Kung-fu a Wing Tsun

Termín Kung-fu

 

Na začiatok je treba objasniť, čo vlastne samotný pojem Kung-fu znamená. Výraz Kung-fu má počiatok v Južnej Číne – resp. v Hong-Kongu a okolí – v provincii Kowloon.

Doslovne to znamená: tvrdá práca – alebo niečo poctivo a namáhavo oddreté, vycibrené do takpovediac dokonalosti rokmi tvrdej driny.

 

Zvládnuté niečo, čo roky človek musel cibriť, aby došiel k svojmu požadovanému cieľu. Oslovenie typu „Kung-fu majster“ malo v Hong-Kongu v južnej Číne význam pre hocijakého

majstra skoro v hocičom – ak v tom dosiahol istý druh a stupeň majstrovstva. Človek môže byť majstrom Kung-fu napr. na hre na klavíri, v spievaní, v stavebníctve a v navrhovaní,

v nejakom športe, hre na hudobný nástroj, v maliarstve, v bojových umeniach a podobne.

 

Treba podotknúť, že Hong-Kong bol 250 rokov politicky oddelený od Číny (až do 1.7.1997) – bola to britská kolónia a platili tam HK dolláre, používali sa anglické mená, úradný jazyk bol

okrem čínštiny aj angličtina –  Hong-Kong bol bránou z Číny do západného sveta, čo sa aj obchodovania a kultúry týka. Na konci 60-tich a začiatkom 70-tich rokoch sa začal vo svete cez filmy

veľkej hviezdy Kung-fu filmov – Bruca Leeho – (mimo Hong Kong a Čínu) všeobecne používať výraz Kung-fu pre čínske bojové umenia – resp. Wu-Shu.

 

Výraz Wu-Shu v čínštine doslovne znamená: vojnové umenie. Je to súhrnný názov pre všetky čínske bojové umenia.  V celej Číne sa bežne používa pre bojové menia všeobecne

– práve výraz Wu-Shu. V Hong-Kongu, v južnej Ćíne a zbytku sveta sa viac zasa používa výraz Kung-fu. Môžeme hocikde vidieť aj výrazy napísané dokopy, aby bolo všade jasné o čo

presne ide – ako: Wu-Shu Kung-fu, alebo Kung-fu Wu-Shu.

 

Principiálne sa to dá jemne prirovnať k príkladu na sanskritskom výraze pre dušu, resp. živú bytosť: ātmā a jīva (ktoré majú rovnaký význam) – a občas sa používa spojený výraz: jīvātmā

(džívátmá).

 

Je tu jedna zvláštnosť – čo tie konkrétne slová, či výrazy ľudom evokujú dnes – dokonca aj v profesionálnych a špecializovaných kruhoch. Pre drvivú väčšinu (aj zainteresovaných)

slovo Wu-Shu evokuje Severné čínske štýly bojových umení – a konkrétne dosť akrobatické boj. umenia a hlavne štýly so zbraňami a na dlhý dosah. Neskôr vysvetlíme prečo.

Kung-fu zasa evokuje Južné čínske štýly, ktoré sú tvorené na kratší dosah, v menšom priestore a nepreženiem, keď napíšem, že efektívnejšie v boji (hlavne v dnešnej modernej dobe).

Keď to zhrniem, tak výraz Kung-fu je dnes celosvetovým výrazom pre čínske bojové umenia, resp. reprezentované ich majstrami a názvami ich škôl a jednotlivých štýlov.

Pre jednotnosť tu budeme používať výraz: Kung-fu.

 

Existuje informácia, že všetkých Kung-fu štýlov dokopy je okolo 180, ktoré sú dodnes živé a cvičia sa po celej Číne.

 

Rozdelenie

 

Kung-fu sa dá rozdeliť na viacero druhov a častí – podľa rôznych aspektov a zaradení.

Prvé také základné by sa dalo rozdeliť na:

 

1. Severné a Južné

 

Severné Kung-fu pochádza ako názov napovedá – zo Severnej Číny – resp. z pohoria Sung-Shan v dnešnej provincií Hunnan, kde stojí dnes už celosvetovo známy kláštor

Shao-lin (v preklade Mladý les). Vzniklo to viacerými faktormi – kombináciami. Sem prišiel, už do existujúceho Shao-linu okolo roku 580 n.l. indický čchan-buddhistický mních Bodhidharma,

ktorý si z Madrásu (južnej Indie) priniesol jeden indický štýl bojového umenia – Kalarippayattu, a tiež Shi-Pa-Lo-Han-Sho – čiže 18 rúk Lo-Hana, a on toto spojil s naťahovacími cvičeniami

na posilnenie tela po dlhých čchanových meditáciách s niečím, čo sa dnes nazýva ako zvieracie štýly boja. Je to päť hlavných Bojových zvierat, a ide o napodobovanie ich metód boja.

Všetky tieto veci spojil, a vyvinulo sa prvé Kung-fu.

 

V Indií dodnes existuje prapôvodné bojové umenie – nazvané Kalarippayattu, vychádzajúce z Dhanur-vedy – pôvodnej védskej Vojnovej a bojovej vedy, detailne podanej

s rovnomennom texte (Dhanur-veda – jedna zo štyroch Upaved, patriaca medzi Smriti- śāstry). Z Kalarippayattu teda vychádzajú čínske bojové umenia. Dhanur-veda je zdrojom pre

čínske bojové umenia (Wu-Shu / Kung-fu), taktiež Āyur-veda je zdrojom pre čínsku medicínu, keďže tá vyšla práve z védskej Āyur-vedy, ako všetky ostatné medicínske frakcie; a podobne

je Vastu-śāstra zdrojom pre čínsky systém Feng-šuej.

 

Charakteristika Severných štýlov je taká, že používa techniky na dlhý dosah – ako ruky (údery), tak nohy (kroky a kopy). Je to zväčša až akrobatické a hlavne sa tu používajú hlboké

postoje. Používa sa tu 18 základných zbraní.

 

Južné Kung-fu pochádza z juhu Číny, kde bol tiež kláštor bojujúcich mníchov (podľa vzoru severných šaolinskych) a tento kláštor sa volá Fujian (fuťien). Keď to zhrnieme a trochu

zjednodušíme, tak tieto južné štýly sú takpovediac v boji efektívnejšie, údery a kopy sú vedené v kratších, priamejších líniách a vzdialenostiach, kedy sa šetrí čas aj energia,

používajú sa vyššie postoje (z ktorých sa dá rýchlejšie a s menšou námahou začať boj aj reakcie); je to boj zväčša na bližšiu vzdialenosť. Tiež sa tu používa na cvičenie menej zbraní.

