Otcovia rannej cirkvi zamerali svoju kritiku hlavne na Platóna a Pythagora. Obvykle neboli schopní pochopiť, ako by sa ľudská bytosť mohla stať zvieraťom a stratiť svoj vyvinutý intelekt. Nedostatok protiargumentov nahrádzajú vulgaritou…
1. Zdroj
Reinkarnácia je neoddeliteľnou časťou niekoľkých prevažne východných filozofických tradícií ako sú buddhizmus, taoizmus a takzvaný hinduizmus (správne označenie je védska dharma či Sanátana-Dharma). Tu našla svoje najrozsiahlejšie a najhlbšie prepracovanie, keďže je najpôvodnejšou vedou a najstaršou filozofiou na svete, a preto je tento výklad založený výhradne na védskych zdrojoch, hlavne Bhagavad-gíte (BG) a Bhágavata Puráne, tiež známej ako Šrímad Bhágavatam (SB). Ako vedľajší zdroj je použitá Biblia, KJV na porovnanie aj iných tradícií. Védska tradícia je založená na zjavenom poznaní (šabda), ktoré má moc zmeniť život poslucháča a oslobodiť ho spod diktátu mysle a zmyslov (na rozdiel od obyčajného zvuku).
Je dôkazom sama osebe a nepotrebuje potvrdenia inými spôsobmi, tak ako jedlo, ktoré úplne postačuje k utíšeniu hladu bez toho, aby vám niekto musel hovoriť, že už nie ste hladný. Toto poznanie bolo zapísané v písmach zvaných šruti (štyri Védy – Rg, Sáma, Jadžur, Atharva a písma s nimi spojené ako sú Upanišady), smriti, (Purány, Itihásy – Mahábhárata, Rámájana) a ďalšie. Podáva sa postupnosťou duchovných učiteľov a žiakov (parampara), ktorá zaručuje jeho uchovanie v neporušenom stave:
iti susruma purvesam ye nas tad vyacacaksire
“Toto poznanie sme si vypočuli od dávnych učiteľov v prastarej tradícii, ktorí nám ho vysvetlili.“ (Kéna Upanišad 1.3-4)
Ďalšie zdroje poznania, zmyslové vnímanie (pratjakša) a logická analýza (anumána), sú nedokonalé a nemôžu vyjaviť vyššiu realitu. Védske vzdelanie začína tam, kde západná veda a filozofia končí – pochopením rozdielu medzi živou bytosťou a mŕtvym telom.
2.Historický prehľad
Reinkarnácia zapadá do schémy prírody a vesmíru, v ktorých prebiehajú neustále cyklické zmeny.
Teda aj bez akéhokoľvek vyššieho poznania sa dá dospieť k záveru, že tento ľudský život nie je všetkým. Reinkarnácia, neoddeliteľná súčasť védskej paradigmy, bola teda prijatá po celom starovekom svete; jej stopy sa dajú nájsť v ústnych tradíciách pôvodných obyvateľov Ameriky, Keltov atď. To naznačuje široký védsky vplyv vo vzdialenej minulosti. Ešte v Grécku existovali filozofie podobné védskym, ktoré zahŕňajú reinkarnáciu (Platón, Pythagoras). Táto paradigma však bola spochybnená židovsko-kresťanskou tradíciou, ktorá popiera existenciu živej bytosti (džíva alebo átma) mimo tela a popiera jej pre-existenciu tvrdením, že je stvorená pri počatí.
Preto nie je braná ako súčasť duchovného, ale hmotného sveta. Jej pohľad na ľudský život a vesmír je lineárny – existuje jeden život či stvorenie, jedna smrť či zničenie. Pred nimi a po nich je iba večnosť. To viedlo ku kolízii paradigiem, ktorých výsledok natrvalo ovplyvnil celú západnú civilizáciu.
3. Protiargumenty na základe logiky
Otcovia rannej cirkvi zamerali svoju kritiku hlavne na Platóna a Pythagora. Obvykle neboli schopní pochopiť, ako by sa ľudská bytosť mohla stať zvieraťom a stratiť svoj vyvinutý intelekt a nedostatok protiargumentov nahrádzajú vulgárnosťou (napr. Rehor z Nyssy, “Stvorenie človeka“28:3, Basil Veľký, „Šestdenná práca“8:2; či Laktancius, “Výťah z Božských Inštitúcii“36). Odtiaľ teda prichádza najviac útokov. Ale dnes, tak ako predtým, sa tieto útoky vyznačujú neúplným či nesprávnym porozumením reinkarnácie. Aj napriek tomu, že používajú logiku a písmo (Biblia), prinajlepšom vyvracajú len rôzne mylné predstavy o reinkarnácii.
