bhagavad-Gíta. 9.17

 

Ďalšie potvrdenie je v Yajur-Vede, (37.7):

Z tohto Absolútneho Boha, kvôli ktorému ľudia robia rituály, bola vytvorená Rig-veda a Sama-veda. Z nich boli potom vytvorené Atharva-veda a tiež Yajur-veda.

 

Tieto verše ukazujú, že čistá Absolútna Pravda a čistá duchovná zvuková vibrácia nie sú od seba odlišné. Védy sú expanziou tejto Absolútnej pravdy. Vďaka pochopeniu védskeho poznania môžeme pochopiť Absolútno. Preto konečný výsledok všetkých duchovných realizácií na základe autority védskej literatúry je pochopenie Najvyššej Bytosti.

Hovorí sa, že pôvodne sa pranava alebo mantra ÓM expandovala do posvätnej Gayatri mantry. Gayatri sa expandovala do nasledujúcich štyroch ústredných veršov Šrímad-Bhágavatamu, zvaných Catur-sloki:

 

Brahma, som to Ja, Najvyššia Božská Osoba, kto existoval pred stvorením, keď neexistovalo nič, len Ja. Nejestvovala ani hmotná príroda, príčina tohto materiálneho stvorenia. To, čo vidíš teraz, som tiež Ja, Božská Osoba, a čo zostane po zničení, budem tiež iba Ja.

 

Ó Brahma, všetko, čo vyzerá, že má nejakú hodnotu, nie je reálne, pokiaľ to nemá vzťah ku Mne. Vedz, že je to moja iluzórna energia, odraz svetla v temnote.

 

Ó Brahma, prosím, vedz, že vesmírne prvky vstupujú do vesmíru, ale zároveň do neho nevstupujú; podobne tak aj ja existujem vo všetkom stvorenom a zároveň som mimo všetko.

 

Každý, kto hľadá Najvyššiu Absolútnu Pravdu, Božskú Osobu, musí pokračovať vo svojom hľadaní, dokým nedosiahne tento cieľ, za všetkých okolností, vždy a všade, priamo aj nepriamo.

Šrímad Bhagavatam 2.9.33-36

 

Tieto verše vyriekol Najvyšší Pán Višnu Pánovi Brahmovi v dobe stvorenia a všetky ostatné védske literatúry sa z nich expandovali. Texty Bhagavatamu (Bhagavata Purana) sa považujú za kompletnú expanziu týchto štyroch veršov.

Z tohto môžeme vidieť, aké obmedzené sú špekulácie tzv. „moderných“ učencov, ktorí si myslia, že védska literatúra bola napísaná obyčajnými ľuďmi v dobe, ktorá zobrazuje postupné evolučné zmeny v náboženskom myslení človeka. Skutočnosťou je, že nám védske poznanie bolo dané Najvyšším, aby sme pochopili tento svet, kto sme a náš vzťah s Absolútnou Realitou.

Pán Krišna v Bhagavatame hovorí:

Ja ako neobmedzená, nemenná a všemohúca Božská Osoba sídliaca vo všetkých živých bytostiach osobne vkladám védsku zvukovú vibráciu v podobe ómkary do vnútra všetkých živých bytostí. Vďaka tomu je subtílne vnímaná, ako jemné vlákno lotosovej stonky. Šrímad Bhagavatam 11.21.37

To znamená, že od počiatku sme všetci prirodzene duchovné duše a naša pôvodná pozícia je plná večného poznania a blaženosti. Účelom védskej literatúry je prebudiť v nás tieto znalosti. Naša duchovná pozícia je veľmi jemnej povahy a nemôžeme urýchliť naše pochopenie tohto poznania úmyselnou manipuláciou našej inteligencie a logiky. Ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné praktizovať védsky systém, aby sme dosiahli tieto výsledky. V tomto procese človek vyvinie schopnosť vnímať to, čo existuje v duchovnej dimenzii. Ako inak by mohol byť človek schopný pochopiť vyššie princípy duchovnej sebarealizácie? Materiálnymi metódami založenými na mentálnej špekulácii to nie je možné.

Nasledovné verše jasne poukazujú na shabda-brahman, duchovné zvukové vibrácie, jestvujúce v Absolútnej Pravde pred jeho stvorením, v priebehu stvorenia, ale aj po zničení tohto hmotného sveta. Preto zdroj všetkého poznania pramení vo védskej literatúre.