 

2. Tvrdé a Mäkké

 

Tvrdé (tzv. vonkajšie) štýly sú založené na fyzickej sile – sile svalov, pevných postojov a silových techník. Ak je protivník silnejší a pevnejší, má väčšiu šancu zvíťaziť nad slabším

a menším a poraziť ho svojou fyzickou silou a podľa toho poskladaných a vytvorených adekvátnych techník.

 

Mäkké (tzv. vnútorné) štýly sú založené na využívaní energií (súperovej, vychádzajúcej z jeho pohybov a vyvinutou energiou, a našou vlastnou vnútornou), a nie až tak na fyzickej

sile. Je to založené na iných princípoch ako tvrdé štýly – ide o fyzikálne zákony a biomechaniku, ktoré sú pre pohybovú aktivitu princípmi a z týchto princípov vychádzajú už

konkrétne techniky, ktoré sa používajú. Je to v podstate omnoho inteligentnejší prístup, kde má šancu zvíťaziť menší a slabší bojovník (prostredníctvom využitia princípov a následných zakomponovaní do techník)

poraziť väčšieho a silnejšieho. Ide tu o prenos energií vyprodukovaných z pohybov a protipohybov súpera. Je to viac o cítení a reagovaní na podnety a závisí to viacmenej na princípe akcia – reakcia.

 

3. Taoistické a Buddhistické

 

Taoistické štýly sú zväčša mäkké štýly a južné, ale nemusí to byť pravidlom. Tu sa krásne dopĺňajú princípy Jin a Jang – teda protiklady, ktoré sa navzájom dopĺňajú, čiže nie je akcie bez reakcie.

Na akciu súper prirodzene a plynule reaguje protiútokom, resp. prejde z pasívnej strany čakajúceho útok – do aktívnej tým, že sa bráni, teda reaguje protiútokom, adekvátnou reakciou, či konkrétnou technikou.

Buddhistické štýly sú zväčša severné a tvrdé, ale tiež to nie je pravidlom. Nie sú zas až tak veľmi odlišné od taoistických, ale technicky skôr dávajú viac do protipohybov a zastavujú útok silou a náväzne prejdú inak

do protiútoku, akoby menej plynule (vymenia hĺbku postoja, prenos váhy a ťažiska) ako napr. tie taoistické. Budhistické štýly bazírujú na nekonečných opakovaniach techník pri cvičení, stále a dokola precvičovanie

techniky za technikou.

 

Každé zo štýlov Kung-fu / Wu-shu je nejakou kombináciou v rámci tohoto rozdelenia a každý štýl sa dá analyzovať a zaradiť kam patrí.

Wing Tsun (Leung Ting – Kung-Fu) je: južný – mäkký (vnútorný) – taoistický štýl Kung-Fu / Wu-Shu.

 

Kung-fu je vo svojej podstate druh umenia, konkrétne je to v pravom zmysle prepracované tradičné bojové umenie. Z tradičných neskôr vznikol istý druh tréningových vetiev, súperenie a zápasy, z ktorých časom

vznikli dnes už dobre známe – bojové športy. Tie vznikli postupne a hlavne v časoch mieru, kedy v krajine neboli boje a bojovníci sa stále zdokonaľovali v tréningových metódach, v spôsoboch opakovaní a vylepšovaní svojich

konkrétnych bojových štýlov. Dialo sa to v Číne, Kórei, a hlavne v Japonsku, kde zo známych tradičných štýlov – plne funkčných a efektívnych v reálnych bojoch – vznikali len  športové vetvy.

 

Napr. v Japonsku z tradičného japonského šermu Ken-Jutsu (kendžucu) – vzniklo Ken-Dó (dó = výraz pre vnútornú cestu – pre progres osobnosti práve cez cvičenietoho ktorého Dó štýlu), z Ju-Justsu – vzniklo Ju-Dó (džudo),

z Iai–Jutsu vzniklo Iai–Dó. Jutsu predstavuje funkčné bojové umenie, a Dó cestu – odnož, kde už nie je prioritne požadovaná plná efektivita v reálnom boji, ale má slúžiť skôr na vývoj osobnosti cez fyzické cvičenie

konkrétneho boj. umenia. Veľa týchto štýlov sa časom vyvíjalo, menilo a prispôsobovalo konvenciám, móde a dobe samotnej, ovplyvnenej obdobiami mieru, alebo bojov, ktoré vyžadovali vycvičených a plne funkčných pripravených a odovzdaných bojovníkov. Tomuto sa nevyhli ani čínske bojové umenia – súhrnne nazvané Kung-fu.

 

Ďalší druh degradácie nastal, keď sa z tradičných bojových umení (plne funkčných a efektívnych v reálnych súbojoch na život a na smrť) stali bojové športy. Veľmi známym príkladom je zasa japonské tradičné okinawské

umenie Te, z ktorého neskôr vzniklo svetznáme Kara-Te (karate). Toto umenie má viacero variantov – od mäkkých, cez mäkko-tvrdé – až po naozaj tvrdé. Najznámejšie je tu na SR známe Goju-Ryú (gožu-rjú, čiže tvrdo-mäkké Karate),

okrem neho existuje Wado-Ryú, Ueči-Ryú, Kyokušinkai, Šitó-Ryú, Šotokan…

 

Tá stredná „vrstva“ Karate známa dnes má ako všetky boj. umenia pôvod v čínskom Kung-fu.

 

Rozdiely medzi tradičnými bojovými umeniami a neskoršími bojovými športami:

 

Tradičné bojové umenia sú v prvom rade historicky prvé, ktoré vznikli z konkrétneho dôvodu pre konkrétny účel – obranu seba, rodiny, majetku, panovníka, štátu. Tie temnejšie akcie – keď boli zneužívané na sebecké ciele,

ako je dobývanie, zabíjanie a nadvláda nad ľudmi, či privlastnovanie si majetku, či území, získavanie moci a upevňovanie vlastnej autority.

 

Technicky sú tradičné bojové umenia skoro neobmedzené v používaní a praktikovaní v súbojoch, kde ide o to hlavne prežiť a bojovník môže použiť akúkoľvek techniku (v rámci fair-play) a ak ide naozaj už o život.

Ide tu odísť z boja živý, a ak sa dá aj zdravý a nezranený. Tradičné bojové umenia pracujú s prioritou poraziť súpera čím najrýchlejšie, vydať čím najmenej energie a zostať nažive a celý.

 

Tradičné umenia sa zväčša vyučovali v histórií viac súkromne. Vedomosti sa nadobúdajú priamo od Majstra, v malých skupinách. Vedú sa osobné dialógy, vysvetlenia, a preberajú sa na tréningu techniky pomaly a postupne.

