fbpx
Teória všetkého

Teória všetkého: 6. diel – Čo je to duša?

V predošlom článku sme si objasnili védsky pohľad na rozdiel medzi hmotným telom a dušou. V tom dnešnom sa zameriame priamo na aktívny životný princíp, ktorým je duša. Ide o našu pravú identitu, napriek tomu, že sa momentálne mylne stotožňujeme s týmto koženým pytlom plným vnútorností, krvi, moču a výkalov, v priebehu neustáleho kolobehu reinkarnácie (samsára).

Isto by bolo vhodnejšie namiesto “čo je to”, pýtať sa, “kto”, pretože duša je osobná a individuálna. Nie je to “niečo”, čo vlastníme ako nejaký doplnok, ale práve naopak. Duša som JA a ako doplnok k nemu mám svoje telo (jemnohmotné + hrubohmotné – viď predošlý článok).

Inými slovami:

Nie som telo, ktoré má duchovnú skúsenosť, ale som duša, ktorá sa nachádza v hmotnom tele a má skúsenosť s týmto hmotným svetom.

 

Nesmrteľnosť

Výborná správa pre všetkých na úvod je, že duša je večná. Bez ohľadu na akékoľvek podmienky a situácie, vy ako osoba/individualita nikdy nezaniknete, ste doslovne nesmrteľný. Duša, alebo teda vo Védach átma, je popisovaná ako večne vedomá duchovná čiastočka, ktorá s hmotou nemá v skutočnosti nič spoločné.

Z našich skúsenosti s hmotnou realitou je ťažké predstaviť si, že niečo môže byť večné, nemať začiatok ani koniec. V tomto svete vidíme, že je všetko pominuteľné – je to len otázkou času. Na druhej strane, ako sme si povedali naposledy, telo, a celkovo hmota prechádza šiestimi štádiami od tzv. vzniku až po deštrukciu. Aj v tomto prípade je však dočasnosť iba zdanlivá, keďže hmota ako taká tiež nezaniká, iba sa mení z jednej formy na druhú. (Zákon zachovania energie). Dá sa to teda nazvať dočasnosť alebo smrteľnosť foriem, nie hmoty a hmotnej energie ako takej.

Podobne duchovná energia je večná, akurát nemusí prechádzať týmito štádiami a nie je hmotou nijak obmedzená.

“Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.” Bhagavad-Gíta 2.20 (online verzia tu)

Jediné obmedzenie si spôsobujú duše samé tým, že sa za istých okolností sa môžu začať stotožňovať s hmotnou energiou za účelom egoistického užívania.

Väčšina duší sa nachádza mimo tento hmotný svet a sú zapojené vo svojej večnej prirodzenosti (Sanatana-dharma), mimo utrpenie tohto hmotného sveta. Avšak tie, ktoré zneužili svoju čiastočnú slobodnú vôľu na to, aby prejavili svoje sebectvo, sú nútené inkarnovať sa do rôznych typov hmotných tiel v tomto vesmíre. Byť pod nadvládou jeho zákonov, kam patrí aj zákon karmy, a prijímať takto telo za telom.

Cieľom tohto kolobehu je, aby duša po mnohých a mnohých zrodeniach zanechala túto prekrútenú mentalitu a začala so sebarealizáciou, uvedomením si, že sem nepatrí, a aby zanechala všetky hmotné túžby, ku ktorým sa postupne tak pripútala. Toto oslobodenie sa vo Védach nazýva nirvána alebo aj mokša. Proces, ktorým je to možné dosiahnuť si vysvetlíme v ďalších článkoch.

Hmotný vesmír pripomína teda nápravnovýchovné zariadenie, a hmotné telá sú naše väzenské rovnošaty, ktoré sme nútení nosiť, ale paradoxne si túto obmedzenosť ani neuvedomujeme, lebo sme k nim už odnepamäti pripútaní.

„Matrix je systém. Tento systém je náš nepriateľ. Ale keď si v ňom, čo vidíš? Obchodníkov, učiteľov, právnikov, maliarov. Aj mysle týchto ľudí chceme zachrániť. Ale kým to spravíme, títo ľudia sú súčasťou systému a vďaka tomu sú naši nepriatelia. Musíš pochopiť, že väčšina ľudí nie je pripravená na to byť odpojená. A mnoho z nich je tak presvedčená, nepodmienečne závislá na systéme, že budú bojovať aby ho ochránili.“ Matrix

Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu.