Tak ako pavúk vylučuje zo srdca pavučinu a súka ju zo seba ústami, Najvyšší Pán, Božská Osoba, sa prejavuje ako rezonujúci prvotný životný vzduch, ktorý obsahuje všetky posvätné miery védskych veršov a je plný transcendentálnej blaženosti. Tak Pán z éterického neba svojho srdca vytvára vznešený a neobmedzený védsky zvuk prostredníctvom svojej mysle, ktorá vymýšľa rozmanité zvuky ako sú hlásky sparśa. Védsky zvuk sa vetví do tisícov smerov a zdobia ho rôzne písmená šíriace sa zo slabiky Óm: spoluhlásky, samohlásky, sykavky a polosamohlásky. Védy sú tak postupne rozvedené slovnými výrazmi vyjadrenými v rôznych veršových mierach, pričom každá miera má o štyri slabiky viac než tá predchádzajúca. Nakoniec Pán znova vťahuje svoj prejav védskeho zvuku do seba. Šrímad Bhagavatam 11.21.38-40

Vzhľadom k tomu, že Védy sú prejavom Absolútnej pravdy a existujú večne, Manu-samhita (prvý zákonník pre ľudskú civilizáciu) vysvetľuje, že všetky ostatné doktríny alebo filozofie založené mimo védskeho poznania, sú nedokonalé a pominuteľné. Existujú krátko v histórii a podstupujú neustále zmeny kvôli ľudskej vždy meniacej sa povahe. Môžeme to dnes vidieť v mnohých regiónoch, kde ľudia požadujú zmeny aj v základných pravidlách, napr. manželstvo rovnakých pohlaví atď. Preto Manu-samhita hovorí:

Všetky tieto tradície (Smriti) a všetky tie opovrhnutiahodné systémy filozofie, ktoré nie sú založené na Védach, neprinášajú žiaden prospech, pretože sú založené len na temnote. Všetky tieto doktríny líšiace sa od Véd, ktoré sa zrodili a čoskoro pominú, sú bezcenné a falošné, pretože pochádzajú z moderného materialistického veku. Zákony Manua, kapitola 12, Verš 95-96

Takéto tzv. „moderné filozofie“ sú len poprekrúcanou kombináciou starších filozofií a systémov tradícií. V mene tzv. náboženstva zvádzajú ľudí na cestu materializmu, aby sa sami obohatili. Akékoľvek pozostatky múdrostí, ktoré obsahujú, sú len ozveny starobylej védskej tradície. Dokazuje to aj nenáhodná podobnosť mytológií a príbehov, ktoré novšie náboženstvá a tradície prevzali z Véd. Napríklad si prečítajte náš článok o prekrútenom príbehu o Adamovi a Eve.

 

Zostavenie Védskej literatúry

Po vytvorení univerzálnych hmotných prvkov sa Brahma zrodil z Pána Višnua, ktorý je inkarnáciou Boha a ktorý sa priamo manifestuje v materiálnych zložkách. Brahma je preto prvá živá bytosť vo vesmíre. Pomáha tvoriť časť stvorenia, ktorá zahŕňa všetky formy živých bytostí a planetárnych systémov v hmotnom svete.

Brahma si po narodení nebol istý svojou pozíciou ani tým, kde sa nachádza. Nebol pri ňom nikto, kto mu mohol podať vysvetlenie a aj keď sa veľmi dlho snažil zistiť príčinu svojej existencie, neprišiel k žiadnemu záveru.

K podobnému výsledku prídu ľudia, ktorí sa snažia pochopiť vesmír jednoducho pozorovaním vecí skrz ich nedokonalé zmysly a myseľ. Takýmto analyzovaním sveta dosiahnu iba chybný pohľad na veci. Dokonca aj s dobrými nástrojmi ako sú ďalekohľady a mikroskopy tu vždy budú chyby, pretože tieto nástroje iba rozširujú nedokonalé zmysly. Preto Brahma prestal špekulovať a zapojil sa do hlbokej meditácie ovládnutím mysle a sústredil sa na Najvyššiu Príčinu. Meditoval a praktizoval pokánie po mnoho rokov a keď s ním bol Najvyšší Pán Višnu spokojný, prebudil v jeho srdci všetky transcendentálne vedomosti a tvorivú silu.

Brahma
Brahma

Zo svojich duchovných realizácií manifestuje Brahma Gayatri mantru a štyri primárne Védy. Toto je potvrdené vo Višnu Puráne, rovnako ako vo Vayu Linga, Kurma, Padma, Markandeya a Bhagavata Puráne.

