Charles Darwin uznal, že základným problémom jeho teórie evolúcie je vyprodukovať samotný život. V liste Josephovi Hookerovi v roku 1871 napísal:
„Ak by sme si predstavili nejaký teplý malý rybník s prítomnosťou všetkých druhov amoniaku a fosforečných solí, svetla, tepla, elektriny atď., kde by bola chemicky vytvorená proteínová zlúčenina pripravená na podrobenie sa ešte zložitejším zmenám, táto látka by bola okamžite absorbovaná, čo by nedalo možnosť vzniknúť živým organizmom a vznik života by bol nemožný.“
Rok 1953 bol pre vedcov medzníkom v oblasti evolučného „vysvetlenia“ pre vznik života. Stanley Miller oznámil, že uskutočnil experiment, ktorý replikoval praveké podmienky na Zemi a vyprodukoval chemikálie, ktoré boli nevyhnutné pre život. Niektorí dokonca prišli s extravagantnými tvrdeniami, že dokonca on sám syntetizoval život!
Uplynulo viac ako päťdesiat rokov a môžeme urobiť triezvy a vedecký posudok tohto experimentu a iných ako je tento. Pozrime sa najprv na to, čo urobil a aký bol výsledok.
Zostavil uzavretý systém (obrázok 1), do ktorého pumpoval zmes plynov (metán, amoniak a vodík). Bola tu banka s vriacou vodou, aby sa do zmesi mohla pridať vodná para a plyny mohli cirkulovať okolo zariadenia. Plynná zmes sa podrobila vysokonapäťovému elektrickému výboju a potom prešla cez kondenzátor, aby sa ochladila pred prechodom cez „lapač“ ochladený v ľade, kde by sa zhromaždili akékoľvek kvapalné produkty. Nezmenený materiál opakovane koloval zariadením, aby sa maximalizoval výnos.
Bol to zaujímavý chemický experiment, ale bol relevantný vo vzťahu k cieľu? Pozrime sa bližšie na detaily.
Irelevantná atmosféra
Najprv zvážme plynnú zmes. Tá mala kopírovať pravekú atmosféru na Zemi. Všimnime si, že chýba kyslík a dusík, ktoré sú hlavnými prvkami nášho súčasného prostredia. Problém, ktorý Miller a jeho kolegovia rozpoznali, bol, že kyslík by zničil akýkoľvek organický materiál v experimente a určite v časovom období, ktoré pridelili prvému obdobiu planéty. Napríklad, keď zomrieme, naše telá sa rozpadnú. Súčasťou tohto procesu (okrem bakteriálneho pôsobenia) je oxidácia organických materiálov v tele, pričom vzniká oxid uhličitý a voda.
Následne evoluční vedci navrhli, aby skorá Zem nemala žiadny elementárny kyslík. V skutočnosti by to bola „redukujúca atmosféra“, opak modernej oxidačnej. (Pokračujú v hypotéze, že by sa to postupne menilo, pretože primitívny život produkoval kyslík procesmi ako fotosyntéza). Dôkazy o tejto redukčnej atmosfére sú však veľmi slabé. Z geologického a paleontologického výskumu čoraz častejšie zisťujeme, že atmosféra na báze kyslíka musí existovať už od najstarších čias.
Môžeme sa však opýtať, či atmosféra navrhnutá Millerom bola pravdepodobne stabilná. Abelson uvádza, že amoniak v atmosfére by sa v priebehu 30 000 rokov rozložil. „Je vo svojej podstate nestabilný, rozkladá sa na dusík a vodík. Väčšina z toho by sa rozpustila v atmosfére vďaka svojej veľkej rozpustnosti vo vode. Metán by trval iba asi 1% času potrebného pre vznik života týmto procesom,“ tvrdí Shimzu. Brinkman ukázal, že aj vodná para by sa rozpadla kvôli slnečnému žiareniu. Problém je v tom, že tieto plyny považujeme za stabilné – v skutočnosti sú vo vzťahu k nášmu životu, ale nie s evolučným časovým rámcom. A vodík? Vieme, že vodík neexistuje ako voľný prvok na tejto planéte. Veľmi rýchlo uniká do vesmíru vďaka svojej nízkej hustote.
Boli navrhnuté rôzne iné alternatívne atmosféry, ktoré však buď nevytvárajú potrebné materiály, alebo sú konfrontované s podobnými problémami ako tie, ktoré sú uvedené k Millerovej práci. Všetka táto snaha, len aby sa nasilu presadila dogma, že evolúcia musela prebehnúť takýmto náhodným spôsobom a že práve toto je dôkaz pre údajný vznik života.