Tu je vymenovanie argumentov proti karme a reinkarnácii spolu s ich vyvrátením založeným na logike a védskych písmach:
3.1. Aký má zmysel byť potrestaný za činy, na ktoré sa nepamätáme? (Irenaeus atď.)
Justín Martyr (2. storočie n. l.) vo svojom dialógu so židom Tryfonom, kap. 4, zmieňuje reinkarnáciu ľudí na zvieratá. Tryfo nesúhlasí, ale jeho protiargument – že tí, ktorí sú takto potrestaní, si nepamätajú svoju vinu, a preto takýto trest nemá zmysel – je čisto subjektívny, pretože niekedy je vedomá pamäť na minulé životy (džanma-anusmrti) zachovaná (viď nižšie). Všeobecne však tomu tak nie je, a preto sa tento argument ponúka.
Śrímad Bhagavatam 3.31.20,23,24 hovorí, že toto zabudnutie je spôsobené májou ihneď po narodení.
„Proto, můj Pane, přestože žiji v hrozných podmínkách, nechci opustit břicho své matky, abych znovu nespadla do zapomenuté studny materialistického života. Tvá vnější energie zvaná deva-māyā okamžitě polapí nově narozené dítě, které se ihned začne falešně ztotožňovat se svým tělem, což je počátek neustálého koloběhu zrození a smrti.“
„Dítě, které je znenadání tlačené dolů proudem vzduchu, vychází s velkými potížemi ven hlavou dolů, bez dechu a krutou bolestí je zbavené paměti.“
„Dítě spadne na zem, potřísněné výkaly a krví, a pohybuje se jako červ, který se narodil ve výkalech. Ztrácí své vyšší poznání a pod vlivem māyi pláče.“
Zabúdame na veci aj zo súčasného života a pokiaľ by sme si pamätali všetko z minulosti, viedlo by to k mentálnemu zrúteniu. Śrímad Bhagavatam 3.26.30 uvádza, že pamäť (smriti) je aspektom inteligencie (buddhi), ktorá je časťou jemnohmotného alebo astrálneho tela (linga šaríra) a to sa postupne premiestňuje z jedného hrubohmotného tela (sthula šaríra) do druhého.
„Pochybování, špatné a správné pochopení, vzpomínání a spaní, které se od sebe liší svými různými úlohami, jsou považovány za jednotlivé vlastnosti inteligence.“
Naša skúsenosť je uložená v jemnohmotnom tele v podobe záznamov či odtlačkov (samskára). Nesprávne jednanie z našej minulosti vďaka Paramátme (lokalizovanému aspektu Boha v srdci dávajúcemu pamäť a zabudnutie) podvedome rozoznávame a cítime v podobe viny. To vedie k zabráneniu ďalšieho nesprávneho jednania rovnakej povahy. Paramátma ukazuje, čo je správne a čo nesprávne aj tým, ktorí nepoznajú písma. Charakter je vtedy aj istý druh podvedomej pamäti. (Šríla Prabhupáda definoval charakter ako výsledok pôsobenia gun (kvalít hmotnej prírody) – sattva, radžas, tamas. Sattvický charakter podľa neho znamená vyvarovať sa štyrom druhom hriešnych činností). Vznešenejší ľudia sa tiež poučili v minulých životoch. V tom spočíva osobný vývoj. Genialitu môžeme chápať ako jeho určitú extrémnu formu. Plne uvedomelí správneho a nesprávneho zažívame v dobe smrti pod dohľadom vyšších autorít, dévov (polobohov) a Paramátmy. To je tiež potvrdené modernými zážitkami z blízkosti smrti (NDE, OBE).
