Sex – príčina nekonečného utrpenia

Najväčším klamom v ľudskej spoločnosti je tvrdenie, že sex je zdrojom šťastia a že zlepšením svojho pohlavného života môžeme nájsť radosť. Pravdupovediac je to úplne naopak. Čím viac sa venujeme sexu, tím viac sa zaplietame do zložitých akcií a reakcií hmotného života.

To nakoniec vedie „užívača“ k tomu, že musí prijať telo v zvieracej ríši, kde dostane väčšiu schopnosť sexuálnej činnosti s minimálnymi obmedzeniami. Zrodenie za zrodením si môže do plnej miery užívať toľko druhov sexu, koľko je typov hmotných tiel (8 400 000). Bude tiež zažívať rôzne zrodenia, smrti, staroby a choroby. A nikdy nebude šťastný.

Zo všetkých druhov utrpení a otroctiev plynúcich z rôznych druhov pripútanosti je najväčšie to z pripútanosti k ženám a blízkeho styku s tými, ktorí sú k nim pripútaní. 

(Śrímad Bhagavatam 11.14.30)

Toľko propagovaná radosť zo sexu je skôr vymyslená než skutočná. Ľudia sa domnievajú, že sex ich spraví šťastnými, ale tá samotná činnosť trvá iba niekoľko minút a prináša o dosť menej zmyslového uspokojenia, než by si myseľ predstavovala. Dlhodobo potom prichádza omnoho viac starostí než pôžitku.

Po fyzickej stránke sex vysiľuje a môže byť nebezpečný. Zmysloví pôžitkári zabúdajú, že telo, ktoré je nástrojom pre sexuálny pôžitok, je tiež nástrojom bolesti, choroby a smrti. K vytvoreniu jedinej kvapky semena podľa ayurvédy je ako základ treba šesťdesiat kvapiek krvi; a čo viac, v sexuálnom živote sa stráca veľa jemnej životnej energie (prāṇy). Rýchle dýchanie behom sexu tiež skracuje život, pretože pri zrodení je človeku určený jeho počet nádychov a výdychov v tomto živote (preto sa yogī, aby si predĺžili život, snažia ovládať dych). A potom je tu nebezpečenstvo pohlavne prenosných chorôb, ktoré sú veľmi bolestivé a odpudivé.

K tomu všetkému ešte človek podľa miery svojej závislosti na sexe stráca všetky dobré vlastnosti. Zo žiadostivosti pochádzajú všetky ostatné zlé vlastnosti ako chamtivosť, osobná ctižiadostivosť, nenávisť a krutosť. Śrīla Prabhupāda vraví:

Pohlavný život je základom hmotnej existencie. Materialisti majú veľmi radi sex. Čím viac je človek oslobodený od pohlavnej túžby, tým viac sa približuje úrovni jogínov. Čím viac má sklony užívať si sex, tým viac sa prepadá na úroveň démonského materialistického života. (Śrímad Bhagavatam 3.20.23)

Žiadostivý človek sa nielen nadšene zaujíma o sexuálny pôžitok, ale tiež o všetky ostatné druhy zmyslového pôžitku. Aj keď takí ľudia môžu zdanlivo jednať celkom rozumne, v skutočnosti sú všetci sebeckí. Prahnú po tom, čo môžu získať len pre seba. Śrīmad-Bhāgavatam (5.18.12) preto rozoberá, ako materialisti nemajú takmer žiadne dobré vlastnosti, aj keď to tak nemusí vyzerať. Kvôli chamtivosti, závisti a vzájomnému zneužívaniu pod nálepkou spoločenskej zdvorilosti len trpia a spôsobujú utrpenie aj ostatným. To je zvlášť zreteľné v dnešnej generácii, kde platí „ja prvý“. Celá spoločnosť je vychovávaná ku konzumnej žiadostivosti a nenásytnosti a nemá vyššie morálne zásady než „ber, čo len môžeš“.

Okúzlenie sexom – choroba modernej doby

Pretože zážitky zo sexu a nutkanie k nemu sú tak silné a vzťahy mužov a žien tak spletité, odvádzajú pozornosť podmienenej duše od duchovnej sebarealizácie a klamú ju viac než akýkoľvek iný trik māye (ilúzie).