Irelevantné podmienky
Použitá atmosféra bola teda irelevantná. Experimentálne podmienky sú však tiež irelevantné. Musíme sa pýtať, ako by sme mohli dostať obehový systém potrebný na vybudovanie dostatočného množstva chemikálií. Kde by boli chladiace systémy potrebné na izoláciu produktov a ochranu pred ďalšou reakciou? Čo by bolo zdrojom energie? Miller používal elektrické výboje a porovnával ich s bleskom. Potrebné intenzity by však boli oveľa väčšie ako tie, ktoré zažívame dnes. Iní tvrdili, že Slnko poskytuje veľké množstvo kontinuálnej energie (ktorá sa dnes používa napríklad vo fotosyntéze). Títo tvrdia, že počas dlhších časových období by mohlo syntetizovať požadované chemikálie. To však prehliada niečo dôležité…
V podstate tento argument hovorí:
Suroviny + Energia = Životné molekuly.
Táto viera však vynecháva dôležitý faktor. V každom procese, ktorý vedie ku komplexnosti, musí existovať zdroj informácií. Napríklad pri fotosyntéze komplexný systém zahŕňajúci chlorofyl zachytáva energiu zo Slnka a využíva ju na vytvorenie molekúl zo surovín.
Viete si predstaviť hrkanie banky obsahujúcej základné materiály na produkciu toho, čo považujú materialisti za život (aminokyseliny, cukry, nukleotidy, mastné kyseliny atď.) a pokračovanie v tom, až kým sa „neobjaví“ život, evolúcia a z nej plynúci ateistický svetonázor? To je v podstate to, čo požadujeme pri neorientovanej syntéze tohto typu. „Traste ňou viac a dlhšie“ nie je príliš povzbudzujúci príkaz.
Zanedbateľné výsledky
A čo výsledky Millerovho experimentu? Získal „polievku“, ktorá obsahovala približne 9 aminokyselín, 2% najjednoduchších, glycín a alanín a stopy ďalších 7. (Mnohé ďalšie organické zlúčeniny boli vytvorené v malých množstvách, ale nemajú žiadny význam v hypotetickom scenári pre údajný vznik života a mohli by dokonca brániť ďalšiemu tzv. „pokroku“ tým, že by začali reagovať s aminokyselinami). Aminokyseliny majú všeobecný vzorec:
NH2
|
R-CH-COOH
Kde COOH je kyslá skupina, NH2 je aminoskupina a R predstavuje rôzne organické skupiny, ktoré môžu byť vložené. Tieto aminokyseliny (20 rôznych sa vyskytuje vo väčšine živých organizmov) môžu byť spojené prostredníctvom svojich kyslých skupín a aminoskupín a dať vznik proteínom. Tie sú zase základné pre štruktúry živých organizmov (svalov, kože, vlasov atď.) a pre ich chemické aktivity (prostredníctvom enzýmov). Chemicky je táto skupina chemikálií v živých organizmoch najjednoduchšia na produkciu. Pokusy o výrobu iných materiálov tohto druhu boli menej úspešné.
Môžete si teda predstaviť to vzrušenie, s ktorým bola Millerova práca prijatá. Aj keď sa dodnes propaguje ako údajný dôkaz, ukázalo sa, že má obmedzený význam vo vzťahu k danému problému. Výsledky získané za týchto podmienok boli veľmi malé. To nie je prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy fyzikálnu chémiu reakcie.
Pozrime sa na glycín, najjednoduchšiu aminokyselinu (R je atóm vodíka) podľa D. E. Hulla.
Syntéza glycínu reprezentovaná rovnicou:
2 CH4 + NH3 + 2 H20 + H2N.CH2COOH + 5 H2
Rovnovážny konštantný výraz môžete napísať takto:
K = p (gly) .p (H2) 5
p (CH4) 2.P (NH 3) .P (H 2O) 2
Môžeme vypočítať hodnotu konštanty z termodynamických informácií a to je:
K = 2 x 10-40
To by znamenalo (pri navrhovaných primárnych tlakoch) koncentráciu 10-27 mol.dm-3 (jedna molekula v 10 000 litroch!). To nie je zďaleka očakávaný výsledok. Komplexnejšie aminokyseliny by mali výsledky ešte zanedbateľnejšie. Jediný spôsob, ako posunúť rovnováhu v prospech tejto hypotézy, by bolo odstrániť produkty pri ich vytváraní.