Druhý argument filozofie nyaya pre existenciu Boha (t.j. existenciu rôznych bytostí v rôznych situáciách v tomto svete) svedčí o nutnosti kontinuity reinkarnácie pre zaistenie spravodlivosti. Ako karma pretvára naše telo sa dá pochopiť z tejto analógie:
Keď si predstavíme naše hrubohmotné telo ako strom a jemnohmotné telo ako jeho koreň, potom keď strom odpília (smrť), koreň prežije a môže z neho vyrásť nový strom; ak je pôvodný strom vystavený nejakému negatívnemu pôsobeniu ako je žiarenie (negatívna karma), nový strom bude taktiež zasiahnutý.
V niektorých prípadoch je vedomá pamäť na minulé životy uchovaná. Tieto osoby sa nazývajú džatismara alebo tí, ktorí si pamätajú svoje minulé životy. Ako príklad môže poslúžiť Nárada Muni, Asamandžasa (SB 9.8.15-16), Mahárádža Nrga (SB 10.63) atď. To umožňuje Paramátma, zvrchovaný svedok riadiaci rozdeľovanie karmy a reinkarnácie priamo i nepriamo (prostredníctvom poloboha Yamu).
Táto skúsenosť by nám mala otvoriť oči a priviesť nás k hľadaniu príčiny utrpenia. Aký bol náš minulý život môžeme zistiť regresmi, pokročilou astrológiou (obe sú nedokonalé – jedná sa len o anumánu), vlastným očisteným vedomím s pomocou Paramátmy vďaka oslobodeniu, svätým osobám, ktorí dokážu čítať samskáry ostatných alebo s pomocou dharma-šastier, ktoré popisujú konkrétne karmické reakcie za konkrétne hriechy. Neznalosť zákona (dharmy) neospravedlňuje.
“Ó králi, nechť je ti osud příznivý! Mysl je příčinou určitého těla, které živá bytost získá podle toho, jakým způsobem je ve styku s hmotnou přírodou. Podle mentálního stavu živé bytosti můžeme pochopit, čím byla ve svém minulém životě a jaké tělo bude mít v budoucnosti. Mysl takto naznačuje minulá i budoucí těla.”
Śrímad Bhagavatam 4.29.66
Dôležitejšie než študovať svoje minulé životy je však “hrať s rozdanými kartami“, čiže žiť v živote čo najlepšie, bez pripútanosti k minulosti, ktorá sa nedá zmeniť. Bhakti-jóga nám pomáha spomenúť si na naše pôvodné, nehmotné telo (svarúpa) v duchovnom svete (Vaikuntha-loka).
3.2. Situácia v tomto svete a zvlášť v Indii sa neustále zhoršuje, takže nedochádza k údajnému povzneseniu reinkarnovaných bytostí.
K zlepšeniu dochádza postupne, pomaly a na osobnej úrovni. Súčasný stav sveta odráža situáciu Kali-jugy, poslednej zo štyroch kozmických vekov, charakteristického najväčším úpadkom dharmy.
Na konci tohto veku, za nejakých 427 000 rokov, bude všetko ešte omnoho horšie. Preto by sme mali pociťovať istú naliehavosť, ktorá sa týka začatia našej cesty domov, späť k Bohu.
3.3. Reinkarnácia vedie k poklesnutiu džív (duší).
To platí iba pre tie ľudské telá, ktoré nenasledujú písmo a nesnažia sa zlepšiť svoje hmotné či duchovné postavenie. Naopak džívy v nižších než ľudských formách života automaticky spejú do vyšších foriem pokiaľ nedosiahnu civilizované ľudské telá a môžu využiť svoju slobodnú vôľu.
3.4. Obrad satí svedčí o tom, že manželia zostávajú spolu v posmrtnom živote.
Manžel a manželka odchádzajú na vyššie planéty (svarga, pitri-loka) a zostávajú tam tak dlho, pokiaľ im to dovolia ich zbožné zásluhy. Potom sa musia vrátiť (reinkarnovať) späť na Zem (BG 9.21) bez záruky, že sa narodia spolu.
