Pred pár dňami, na Veľkonočný pondelok (náš čerstvý článok o tomto sviatku si môžete prečítať tu), opustil hmotné telo – nevednom kam, rímskokatolický pápež František. Poďme sa na to pozrieť z duchovnej perspektívy.
Kedysi dávno, keď sa múdrosť neprenášala prostredníctvom tlačových konferencií a PR oddelení, ale cez paramparu – neporušenú reťaz duchovných učiteľov, svet ešte poznal, čo znamená skutočný duchovný vodca/učiteľ. Nie ten, čo sa nechá zvoliť v diplomatickom divadle s červenými plášťami a pozlátenými čašami, ale ten, kto žije v odriekaní a chudobe, ovláda svoje zmysly, chápe večnú pravdu (dharmu) a vedie druhých z temnoty nevedomosti do svetla poznania – dharmy. Takýto sebarealizovaný jogín je skutočný duchovný učiteľ a vodca, ktorý reálne dokáže pozdvihnúť svojich nasledovateľov na úroveň čistej oddanej služby Bohu a oslobodiť ich z neustáleho kolobehu reinkarnácie. Pokiaľ toto nie je dosiahnuté, tzv. duchovné snaženie je len pretvárka a ďalšia z materialistických nálepiek na ego.
V tomto článku si dovolíme odvážne porovnanie: pápeža, hlavu rímskokatolíckej cirkvi, a duchovného vodcu podľa filozofie Sanatana dharmy, prastarej védskej filozofie, ktorá vznikla tisíce rokov pred kresťanskou sektou.
Duchovný vodca podľa Véd: kvalifikovaný, nie zvolený
Vo védskej tradícii je duchovný učiteľ (guru) nositeľom poznania, ktoré získal od svojho vlastného duchovného učiteľa, ten zas od svojho a tak sa prenáša odnepamäti. Tento princíp sa nazýva guru parampara, a jej zdrojom je samotná Najvyššia Božská Osobnosť, ako ultimátny duchovný učiteľ všetkých. Duchovný učiteľ je teda zástupcom Boha na Zemi a musí byť preto pevne ukotvený v poznaní, realizácii a pokore. Musí byť sám oslobodený od všetkých hmotných pút, aby mohol oslobodzovať druhých. Ako uvádza Bhagavad-gítá 4.2:
„Evam paramparā-prāptam imaṁ rājarṣayo viduḥ…“
Preklad znie:
Takto bola táto najvyššia veda odovzdávaná postupnosťou duchovných učiteľov a takto ju prijali svätí králi. V priebehu času sa však postupnosť prerušila, a preto sa zdá, že pôvodná veda je stratená.
Pravda sa teda predáva cez paramparu – nie v hlasovaní. V skutočnosti, ak duchovný vodca nemá duchovné kvalifikácie – ako schopnosť ovládať myseľ, zmysly, byť bez túžob po svetskej sláve a bohatstve – jeho slová sú iba ozvenou hlinenej nádoby. V Sanatana dharme sa duchovné vedenie nedá získať marketingovou kampaňou ani šikovným lobingom medzi kardinálmi.
Aká je teda skutočná kvalifikácia duchovného vodcu?
Tú nájdeme v inej časti Véd, a to v Śrī Upadeśāmṛta, hneď v prvom verši:
Triezvy človek, ktorý dokáže znášať nutkanie hovoriť, požiadavky mysle, konanie hnevu a pudy jazyka, brucha a pohlavných orgánov, je spôsobilý robiť učeníkov po celom svete.
(Matús 19:21)
…Mimochodom to zlaté kreslo na ktorom pápež sedí stálo 40 miliónov dolárov…
Pápež: volená funkcia alebo svätý muž?
Na opačnej strane stojí inštitúcia pápeža. Jeho svätosť, ktorá, aby sme boli presní, nie je svätá z božského poverenia, ale z rozhodnutia kardinálov – mužov, ktorí sú sami výsledkom dlhoročnej cirkevnej kariéry, diplomacie a, priznajme si, často veľmi pragmatických kompromisov. Pápež sa volí za zatvorenými dverami, obklopený dymom – nie mystickým, ale doslova dymom signalizujúcim výsledok volieb. Čo je to celé, ak nie forma demokratického hlasovania v cirkevnom kabáte?