Ako zistil Miller, aj pri tejto verzii by boli výsledky extrémne slabé, ale bez toho by boli produkty zničené už v procese recyklácie. To znamená, že pravdepodobnosť, že molekuly aminokyselín prichádzajú do styku a tvoria proteín, je zanedbateľná. Príliš málo v príliš veľkom objeme vody. Samozrejme, nie je to len rovnovážny problém, ale aj problém kinetický. Čas potrebný na nájdenie inej molekuly by bol príliš veľký na výrobu potrebných materiálov.
Millerov experiment produkoval aminokyseliny, ale len kontinuálnou cirkuláciou reakčnej zmesi a izoláciou produktov pri ich tvorbe. Množstvá boli stále malé a neboli v rovnakých pomeroch, aké sa vyskytujú v prírode. Jedna z príčin nízkeho výnosu bola identifikovaná Peltzerom, ktorý spolupracoval s Millerom. Ako sa vytvorili aminokyseliny, reagovali s redukujúcimi cukrami v Maillardovej reakcii, čím sa vytvoril hnedý decht okolo Millerovho prístroja. Nakoniec Miller vyrábal veľké zlúčeniny nazývané mellanoidy s aminokyselinami ako medziproduktmi.
Nesprávne formy aminokyselín
Existuje však ešte zásadnejší problém s týmto scenárom, ktorý možno ľahko prehliadnuť. Aminokyseliny, rovnako ako všetky chemikálie, sú trojrozmerné štruktúry. Usporiadanie centrálneho atómu uhlíka je štvorstenné (obrázok 2). V diagrame uvidíte dve verzie. Ak nie ste zvyknutí študovať tieto druhy usporiadaní, budete si myslieť, že sú rovnaké; mohlo by sa zdať, že môžete otočiť jeden a dostať tak druhý, no v skutočnosti tomu tak nie je. Porovnávame ich s rukami: pravá a ľavá. Rukavica na ľavú ruku sa napríklad nehodí na pravú ruku.
Záleží na tom? Odpoveď je veľmi hlasná: áno! V prírode máme len “ľavo-ruké“ aminokyseliny (vyššie uvedený glycín je výnimkou; nemá dve formy – vytvorte model a uvidíte prečo).
Millerov experiment podáva zmes oboch foriem, ale príroda vyžaduje len formu ľavú. Opäť, záleží na tom? Funkčné proteíny nemôžu obsahovať viac ako len stopy “pravo-rukých“ (dextro) aminokyselín. “Pravo-ruké“ formy (dextro) môžu mať za určitých okolností veľmi odlišné, dokonca fatálne účinky. Nie je to jednoduchý proces oddeliť ich a neexistuje prirodzený systém, ktorý by to mohol urobiť. V skutočnosti majú L-aminokyseliny tendenciu s vekom prejsť chemickou inverziou na D-formu. Toto sa nazýva racemizácia.
Toto opäť spôsobuje evolucionistom bolesti hlavy. Ak by aminokyseliny mohli byť syntetizované v čistej forme L, v krátkom čase by sa racemizovali, aby poskytli 50:50 zmes dvoch foriem. Táto racemizácia sa vyskytuje v prírode a môže spôsobiť vážne problémy. Napríklad zubné a očné proteíny racemizujú s vekom a ovplyvňujú tak ich zdravie – Alzheimerova choroba môže byť tiež spôsobená racemizáciou proteínu.
Toto štrukturálne rozlíšenie je vlastnosť, ktorá sa v organickej chémii vyskytuje vo veľkej miere. Napríklad u ne-bielkovinových látok môžeme pozorovať takýto účinok. Limonén sa vyskytuje v týchto dvoch formách: jedna dáva vôňu citrónov a druhá pomarančov. Serióznejšie, liek Talidomid bol vyrobený na pomoc tehotným matkám s cieľom bojovať proti rannej nevoľnosti. Bolo to veľmi účinné, ale u mnohých detí sa vyskytli vážne deformity. Dôvodom bolo, že komerčný liek bol predávaný v zmesi ľavo aj pravo “rukých“ foriem.
Podobný problém vzniká v prirodzene sa vyskytujúcich cukroch. Nachádzajú sa v dextroforme, nie v ľavo, ako v aminokyselinách.