Pán Višnu učil týmto védskym znalostiam Brahmu a Brahma zase podával toto poznanie iným veľkým mudrcom, ktorí z neho vzišli, počnúc Náradom Munim. Tu sa zrodila ústna tradícia, védske poznanie sa postupne predávalo od jednej osoby k druhej milióny rokov predtým ako boli spísané a zhrnuté do originálnych Samhít. Védy boli prednášané veľkým svätcom a mystikom, ktorí mali také mentálne schopnosti, že si zapamätali hocičo iba jediným vypočutím. To by nemalo byť považované za niečo veľmi nezvyčajné, pretože dokonca aj dnes existujú ľudia, ktorí si zapamätajú veľké množstvo informácií. Po tisíce rokov sa Védy starostlivo podávali týmto spôsobom.

Védy
Védy a duchovná postupnosť parampara

Táto postupnosť je popísaná nasledovne:

 

Brahma tieto Védy naučil svojich synov, ktorí boli veľkými mudrcmi medzi bráhmanmi a odborníkmi v recitovaní mantier. Tí sa ujali rolí áčaryjov – duchovných učiteľov a predali Védy zas svojim žiakom a synom.

 

Každá ďalšia generácia žiakov – pevných vo svojich duchovných zásadách a sľuboch – tak v každom cykle štyroch yug získavala tieto Védy skrz žiacku postupnosť. Na konci každej Dvápara yugy boli Védy významnými učencami rozdelené na jednotlivé časti.

 

Keď veľkí mudrci videli, že sa ľuďom vplyvom Kali-yugy skracuje dĺžka života, sila a inteligencia, prijali inšpiráciu od Najvyššej Božskej Osoby sídliacej v ich srdciach a systematicky Védy spísali a rozdelili.

 

Ó brahmána, v súčasnom veku Vaivasvata Manua požiadali vodcovia vesmíru vedení Brahmom a Šivom, Najvyššiu Božskú Osobu, ochráncu všetkých svetov, aby zachránil náboženské zásady. Ó, nanajvýš požehnaný Šaunaka, všemocný Pán prejavil Božskú iskru časti svojej úplnej expanzie a zjavil sa v lone Satyavatí ako syn Parašáru. V tejto podobe menom Krišna Dvaipayána Vyása (Vyasadéva) rozdelil jednu Védu na štyri.

 

Šríla Vyasadéva roztriedil mantry Rig, Atharva, Yajur a Sáma Védy do štyroch oddelení tak, ako je zmes drahokamov rozdelená na štyri hromady. Tak zostavil štyri oddelené védske písma. Šrímad Bhagavatam 12.6.45-50

 

To je autorizovaná védska verzia toho, ako sa objavili Védy a ako boli následne rozdelené. Avšak, Šrímad-Bhágavatam tiež vysvetľuje:

V Satya-yuge, prvom veku, boli všetky védske mantry zahrnuté v jedinej a tou bola pranava – Óm, ktorá je základom všetkých védskych mantier. Atharva-Véda bola jediným zdrojom védskeho poznania. Jediným uctievaným Bohom bol Višnu a uctievanie polobohov sa neodporúčalo. Obetný oheň bol len jedného typu a jediný stav života v spoločnosti sa nazýval hamsa. Šrímad Bhagavatam. 9.14.48

Z toho vidíme, že vtedy ešte neexistovala potreba rozšírenia védskej literatúry, pretože každý bol sebarealizovaný. V Satya-yuge, vo veku čistoty a pokoja, všetci vedeli o konečnom cieli života a nemali v tom zmätok, ako ľudia súčasného veku. Bola tam len jedna veda (ktorá bola nespísaná, až kým Vyasadéva nezhrnul védsku literatúru na konci Dvapara-yugy), jedna mantra, jeden proces na sebarealizáciu a jedna forma uctievania.

Ale ako čas ubiehal a začala sa šíriť nespravodlivosť a bezbožnosť, veci sa zmenili a bolo potrebné obnoviť védske poznanie. Iné procesy sebarealizácie boli potom prezentované na osvojenie si rôznych úrovní vedomia ľudí. To znamená, že prvotný účel Véd, čím bolo uctievanie Najvyššieho Pána kvôli duchovnému pokroku, sa zmenil a začalo sa zameriavať na uctievanie polobohov. Motiváciou bolo dosiahnutie rôznych materiálnych odmien prostredníctvom podrobných rituálov, ako je zrejmé vo veršoch v Rig a Sama Véde.