Majster tu má postavenie skoro ako Guru – duchovný učiteľ vo varnášramskom systéme, kde jeho slová a pokyny sú pre žiaka sväté a neomylné, keďže sa jedná o sebarealizovanú osobu – o Tattva-daršího.

 

Bojové športy sú športy, a tie znamenajú obmedzenia, ako sú dovolené a nedovolené techniky (rôzne údery, kopy, úhozy, chmaty, pichanie do očí, či útoky na citlivé miesta a slabiny), pravidlá či dohody.

Víťazstvo je obmedzené aj časovými úsekmi určenými pre konkrétny zápas v konkrétnom boj. športe. Ide tam o výhru nad súperom na dištanc, alebo KO, a hlavne o získavanie bodov, či nechcenej strate bodov.

 

Väčšinou to nie je reálne, ale ide len napr. o kontakt – dotyk nohou, alebo rukou, ale v reálnom boji je to vykonávané úplne inak, aby to malo aj razanciu, úspech a technika bola účínná. Veľa bojových športovcov má

zväčša na ulici pri bitke vážny problém, lebo sú nastavení na určité pravidlá, ale pri boji na ulici, alebo na nejakej diskotéke, či v nejakom bare to prebieha veľmi rýchlo – ide o to súpera vyradiť tak, aby nebol schopný ďalej

sa hýbať, či bojovať. Veľa bojových športovcov na ulici zlyhá v prvých sekundách boja – v momente prekvapenia – aj rôzni karatisti, boxeri, taekwondisti, či judisti (samozrejme je to individuálne, nie paušálne,

záleží na bojovníkovi, jeho osobnosti, prístupe a odhodlanosti).

 

Wing Tsun (Leung Ting – línia veľmajstra Yip Mana)

 

Wing Tsun je čínsky, južný, mäkký (vnútorný), taoistický štýl Kung-fu, ktorý je nepochybne zo všetkých dnešných bojových umení a športov jednoznačne najefektívnejší, v krízových situáciách najpoužiteľnejší,

bezkonkurenčne najrýchlejší a v podstate aj najjednoduchší. Znie to ako nejaké vychvaľovanie a silné slová, ale je to holý fakt – matematicky, fyzikálne a technicky prepočítaná a doložená záležitosť z viacerých hľadísk.

 

Nezaoberá sa komplikovanými technikami a ani prístupom, aj keď to tak na pohľad môže vyzerať, ale nie je to tak. Všetko vo WT znie trocha príliš odborne, ale to je len pre pochopenie, aby si bol človek vedomý toho čo to zahŕňa

a obsahuje, aby to bol človek schopný správne vnímať a následne používať. WT je umenie napasovania sa na súperov pohyb.

 

Leung Tingova línia Wing Tsun je v dnešnej dobe veľmi efektívnym bojovým umením – určite v zmysle najvyššej jednoduchosti, rýchlosti a hospodárnosti prirodzených pohybov – ktoré sú plne funkčné a maximálne účelné;

žiadne zbytočné pohyby na efekt, všetko v najkratšom čase, v plnej rýchlosti, s maximálnou účinnosťou a účelnosťou.

 

WT má 3 základné koncepcie – aby človek pochopil jeho podstatu. Sú to: 4 princípy, 4 silové zákony a 4 praktické teórie.

 

4 WT princípy:

1. Ak je cesta voľná – choď dopredu

2. Ak cesta nie je voľná – chyť kontakt a lep sa

3. Ak je sila súpera väčšia – podvoľ sa

4. Ak súper ustupuje – nasleduj ho

 

4 Silové zákony:

1. Osloboď sa od vlastnej sily

2. Osloboď sa od súperovej sily

3. Využi súperovu silu proti nemu

4. K súperovej sile pridaj svoju silu

 

4 Praktické teórie:

1. Centrálna línia

2. Lepiaca pružina – konáre

3. Nos k nosu

4. Nikdy silou proti sile

 

WT je umenie, ktoré je založené na princípoch. Z princípov potom vychádzajú všetky ostatné techniky, ktoré sú používané. WT nejde nikdy proti sile, ale naopak, WT je zaujímavé a  známe práve svojou prispôsobivosťou.

Je to umenie napasovať sa na pohyb súpera, byť s ním v harmónií v čase i pohybe. Najznámejšie bojové umenia majú pár vecí spoločných, z ktorých vychádza všetko ostatné a týmto je drvivá väčšina bojových umení a športov

rovnaká, ale WT je na tom inak.

 

Konkrétne príklady na priblíženie a objasnenie

 

Prvým známym bojovým umením v rámci Kung-fu sú severné tvrdé štýly bojujúcich zvierat. Všetko je založené na nízkom – hlbokom a veľmi pevnom postoji. Hlavným pohybom tu je vytáčanie a používanie najväčšieho a

najsilnejšieho kĺbu na tele – bedrový kĺb, panvu. V hlbokom postoji ma-bu (pozícia a postoj jazdca sediaceho na koni – v podrepe so širokým postojom, špičkami prstov smerujúcimi von a vystretým chrbátom) sa vytáča panva

do dvoch smerov – nalavo a napravo, celý možný plný pohyb, a k tomuto sa pridávajú údery – tzv. tlačivý úder od pásu smerom do stredu pred seba s finálnou horizontálne vytočenou päsťou, kde údernými plochami sú dve vnútorné

hánky na pästi – ukazováka a prostredníka (tie sú pevné, zbývajúce dva sa hýbu). Tento druh úderu je vlastný všetkým známym bojovým umeniam ako je japonské Karate, kórejské Tae Kwon-Dó, Hapkidó, čínske severné

tvrdé Kung-fu. Tento úder je síce silný, ale má pár nevýhod a nedostatkov. Prvým je čas. Ten úder je silný, ale trvá dlhšie, kým ho človek vykoná, využíva sa tu najdlhšia dráha úderu aká je vôbec možná a pridáva sa aj vytočenie ramena

dopredu, aby sa dráha ešte predĺžila a úder ešte viac získal na razancií. Ďalšia nevýhoda je, že je to dosť rýchlo odhadnuteľný útok a tým pádom aj dopredu súperom rozpoznateľný a vyblokovateľný.

 

Ďalšou nevýhodou je mobilita – prekročenie dištancu k súperovi, z hlbokého fixného postoja to trvá nejaký čas a stojí energiu navyše, kým sa človek „plynule“ premiestni a priblíži dopredu. Tento úder je síce tvrdý, ale treba na neho čas, sústredenie, a hlavne priestor.