V tomto prvom experimente vidíme, že máme irelevantné podmienky, zlú atmosféru, nízke výťažky chemikálií v zlých proporciách a vážny štrukturálny problém. Ak by boli prítomné aj iné zlúčeniny potrebné pre život (vskutku celkovo iné zlúčeniny), mali by sme aj problém konkurenčných reakcií, ktoré by znegovali celý pokus ešte viac.
Problém budovania proteínu pre vznik života
Vidíme, že pri tomto procese chemická evolúcia zlyhala hneď pri prvej prekážke. Ale, aby sme získali úplný obraz, predpokladajme, že problém možno vyriešiť (aj keď nikto to ešte neurobil!). Teraz potrebujeme, aby sa aminokyseliny spojili (polymerizovali) a tak sformovali proteíny.
Aj tu máme sériu fundamentálnych problémov. Začnime so základným chemickým. Pre spojenie malých molekúl musíme odstrániť molekuly vody medzi susednými molekulami aminokyselín. V prípade dvoch aminokyselinových jednotiek to vyzerá takto:
HOOC – CHR1 – NH2 + HOOC – CHR2 – NH2OC
↔ HOOC – CHi – NH – OC – CHR2 – NH2 + H20
Toto je rovnovážna reakcia, ktorá sa nevyskytuje spontánne a výnos proteínu závisí od odstránenia vody. Ale scenár zobrazený evolučnými vedcami je ten, ktorý sa vyskytuje v bazéne vody! To nie je sľubný začiatok! Keďže ide o rovnovážny systém, môžeme naň aplikovať rovnovážne výpočty.
Predstavme si proteín, ktorý tvorí len 100 aminokyselín (teda skôr malý z hľadiska prirodzene sa vyskytujúcich materiálov):
K = [proteín] = 10-36
[a.a] 100
Keby bol všetok atmosférický dusík použitý na produkciu maximálneho množstva proteínu, koncentrácia proteínu by bola približne 10 až 106 mol.dm-3. A to je len jeden proteín – potrebujeme stovky rôznych!
Miller a jeho kolega Orgel si zhrnuli samotnú pozíciu:
„Ďalším spôsobom, ako preskúmať tento problém, je položiť si otázku, či sú dnes na Zemi miesta, kde by sme mohli kvapnúť, povedzme, 10 gramov zmesi aminokyselín a získať významný výnos polypeptidov. Nedokážeme si predstaviť ani jedno také miesto.“ (Polypeptidy sú malé proteíny.)
Aby sa tieto proteíny v bunke vytvorili tak rýchlo, potrebujeme urýchľovače, nazývané enzýmy, aby sa reakcie mohli rýchlo vyskytnúť (predtým, ako bunka zomrie v dôsledku nedostatku proteínu!). Tieto enzýmy umožňujú reakcie v milisekundách. Bez nich môžu reakcie trvať milióny rokov. Problém je v tom, že enzýmy sú proteíny samotné a potrebujú enzýmy, aby sa vytvorili!
Predstavme si bunku obsahujúcu len 124 proteínov. Profesor Morowitz vypočítal, že šanca, že sa všetko toto sformuje bez informačného vstupu je 1 k 10 000 000 000. Jedným z najmenších známych genómov je genóm Mycoplasma genitalium, ktorý vyrába približne 600 proteínov, takže aké sú šance, že sa to stane samo bez inteligentného vstupu? Ľudia majú v tele približne 100 000 proteínov.
Ale problémy len začínajú
Ďalšia veľká prekážka spočíva v štruktúre molekuly proteínu. Videli sme, že sa musí vytvoriť spojením týchto dvadsiatich aminokyselín.
Sekvencia môže začať napríklad takto:
Lys – Ala – His – Gly – Lys – Lys – Val – Leu – Gly – Ala –
Kde tri písmená sú skratky pre špecifické aminokyseliny. „Gly“ reprezentuje glycín, najjednoduchšiu aminokyselinu. Táto reťaz sa potom stáča do špirály. Sekvencia sa nazýva primárna štruktúra a špirála je sekundárna štruktúra. Okrem toho, že špirálová štruktúra sa môže otáčať v jednom z dvoch smerov („v smere hodinových ručičiek“ alebo „proti smeru hodinových ručičiek“) a v prírode naberá len jednu z týchto foriem, v tomto druhom kroku neexistuje žiadny skutočný problém.