Niekedy pochabá podmienená duša zažíva počas užívania si sexu veľkú blaženosť, inokedy je zase znechutená a horí v ohni žiadostivosti. Alebo je druhým partnerom zavrhnutá a silne mentálne trpí. Niekedy tak veľmi, že zavraždí milovaného, spácha samovraždu alebo dokonca oboje. Strata partnera, ku ktorému je človek viazaný silnou mentálnou pripútanosťou, či už ju spôsobí smrť alebo niečo iné, jej zlomí srdce. A zvlášť v našej odporne degradovanej spoločnosti sú tisíce ľudských životov zmarené kvôli tomu, že ich telá boli priamo alebo nepriamo zneužité inými.

Moderná spoločnosť je posadnutá sexom. Pohlavná neviazanosť je tak neúprosne presadzovaná, že ak nie je u niekoho jeho hlavným záujmom, je považovaný za podivína. Spoločenský tlak núti ľudí, aby sa pokúsili udržať si mladistvú chtivosť ešte dlho po tom, čo už zmysly nie sú tak silné ako bývali. Preto zostávajú milióny ľudí citovo nezrelí po celý život. Je to chorý svet.

Ľudia si nie sú vedomí svojho pôvodného vzťahu s Bohom ani si nie sú istí svojim postavením v rýchlo sa meniacej spoločnosti, ktorá nemá žiadne pevné hodnoty. Zúfalo túžia po totožnosti – predstave seba v podobe, v ktorej sa cítia dobre a ktorú ostatní rešpektujú. V školách, v médiách aj v slovách je nám podsúvané, že v sexe toto nájdeme. Sila médií utvárať postoje a správanie ľudí je smutným, ale dokázaným faktom. Aj keby nebola myseľ bežného človeka stále ponorená v myšlienkach na sex, médiá sa postarajú o to, aby to tak bolo.

Konkrétne reklamný priemysel neúnavne chrlí nekonečné množstvo fotografií oblečených alebo vyzlečených žien – v časopisoch, na billboardoch, v televízii – vždy a všade. Aj keď ide o hrubé zneužívanie ženských tiel a základných mužských pudov len kvôli tomu, aby niekoľko tých, už teraz najbohatších, ľudí bolo ešte bohatšími, tieto činnosti pokračujú z väčšej časti bez povšimnutia. Bežná spoločnosť vstrebáva ich propagandu, zostáva navždy vnorená v žiadostivosti a vôbec nevie o nutnosti odporu. A tak tieto reklamy napustené sexuálnym podtextom vábia ochotne dôverčivú spoločnosť, aby si bezmyšlienkovite obstarala čokoľvek od kefy na chrbát až po brandy. A konzumná spoločnosť sa valí ďalej, kým jej členovia sú neustále umelo sexuálne stimulovaní.

Nepretržité dráždenie zmyslov však postupne otupuje ducha. Cez všetky tie filmové sľuby ľudia zisťujú, že im nikto o skutočnom šťastí nepovedal pravdu. V dospievaní, keď sú zmysly zdanlivo neobmedzene mocné vo vyvolávaní radostných pocitov, vyzerá šťastie pochádzajúce zo zmyslového pôžitku nielen ako jasná príležitosť, ale tiež ako celý zmysel života. Lenže ako nariekajú básnici, radosť mladosti je len prchavé šťastie. Schopnosť tela užívať si je ako huba nasiaknutá vodou. Najprv ju len ľahko stlačíte a hneď vyteká voda. Ale keď už ju žmýkate viac a viac, nakoniec je z nej ťažké dostať čo i len pár kvapiek vody.

Rovnako tak pokusy o sexuálny pôžitok postupne vedú k prázdnote a znechuteniu. Aj tak sa väčšine ľudí nepodarí poznať obmedzenosť pohlavného pôžitku. Kvôli zlej výchove si myslia, že nedostatočné uspokojenie zo sexu plynie z ich zlého prístupu k veci. Môžu skončiť na pohovke u psychiatra alebo čítať niektorú zo stoviek kníh o „zdokonalení“ sexuálneho života (Yoga pre sex, Tao pre sex, Moderný sprievodca sexom pre ženy, Doktorské tajomstvá sexu, Diétou k lepšiemu sexu atď.). Avšak čím viac sa snažia o šťastie, tým viac im uniká. Nespútane sa snažia prinútiť svoje hmotné telá, aby im dali šťastie, ktoré považujú za svoje právo, čo môže viesť k opakovanej masturbácii, pohlavnej neviazanosti, pornografii, rôznym úchylkám a nakoniec až k násiliu.

Skutočná civilizácia učí svojich členov, aby prekonali pohlavné túžby a zaujímali sa o vyššie duchovné ciele. Avšak „moderná“ civilizácia vykorisťuje pohlavné túžby ľudí, robí z nich obchod a posiela tak milióny ľudí do „pekla“.