 

Duša je osobná

Ako som spomenul vyššie, duša je osoba. Čo si ale predstaviť pod slovom “osoba”? Védy nemajú na mysli osobu ako ju definujeme my, ovplyvnení hmotnými označeniami. Konieckoncov, rôzne povahové rysy človeka nemajú s jeho osobou nič spoločné a sú len prejavmi jeho jemnohmotného tela, teda mysle a inteligencie. Tieto sa ale postupom času môžu meniť, rovnako ako sa mení telo. Z toho môžeme logicky vyvodiť, že tieto povahové rysy nie sme MY, ale sme ich nositeľom. Naša “vnútorná” osoba, ktorá je svedkom toho, že má isté hmotné vlastnosti, sklony a charakter (a o 20 rokov ich môže mať iné), je tá skutočná individualita, ktorá je nemenná, nemajúc žiadne hmotné označenia.

Konieckoncov, v nasledujúcom živote budeme označení iným menom, mať iné telo, rodinu, a aj naše vlastnosti sa do veľkej miery zmenia – aj keď budú podobné tým, ktoré máme teraz, keďže jemnohmotné telo v čase smrti prechádza do iného tela spolu s dušou – duchovnou osobou.

Fakt, že duša je večne osobná individualita, ktorá je celistvá, nedeliteľná a nezničiteľná je realita. Špekulácie o tom, že sa duša môže nejakým spôsobom rozplynúť, splynúť s tzv. jednotou alebo celkom, sú teda nesprávne a v rozpore s védskymi závermi. Toto sa snažia hlásať stúpenci védskej sekty advaita, kam patria impersonalisti, buddhisti, mayavadini, a rôzne od nich odvodené variácie novodobých new age ezoterikov (viď článok – Čo určite nie je duchovno). Boja sa zodpovednosti, ktorú so sebou ruka v ruke nesie individualita. „Keď sa zbavíme individuality a nebudeme už existovať ako jednotlivci, zbavíme sa zodpovednosti za všetko čo sme spravili a robíme“, myslia si naivne. Takáto možnosť, bohužiaľ pre nich, ale neexistuje.

 

Falošné ego

Duša ako večná osoba má svoje prirodzené ego, ktoré značí, že je individualita. Na druhej strane, pejoratívne označenie toho, keď o niekom povieme, že má ego, alebo veľké ego, označuje tzv. falošné ego, ahamkaru, ktorá znamená, že duša je pripútaná k svojej falošnej totožnosti. Stotožňuje sa s rôznymi označeniami, ktoré nepredstavujú jej skutočnú totožnosť. Skúsim načrtnúť stručný zoznam takýchto vrstiev “prilepených” na duši, s ktorými sa stotožňuje, od tých najjemnejších až po najhrubšie.

 

Duša sa falošne stotožňuje s:

  • inteligenciou (naša schopnosť rozlišovať, posudzovať, ako aj naše IQ, sú nástrojom inteligencie) …. procesor
  • mysľou (naše preferencie toho čo sa nám páči a nepáči, čo cítime, emočné stavy, od ktorých sa líšime, ale často nás ovládajú) …. software
  • hrubým telom (to sa skladá z činných a poznávacích zmyslov a hmotných prvkov) …. hardware
  • rodinou (sem patrí naše naučené meno, rodinní príslušníci, ktorí sa poja s týmto telom a jeho génmi, rovnako aj majetok, osobné vlastníctvo a pod.) …. iné zariadenia a prostredie
  • spoločnosťou (som slovák, američan, ind…Tieto hmotné označenia nemajú s dušou nič spoločné. Na základe nich si vytvárame nepriateľov, politiky atď.) … internet
  • ideológiami (patria sem všetky rôzne materiálne filozofie a izmy, od komunizmu, cez pacifizmus, atď. s ktorými sa identifikujeme) …. vírusy
  • pseudoduchovnom (v tomto prípade sa zmätená duša sama považuje za celok, jednotu, či dokonca Boha a expanduje svoj egoizmus na celý vesmír) …. chyba v metadátach

Zaujímavý príklad stotožňovania duše si môžeme ukázať na nasledovnom príklade:

Ja som pre rodičov, napr. pre moju matku v prvom rade jej syn. Vníma moju totožnosť veľmi silno na hrubej hmotnej telesnej úrovni, a teda ako telo. Je to prirodzené, lebo som vedľajším produktom jej tela. Z tohto dôvodu pre ňu bude celý život nanajvýš dôležité, či som najedený, vyspatý, či sám budem mať deti, a celkovo všetky veci, ktoré si odvodzuje od toho, že ma vníma prioritne ako telo (keďže aj seba bohužiaľ vníma ako telo).