Špirála sa potom preloží cez seba, aby vytvorila zložitejšiu štruktúru (terciárnu štruktúru). Toto si možno predstaviť najľahšie premýšľaním o flexibilnej pružine. Ak sa uvoľní, zloží sa na seba. Odhaduje sa, že proteínový reťazec má asi 100 miliónov rôznych spôsobov, ako sa môže zložiť. Ale len jeden z nich je biologicky aktívny. Ako dosiahne správnu stavbu?
Správna terciárna štruktúra pre každý proteín je zase závislá na primárnej štruktúre: ak sa zmení aminokyselinová sekvencia, štruktúra sa bude skladať nesprávne a stratí časť alebo celú svoju aktivitu.
Príkladom je hemoglobín. Je to veľká molekula s proteínovými bočnými reťazcami. Vyskytuje sa v našich červených krvinkách a transportuje kyslík po tele. V jednom príklade účinku zmeny aminokyselinovej sekvencie môže len jedna zmena premeniť bunku z veľmi účinnej štruktúry na veľmi krehkú bunku, ktorá vedie ku “kosákovej“ bunkovej anémii. Osoba trpiaca týmto nedostatkom zomrie mladá, pokiaľ nedostane pravidelné krvné transfúzie.
Buduje sa superpočítač („modrý gén“), aby sa zistilo, čo je najlepšia stavba proteínového reťazca v takýchto štruktúrach. Keď bude dokončený, bude trvať rok, kým sa vykonajú všetky výpočty. Bunka to vykoná za menej ako sekundu!
Iné chemikálie potrebné pre vznik života
Keď skúmame iné typy chemických látok v bunke (ktoré sú všetky podstatné!), zistíme, že problémy majú tendenciu byť väčšie ako tie, ktoré sme načrtli pri proteínoch. Z cukrových molekúl sa napríklad tvoria komplexné karbohydráty. Rovnako ako pri konverzii aminokyselín na proteíny, tvorba veľkých sacharidov z cukrov nie je spontánna. Pravdepodobnosť ich vzniku je taká, že v 1030-násobnom objeme vesmíru by existovala iba jedna molekula! A molekuly cukru prítomné v prírode sú iba „pravo-ruké“.
Väčšina vrcholových vedcov uznáva, že ide o neprekonateľné problémy a že prístup, kde by mala hrať prím evolúcia, neponúka rozumné vedecké vysvetlenie pôvodu molekúl potrebných pre živú bunku a vznik života.
Preskúmali sme prácu Millera. Samozrejme, iní vedci boli zapojení a navrhli alternatívne prístupy, ktoré však tieto ťažkosti rovnako neprekonali. Poďme sa na ne pozrieť.
RNA svet?
Proteíny môžu pôsobiť ako katalyzátory pre chemické reakcie, ale nemôžu sa replikovať bez DNA. O niečo jednoduchšia molekula RNA sa však môže replikovať a niekedy môže tiež pôsobiť ako katalyzátor. Preto niektorí vedci navrhli, že RNA bola prvou molekulou vzniknutého života. Ak by sa to dalo vytvoriť, mohlo by to iniciovať niektoré základné funkcie potrebné v bunke, kým by sa moderné štruktúry nemohli vyvíjať. V syntéze Millerovho typu nebola experimentálne indikovaná tvorba RNA ani DNA. Prof. Orgel, vedúci vedec v tejto oblasti výskumu, to nazýva „nočnou morou prebiotických chemikov“.
Molekula RNA môže byť jednoduchšia ako DNA, ale je stále zložitá a zahŕňa chemickú štruktúru, ktorá sa nevytvára spontánne.
Podľa Dr. Cairns-Smitha to predstavuje 14 hlavných prekážok s 10 krokmi v každej, čo dáva pravdepodobnosť 1:10 000 pri pokusoch pre ich úspešnú formáciu. Prvý „ribo-organizmus“ by potreboval všetky metabolické funkcie bunky, aby prežil a nemáme dôkaz, že by takáto škála funkcií bola pre RNA čo i len teoreticky možná.
Pomohli by íly?
Cairns-Smith zvažoval alternatívny prístup. Jeho viera bola, že prirodzene sa vyskytujúce íly môžu byť základom pre syntézu týchto chemikálií. V štruktúrach ílov existujú nepravidelnosti a proces kryštalizácie umožňuje replikáciu týchto štruktúr. Kryštály sa môžu tiež zlomiť a tak produkovať menšie jednotky rovnakej symetrie. Vieme, že íly môžu katalyzovať niektoré chemické reakcie, a preto navrhol, že tieto nepravidelnosti by mohli byť základom, na ktorom by sa mohli vyvíjať špecifické organické reakcie, čo by viedlo k primitívnej bunke a odštartovali by vznik života. Domnieval sa, že tieto kryštálové štruktúry v íloch možno považovať za „kryštálové gény“ na usmerňovanie týchto organických procesov.