 

Tradičné bojové umenia zväčša používajú:

– nízke hlboké postoje – z ktorých ale trvá, kým prejdú do ďalšieho protiútoku a novej techniky

– dlhé údery a kopy – na dlhú vzdialenosť, čo potrebuje čas, priestor aj energiu navyše, ktorú zväčša od začiatku svoj zámer pre útok a súper vie dopredu, čo sa chystá

– tlačivý úder od pásu – ktorý je tvrdý a ruky zväčša nekontaktné a nereagujú na prípadné útoky zvonka

– väčší odstup/vzdialenosť od súpera – čím predlžujú boj a držia si svoj priestor, ale to nabáda k ústupu a výpadu a toto dokola, čo nie je moc inteligentné, lebo súper môže ľahko využiť jeho ústup dozadu (ktorý používa

na domyslenie si ďalšieho kroku svojho útoku)

– postoj bokom k súperovi – aby akože bolo zasiahnuteľné minimum tela, ale tým si skracujú jednu svoju zbraň, ktorou je druhá ruka a musia potom pretočiť ramená a vystriedať úder, ale to zasa je podmienené krokom a prenosom

váhy, čo zasa stojí čas, priestor a energiu

– váha je na prednej nohe, zdôvodňujú to tým, že musia mať predsa zadnú nohu voľnú, aby ňou mohli kopať

 

Wing Tsun toto všetko robí úplne inak – od základu:

– postoj je úplne najvyšší, aký sa kde používa – má len resp. znížené ťažisko, aby bola zabezpečená stabilita a mobilita

– údery sú krátke, rýchle a švihovité

– úder WT je charakterizovaný ako explózia uvolnenej energie, úder je vedený po centrálnej línií, čiže bod, kde je „geografický“ stred ľudského tela, ktorý je troška vyššie než je solal plexus, odtiaľ sa vyhadzujú švihom údery –

s vertikálnou päsťou. Nie je to len vyhodenie – pracuje postoj, triceps, chrbátový sval, brucho a nohy – ide vlastne o jemný, skoro nebadaný pohyb celého tela naraz. Je to najrýchlejší možný úder, aký dokáže človek vykonať,

rýchlosť určuje aj jeho krátka vzdialenosť, plecia zostávajú vzadu, nevysúvajú sa dopredu, na konci je to ešte zosilnené pohybom zápästia – ktorá predstavuje istú plynulú dorážku

– všetky techniky, údery a kopy sú vedené najkratšími možnými dráhami po tzv. centrálnej línií – čo je najkratšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi – priamka.

 

WT bojovník nerozmýšľa nad ďalšou technikou a nestráca čas, ide ako motorová píla – plynule a prirodzene v tzv. cykloch

– Používa jemný pružinový tlak – ako keď človek príde k vetve stromu, alebo k rastline, zatlačí prstom, podrží – tak vetva zostane s ním v kontakte a cíti stály jemný – lepivý tlak – akonáhle dáš prst preč, automaticky sa vráti vetva

späť (rovnakou silou ako ju tlačil) na svoje pôvodné miesto. Zatlačí znova a deje sa to isté. Vo WT sa cvičenec naučí fungovať rovnakým spôsobom – je to v 2. WT princípe – ak nie je cesta voľná, chyť kontakt a lep sa

– vo WT sa snažíme prispôsobiť sa súperovi, v porovnaní s Karate môžem povedať, že Karate sa snaží meniť súpera, ale WT sa snaží meniť seba a prirodzene a nenásilne sa prispôsobiť súperovej sile, jeho pohybu energií,

nalepiť sa a ísť len dopredu, byť so súperom v istej harmónií, ale zostať aktívny.

 

– neustupuje dozadu – 4. princíp, nejde tu len o istý krok dozadu, alebo tak, ide aj o to keď súper stiahne ruky, či nohy dozadu, ak sme na neho nalepený a stále vyvíjame lepivý tlak dopredu, tak keď sme nalepený na jeho rukách,

tak:

1) nemá veľa techník na výber,

2) nemá priestor a

3) keď stiahne on ruku k sebe, ja idem automaticky s ním – ako na výťahu a zároveň idem tam – kam ide on a simultánne ho môžem udrieť, alebo seknúť, alebo …

 

Vo WT sa postupuje útokom len dopredu, neuskakuje sa, neblafuje, neustupuje. Útočí sa priamou líniou dopredu, najkratšími možnými cestami. Keď už raz útok začne, tak neprestáva – ide ako motorová píla – stále dopredu, ale nikdy nepretláča súpera proti jeho sile – 3. princíp WT.

 

V 90% používa WT bojovník v boji 1. princíp WT – ak je cesta voľná – choď dopredu.

Vo WT funguje tzv. vytáčanie – prenášanie váhy a ťažiska tela z jednej nohy na druhú, kde sa vyhýba útoku súpera, ale neodvracia jeho údery – nepretláča, ale nechá súpera konať ako sám chce a popritom sa mu prispôsobí a hľadá diery kade udrieť, je to princíp vody – tá natečie do každej prázdnej diery. V Karate a podobných štýloch sa útok vykonáva na fázy: najprv priskočíť k súperovi, potom vyblokovanie jeho úderu, či na odstránenie jeho rúk, alebo nohy a na vytvorenie si priestoru na zásah – a následný spätný ústup nazad – na východziu pozíciu. Čiže zasa potrebuje taký bojovník relatívne veľa času, energie a hlavne priestoru.

 

Vo WT sa robí útok naraz – prekonanie vzdialenosti sa robí krokom (alebo kopom, vo WT je krok a kop ten istý pohyb, záleží len, či dostrie nohu alebo ju hneď položí na podlahu) naraz s vyhodením oboch rúk proti súperovi najkratšou vzdialenosťou a v najvyššej rýchlosti, buď prejde a udrie, a keď neprejde, tak získa kontakt, nalepí sa na súpera a pokračuje v udieraní

– žiadne ustupovanie, len pohyby vpred – ak je sila súpera väčšia, WT bojovník sa vytočí, podvolí tlaku, ale stále pokračuje v neprestajnom útoku – údery, seky, úchopy….

 

Dôležitá vec ohľadom vingčunu

Wing Tsun sa ale nedá naučiť samostatným cvičením! Presne tak ako sa nedá naučiť aj iné boj. umenia, konkrétne: Judo (druh zápasenia), Aikidó (páky a úhozy), alebo samotný Grécko-rímsky zápas (európske zápasenie), ktoré sú v prvom rade o kontakte. Najprv sa treba samozrejme naučiť vo WT základné veci (postoj, prenos váhy, kroky, úder, reťazové údery, kopy, prvá forma, ktorá obsahuje všetky základné pohyby) ale to je len základ, nie skutočné WT.

Wing Tsun dá naučiť jedine s ďalším cvičiteľom a pod vedením kvalifikovaného učiteľa. Keďže Wing Tsun je mäkký štýl boja – vnútorné kung-fu, je o energií, o využívaní súperovej energie z jeho pohybov, a tiež o našej uvoľnenej energii – čiže WT je v prvom rade o kontakte a o cítení súperových tlakov – rúk, nôh a tela. Je to hlavne o reagovaní a cítení v správnom čase, dištance a kadencií – inými slovami, o adekvátnych reakciách.