Keď to všetko vidia vaiṣṇavovia (bhakti-yogíni), je im to ľúto. Keby len ľudia mohli pochopiť základnú skutočnosť, že sme večné duchovné čiastočky Najvyššieho! Pohlavná túžba je proste len zvrátený odraz našej najvnútornejšej túžby milovať Boha. Stačilo by toto vedieť a mohli by sme byť šťastní. Lenže v temnote súčasného veku je veľmi ťažké kohokoľvek presvedčiť o tom, že na sexe je niečo zlé. Nasledovníci tohto duchovného učenia nesú veľkú zodpovednosť, aby nejakým spôsobom predali toto poznanie ľuďom z celého sveta. Śrīla Prabhupāda:

Vedomie Krišnu vstúpi do histórie tým, že zachránilo ľudstvo v jeho najtemnejšej hodine.

Zmyslový pôžitok

Myšlienka, že by sme mohli dosiahnuť šťastie uspokojovaním zmyslov, zvlášť skrz najprimitívnejšie potešenie, ktorým je sex a pohlavný život, je ilúzia, možno najhlbšie zakorenená a najrozšírenejšia z ľudských presvedčení. S rozpadom tradičných náboženstiev a oficiálnym nástupom svetských filozofií získala táto predstava silu a stala sa posadnutosťou.

Pohlavná túžba je založená na dotyku. Je najväčším potešením a zároveň najväčším putom tohto hmotného sveta. Ale je tu ešte ďalších 5 zmyslov: zrak, čuch, chuť sluch a myseľ. Ktorýkoľvek z nich môže uniesť myseľ, dokonca aj človeka, ktorý vie rozlišovať.

Zmysly sú také mocné a búrlivé, že násilne unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý sa ich snaží ovládnuť. (Bhagavad-gíta 2.60)

Navyše „každý zo zmyslov má mnoho túžob, ktoré chce naplniť“ (Śrímad Bhagavatam 4.25.20). Zmysly sú veľmi mocné a nebezpečné. V používaní zmyslov ale vlastne žiadna radosť nie je. Naopak je tam zabudovaná bolesť.

Šťastie prameniace zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou utrpenia. (Bhagavad-gíta 18.38)

A „akonáhle niekto používa svoje telo pre zmyslový pôžitok, jeho telo deň za dňom viac a viac slabne“ (Śrímad Bhagavatam 4.28.12).

Naozajstná radosť znamená duchovnú sebarealizáciu a vyvinutie duchovného vedomia, ktoré je šťastím pre dušu. Takzvané potešenie hmotného života je skrátka len mylný výplod mysle.

„Čo sa týka rozrušenia nepokojnej mysle, dá sa rozdeliť na dva typy. Prvému sa hovorí avirodha-prīti, neobmedzená pripútanosť, a druhému virodha-yukta-krodha, hnev pochádzajúci zo znechutenia. Sklon k māyāvādskej filozofii, viera vo výsledky a plody karma-vādīch a viera v plány založené na hmotných túžbach sa nazývajú avirodha-prīti. Jñānī, karmī a materialistickí plánovači obecne priťahujú pozornosť podmienených duší, ale keď títo materialisti nedokážu naplniť svoje plány a keď sú ich zámery zmarené, rozhnevajú sa. Nenaplnenie hmotných túžob prináša hnev.“ (Šrí Upadéšamrita, prvý verš)

Spokojnosť mysle môžeme docieliť jedine tak, že ju odvedieme od myšlienok na zmyslový pôžitok. Čím viac naň myslíme, tým viac je myseľ nespokojná. (Bhagavad-gíta. 17.16)

Transcendentalista tomu rozumie a podstupuje tapasyu (askézu), čím sa vzdáva uspokojovania zmyslov. Ale ani také snaženie prostredníctvom predpísaných pravidiel duchovného života nestačí – musíme sa tiež vzdať premýšľania o zmyslovom pôžitku. Pokiaľ sa úplne nevzdáme snahy užívať si tohto hmotného sveta, nebudeme schopní riadne upevniť svoju inteligenciu. Budeme mať výkyvy a neskúsime pravú blaženosť duchovného vedomia.

Śrīla Prabhupāda:

Ak je myseľ plná myšlienok na uspokojovanie zmyslov, tak aj keď túžime po vedomí Krišnu, nemôžeme kvôli svojmu zvyku na zmyslový pôžitok zabudnúť. (Śrímad Bhagavatam 4.22.30)

A v Caitanya-caritāmṛte je povedané, že ak sa chce niekto úprimne oslobodiť z tohto hmotného sveta a zároveň sa snaží si ho užívať, je považovaný iba za blázna. Preto „je povinnosťou transcendentalistu snažiť sa o ovládnutie svojich hmotných túžob“.