A čo motivuje voľbu? Duchovné osvietenie? Skúmanie srdca kandidáta? Alebo skôr regionálna politika, potreba vplyvu v Latinskej Amerike, snaha osloviť Afriku, kde ešte evanjelium nie je prekonané Netflixom a nihilizmom? Posledný pápež – František – bol z Argentíny. Náhoda? Sotva. Strategický ťah? Skôr určite.
Kompromisy, škandály a PR cirkvi
Inštitúcia pápeža je za tie storočia popretkávaná škandálmi, ktoré by vystačili na niekoľko seriálov. Spomeňme len zopár:
- inkvizícia a upaľovanie „kacírov“
- podpora križiackych výprav (s Božím menom na meči)
- spojenectvá s fašistickými režimami (napríklad počas druhej svetovej vojny)
- zatajovanie sexuálnych škandálov a systematické krytie pedofilných kňazov
- finančné machinácie vo Vatikánskej banke
- atď.
A napriek tomu je funkcia pápeža stále vnímaná ako duchovná autorita. Prečo? Lebo vie nosiť biely habit s gráciou a hovoriť o pokoji v čase vojny, zatiaľ čo podpisuje dohody so svetovými lídrami.
A keď už sme pri tých sexuálnych škandáloch, aj posledný pápež František neostal v tomto čistý, keď sa nepostavil za čilské obete sexuálneho zneužívania duchovnými, ale postavil sa na stranu biskupa, ktorého obvinili zo spoluúčasti na ich zneužívaní. To je také typické, že ruka ruku myje. Čo by na to povedal Ježiš?
Duchovno na mieru: pápež verzus veda, LGBT a rozvody
V snahe zachrániť svoju potápajúcu sa loď v Európe, kde sa z kostolov stávajú nočné kluby a kňazov poznajú už len z memov, cirkev prešla do ofenzívy. Už sa nebojuje za „pravdu“ – bojuje sa za relevanciu. Prijímajú modernú vedu (aj keď kedysi upálili Giordana Bruna), LGBT komunitu (aj keď ešte nedávno ich nazývali „pomýlenými a chorými“) a dokonca sa opatrne vyjadrujú k rozvodom, ktoré predtým znamenali exkomunikáciu.
A prečo to všetko? Nie pre osvietenie. Ale pre čísla. Pre štatistiky. Vplyv klesá, dary vysychajú, v Európe už deti nechodia na prvé sväté prijímanie tak nadšene ako kedysi – a tak sa orientujú tam, kde ešte funguje kolektívna dôvera: Južná Amerika, Afrika, Ázia.
Duchovný vodca alebo PR manažér?
Zatiaľ čo pápež vedie svoj úrad ako prezident korporácie – s hovorcami, PR tímom a stretnutiami s prezidentmi – duchovný učiteľ vo védskej tradícii trávi čas v štúdiu šástier (svätých písiem), meditácii a vedení svojich žiakov na ceste oslobodenia. Nesnaží sa byť moderný. Nesnaží sa byť populárny. Snaží sa byť pravdivý.
Šríla Prabhupáda, pravý duchovný učiteľ, ktorý priniesol Védy na Západ v polovičke minulého storočia, bol raz v rozhovore dotazovaný na to, prečo nekonáme kompromisy ako cirkev, aby sme boli populárnejší. Jeho odpoveď bola jasná:
Nikdy nerobím kompromisy vo svojich zásadách. Keby som urobil kompromis, mohol by som prilákať viac ľudí, ale potom by som im dal rozriedený produkt, ktorý by nebol ani pravý, ani čistý. Nebol som ochotný robiť kompromisy vo svojich zásadách, aj keby sa k mojej misii nikto nepridal.
Záver: Pravda verzus funkcia
Tento článok nie je útokom na veriacich katolíkov – ale kritickým pohľadom na inštitúciu, ktorá sa tvári ako duchovná, ale funguje ako politická. Pápež môže byť milý starý pán s dobrou rečníckou schopnosťou, ale jeho funkcia nemá nič spoločné s kvalifikáciami, ktoré sú požadované od pravého duchovného učiteľa podľa Sanatana dharmy. Je zvolený nie kvôli duchovnej realizácii, ale diplomatickému profilu.
Ak hľadáme skutočné vedenie, nemali by sme sa dívať na biele rúcha a zlaté kríže. Mali by sme hľadať tých, ktorí poznajú Absolútnu Pravdu, žijú podľa nej a sú pripravení viesť aj ostatných – bez ohľadu na popularitu, politiku či potlesk davu. Lebo duchovné vedenie nie je pozícia. Je to služba. A tú si nemožno zvoliť. Tú si treba zaslúžiť.