 

Chi-Sao

Vo WT existuje jedno špeciálne cvičenie, ktoré je tzv. „dušou vingčunu“ – nazýva sa Chi- sao (čisao) a znamená toľko ako – lepiace ruky.

 

Bez Chi-sao by WT nebolo WT, ale len sériami mŕtvych nespojených pohybov. Chi-Sao je lepidlo, ktoré spája všetky princípy, techniky a teórie vo Wing Tsune do jedného praktického a funkčného celku.

Chi-sao je absolútne jedinečné a úžasné cvičenie, v žiadnom inom štýle ako Wing Tsun sa Chi-Sao necvičí! V tomto zmysle má WT navrch nad všetkými ostatnými bojovými umeniami. Samozrejme že vždy záleží na konkrétnom človeku ako cvičí a veci okolo, nie je to vždy len o štýle – ale o bojovníkovi samotnom a jeho prístupe k boju. V rámci Chi-sao je tu jedena veľmi dôležitá a zaujímavá vec. Chi-sao sa dá cvičiť aj so zalepenými očami, poslepiačky. Chi-sao je o tlakoch a cítení súperových rúk, nôh (Chi-gerk) a tela, keď je s ním v kontakte, čo je vlastne stále počas boja, mimo toho ako dôjde k stretu dvoch súperov.

 

Väčšina boj. umení sa zakladá na zraku – na tom čo vidíme a ako súper útočí, podľa toho prechádza do ďalších techník a postupuje v boji. Lenže zrak je relatívne pomalý a nepresný – nedokonalý, ktorý sa dá veľmi ľahko oklamať.

Sú ľudia, ktorí vedia veľmi dobre v boji blafovať a oklamú súpera primitívnymi pohybmi, a na takú chybu zväčša doplatí súper, keď sa nechá oklamať svojim protivníkom. Je tu ale niečo, čo je spoľahlivejšie ako zrak – a to je

hmat. Pri rôznych technických a biomechanických meraniach sa prišlo na to, že hmat je vo všeobecnosti 4 x rýchlejší ako zrak. A presne tento hmat – v podobe cítenia dotykov a tlaku – jemný pružinový tlak (vyššie prirovnávaný k vetve stromu) je to, čo robí Chi-Sao Chi-saom. Hmat, tlaky a ich využívanie v kontakte so súperom je to hlavné, na čom je založené Chi-sao. Ďalšia vec je jeho aplikovanie v technikách v samotnom boji. Podľa toho ako je cvičenec WT schopný a zručný v Chi-sau, podľa toho sa aj dá určiť jeho celková zručnosť vo WT a zhodnotiť stupeň vyspelosti WT bojovníka. WT nie je žiadna akrobacia, žiadne vysoké kopy, žiadne otočkové kopy, žiadne pohyby na zrakový efekt. WT ide najkratšou možnou cestou, v najkratšom možnom čase, v najvyššej efektivite, v najväčšej rýchlosti, účelnosti a hospodárnosti pohybov. O pravom – reálne fungujúcom Kung-fu sa v Číne hovorí, že pravé Kung-fu nevyzerá na pohľad až tak dobre, ale právo o to lepšie funguje.

 

Veľmajster

Najznámejšia osobnosť WT ktorú pozná celý svet – bol Bruce Lee.

Bol žiakom legendárneho hong-kongského Veľmajstra vingčunu – Yip Mana (1894 – 1972). Yip Man bol posledným skutočným hrdinom WT – jeho ďalší žiak bol náš terajší

Veľmajster Leung Ting, po ktorom je nazvaná jeho vetva Wing Tsun – v transkripcií:

 

s dvojitým ́w ́ a s ́ts ́, keďže existuje veľa škôl – ving chun, wing tzun, wing tchun, ving chun …, kopa odnoží.

 

Yip Man bol posledný všetkými uznávaný Veľmajster vingčunu, a zároveň to bol prvým jemným modifikátorom, ktorý reálne vingčun zlepšil a posunul dopredu. Svojim spôsobom to bol génius, ktorý zdokonalil už skoro dokonalé.

Yip Man mal vraj len 15 súkromných žiakov za svoj život. Na sklonku života bol už naozaj chorý (zomrel na rakovinu hrtana) a tak bol slabý, ale stále plný energie a chuti do cvičenia a denne stále cvičil – od 9 rokov. K už starému Yip Manovi sa dostal jeho posledný žiak – Leung Ting, ktorý bol jeho tzv. close door student, teda študent za pomyselne zavretými dverami majstra, keďže ten už oficiálne nevyučoval. Yip Man bol starý, slabý a chorý, ale stále ako jediný vedel a ovládal kompletný systém vingčun. Kedže bol slabý, tak už nedokázal vyvinúť toľko energie, sily a ohybnosti, ktoré bolo potrebné, a tak dosť svoj systém WT zmäkčil a tým pádom si vypožičiaval viac energie od súpera – aby ho porazil. Keďže bol

Yip Man starý, vlastne v období, keď učil Leung Tinga vyvinul štýl, ktorý je dnes označovaný ako tzv. starecký štýl Yip Mana, ktorý je vhodný pre boj s omnoho silnejším protivníkom a tým je aj efektívnejší a použitelnejší v reálnom boji. Ten vingčun, ktorý učil všetkých svojich žiakov pred Leung Tingom a ešte generácie pred Yip Manom – bol omnoho tvrdší ako je línia WT, ktorú poznáme dnes, resp. konkrétne línia dnešného Veľmajstra vingčunu – Leunga Tinga, ktorý je vo svete Kung-Fu veľkou postavou! Bolo veľa žiakov, každý vingčun pochopil podľa svojej úrovne a takýto variant odovzdával ďalej svojim žiakom.

 

Preto existuje toľko odvetví vingčunu, toľko druhov a škôl. Leung Ting má na svoju líniu – cez Veľmajstra Yip Mana – svoju obchodnú značku označujúcu jeho štýl, ktorý sa učil od Yip Mana a to je

transkripcia: Wing Tsun. Bruce Lee sa učil od Yip Mana 3 roky (lebo Bruce bol vraj arogantný, odvrával, bol drzý k učiteľovi, bil spolužiakov a Yip Man ho kvôli jeho správaniu zo svojej školy vylúčil) a naučil

sa tam len prvú formu WT – Siu Nim Tao a základné veci + základ z Chi-sao, ktoré po svojom odchode do USA použil na vytvorenie vlastného štýlu, ktorý si Bruce Lee nazval Jeet Kune Dó. Leung Ting si vychoval svojho majstrovského žiaka, ktorým je Keith Ronald Kernspecht – bojový expert, veľký a skúsený znalec bojových umení. Je tiež Veľmajstrom WT.