„Poté, co se těšili nesmírnému nebeskému požitku smyslů a vyčerpali výsledky svých zbožných činností, se vracejí na Zemi, planetu smrti. Ti, kdo chtějí uspokojit smysly pomocí dodržování zásad tří Ved, tak dosahují pouze opakovaného rození a umírání.“
3.5. Obrad šraddhá osobe zaručuje zotrvanie vo vyšších oblastiach bez reinkarnácie.
Taktiež Yama-loka (Pitri-loka) je niekedy popisovaná ako večné sídlo. Reinkarnujú sa po rôzne dlhých obdobiach, ktoré môžu predĺžiť obeťou pre šraddhu. Tamten večný pobyt by bol teoreticky možný, keby bola šraddhá obetovaná večne. Nasledovníci védskej dharmy síce môžu odísť na svarga-loku (nebeské sídla), ale ich pobyt tam sa nutne skončí najneskôr pri zničení vesmíru. Existujú taktiež čiastočné zničenia, ktoré zahŕňajú svargu na konci každej kalpy.
3.6. Dévovia (polobohovia) sú vykonávatelia spravodlivosti, nikdy neosobná karma.
Karma predstavuje neomylnú spravodlivosť. Je súčasťou systému vytvoreného a udržovaného Zvrchovanou Osobou, takže o neosobnosti nemôže byť ani reč.
SB 3.31.1 hovorí:
karmana daiva-netrena
Na karmu dozerá Pán – Paramátma – v srdci.
„Osobnost Božství Kapiladeva pravil: Pod dohledem Nejvyššího Pána a podle výsledků své práce se živá bytost neboli duše dostává prostřednictvím částice mužova semene do lůna ženy, aby přijala určitý druh těla.“
V Śrímad Bhagavatame 7.9.41 Prahláda Mahárádža prosí Pána o milosť v podobe odstránenia karmy. Podľa SB 5.26.6,6.1-2, je poloboh Yama – jej vykonávateľ priamo zmocnený Pánom.
3.7. Átma je neosobná, ale duša si uchováva atribúty osobnosti.
Átma (džíva) je osobná, individuálna čiastočka Boha a v podmienenom stave hromadí karmu, pretože má slobodnú vôľu. “Duša“ je v skutočnosti veľmi neurčitý pojem. Človek neprestáva po smrti existovať (to je židovsko-kresťanská predstava). Osoba, džíva, v ľudskom tele iba mení telá a trpí, lebo si užíva podľa svojej karmy nielen vo fyzickom, ale aj v subtílnom tele medzi dvomi vteleniami. Osobné atribúty patria džíve a prejavujú sa skrz jemné a hrubé telo. Nezávisí však na hrubom tele.
3.8. Učenie o karme vedie k pasivite a nihilizmu.
Rezignácia a podvolenie sa karme je nesprávne. Džíva by mala čo najlepšie využiť danej situácie (hrať s rozdanými kartami) bez ohľadu na to, či vie prečo trpí alebo nie (aj keď jej to môže pomôcť pochopiť vlastné postavenie). Tí, ktorí majú poznanie, by jej mali milosrdne duchovne pomôcť (nedostatok súcitu je taktiež nevedomosť). Nejedná sa o zasahovanie do jej karmy, ale o súčasť vyššieho plánu. Ľudia nereagujú na zlú karmu rovnako, negatívne reakcie (pomsta) sú výsledkom nevedomosti. Skôr či neskôr sa “preberú“, keď budú mnohokrát potrestaní a pokúsia sa dostať von zo “začarovaného kruhu“ karmy.
“Po mnohých zrodeniach a smrtiach sa človek, ktorý je v pravde obdarený poznaním, odovzdá Mne, vediac, že Ja som príčinou všetkých príčin a všetkého, čo jestvuje. Taká duša je veľmi vzácna.”
Bhagavad-Gíta 7.19
Títo ľudia sú príjemcovia Božskej milosti a obracajú sa k Nemu. Len niekoľko percent ľudí sú tzv. “nenapraviteľní zločinci“ – tí s démonskou povahou (ateisti a nepriatelia Boha).
Samovražda nie je cesta von, ale prináša tvrdé karmické tresty. Smrť vyhladovaním je jediný spôsob samovraždy jednoduchej karmy, ale v žiadnom prípade to nie je cesta k oslobodeniu – tou je prijatie útočiska u Boha (šaranam).
3.9.Reinkarnácia znamená nárast/uchovanie zla.
Zlo (adharma) časom v každej juge narastá a Kali-juga je v tomto ohľade najhoršia. V hre sú však i ďalšie faktory: agjáta-sukriti (nevedome vykonané zbožné činy so vzťahom k Bohu alebo Jeho služobníkom), svätí ľudia pracujú proti nemu (majú dôležitú rolu v tom, že umožňujú ostatným agjáta-sukriti), Boží plán (zahŕňa všetko; zvláštnym plánom v tejto Kali-juge je hnutie sankírtanu – mantra-yoga).