Svetské pohlavné túžby

Podmienená duša v hmotnom svete sa nachádza v stave šialenosti.

Když někdo považuje smyslový požitek za životní cíl, pak nepochybně zešílí touhou po materialistickém životě a začne páchat všemožné hříšné činnosti. Neví, že již za své minulé hříšné jednání získal tělo, které – třebaže je dočasné – je příčinou jeho utrpení. Živá bytost ve skutečnosti nemá mít hmotné tělo, ale dostává ho pro smyslový požitek. Proto si myslím, že inteligentnímu člověku nepřísluší znovu se zaplétat do činností zaměřených na uspokojování smyslů, za něž neustále dostává jedno hmotné tělo za druhým. (Śrímad bhagavatam 5.5.4).

Duša zabúda na svoje večné, blažené postavenie v duchovnom svete a jej vzťah s Krišnom, a tak trpí život za životom, aj keď ju māyā neustále kope a pľuje na ňu. Ale napriek tomu sa usmieva a berie to ako pôžitok. Prečo? Je totiž očarená pozlátkom falošného šťastia, ktoré má počiatok v sexuálnom pôžitku. Pohlavná túžba je hlavný príznak šialenosti, ktorú podmienená duša prejavuje.

Také pochabé bytosti sú stále oklamané opačným pohlavím a sú k nemu priťahované. S nástupom puberty začínajú byť mladí chlapci, obzvlášť tí, ktorí neboli trénovaní, úplne zaplavení pohlavnými túžbami. Využijú každú príležitosť, aby sa stýkali s opačným pohlavím a aby s ním nadviazali nejaký vzťah. Aj keď k tomu majú len obmedzenú príležitosť, ich vedomie neustále tiahne k dotýkaniu sa tiel druhého pohlavia, ich nahej podoby a k samotného sexu. Hovoria o “láske”, ale je to len chtíč.

Dokonca i striedmejší členovia spoločnosti, ktorých hlavnou náplňou života nie je rozvíjanie hrubého pohlavného chtíču, môžu podľahnúť predstavám, ako si užívajú telo sexuálneho partnera, pretože myseľ podmienenej duše má vždy veľmi blízko k myšlienkam o sexe.

Ale na hmotnom tele v podstate nie je nič krásne. I telá kráľovien krásy sú proste len vrecia z kože naplnené ohavne páchnucimi, odpornými tekutinami. Krv, hlien, žlč, výkaly a moč zmiešané so svalmi, kosťami, tukom, pečeňou, srdcom a črevami – s tým vlastne majú sex. Pohlavné šťastie pramení zo spojenia dvoch močových ústrojenstiev. Lenže kvôli mocnej sile ilúzie toto zariadenie z kože a mäsa prekonáva všetku logiku a zdravý rozum a privádza inteligentného človeka na úroveň psa. Pohlavná túžba muža a ženy je rovnaká ako u prasiat alebo švábov. Nie je ani trochu pokročilejšia.

Na sexe naozaj nie je nič mimoriadne. Nie je úžasný, nie je vznešený, nie je romantický. Je to len telesná činnosť, reakcia na šteklenie vnútorností. Ak o tom uvažujete rozumne, celé chápanie sexu je skôr pochabé. Ale aj tak to každý robí – prezident USA, žobráci na ulici i mačky a psy. Iba niekoľko veľkých duší sa pokúša túto túžbu prekonať.

V ľudskej spoločnosti je sex prejavený v rôznych podobách pod hlavičkou zárobku, ocenenia a uznania. Všetky nástrahy takzvanej civilizácie – spoločnosť, priateľstvo, láska, dom, automobily, oblečenie, postavenie, moc, prestíž, peniaze atď. – sú skrátka len podporou a rozšírením zvieracieho pudu zvaného pohlavná túžba. Ale i keď zvonku vyzerá ľudská spoločnosť nablýskaná, pokiaľ nehľadá skutočnú krásu, ktorou je Krišna a vznešenosť duchovnej sebarealizácie, potom nie je o nič pokročilejšia než prasatá alebo iné zvieratá.

A i keď je sex tak zdôrazňovanou záležitosťou, podľa prieskumov sa pri ňom mnoho materialistov nudí. Tak prečo sa ho nevzdajú a neprijmú vyšší spôsob duchovného života? Nepoznajú totiž nič lepšieho, nechcú sa zmeniť a navzdory všetkému dúfajú, že im sex prinesie šťastie. Takto si v podstate len pripravujú karmu na ďalšie zrodenia v zvieracích telách.