BONUS: Čo majú kresťanskí pápeží všetko na rováši
Tu je zoznam niektorých z historicky najškandalóznejších pápežov, ktorých skutky ďaleko prekročili hranice duchovného vedenia.
1. Pápež Alexander VI. (Rodrigo Borgia, 1492–1503)
-
Rodina Borgia – symbol korupcie a nepotizmu v cirkvi.
-
Mal deti – ako pápež mal niekoľko nemanželských detí, vrátane slávnej Lukrécie Borgia.
-
Orgie vo Vatikáne – známy „banket červov“ (Banquet of Chestnuts), opísaný ako sexuálna orgia vo Vatikáne.
-
Korupcia – predaj cirkevných úradov za peniaze.
-
Politické vraždy – podozrenia z otráv a konšpirácií.
2. Pápež Bonifác VIII. (1294–1303)
-
Deklaroval, že pápež má absolútnu svetskú aj duchovnú moc – bulla Unam Sanctam.
-
Zneužíval cirkevnú moc – prenasledoval svojich oponentov.
-
Podozrenia zo sodomie a kacírstva – obvinenia, ktoré zazneli aj v oficiálnych spisoch kráľa Filipa IV.
-
Bol zatknutý – a zomrel krátko po tom, čo bol fyzicky napadnutý a ponížený vojskom.
3. Pápež Urban VI. (1378–1389)
-
Sadistické sklony – údajne nechával mučiť a zavraždiť kardinálov, ktorí ho kritizovali.
-
Veľká schizma – jeho zvolenie spôsobilo rozkol v cirkvi, vznikli dvaja (neskôr traja) pápeži naraz.
-
Psychická nestabilita – správal sa nepredvídateľne a násilnícky.
4. Pápež John XII. (955–964)
-
Začal pontifikát ako tínedžer – bol zvolený vo veku asi 18 rokov.
-
Zvrhlý život – usporadúval orgie, údajne zneužíval ženy a dievčatá priamo vo Vatikáne.
-
Prekliatie cirkvi – jeho život bol označený za „život bezbožníka v rúchu svätca“.
-
Zomrel násilnou smrťou – pravdepodobne pri cudzoložstve, keď ho prichytil manžel milenky.
5. Pápež Benedikt IX. (vládol 1032–1048, viackrát)
-
Bol zvolený ešte ako mladík – mal údajne len 11–20 rokov.
-
Predal pápežský stolec – abdikoval a predal pápežský úrad svojmu kmotrovi.
-
Nemravný život – opisovaný ako sodomita, násilník, vrah a obťažovateľ.
-
Vládol trikrát – čo spôsobilo chaos a spory o legitimitu.
6. Pápež Sergius III. (904–911)
-
Podporil vraždu svojich predchodcov – a prišiel k moci po krvavých konfliktoch.
-
Mal syna – zrejme s kurtizánou Marozia, ktorá neskôr ovládala cirkev v tzv. Pornokracii.
-
Inštitucionalizoval morálnu skazu – jeho vláda bola plná násilia, sexuálnych škandálov a korupcie.
7. Pápež Leo X. (1513–1521)
-
Syn Lorenza de’ Medici – cirkevný úrad vnímal ako bankomat.
-
Predaj odpustkov – podporoval masívny predaj odpustkov, čo vyprovokovalo reformáciu.
-
Pýcha a márnotratnosť – míňal enormné sumy na luxus, zábavy a stavby.
-
Citát pripisovaný jemu: „Boh nám dal pápežstvo, tak ho užívajme!“
8. Pápež Pius IX. (1846–1878)
-
Zastával antisemitizmus – odobral židovské dieťa rodičom, keď ho pokrstila slúžka.
-
Autoritárska dogmatizácia – vyhlásil dogmu o neomylnosti pápeža.
-
Tvrdý odporca moderny – odmietal vedecký pokrok a slobodu svedomia.
Ak by sa cirkevná história niekedy sfilmovala ako fantasy dráma, väčšina týchto pápežov by si mohla podať ruku s tyranmi z „Game of Thrones“. Duchovné vedenie zredukované na politiku, intrigy, rodinkárstvo a telesné potešenia – to rozhodne nie je obraz duchovnej autority, aký popisujú Védy.
Zatiaľ žiadne komentáre.