3.10. Reinkarnácia znamená nedokončený cyklus trestov.
Dharma je kritériom toho, či bude ďalšia osoba potrestaná alebo nie. Existujú osoby poverené presadzovaním zákona – kšatrijovia (na pozemskej úrovni), dévovia (na kozmickej úrovni) a nakoniec Boh. Policajt, ktorý zabije zločinca, teda nezíska zlú karmu, lebo si len koná svoju povinnosť, taktiež to platí i v prípade sudcov atď.
Za predpokladu, že jednali v súlade s dharmou, Božím zákonom. Tu čelíme problémom zákonov vytvorených ľuďmi, ktoré často nekorešpondujú s dharmou. Pomsta je v rozpore s dharmou a prináša zlú karmu. Správne pochopenie reinkarnácie nevedie k názoru, že “Hitler, Stalin atď. urobili správnu vec, keď zavraždili toľko ľudí, pretože „tí si to zaslúžili“. Nenásilie (ahimsá) je všeobecne v súlade s dharmou, zabíjanie zvierat je adharma (mäsiari nie sú nútení zabíjať, lebo nie sú autorizovanými vykonávateľmi karmy). Absolútna ahimsá je taktiež za všetkých okolností proti dharme, napr. kšatrijovia musia brániť nárast adharmy, t.j. brániť spravodlivosť.
3.11. Reinkarnácia nemá jasný začiatok. Kde sa vzala karma nutná po prvej inkarnácii?
Prvá inkarnácia je spôsobená zneužitím slobodnej vôle v podobe svojvoľného opustenia duchovného sveta a spoločnosti Boha za cieľom nezávisle si užívať.
Tak džíva vstúpi do hmotného sveta, kde Mája deví zaistí prvé telo (Brahma), z ktorého postupne živá bytosť klesá nižšie a nižšie (nie bezpodmienečne).
3.12. Reinkarnácia negatívne ovplyvňuje morálku.
Toto by mohla byť pravda len vtedy, pokiaľ by bola mylne chápaná ako jediný faktor, ktorý je treba brať do úvahy. Je tu však i dharma, ktorá definuje to, čo je správne a čo zlé a zákon karmy na nej založený. Mechanické pochopenie karmy ako nemenného osudu je mylné – v každom okamihu existuje paralelná spolupráca karmy a slobodnej vôle a duchovná milosť naviac môže zmeniť akúkoľvek karmu (zázračné vyliečenie atď.). Tvrdenie o “amorálnosti navrhovanej Krišnom v Bhagavad-Gíte“ je úplné nedorozumenie. Krišna obnovuje dharmu odstraňovaním démonov – to je jasné z kontextu Mahábháraty. Realita reinkarnácie podporuje životnú zodpovednosť (pochopením, že hriechy vedú k utrpeniu, odmietaním úniku, pôžitkárstva a boja o moc, ktoré sú prirodzenými následkami paradigmy jedného života zbaveného Boha), zmysel pre kontinuitu a neotrasiteľnú pozíciu tvárou v tvár negatívnym okolnostiam (súčasná situácia je výsledkom vlastných činností), vnútorné posilnenie (pochopením interakcie karmy a slobodnej vôle) a rešpekt k všetkému živému (živé bytosti vrátane tých v nižších než ľudských formách sú brané ako deti Boha). Toto v tradíciách s lineárnym paradigmatom nie je možné.
3.13. Démoni vytvárajú dôkazy o reinkarnácii, aby vyvracali kresťanstvo.
Nie je pochýb o existencii démonských síl, ktoré sa snažia potlačiť dharmu v pravých náboženských učeniach. Védske písma však majú tri poistky, ktoré tomu bránia: guru (duchovný učiteľ), šástra (zjavené písmo) a sadhú (ten, kto žije duchovným životom) spolu musia súhlasiť. Akákoľvek odchýlka je ľahko odhalená. Vidíme tiež, že realizácia pokročilých sadhuov z rôznych duchovných tradícií sa významným spôsobom podobá. Rozvíjajú podobné vlastnosti ako je pokora, čistota, sebaovládanie atď. v priamom protiklade k démonskej povahe. A pokiaľ by védski mudrci boli taktiež démoni alebo pod démonským vplyvom, nevyháňali by démonov tak ako Ježiš (Mat. 12:24-28) svojou duchovnou silou a silou svätého mena Pána. To spolu s ostatnými vecami vzťahujúcimi sa k Pánovi účinne odpudzuje negatívne bytosti.