Hoci ide o premyslenú špekuláciu (viď článok Metódy poznávania), je to práve to, čo u väčšiny vedcov – viera (teória). Nebolo to preukázané prakticky ako prostriedok na produkciu molekúl potrebných pre živú bunku a vznik života.
Rôzne iné chemikálie boli použité ako alternatívy k Millerovej zmesi, ale všetky majú rovnaké problémy: nie sú dosť vhodné pre známe zloženie pravekej zeme, nízke výnosy produktov, nedostatočné vysvetlenie stereochemickej špecifickosti a zničenie kľúčových látok prevládajúcimi podmienkami alebo inými chemickými vedľajšími produktmi.
Záver
Jedna učebnica upravená Soperom (Biologická Veda 1 a 2; tretie vydanie, Cambridge University Press) sumarizuje situáciu dobre (s. 883):
,,Napriek zjednodušenému výkladu uvedenému vyššie zostáva vznik života nevyriešený. Všetko, čo bolo načrtnuté, je špekulácia a napriek obrovskému pokroku v biochémii sú odpovede na problém hypotetické.“
Ako sme spomenuli, tá snaha, aby sa vznik života z hmoty a z nej plynúca evolúcia dokázali, je nesmierna. Fanatickí veriaci v hmotu nedokážu pripustiť, že môže existovať vo vesmíre niečo inteligentné či majúce design. ,,Všetko sú len náhody,“ vravia. Pričom požadujú hmotné dôkazy, aj keď paradoxne na ich tvrdenia a ich vlastnú vieru žiadne dôkazy neexistujú.
Podrobnosti o prechode od zložitých neživých materiálov k jednoduchým živým organizmom zostávajú tajomstvom. Tento záver odzrkadľujú tí, ktorí strávili dlhé roky výskumom v tejto oblasti biochémie. Dr D. E. Hull napísal:
„Záver z týchto argumentov predstavuje najzávažnejšiu prekážku, ktorú spontánna produkcia a evolúcia má, ak nie fatálnu.“
Profesor Francis Crick, ktorý bol veľkým veriacim v náhodný vznik života na Zemi, povedal:
„Pôvod života sa zdá byť takmer zázrakom, tak početné sú podmienky, ktoré by museli byť splnené, aby sa to dalo dosiahnuť.“
Prof. Crick ďalej tvrdí, že by to mohlo byť prekonané v dlhom časovom období. Neexistuje však žiadny dôvod na to, aby sme verili, že čas dokáže prekonať základné chemické zákony.
Dr H. P. Yockey (v časopise Žurnál Teoretickej Biológie, 1981, 91, 26-29) napísal:
„Musíte dospieť k záveru, že v súčasnosti neexistuje žiadne platné vedecké vysvetlenie pre vznik života“
Po ďalších 40 rokoch to platí dodnes 🙂 .
Keďže veda nemá jasnú predstavu o tom, ako život na Zemi vznikol, a hlavne či vôbec vznikol alebo sa jedná o úplne iný druh energie, bolo by úprimné priznať to študentom, agentúram financujúcim výskum a samotnej verejnosti.
Samozrejme, je prirodzené, že momentálna materialistická a ateistická lobby nemá záujem o to, aby ľudia spochybňovali dlho omieľané vedecké dogmy, ktoré nie sú ničím podložené. Ľudia sú ľahšie kontrolovaní, keď z nich spravíme len zvieratká bez vyššieho zmyslu či morálky a budú ovládaní len primárnymi pudmi, sexom, peniazmi, jedlom a pod.
Názor, že život vzniká z MŔTVEJ hmoty, tvrdí, že naše vedomie, myšlienky a dokonca aj city ako láska, sú len výsledkom chemických reakcií. Ževraj sme len zhluky atómov bez nejakého vyššieho zmyslu. Mnohí ľudia veria, že žijú len raz a chcú si užívať čo najviac, kým príde koniec. Kvôli tomu tvrdo pracujú a sú plní úzkosti a stresu.
Pravdou ale je, že sme viac ako len hmota a každý z nás vlastní neobmedzený potenciál.
Viac sa dočítate v ďalších článkoch na našom blogu.