V Satya-yuge, ktorá trvala 1 728 000 rokov, ľudia žili veľmi dlho a proces sebarealizácie sa vykonával prostredníctvom meditácií o Višnuovi (Narayanovi). V ďalšom veku, Treta-yuge, ktorá trvala 1 296 000 rokov, sa duchovné tendencie ľudí znížili o štvrtinu. Procesom sebarealizácie boli rituálne obete, ktoré plne popisovali skoré Védy. V ďalšom veku, Dvapara-yuge, ktorá trvala 864 000 rokov, sa ľudia zaoberali honosnými chrámovými bohoslužbami predpísanými v procesoch duchovnej sebarealizácie, ale náboženský sklon ľudí klesol o ďalšiu štvrtinu. V tomto veku Kali, ktorý trvá 432 000 rokov, a ktorý sa začal pred cca 5200 rokmi, ľudia žijú krátko a nevykazujú takmer žiaden záujem o sebarealizáciu a duchovné témy. Z tohto dôvodu boli Védy rozšírené a napísané do takej formy, aby im mohli lepšie porozumieť aj menej inteligentní ľudia. Je to potvrdené aj v Bhagavatame v popise rôznych inkarnácií Boha, ktoré sa objavili v tomto svete:

Potom sa ako sedemnásta inkarnácia Boha zjavil v lone Satyavatí prostredníctvom Parašaru Muniho Šríla Vyasadéva, ktorý, keď videl, že ľudstvo stratilo inteligenciu, rozdelil Védy do niekoľkých častí a odvetví. Šrímad Bhagavatam 1.3.21

 

Védy
Šríla Vyasadéva

Šríla Vyasadéva bol v skutočnosti sám inkarnáciou Najvyššieho, ktorý sa objavil, aby preniesol védske poznanie do písomnej podoby. Ako presne Vyasadéva rozdelil Védy, je pekne napísané v nasledujúcom príbehu v Šrímad-Bhágavatame:

 

Jedného dňa pri východe slnka vykonal Vyasadéva svoj obradný kúpeľ vo vodách posvätnej rieky Sarasvatí, posadil sa v ústraní a začal sa sústrediť. Videl nedostatky, ktoré sa objavia v povinnostiach príslušného veku. K tomu na Zemi dochádza v rôznych dobách pôsobením času a neviditeľných síl.

 

Veľký mudrc, obdarený dokonalým poznaním, svojim transcendentálnym pohľadom videl, ako vplyvom veku Kali dôjde k úpadku všetkého. Videl, ako ateistickí obyvatelia prídu o všetky dobré vlastnosti ako aj pamäť, keďže budú postrádať kvalitu dobra. Premýšľal teda, ako pomôcť ľuďom vo všetkých životných štádiách a kastách. Šrímad Bhagavatam 1.4.15-18

 

Rozdelenie Véd

Snaha takýchto ľudí zapamätať si Védske pokyny alebo im chápať, by bola značne obmedzená.

 

Videl, že obete uvedené vo Védach sú prostriedkom k očiste ľudských činností. Pre zjednodušenie celého postupu rozdelil jednu Védu do štyroch, aby ich rozšíril medzi ľudí.

 

Štyri diely pôvodného zdroja poznania (Védy) boli zapísané ako samostatné časti. Historické skutočnosti a autentické príbehy, o ktorých pojednávajú Purány, sa nazývajú piatou Védou. Šrímad Bhagavatam 1.4.19-20

 

Týmto spôsobom bola táto Véda rozdelená do Rig-Védy, Yajur-védy, Sama-védy a Atharva-védy. Nasleduje Védsky popis toho, ako bola odovzdávaná ďalej:

 

Po tom, ako boli Védy rozdelené na štyri oddiely, stal sa Paili Riši profesorom Rig Védy, Jaimini sa stal profesorom Sáma Védy a samotný Vaišampayana sa preslávil s Yajur Védou. Sumantu Muni Angirovi, ktorý bol veľmi oddaný svojej práci, bola zverená Atharva-véda a môjmu otcovi, Romaharšanovi, boli zverené Purány a historické záznamy. Všetci títo vzdelaní učenci potom predali Védy, ktoré im boli zverené, mnohým svojim žiakom a zároveň aj žiakom ich žiakov atď. Takto vznikli príslušné školy nasledovníkov Véd.