 

Takže keď to zhrnieme – Wing Tsun je v podstate jednoduchý systém, ktorý je naozaj najprepracovanejší zo všetkých možno existujúcich štýlov boj. umení. Je efektívnejší – po porovnaní z rôznych aspektov, ale zároveň treba všetko pojať so správnou myšlienkou a prístupom. Majstra nerobí štýl, ale samotný bojovník, jeho osobnosť a prístup.

 

Energia v Kung-fu a Wing Tsun

Kung-fu je zväčša spájané s energiou – vnútornou i vonkajšou. Cvičenie a celkový pohyb v tele rozvíja a takpovediac prebúdza viacero druhov energií, ktoré sa dajú následne aj využívať. Treba ale najprv vedieť, aké sú to energie, ako, kde a kedy ich správne používať. Nie je to jednoduché ani ľahké vedieť ich správne aktivovať, prebudiť a ani rozoznať a použiť. O tom bolo a je popísané do dnešných dní za tie tisícročia kopy spisov, veľa krát úzkostlivo strážených v konkrétnych kláštoroch a neskôr v rodinných klanoch a súkromných školách skutočných Kung-fu majstrov. Tie pôvodné a hlbšie vedomosti, rozoznania a „návody“ pozná dnes len málo ľudí. Niektorí učia aj „verejnosť“ a niektorí si to poctivo strážia a učením týchto skrytých energií zasväcujú len tých najdôvernejších a najpoctivejších osobných žiakov, ktorí majú plnú dôveru ich majstra, ktorí nemajú ambíciu sa povyšovať, či dokonca zneužívať odovzdané vedomosti a zručnosti. V posledných rokoch sa tieto dlho a úzkostlivo skrývané tajomstvá pomaly dostávajú do povedomia verejnosti, hlavne v rámci škôl bojových umení a už to nie je až tak tajné. Treba ale podotknúť, že tie skutočné hlboké vedomosti ohľadom využívania „tajných a skrytých“ energií pozná a v praxi dokáže používať dnes len málo majstrov.

Energia v Kung-fu sa teda (ako som spomenul vyššie) delí na: vonkajšiu a vnútornú – podľa ktorých sa aj celé Kung-fu (všetky štýly) v tomto ohľade delia na tieto 2 časti.

Dôležité je, ktorá „energia“ prevyšuje tú druhú v zastúpení konkrétneho druhu štýlu. Podľa toho sa dá zaradiť buď k jednej, alebo druhej skupine. Vnútorné (mäkké) štýly – aj vonkajšie (tvrdé) štýly používajú obe – dôležité teda ale je, ktorá prevažuje a ako a na čo sa používa.

 

Vonkajšia energia je hlavne o fyzickej sile svalov a pevných postojoch. Z toho vychádzajú ďalšie techniky. K tomu sa viaže aj istá „dávka“ vnútornej energie používanej zväčša na

prerážacie techniky, či obranu tela pred znášaním útokov a odolnosť tela.

 

Vnútorná energia je zasa o využití našej vnútornej energie v kombinácií využitia súperovej sily (energie) a pridania našej vlastnej sily a následne použitie týchto spočítaných dvoch energií, ktoré vo finále použijeme proti súperovi.

Táto vnútorná energia sa v čínskych bojových umeniach, teda v Kung-fu nazýva Čchi. O energií čchi toho bolo tiež veľa popísané aj sfilmované v dokumentoch, a každá škola túto energiu vysvetľuje trocha iným spôsobom a používa ju trocha inak. Čchi je energia, ktorú máme každý v našom tele a treba sa ju naučiť prebudiť a využívať. Podľa tvrdenia Kung-fu majstrov je centrom tejto energie miesto asi 4 cm pod pupkom – a po čínsky sa toto centrum

nazýva Tan-ťien. Je to v podstate druhá čakra (energetické centrum), čiže druhý bod v stupnici od 1. – 7. zdola nahor.

 

Energia Čchi je známa aj v iných kultúrach či územiach. Nazýva sa tiež baraka, mana, thor … V sanskrite sa táto energia nazýva prāna, čo je konkrétny druh životnej energie, tzv.

vzduchy prúdiace v našom tele – z tých v textoch uvádzaných 10 druhov. Energia čchi tiež vie pomôcť zvýšiť aj fyzickú silu (vonkajšiu energiu).

 

Vo védskych textoch je často spomínaná prāṇa – čo je sanskritský výraz pre životný vzduch, ktorý pôsobí v tele pre jeho správne fungovanie, a zdravý stav. V hmotnom tele neustále prúdi 10 druhov životného vzduchu, nazývaných — prāṇa, apāna, samāna, vyāna, udāna, nāga, kūrma, kṛkala, devadatta a dhanañjaya. Životný vzduch predstavuje energiu umožňujúcu všetky činnosti živej bytosti.

 

V Číne je prāna nazývaná – „čchi“ a v Japonsku – „ki“, kde býva vedome usmerňovaná a využívaná aj v bojových umeniach a medicíne, odkiaľ sú tieto výrazy (čchi a ki) známe celému svetu. V skutočnosti sa tu používa princíp dvoch konkrétnych (z existujúcich desať druhov) protismerne prúdiacich vzduchov, ktoré pôsobia opačnými smermi – a to apāna — vzduch, ktorý prúdi smerom dole (dnu), a prāṇa — vzduch, ktorý prúdi smerom hore (von).

Umenie spočíva v znalosti a v správnom používaní týchto vzduchov pre konkrétne účely a ciele, v súčinnosti s ďalšími časťami tela, ako je tomu napr. už v spomínaných bojových umeniach.

 

V rámci Kung-Fu existuje jeden druh cvičenia – mimo štýlov Kung-fu, ktorý má viacero odrôd, druhov, vysvetlení, pochopení a aplikovaní v cvičeniach. Je to v podstate aj samostatný druh cvičenia a používa sa ako pomocné energetické cvičenie používané na rozvoj Kung-fu a v podstate sa dá povedať, že je to súčasť Kung-fu. Cvičením čchikungu človek rozvíja obe energie používané v Kung-fu: vonkajšiu – fyzickú silu, aj vnútornú energiu.

Toto umenie sa nazýva Qi-gong – číta sa to čchikung. Dokonca aj Wing Tsun má svoj čchikung – nazývaný WT – Chi-kung. Čchi kung je vlastne dýchacie a naťahovacie cvičenie na rozvoj a prúdenie energie čchi v ľudskom tele, ktorý následne môžeme využívať v cvičení.