Ak má niekto väčšie šťastie, prijme proces vedomia Krišny a skutočne povznesie svoj život. Osoba venujúca sa duchovnej sebarealizácii čnie vysoko nad úchylkami hrubých materialistov a nad plodonosnými pokusmi jñānīch a yogīch. Dokonca i začínajúci bhakti-yogín si môže byť istý, že postupne prekoná chtíč, pretože nasleduje pravú cestu, tzn. oživuje svoju prirodzenú, pôvodnú lásku – svoju lásku ku Krišnovi. Ak sa bude držať tejto cesty, tak po nejakom čase dosiahne plného vedomia Krišny. Potom už bude navždy plne uspokojený.

Prekonanie pohlavnej túžby

Pohlavná túžba je taká mocná, že prekonať ju sa zdá nemožné. Jogín sľubuje, že bude s pohlavnou túžbou bojovať a niekedy to vyzerá, že nad ňou víťazí, lenže hneď vzápätí sa znovu ocitne uprostred oceánu hmotných túžob.

To spôsobujú saṁskāry (dojmy v citte, podvedomí). Každá činnosť, myšlienka a zmyslový vnem podmienenej duše vytvára nejakú saṁskāru. Každá saṁskāra sa ukladá do zásobárne dojmov, ktorá nie je zničená ani po smrti. Pohlavné činnosti alebo dokonca i len myšlienky na sex vytvárajú obzvlášť silné saṁskāry. Tie ovplyvňujú povahu (vṛtti) osobnosti a z nich povstávajú nespočetné vāsany (hmotné túžby).

Saṁskāry, dojmy z predchádzajúcich životov, sú uložené hlboko v podvedomí, a preto i oddaný vážne dodržujúci brahmačáryu stále môže mať silné pohlavné túžby. Dokonca i zjavne čistý brahmačārī môže mať neprejavené pohlavné túžby, ktoré sa môžu kedykoľvek objaviť a zničiť ho, ako sa to stalo Ajāmilovi (ŚB 6.1.56-63). Ako môžeme prekonať tohto večného nepriateľa, tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie (Bhagavad-Gíta. 3.39-41)? Čo môžeme urobiť, ak sme pohlavne rozrušovaní?

Existuje postup, ako prekonať pohlavnú príťažlivosť a to systém oddanej služby (bhakti-yogy). Dodržovanie brahmačáryi je síce podstatnou časťou očistného procesu oddanej služby, ale podriaďuje sa mu. Hmotné túžby môžeme prekonať jedine oddanou službou. Je to rovnaké ako u áyurvédskych liekov. Človek sa nemusí uzdraviť ihneď, ale nakoniec sa uzdraví úplne. Táto choroba je hlboko zakorenená a spletitá. Pohlavné túžby nás ovládajú už po milióny životov a nie je jednoduché sa ich zbaviť. Aby sme ich prekonali, musíme urobiť vážne a zrelé rozhodnutie pokračovať v oddanej službe po celý život. To je jediné riešenie.

Najprv musíme pochopiť, že každý je pohlavne rozrušovaný. Okrem celkom čistých oddaných, v tomto svete veľmi vzácnych, je každý, od Brahmu až po mravca a blchy, rozrušovaný pohlavnou príťažlivosťou. Dokonca i sannyásí a iní pokročilí oddaní sa kedykoľvek môžu stať cieľom takýchto útokov māyi. Avšak pretože sa vycvičili v ovládaní hrubých túžob, sú schopní zostať vo vedomí Kṛṣṇu stále.

Nemali by sme byť zastrašení a myslieť si, že nie je možné pohlavnú túžbu prekonať. Musíme mať presvedčenie, že to je uskutočniteľné. Prahlāda Mahārāja prirovnáva pohlavné rozrušenie k svrbeniu (Śrímad Bhagavatam 7.9.45). Je nepríjemné, a tak sa chceme poškriabať. Keď to urobíme, bude nás to zvádzať ešte viac. Lepšie je znášať to bez škrabania, potom postupom času ten nepríjemný pocit pomaly zmizne. Musíme si priznať, že vo väčšine prípadov to bude chcieť nejaký ten čas, trpezlivosť a vieru, aby sme prekonali túto prvotnú a najviac prevládajúcu hmotnú túžbu. Musíme sa držať vedomia Kṛṣṇu a modliť sa ku Kṛṣṇovi, aby nám pomohol ovládnuť darebnú myseľ.