V čase dospievania a puberty sa človeku vyvíja viac myseľ, so všetkým čo k tomu patrí, a keďže doménou mysle je páči sa/nepáči sa, tak moja duša sa viac začína stotožňovať s jemnohmotnou mysľou. Páčia sa mi dievčatá, im sa páčia chlapci, s kamarátmi sa nám páči skateboarding, nepáči sa nám stáť v rade na obed a pod. Na základe tohto páči/nepáči si vyberáme aj kamarátov, ktorí majú podobný vkus. Z tohto dôvodu si prestávame v tomto období rozumieť až tak s rodičmi, lebo nám nerozumejú a nevnímajú naše mentálne stotožňovanie sa tak, ako naši kamaráti. Táto myseľ je ale premenlivá a keď sa po pár mesiacoch zmení aj to, čo sa nám subjektívne páči, s tým sa vymenia postupne aj naši kamaráti. So zmenami hrubého tela sa takto mení aj naše jemné telo – myseľ (manas).

Neskôr, keď hormóny postupne ochladnú a viac sa zracionalizujeme, ideme povedzme na vysokú školu alebo do práce. Sme nútení byť menej mentálni či nestáli, a viac racionálni. Duša sa začína viac stotožňovať s ešte jemnejším hmotným prvkom – inteligenciou (buddhi). Tu už nejde o to, čo sa našej rozmarnej mysli krátkodobo páči, ale keďže doménou inteligencie je rozlišovať na základe podobností a odlišností a používať logiku, vytvárame teda rôzne druhy plánov a stotožňujeme sa s ideológiami, filozofiami a snažíme sa rozvíjať cieľavedomé zručnosti. Povedzme, že niekto začne mať záujem o architektúru a prihlási sa tak na vysokú školu. Tam bude obklopený ďalšími ľuďmi, s ktorými má spoločné identifikovanie sa s individualitou zvanou “architekt”, a toto budú jeho noví priatelia, prípadne si medzi nimi nájde aj partnerku. Už to teda nie je nejaká mentálna láska z puberty založená na mysli, ale sú tam subtílnejšie hodnoty. (Samozrejme, materialisti si vždy zároveň zakladajú na mentálnych a telesných pripútanostiach, takže toto tu bude do veľkej miery prítomné vždy).

Čo tým celým chcem ale povedať ale je, že keďže inteligencia nie je tak prelietavá ako myseľ, tak aj vzťahy, ktoré môžeme mať my – ako tzv. inteligencie, s inými inteligenciami sú oveľa trvácnejšie. Neznamená to však ale, že sa nemenia. Všetko čo sa mení je od nás odlišné, inak by sme ani nemohli sledovať, že sa to mení (subjekt – objekt). Zameranie inteligencie sa po čase tiež zmení. Postupom času a vývojom materiálnej osobnosti pod vplyvom rôznych vonkajších činiteľov sa nám môže stať, že sa z totožnosti “architekt” postupne pretransformujeme do totožnosti napr. maliar, alebo hudobník. Tým pádom sa postupne zmenia aj naše preferencie a predmet činnosti, a s ním postupne vymeníme aj kolektív za nový. Vzťahy založené na hmotnom prvku inteligencie sú teda tiež premenlivé, aj keď len pomaly, ale nie sme to my. Keď sme sa ako pubertiaci s niekým rozišli, lebo sa nám prestal “páčiť”, takto sa neskôr rozchádzame z dôvodu “odlišných názorov na život.”

Tvrdenie, že každý má svoj zmysel života značí, že takýto človek sa akurát stotožňuje so svojim hmotným prvkom inteligencie a to mu momentálne dáva zmysel. Niekto za svoj zmysel považuje byť basketbalistom, iný baletkou či ekológom. Toto ale nie sú skutočné totožnosti, skôr pominuteľné designácie vďaka hmotnej inteligencii.