4. Protiargumenty na základe písma
Písmom sa v tomto kontexte myslí Biblia. Pre porozumenie pozície Biblie v porovnaní s védskymi písmami môžeme použiť niekoľko kritérií. Jedným je kritérium tri-gun použité v Tattva-sandarbhe ku klasifikácii védskeho písma. Približne ju možno označiť ako radžasika šástru, aj keď obsahuje i časti s viac sattvickou a tamasickou povahou. Pokiaľ ide o kritérium sambandha-abhidhéja-prajódžana, prajódžana tattva (cieľ alebo vzťah džívy s Bohom v Jeho sídle a činnosť v oslobodenom stave) je nápadná svojou neprítomnosťou. Čo sa týka kritéria karma-gjána-bhakti, vidíme prevládať karmu, istý podiel gjány a bhakti hlavne v Evanieliach a Piesňach piesní. Obsah sa celkovo týka upadharmy (etiky predchádzajúcej dharme) a náboženských zásad (dharmy). Duchovne najpokročilejšou časťou sú Evanjelia, v ktorých sa dajú nájsť zmienky o šuddha-bhakti (Marek 12.30-31, Ježišové prvé prikázanie).
4.1. Žiadne texty v Biblii alebo v histórii cirkvi o reinkarnácii neučia
V niektorých významných kruhoch existuje dlhodobý názor, že niektoré texty alebo ich časti cirkev z pravidiel odstránila či ich dokonca zničila (prof. Nestlé – Introduction to the Textual Criticism of the Greek Testament, Rev. G. J. R. Ousley – The Gospel of the Holy Twelve etc.). Pokiaľ vezmeme ako základ transkripty textov Nového zákona na papyrusoch z druhého storočia tak, ako ich nájdeme v každom kritickom vydaní gréckeho originálu, nie je v nich po cenzúre ani stopy. Muselo k nej dôjsť najneskôr začiatkom druhého storočia, kedy cirkev mala pod kontrolou len menšiu časť textov a to vždy len miestne. To sa dá považovať za právoplatnú námietku. Biblia však nezmieňuje mnoho iných skutočností o hmotnom a duchovnom svete. Tiež Biblia selektuje iba vybrané časti, ignoruje ranné kresťanské spisy, Apokryfy, Zvitky od mŕtveho mora, ktoré boli písané v časoch Ježiša, ktoré paradoxne dokazujú, že Esénci, ku ktorým patril aj samotný Ježiš, vyznávali reinkarnáciu, boli striktní vegetariáni a podobne.
Napriek tomu v tomto ohľade existujú zaujímavé pasáže:
Žalm 104:29-30: “Keď skrývaš svoju tvár, sú zarmútení, ak odoberáš ich ducha, hynú a v prach svoj sa nevracajú. “Vytváraš ducha svojho a zase bývajú stvorení a obnovuješ tvár zeme.“
Reinkarnácia sa zdá byť v Ježišovej dobe prijímaná ako skutočnosť.
Ján 9:1-3: “A ako (Ježiš) prechádzal okolo, uvidel človeka slepého od narodenia. A jeho učeníci sa ho pýtali: “Pane, kto zhrešil, tento muž, či jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: “Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale aby sa cez neho zjavili skutky Božie.“ (t. j. aby ho Ježiš mohol vyliečiť ). Aj keď mal Ježiš vtedy k tomu veľmi dobrú príležitosť, nevyvrátil karmu a reinkarnáciu a nepokarhal svojich žiakov, že niečomu takému veria.