V Bhagavad-gīte Kṛṣṇa pripúšťa, že je veľmi náročné skrotiť nepokojnú myseľ, ale uisťuje nás, že je to možné neustálym cvičením a odpútaním. Śrīla Prabhupāda: „Výcvikom môže človek zabudnúť na sex.“ – rozhovor z 30.8.1973. Podľa tradície boli jogíni prísne cvičení už od narodenia. V tých dobách bolo ešte celé ovzdušie omnoho priaznivejšie pre duchovný pokrok. Ale my sme vyrastali vo veľmi rozrušenej spoločnosti bez akéhokoľvek výcviku v ovládaní zmyslov, skôr naopak. Ako je potom pre nás možné ovládať myseľ a zmysly a byť úspešnými jogínmi?

Ovládať myseľ a zmysly je nepochybne, obzvlášť v dnešnej dobe, nesmierne náročné. Ale to neznamená, že by sme sa o to nemali pokúšať. Pokiaľ to aspoň neskúsime, nemôžeme byť považovaní ani za civilizované ľudské bytosti, nieto ešte za duchovných uchádzačov.

Počúvanie sprevádzané rozjímaním vedie k pochopeniu. Cieľom je byť úplne znechutení myšlienkami na sex. Ale pokiaľ nie sme na takej úrovni, musíme starostlivo ovládať svoju myseľ a telo rozumovým pochopením, že sex nás proste nezaujíma. Preto by sme pomocou inteligencie mali vziať do úvahy nasledujúce body:

               Krása mladých žien je pominuteľná. Dnešné mladé dievčatá sú zajtra starými ženami.

               Táto krása je rovnako zdanlivá. Len si skúste predstaviť, aké krásne je ženské telo bez kože!

               Sex neprináša šťastie. Materialisti ho majú, ale aj tak sú nešťastní. Pokročilí jogíni sú šťastní a čím viac sú pokročilí a odpútaní od hmotných túžob, tým sú šťastnejší.

               Na druhej strane pohlavný vzťah, či už zákonný alebo nezákonný, neodvratne vedie k utrpeniu. Nedá sa tomu vyhnúť. I keď si ľudia väčšinou pohlavnú túžbu cenia, tá spôsobuje len bolesť v srdci.

               Sex vedie k sklamaniu už len preto, že očakávaný pôžitok pri samotnej činnosti nebude nikdy naplnený. Inými slovami nie je to taká radosť ako nás māyā núti veriť.

               Sex nás neuspokojí, pretože túžby po ňom sú nezmerné, lenže telesné schopnosti sú obmedzené práve len na tých pár minút.

Nezahrávajte sa s mysľou. Premýšľať o zmyslovom pôžitku a zároveň dúfať, že sa ho zbavíme, je nezmysel (ŚB 11.22.56). Lepšie než premýšľať o sexe je uvedomovať si jeho následky. Každý rozumný človek by mal vziať do úvahy utrpenie, ktoré pochádza z pohlavnej činnosti a rozhodnúť sa, že sa jej neoddá.

Śrīmad-Bhāgavatam (7.15.22) uvádza asaṅkalpāj jayet kāmam – odhodlaným plánovaním sa človek môže vzdať chtivých túžob po zmyslovom pôžitku. Asaṅkalpāt môže byť preložené ako „neplánovaním sexu; nepremýšľaním o sexe; nepredstavovaním si sexu; žiadnym snívaním o sexe“. Vo svojom komentári Śrīla Bhaktisiddhánta Sarasvatī Thākura navrhuje ako synonymum pre slovo asaṅkalpāt výraz bhogárhatí-buddhi varjanát, ktorého základný význam znie „vzdaním sa požívateľskej mentality“. Śrīla Viśvanātha Cakravartī Thākura zasa hovorí: „Asaṅkalpāt znamená, že dokonca i keď chtivé túžby vyvstanú z mysle alebo pri pohľade na ženu, sme rozhodnutí nemyslieť si: „Táto žena je tu kvôli môjmu pôžitku.“ Tak pokoríme túžbu.“

Jedna z techník, ako ovládať myseľ, je proste si ju nevšímať. „Pokoja a mieru môže dosiahnuť len ten, koho neznepokojuje neustály tok túžob, ktoré prichádzajú rovnako ako sa rieky vlievajú do oceánu, ktorý je tak večne plnený, ale napriek tomu zostáva vždy pokojný, a nie ten, kto chce tieto túžby ukojiť.“ (Bg. 2.70) „Obyčajnou znášanlivosťou môžeme poraziť túžbu a lakotu.“ (Śrímad Bhagavatam 1.9.27)