Táto energia sa dá zamerať a v konkrétnych pohyboch usmerniť a následne využiť na naozaj výnimočne silný úder, či kop, alebo prerazenie a rozbitie napr. tehly (ako cvičebná metóda náhrady reálneho úderu použitom v boji), alebo na znesenie úderu od súpera, či nárazu napr. drevenej palice o naše telo bez ujmy na zdraví a bez zranenia (tzv. železná košeľa).

Čchikung je výborné cvičenie, len treba mať na to odbornú inštruktáž od skúseného majstra. Vo Wing Tsun sa okrem samostatného WT – Chi-kungu cvičí čchikung prostredníctvom zacvičenia WT foriem. Teda hlavne prvých troch (z celkových 6), ktoré sa cvičia bez pomôcok.

Prvé 3 formy sú tzv. čchikungové, ktoré slúžia na rozvoj energie v tele a práve takéto cvičenie foriem WT – s takouto myšlienkou – sa používa ako rozcvička pred WT tréningom, čo je resp. začiatkom samotného tréningu. Vo WT existuje 6 foriem (zostáv – súborných cvičení). Prvé 3 sa cvičia bez pomôcok a zbývajúce 3 s pomôckami.

 

Prvé 3 formy WT sú čchikungové.

1. forma – Siu Nim Tao = malá myšlienka

2. forma – Chum Kiu = hľadanie mosta

3. forma – Biu Tze = bodajúce prsty

4. forma – Muk Yan Jong = drevený panák – cvičenie 108 pohybov (či techník)

5. forma – Luk Dim Boon Kwun = šesť a pol techník palice – tzv. dlhá palica (merajúca 262cm)

6. forma – Bart Cham Dao = čiže 8 ciest rezania nožom – je to vrcholná forma WT – s použitím dvoch tzv. Motýlich mečov, resp. krátkych širokých nožov (s tvarom čepele podobajúcim sa ľudskej dlani) s celkovou dĺžkou 42 cm.

 

1. a 2. WT forma sa cvičí na žiackych stupňoch. 3. forma sa cvičí na technických stupňoch. 4. forma sa cvičí na konci technických stupňov a končí sa na prvom praktickom, na ktorom človek obháji a získa Prvý skutočne majstrovský stupeň = 5. PG. Techniky štvrtej formy WT majú aj svoje pokročilé Chi-Sao sekcie s následnými aplikáciami vhodnými na praktické použitie v reálnom boji. 5. forma sa cvičí na praktických (majstrovských stupňoch) = 6. PG.

A posledná 6. forma – s Motýlími mečmi, čiže Bart Cham Dao sa cvičí na 7. PG – na predposlednom majstrovskom stupni. Na poslednom 8. PG sa cvičí boj aplikácie 6. formy proti aplikáciám 5. formy, teda boj motýlími mečmi proti použitiu dlhej palice.

Vrchné 4 – veľmajstrovské stupne (9 – 12) nie sú už o výučbe techník. Historická postupnosť foriem Dnešná vrcholná – 6. formu vingčunu, nesie názov: Bart Cham Dao – 8 ciest/smerov/sekov vedenia nožov (tzv. motýlich mečov, s celkovou dĺžkou 42 cm). Táto bola historicky úplne 1. formou vingčunu, pre reálny boj o život, kedy historicky boli vždy v boji používané najprv zbrane, a až po jej strate v boji existovali alternatívy – formy boja bez zbrane – holými rukami; to možno vidieť v celých dejinách boja, či vojny. Až časom vznikli tzv. ručné formy vingčunu, kedy sa pridala dlhá palica. Dôvodom boli rôzne historické obdobia, kedy v Číne bolo zakázané civilnému obyvateľstvu nosiť zbrane.

Ako historicky 2. forma vingčunu bola vyvinutá: Biu Tze – Bodajúce prsty (dnes 3. forma), vznikla ako náhrada Bart Cham Dao – forma bez zbraní v rukách. Ako 3. forma vznikla: Siu Nim Tao – Malá myšlienka (dnes 1. forma). Následne bola pridaná 4. forma: Muk Yan Jong – 108 techník na drevenom panákovi (dnes 4.forma). Ako 5. forma sa pridala „nevingčunová“ forma – ako ďalší z Kung-fu štýlov – zbraň na dlhú vzdialenosť: Luk Dim Boon Kwun – šesť a pol techník palice – tzv. dlhá palica, merajúca 262 cm (dnes 5. forma). A ako historicky posledná bola vytvorená 6. forma: Chum-Kiu – Hľadanie mosta (dnes 2. forma).

 

Je nutná predtréningová predpríprava?

To záleží na druhu bojového umenia, či štýle. S cvičením Wing Tsun sa odporúča začať vo veku asi 9 rokov. Totižto, WT nie je tak koncipované a nestojí na takých základoch ako väčšina štýlov, a už vonkoncom nehovoriac

o vonkajších (tvrdých – silových) štýloch rôznych bojových umení. Na cvičenie WT je treba mať už ako tak vyvinuté logické myslenie a to súvisí aj s inteligenciou, čiže nie je to vhodné pre úplne malé deti (aj keď to nie je vylúčené).

Tieto „klasické“, až notoricky známe boj. umenia (štýly čínskeho severného tvrdého Kung-fu – akrobatické; okinawské a neskôr japonské Karate, kórejské Taekwon-dó, japonské Judo, thaiský Muai-Thai box) – tie tvrdé a silové štýly, stoja na dlhej aktívnej fyzickej predpríprave, kde cvičenec musí (doslova roky pred tým ako začne cvičiť principiálne a technické veci – konkrétne techniky boj. umenia) veľa behať, posilovať, naťahovať sa – strečingovať, čiže rozťahať svaly a šľachy, otužovať úderové plochy, získať fyzickú kondíciou a celkovo zosilnieť. Judo sa napr. trénuje na začiatku tak, že prvý rok sa adept učí výhradne len padať, veľa behá a posiluje. V čínskych severných tvrdých a akrobatických štýloch Kung-fu sa tejto predpríprave venujú až 3 roky, pokiaľ vôbec začnú s úplne prvými konkrétnymi základnými technikami štýlu. Bez toho sa proste tieto boj. umenia nedajú cvičiť – je to o kondícií, fyzickej sile, rozťahanosti, odolnosti a výdrži. Potom môže adept prejsť na vyšší level a môže začať konečne už so samotným boj. umením a jeho technikami. Dokonca aj v japonskom tradičnom bojovom umení Aikidó, ktoré patrí medzi najmäkšie štýly boj. umení vôbec (v mäkkosti spolu s čínskym Tchai-ťi čchuanom) treba prejsť prípravou, konkrétne umením stáť a padať – naučením sa týchto techník, ktoré predchádzajú samotným základným technikám. Táto predpríprava trvá tiež asi rok. Pred každým tréningom takýchto boj. umení musí byť nevyhnutne rozcvička, ktorá môže trvať od 10 – do 40 minút.