Existujú citáty z Biblie, ktoré sa používajú pri dokazovaní, že Biblia učí reinkarnáciu, ale k tejto téme sa nevzťahujú. Zvyčajne sa objavujú v textoch pochádzajúcich zo scény New Age známej svojím nedostatkom intelektuálnych dôkladností. V Matúšovi 11:14 Ježiš povedal: “Ak to chcete prijať, (Ján Krstiteľ) je Eliáš, ktorý mal prísť.“ Tým nie je povedané, že Ján Krstiteľ bol reinkarnovaný Eliáš. Lukáš 1:17 hovorí, že kázanie Jána Krstiteľa prebiehalo “v duchu a moci Eliášovej“. Naviac Ján Krstiteľ, keď sa ho pýtali, či je Eliáš, povedal jasné, “nie“. (Jan1:21). Podobne v Jánovi 3:3 Ježiš povedal: “Hovorím vám pravdu, nikto neuvidí Kráľovstvo Božie, pokiaľ sa opäť nenarodí.“ Kontext jasne ukazuje, že Ježiš mal na mysli duchovné znovuzrodenie (3:5-6).
Existujú taktiež citáty používané pre vyvracanie reinkarnácie. Židom 9:27 hovorí, že “ľuďom je predurčené raz zomrieť a potom bude súd.“ Všeobecný kresťanský názor je, že človek je jednotná bytosť (ktorá skutočne zomiera len raz), nikdy transcendentálna nesmrteľná bytosť postupne obývajúca rôzne telá, avšak Pavol v niekoľkých pasážach hovorí o prítomnosti či neprítomnosti v tele. V Korinťanom 5:8 je jeden taký prípad. Používa sa pre dokazovanie, že kresťan po smrti ihneď odchádza pred Pána, nie do ďalšieho tela. To však z tohto verša nie je vôbec jasné.
4.2. Pobyt v pekle je večný (Matúš 18:8, 25:41,46,2 Tessalonickým 1:9, Juda 1:6 etc.)
Slovo často prekladané ako „večný“ je v hebrejštine „olam“ a „aionios“ v koine gréčtine. Rabíni obvykle považovali zotrvanie v Gehenne za dočasné.
Poňatie večnosti v semitských jazykoch predstavuje dlhé trvanie a sériu vekov. (Red.J.S.Blunt, Dictionary of Theology)
“Je až príliš dobre známe,“ hovorí biskup Rust, “že židia, či písali hebrejsky alebo grécky, slová „olam“ (hebrejské slovo odpovedajúce gréckemu „aion“) a „aion“ mysleli akékoľvek významné obdobie a trvanie, či života, verejnej správy alebo štátneho zariadenia. Slovo aion nie je nikdy v Písme ani nikde inde použité v zmysle nekonečnosti, vždy znamenalo, v písme aj inde, časové obdobie: ako inak by mohlo byť plurál – ako by ste mohli hovoriť o aeonoch aeonoch aeonov, ako Písmo uvádza?“ (Charles Kingsley)
Aionos, prídavné meno pochádza z aion (vek, časové obdobie, často neurčitej diaľky), znamená vek, dlhý ako vek, vekovitý. Mohlo by byť použité ako večne trvajúci vo vzťahu k Bohu, ale nie v primárnom význame.
V Gréckej verzii Starého Zákona (Septuaginte) – bežne používanej medzi židmi v Ježišovej dobe, z ktorej On a apoštoli obvykle citovali a ich autorita by teda mala byť v tomto bode rozhodujúca – sú tieto pojmy opakovane používané pre veci, ktoré dávno prestali existovať. Áronské kňažstvo je teda označované za večné (Num.25:13). Zem Kanaán je daná ako večné vlastníctvo a navždy (Gen. 17:8,13:15). V Deut. 23:3 je navždy výslovne postavené na úroveň až do desiatej generácie. V Lam. 5:19 je navždy ekvivalentom z generácie na generáciu. Obyvatelia Palestíny majú byť vazali navždy (Lev. 25:46). V Num 18:19 sú obety zmluvou navždy. Caleb získavá dedičstvo “navždy” (Joz. 14:9). A Davidovo semeno má vydržať “navždy”, jeho trón “navždy”, jeho rod “navždy”, aj pascha má vytrvať “navždy” a v Iz. 32:14 pevnosti a veže budú “pevnosti navždy, pokiaľ na nás nebude valiť duch”. V Jud. 7 Sodoma a Gomorra teda majú trpieť pomstu večným (aeonovým) ohnom, t.j. ich dočasné vypálenie alebo majú istotu sľubu konečnej obnovy (Ez. 16:55).
Pokial je aionios použité v zmysle ‘večný’, nastávajú tieto problémy:
1 – Ako môže mať aion plurál?