Ādi-rasa

Sex je v tomto hmotnom svete prítomný v takej miere, že sa prirodzene niekedy musíme pýtať, odkiaľ táto pohlavná túžba pochádza. Odpoveď znie, že sex má svoj pôvod (ako aj všetko ostatné) v Bohu. V duchovnom svete sú Krišna a Jeho spoločníčky k sebe spontánne priťahovaní a spoločne sa zúčastňujú láskyplných zábav. Hovorí sa tomu ādi-rasa, pôvodná a skutočná pohlavná túžba, najvyššia úroveň duchovnej výmeny. Táto ādi-rasa je zbavená hmotného znečistenia a líši sa od svetskej pohlavnej príťažlivosti ako zlato od železa (Śrímad bhagavatam 5.25.5).

Oddaní jogíni, ktorí nemajú žiadnu hmotnú túžbu a ktorí sa nachádzajú na najvyššej úrovni duchovného pochopenia ako sú Śukadeva Gosvāmī, Rūpa Gosvāmī a Rāmānanda Rāya, oceňujú a oslavujú túto ādi-rasu. A samotný Krišna prijal podobu Pána Caitanyu v nálade Śrīmatī Rādhārāṇī len aby si mohol vychutnať plnú sladkosť tejto ādi-rasy. Ak je táto nepochopiteľne vznešená nálada pokrivená a pokrútená dušami závidiacimi Krišnovi Jeho pôžitok, stane sa z nej ohavná svetská pohlavná túžba okúzľujúca podmienené duše a určená pre zvierací pudový život, ktorá predstavuje neustálu hrozbu pre začínajúceho transcendentalistu.

Prečo jñānī a yogī môžu po mnohých životoch urobiť len malý pokrok, i keď podstupujú veľké odriekania a namáhavo sa snažia prekonať hmotné túžby? A prečo sú začínajúci bhakti-jogíni, aj keď praktizujú mantra-yogu a bhakti, stále náchylní k poklesnutiu? Je to spôsobené pohlavnou túžbou. Prevrátená podoba ādi-rasy známa ako svetská pohlavná túžba je hlavnou prekážkou v duchovnom pokroku.

Brahmačárya

Celibát (brahmačárya) je určený k vytvoreniu čistého, nesentimentálneho a neústupného pochopenia týchto bodov a tvorí tak základ pre rýchly a odhodlaný pokrok v duchovnom živote.

Všetko je postavené na tomto pochopení: sex nás nemôže uspokojiť, to môže jedine Krišna. Oddaní, ktorí pravidelne študujú knihy Śrīlu Prabhupādu si môžu vo svojich srdciach toto poznanie uchovať. Potom môžu celkom prirodzene nasledovať usmerňujúce pravidlá duchovného života.

Brahmačárya v podstate znamená celibát.

karmaṇā manasā vācā

sarvāvasthāsu sarvadā

sarvatra maithuna-tyāgo

brahmacaryaṁ pracakṣate

Sľub brahmacaryi má človeku pomôcť celkom sa zdržať sexu vo svojom jednaní, slovách a v mysli – v ktorejkoľvek dobe, za akýchkoľvek podmienok a na akomkoľvek mieste. (Yājñavalkya-smṛti, citované v Bg. 6.13-14)

Vo výklade Śrīdhara Svāmīho k Śrīmad-Bhāgavatamu (6.1.12) je popísaných osem aspektov brahmačáryi:

smaraṇaṁ kīrtanaṁ keliḥ

prekṣaṇaṁ guhyabhāṣaṇam

saṅkalpo‘dhyavasāyaṣ ca

kriyā-nirvṛttir eva ca

Nemali by sme:

1. Myslieť na ženy (a vo všetkých prípadoch to platí aj opačne – ženy na mužov)
2. Hovoriť o pohlavnom živote.
3. Byť ľahkovážny pri jednaní so ženami.
4. Pozerať sa na ženy chtivo.
5. Hovoriť dôverne so ženami.
6. Rozhodnúť sa k pohlavnému styku.
7. Usilovať sa o pohlavný život.
8. Mať sex.

(ŚB 6.1.13, význam)

Ten, kto praktizuje brahmačáryu, sa nazýva brahmačārī. Vo varṇāśrāmskom systéme je brahmačārī-āśram prvým zo štyroch stavov (brahmačārī, gṛhastha, vānaprastha, sannyās).