 

Veľký mudrc Vyasadéva, ktorý je veľmi dobrotivý k nevedomým masám, takto upravil Védy, aby im mohli porozumieť aj menej vzdelaní ľudia. Zo súcitu usúdil, že je vhodné upraviť Védy tak, aby ľudia mali možnosť dosiahnuť konečný cieľ života. Zostavil preto veľké rozprávanie dejín s názvom Mahábharata, ktoré je určené pre ženy, šudrov a nižšie spoločenské triedy.

 

Ó dvojzrodení bráhmani, jeho myseľ ale stále nebola spokojná, napriek tomu, že bol zamestnaný prácou pre úplné a dokonalé blaho všetkých ľudí. Mudrc, ktorý bol takto v srdci nespokojný, začal vzápätí pochybovať, pretože poznal podstatu náboženstva a sám sebe vravel: S prísnym sľubom sebekázne som úprimne uctieval Védy, duchovného učiteľa a obetný oltár. Podrobil som sa všetkým pravidlám a prostredníctvom Mahábharaty som ukázal význam duchovnej žiackej postupnosti. Cítim sa ale neúplný, napriek tomu, že sám som plne zaopatrený všetkým, čo Védy vyžadujú. Možno je to preto, lebo som dostatočne nevyzdvihol oddanú službu Pánovi (bhakti-yogu), ktorá je drahá jednak dokonalým bytostiam ako aj neomylnému Pánovi. Šrímad Bhagavatam 11.4.21-31

 

Toto je veľká lekcia aj pre nás. Samozrejme aj my všetci sa túžime oslobodiť od problémov, ktoré nám materiálny život spôsobuje, ale až vtedy, keď sa zapojíme do priamych duchovných aktivít, bude duchovná živá bytosť, duša prebývajúca v dočasných hmotných telách, cítiť skutočnú úľavu a šťastie. O tom je bhakti-yoga a konečný záver Véd.

Vo všetkých písmach zostavených Vyasadévom bolo veľa opisov dočasného vesmíru, modlitieb k polobohom, postup na dosiahnutie materiálnych potrieb, informácie o duši, Brahmane, Nadduši a procesy jógy pre dosiahnutie duchovnej realizácie. Nachádzajú sa tam tiež informácie o Najvyššom Pánovi. Ale podrobný popis Boha, Jeho podoba, Jeho pôvodná inkarnácia, Jeho meno, činnosti, potencie a energia a ako je On konečným zdrojom všetkého, vrátane stále rastúcej duchovnej blaženosti, o ktorú sa vždy snažíme, neboli doteraz úplne popísané.

Keď Vyasadéva stále rozmýšľal nad dôvodom svojej nespokojnosti, pozdravil ho mudrc Nárada Muni, ktorý práve dorazil na Zem. Ako je popísané v Šrímad-Bhágavatame (spev jedna, kapitoly päť a šesť), Nárada Muni pôsobil ako Vyasadévov guru a vysvetlil mu príčinu jeho problému. Povedal mu, že v skutočnosti zabudol vyzdvihnúť úžasnú a nepoškvrnenú slávu Najvyššej Bytosti ako aj konečný spôsob, ako Ho dosiahnuť pomocou bhakti. Preto ho Nárada Muni povzbudil v popisovaní večnej duchovnej pravdy. Na základe toho Šríla Vyasadéva zostavil doplnkovú piatu Védu známu ako Šrímad Bhagavatam, ktorá bola týmto určená ako konečný záver Véd potrebný k pochopeniu Absolútnej Pravdy.

 

Bonus: Koho zaujíma védska história, kultúra či architektúra, navštívte našu facebook stránku venovanú týmto témam – Sanatana-dharma.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Mohlo by vás zaujímať

26.jún 2012 Najvýznamnejší vedci a svetoví myslitelia hovoria o Védach

Mnohí z najväčších svetových mysliteľov Védy obdivovali ako ohromnú studnicu vyspelého poznania...

ČÍTAŤ VIAC
17.september 2017 Znovuobjavenie pokročilých védskych technológií

Staroveké védske texty neobsahujú len vysokú úroveň filozofického a duchovného poznania, ale tiež informácie...

ČÍTAŤ VIAC
19.december 2012 Mayovia a Védy

O Mayoch a mayskej civilizácii bolo dodnes už veľa napísaného a boli nám sprostredkovávané, žiaľ, nesúrodé,...

ČÍTAŤ VIAC

Pin It on Pinterest

Zdieľaj článok priateľom