V cvičení Wing Tsun tomu tak nie je. Pred tréningom sa dokonca nerobí ani žiadna rozcvička, v podstate netreba žiadne špeciálne posilovanie, behanie, strečing, proste skoro žiadnu konkrétnu predprípravu – nie je to nevyhnutné – aj keď to nie je odmietané a je to považované za vítané. Totiž klasické posilovanie, napr. v posilovni cvičenie s činkami, alebo na strojoch je pre cvičenie WT na začiatku skôr na škodu, a je to práveže nevyhovujúce a človek dosiahne opačný efekt ako je vo WT požadovaný. Ak je cvičenec WT už pokročilejší a vie čo a ako, potom môže začať pridávať aj vhodné posilovanie. Pri bežnom posilovaní svaly zväčšujú svoj objem a pritom sa skracujú šľachy a človek je menej rozťahaný a hlavne dosť spomalený a ruky sú „necitlivé a nekontaktné“. Rozcvička a domáce adekvátne posilovanie vhodné pre podporenie fungovania konkrétnych malých svalov pre rozvoj WT je samozrejme vítaná, ale nevyžaduje sa. Samotná rozcvička pred tréningom WT sa oficiálne nikde nepraktikuje a ani sa tak nezačína tréning. Rozcvičkou vo WT na začiatku tréningu je cvičenie WT foriem. Je to na každom cvičencovi, čo a ako si sám doma vo voľnom čase zacvičí a čo rozvíja – teraz máme na mysli cvičenia okrem samotného WT. Ide o to, že WT je koncipovaný ako najefektívnejší štýl, ktorý je pripravený fungovať za všetkých podmienok a aj v krízových situáciách. Keď je človek na ulici, alebo zrazu príde nečakaný útok, a človek ak chce prežiť, alebo nebyť zranený – musí konať. Nie je čas na rozcvičku, ani nie je zväčša priestoru nazvyš, nie je čas na nič – treba adekvátne reagovať a konať. Konať v zmysle fungovania bez rozmýšľania – ako zviera, inštinktívne. Zviera nerozmýšľa, ale funguje – útočí plnou rýchlosťou na citlivé body bez straty času a energie. Človek sa to naučí na tréningoch, pochopí princípy, z ktorých potom vychádzajú všetky techniky. Takto isto funguje aj WT. Tréning má byť aj akousi simuláciou reálnych bežných situácií, proste človek príde na tréning a cvičí WT.

 

Malá myšlienka

Tradičný WT tréning sa začína prvou formou – zostavou, resp. súborným cvičením, v japonskom Karate nazývaných ako Kata, ale princípmi a určením to nie je to isté. Forma je nazvaná Siu Nim Tao = Malá myšlienka. Tá má koncentračný a naťahovací „efekt“ a určenie + má rozprúdiť vnútornú energiu čchi v tele, a zároveň precvičiť základné techniky vo fixnom postoji nazvanom Iras. Plynule a uvolnene zacvičiť prvú formu (SNT) trvá len asi minútu. Na to aby sa človek „naučil“ cvičiť túto základnú a krátku formu, to trvá asi mesiac, ale zdokonaluje ju celý život. Cvičenec potrebuje na začiatok hlavne vysvetliť, pochopiť každý mikropohyb, čo a ako, a prečo a načo – ako čo funguje, využitie pre aplikácie, učí sa to postupne – vetu po vete. SNT má 8 viet (častí), v ktorých sa učí zapájanie a uvoľnovanie konkrétnych svalov, výbušnosť, sústredenie, pevný postoj, plynulosť a náväznosti techník.

SNT sa cvičí na pohľad rovnako, vizuálne to tak pozorovateľ vníma. Ale nie je to tak. Síce na pohľad to človek cvičí rovnako – žiak aj veľmajster, ale sú tam skoro neviditeľné rozdiely. Ide tu o pridávanie a zapájanie svalov, dýchanie a tzv. doťahovanie techník do konca až do „dokonalosti“, čiže pridávajú sa znalosti o tom ako sa konkrétne základné pohyby využívajú v pokročilejších a vyšších technikách. Žiak cvičí základnú formu Siu Nim Tao, technik ju cvičí už pokročilejšie – trocha inak, praktik (už skutočný majster) ju cvičí zasa trocha inak (vnútorne a energeticky) a veľmajster zasa o level vyššie.

WT sa skladá len z pár, naozaj relatívne málo – v podstate základných pohybov a techník, ktoré sa používajú stále, aj vo vyšších technikách – v kombináciách a s rôznymi rozsahmi sily, výbušnosti, dĺžky pohybu a nových a nových využitiach. Je to ako s číslami – v podstate máme 10 číslic (0,1,2,3,4,5,6,7,8,9), ktoré sa používajú v malej násobilke, ale aj v kvantovej mechanike a ťažkých výpočtoch. Ide o to, ako to nacvičiť, znásobiť a následne použiť. Sú to pohyby prirodzené pre ľudské telo, ktoré sa časom vylepšujú, vykonávajú s omnoho väčšou uvoľnenou energiou, presnejšie a s posilnenými mikrosvalmi, ktoré sa cvičením a stálym opakovaním zosilnia a zväčšia, aby boli plne funkčné a využiteľné pre WT. Tu sa zapájajú do cvičenia, okrem bežných využití potrebných svalov, aj malé svaly, ktoré podporujú svaly veľké a najviac používané, čiže vo WT sa posilujú hlavne tieto malé svaly. WT využíva prirodzené pohyby tela, pretože pracuje s využívaním energie svojej i súperovej. Preto je WT vhodné aj na cvičenie vo vysokom veku – veľmajster Yip Man mal skoro 90 rokov a cvičil denne a to mal k tomu aj rakovinu. Také Karate, alebo tvrdé štýly Kung-fu zväčša ničia a opotrebujú kĺby a z človeka sa stáva časom invalid. WT „vytvorila“ žena – buddhistická mníška Ng Mui asi pred necelými 300 rokmi v južnej Číne – v rámci južného „šaolinského“ kláštora Fuťien. WT je založené na prirodzených pohyboch a reakciách, s maximálnou možnou účinnosťou a hospodárnosťou – šetrením času, energie a priestoru. Je to založené na tzv. ženskom princípe. Príkladom môže byť kontrast medzi fackou a klasickým úderom päsťou, teda princíp uvoľnenej energie a tvrdého tlačivého úderu, čiže pre boj s fyzicky silnejším protivníkom – mužom cvičiacim aj tvrdý štýl.

 

Autor: Maroš Chrvala