Podľa védskych princípov by mala byť v prvej časti života dodržiavaná brahmačárya. Tak sa rozvinie charakter a duchovné vlastnosti. (Śrímad bhagavatam 3.22.19)

Brahmačárya je študentský život. Tradične bol prísny, disciplinovaný a odriekavý. Bol to život zdokonaľovania, príprava na budúcnosť. Oddaní jogíni vo všetkých āśramoch zdokonaľujú svoje duchovné vedomie Krišny a pripravujú sa tak na skúšku v čase smrti. Ale obdobie brahmačáryi je obzvlášť určené pre výcvik. Výcvik v ovládaní zmyslov a podmanení si mysle. Výcvik, ako sa stať gṛhasthou, vānaprasthou a sannyāsīm. Pri tomto výcviku sa odovzdávame guruovi, slúžime mu a priatelíme sa s ním. (Śrímad bhagavatam 7.12.1)

Z hľadiska varṇāśramskych princípov znamená najvyššiu úroveň brahmačáryi sľub doživotného celibátu bez manželstva (Śrímad bhagavatam 7.12.7). Hovorí sa tomu bṛhad-vrata (“veľký sľub”) alebo naiṣṭhika-brahmacarya. Naiṣṭhika-brahmačārī označuje toho, kto nikdy nevypustil semeno (Śrímad bhagavatam 3.24.20). Slovo mahā-vrata-dharaḥ označuje brahmačārīho, ktorý nikdy nepoklesol.” (Śrímad bhagavatam 6.17.8)

V indickej spoločnosti je brahmačárya často chápaná ako súbor obmedzení, ktoré sú zamerané na udržanie dobrého zdravia a morálnych zásad s konečným cieľom civilizovane si užívať zmyslového pôžitku. Avšak brahmačárya vo vedomí Krišnu je postavená na dynamických princípoch poznania a odriekania, ktoré sú plne zamestnané v službe Bohu. Viac o týchto pravidlách sa dočítate v článku – 4 regulácie podporujúce slobodu.

Śrīla Prabhupāda: „Ten, kto praktizuje brahmačáryu, by sa mal naplno zamestnať v službe Pánovi a vôbec sa nezdružovať so ženami.” (Śrímad bhagavatam 4.28.3) Podľa popisu brahmačáryi v Śrīmad-Bhāgavatame (7.12.1) nemôže človek, ktorý je slobodný a nežije v āśrame gurua, nepodvolí sa strohému životu v odriekaní a nie je priamo a výhradne zamestnaný v službe guruovi, tvrdiť, že je pravý brahmačārī.

Širší význam brahmačáryi je brahme carati iti brahmacarya: “Jednať na duchovnej úrovni.”

Prínos brahmačáryi

āyus tejo balaṁ vīryaṁ

prajñā śrīś yaśas tathā

puṇyatā satpriyatvaṁ ca

vardhate brahmacaryayā

Praktizovaním brahmačáryi sa predlžuje život, nadobúdame telesný lesk, silu, nadšenie, poznanie, krásu, slávu, zbožnosť a oddanosť pravde. (Citované podľa knihy Dodržiavanie brahmačáryi od Śivanandy Svāmīho)

Praktizovanie brahmačáryi udrží dobré zdravie, vnútornú silu, pokojnú myseľ, vytrvalosť a predĺži život. Pomáha zachovať fyzickú a mentálnu silu. Zlepšuje pamäť, silu vôle, jasné uvažovanie, sústredenie a schopnosť pochopiť filozofické témy. Dodáva fyzickú silu, nadšenie, sviežosť, odvahu, nebojácnosť a charakter. Tomu, kto praktizuje brahmačáryu, pripadá duchovné poznanie celkom prirodzené. Jeho slová dávajú zmysel, sú rešpektované a zanechávajú na poslucháčoch dobrý dojem.

Viac info o prínose celibátu na mentálny a fyzický stav sa dočítate napr. v tejto knihe od Danavira goswamiho, kde je mnoho citátov a príkladov osobností, ktoré držali brahmačaryu, medzi inými Nikola Tesla, Pytagoras, Aristoteles, Pascal, Michelangelo, Newton, Spinoza a mnohí ďalší.

Na druhú stranu ten, kto nepraktikuje brahmačáryu, je určite stále v ilúzii. Śrīla Prabhupāda:

Brahmačárya je veľmi, veľmi dôležitá. Keď sa niekomu sprotiví pohlavný život, začína tým jeho duchovný život. (Prednáška 4.4.1975)

Nikto nemôže pochopiť duchovný život bez toho, aby sa stal brahmačárīm. (Privítanie na letisku 18.9.1969)