To, kým sme, a teda dušou, sa nemení, a teda jediné skutočne autentické a nepominuteľné vzťahy môžeme mať až vtedy, keď sa prestaneme stotožňovať s hmotnými prvkami, ktorými nie sme, teda menovite s telom, mysľou a inteligenciou. Pokiaľ vďaka duchovnému pokroku zrealizujeme, že sme duchovnej povahy a začneme podľa toho jednať, tak sa prirodzene obklopíme ľuďmi, ktorí si uvedomujú to isté, a keďže toto sa už nemení, vieme tieto vzťahy a spoluprácu čím ďalej viac len rozvíjať, bez ohľadu na nejaké externé hmotné označenia a situácie, ktoré sa skôr či neskôr vždy zmenia. Úzko s týmto fenoménom súvisí aj trvácnosť vzťahov medzi partnermi – viac v článku Mužský a ženský princíp.

Nebudem zachádzať viac detailov  v tomto smere, lebo dalo by sa o tom napísať ďalších x článkov, ale na ilustráciu toho, ako sa stotožňujeme so svojimi jemnými a hrubými obalmi, by to malo byť podľa mňa postačujúce.

 

Úrovne vedomia

Duša, ktorá je podmienená hmotnou pripútanosťou môže byť na rôznych úrovniach “prebudenia”. Základný najprimitívnejší stav sa nazýva anna-maya. Duša je plne stotožnená s hrubým telom a zaujíma sa hlavne o jedlo, spánok a vylučovanie. Toto môžeme vidieť na príklade zvierat, rastlín, ale dokonca i bábätiek, pre ktoré je toto materialistické poňatie momentálne zmyslom života. Po realizácii, že zmysel života spočíva v jedle, nasleduje prāṇa-maya, realizácia pravdy v životných príznakoch všetkých životných foriem. Začíname si uvedomovať, že sú tu aj iné živé bytosti, iní ľudia, ktorí majú svoje potreby a dokážeme k nim vyvinúť istú empatiu. Ďalší level realizácie jñāna-maya presahuje činnosti myslenia, cítenia a chcenia a zachádza do filozofie a poznania. Tu začína využívať inteligenciu a uvažovať o svete okolo seba. Potom prichádza realizácia Brahmanu, ktorá sa nazýva vijñāna-maya — odlíšenie mysle a životných príznakov od živej bytosti (duše) samotnej.

Toto je stav, keď si duša začne uvedomovať, že je odlišná od tela a začne hľadať duchovnú cestu. Nakoniec nasleduje najvyššia úroveň — ānanda-maya, realizácia Absolútnej duchovnej Pravdy a koniec cyklu neustáleho prevteľovania – nirvána.

 

Odkiaľ pochádzajú duše?

Duša patrí svojou kvalitou do duchovnej energie (brahman). Je teda nadradená nižšej hmotnej energii, ktorej dôvod existencie sme si vysvetlili vyššie. Keďže je duša vedomá individualita, má možnosť sa rozhodovať a má teda slobodnú vôľu. Sem patrí samozrejme aj možnosť ju zneužiť na vlastné falošné ego.

“Zem, voda, oheň, vzduch, éter, myseľ, inteligencia a falošné ego — týchto osem prvkov tvorí Moje oddelené hmotné energie. Ale vedz, že okrem tejto nižšej energie mám v hmotnom svete ešte inú, vyššiu energiu, zahŕňajúcu živé bytosti, ktoré vykorisťujú zdroje hmotnej prírody. Vedz, že všetko stvorené má svoj pôvod v týchto dvoch podstatách. Ja som pôvodom i zánikom všetkého hmotného i duchovného v tomto svete.” Krišna v Bhagavad-Gíte 7.4-6

Tu sa dostávame ku kvantitatívnej rovine duše, a teda jej “rozsahu”. Krišna (Boh) v tomto védskom verši ozrejmuje, že všetky energie, či už duchovná alebo hmotná sú Jeho prejavmi. V skutočnosti okrem Neho nič neexistuje.