2 – Ako vznikli frázy opakovane používané v Bibli, kde je aion pridávaný k aionu, ak je aion sám nekonečný?
3 – Ako vznikli frázy ako ‘po aion’ alebo ‘aiony a ďalej? (ton aiona kai ep aiona kai eti: eis tous aionas kai eti. – Sept. Ex. 15:18; Dan. 12:3; Mich. 4:5.)
4 – Ako to, že opakovane čítame o konci aionu? (Matt. 13:39,40,49; 24:3; 28:20; I Kor. 10:11; Žid. 9:26.)
5 – Ako je aion nekonečný, prečo je používaný znovu a znovu na to, čo je striktne konečné? (napr. Mk. 4:19; Sk. 3:21; Rím. 12:2; I Kor. 1:20, 2:20, 2:6, 3:18, 10:11, atd.)
Tu je podrobné štúdium použitia slova aionios a tu sú všetky biblické odkazy na aion.
Ak preložíme “aion” ako “juga” (epocha) alebo “kalpa”, je tu okamžite súlad s védským poňatím.
Bhagavad-Gíta 1.43 (narake niyatam) a Śrímad Bhagavatam 8.19.35 (nistham narake) tiež zmieňujú túto možnosť ako hrozbu. Z hľadiska trpiaceho (ktorý zažíva iné časové meradlo než na tejto Zemi) to môže tak vyzerať. Šrímad Bhagavatam 5.26.37 však uvádza, že po uplynutí trestu v pekle sa džíva znova rodí na Zemi.
„Můj milý králi Parīkṣite, v Yamarājově provincii existují stovky a tisíce pekelných planet. Všichni bezbožní lidé, o kterých jsem hovořil — a také ti, o kterých jsem se nezmínil — musí vstoupit na tyto planety podle míry své bezbožnosti. Zbožní lidé však vstoupí na jiné planetární soustavy, na planety polobohů. Nicméně zbožní i bezbožní se po vyčerpání výsledků svých zbožných či bezbožných činností opět vracejí na Zemi.“
Lukáš 16:19-31 naznačuje, že neveriaci po smrti odchádzajú na miesto utrpenia, ale nikdy do ďalšieho tela. To nie je v rozpore s védským poňatím (SB 5.26.37) spomenutom v predchádzajúcom verši.
Z pekla nejde uniknúť, ale je treba byť prepustený Yamom alebo Pánom (ako napríklad prednášaním Jeho svätého mena, SB 9.4.62).
Katolícke učenie o Očistci nikdy nedefinovalo „kde“ k očiste dochádza, ale existuje tradícia založená na mystických zážitkoch svätcov, že k očiste duše môže v skutočnosti dochádzať tu na Zemi. Duše prechádzajúce očistou boli zbadané svätcami ako Sv. Odran (563 n. l.) z Iony (Hebridy), ktorý potom, čo bol nejaký čas pochovaný ako ľudská obeť, povedal, že nahliadol do posmrtného života a tvrdil: “Spasenie nie je naveky šťastie, zavrhnutí nie sú naveky, naveky stratení.” Bol opäť pochovaný ako kacír…
Katolícka tradícia má korene ako v platonizme, tak v židovstve a obe učili (učia) formy reinkarnácie. Ortodoxní Židia stále učia (Kabbala), avšak príliš ju nezdôrazňujú, pretože dávajú prednosť životu „tu a teraz“. Židia v Makkabajskej ére venovali obete dušiam svojich zosnulých tak ako vaišnavovia vo Védskej tradícii. Táto makkabajská prax je písomnou podporou pre katolícke učenie o Očistci.
Katolíci môžu veriť čomukoľvek, pokiaľ to nie je v rozpore so zjavenou dogmou. Významný počet katolíkov (nedávny výskum ukázal cez 50% európskych katolíkov vrátane mnoho katolíckych vodcov) veria v nejaký druh reinkarnácie ako „súkromnému zjaveniu“ či pochopeniu a cirkev s tým nemá problém, pokiaľ táto viera nie je v rozpore s božským zjavením.
5. Záver
Snažili sme sa predložiť čo najviac námietok voči reinkarnácii zo strany kresťanskej dogmy. Pokiaľ dostaneme ďalšie, budú sem pridané. Ďakujeme za vaše prípadné postrehy a pripomienky.