Duše ako Jeho neoddeliteľné duchovné čiastočky patria medzi Jeho vlastnú duchovnú energiu, a týmto spôsobom sú s Ním totožné. Keďže sme ale stále len čiastočky, naša prirodzenosť je slúžiť Celku a teda celkovej duchovnej energii zvanej Boh. Podobne je akákoľvek časť určená na to, aby bola súčasťou a slúžila svojmu celku. To je jej najprirodzenejšie postavenie, v ktorom je šťastná a spokojná. Pokiaľ sa snaží užívať si celok, bude v konečnom dôsledku len trpieť.

 

Boh je Najvyššia Duša (Osoba)

Vysvetlili sme si, že duša je osoba, je individuálna a je čiastočkou celkovej duchovnej energie. Rovnako tak aj táto energia je osobná a individuálna. Dáva to logiku, keďže vlastnosti, ktoré má časť musia pochádzať z celku, a to, čo je v “dôsledku” nemôže chýbať v príčine. Kvalitatívne sú teda duša a Boh totožní.

Zástancovia impersonalizmu a pohľadu advaita tento fakt nechcú prijať, z rovnakého dôvodu, prečo nechcú prijať ani fakt, že oni sami sú osoby. Keby existovali osoby, existovali by medzi nimi z konečného hľadiska aj vzťahy a zodpovednosť. To sa oni ale zo strachu snažia popierať. Museli by pripustiť, že sú predsa len časti a existuje tu nejaký celok, ktorému sú podriadení. A keďže ich filozofia “všetko je jedno” a “jednota” hlása kvalitatívnu, ale chybne aj kvantitatívnu totožnosť, snažia sa tým domýšľavo povýšiť na úroveň celku. Preto chcú s celkom splynúť, aby sami boli celkom, a nie iba nejakou podriadenou časťou. To je samozrejme ďalšia a veľmi silná pasca falošného ega. Pod zámienkou vzdania sa stotožňovania s týmto telom, mysľou, a pod. sa začnú stotožňovať so všetkým. Preto je to aj vrchol skrytého materializmu, ako som vysvetlil vo výhradne tomu venovanému článku (Čo určite nie je duchovno).

Z tohto dôvodu upierajú Celku vedomie a individualitu. Akýkoľvek posledný pes môže mať svoje vedomie, individualitu alebo meno, ale Celok alebo Boh ich podľa nich mať nemôže. Ich pseudoargument je, že týmto by sme to “absolútno” obmedzili. Je to ale veľmi ironické, lebo oni vravia, že Boh nemôže mať meno alebo podobu, a tým Ho sami obmedzujú.

Boh ako Celok je absolútny a z tohto titulu môže mať akékoľvek meno aké bude chcieť, a z iného pohľadu sú všetky mená Jeho. Rovnako ako všetky podoby a vlastnosti. Keby sa na seba rozhodol zobrať zdanlivo podobu korytnačky, nenašiel by sa nikto, kto by Mu v tom zabránil alebo Ho v tom mohol obmedziť, tvrdiac, že “to nemôžeš”.

Tak ako máme my svoju individualitu, má ju aj On. A tak ako máme my istú mieru slobodnej vôle, má On absolútnu slobodnú vôľu. Môže si robiť čo len chce, zobrať na seba podobu akú chce, mať nekonečne veľa mien, ale kľudne aj jedno, ktoré sa Mu proste páči. Konieckoncov, realita, či už duchovná alebo hmotná patrí Jemu a zákony, ktoré tu určil, určil podľa seba a veľmi konkrétne. Obloha je modrá, lebo to tak chce, jablko chutí ako jablko a nie ako pomaranč, lebo to tak chce, a rýchlosť svetla vo vákuu je presných 299 792 458  metrov za sekundu.

Aj tento materiálny svet, aj keď je dočasný, má svoje konkrétne vlastnosti a rozmanitosť. Nie je to žiadna pulzujúca bublina bez tvaru, aby sa výberom jednej možnosti náhodou nediskriminovala druhá. Podobne duchovná realita a absolútno sú rozmanité, a nie sú obmedzené tým, že by museli mať nejakú podobu, ale ani tým, že ju mať nemôžu. Pre nás je to len ťažko predstaviteľné z momentálneho stavu, ale dá sa to postupne začať chápať a mať ako takú predstavu. Pokúsim sa to objasniť v ďalších článkoch, ale zatiaľ neodbiehajme príliš ďaleko.

Aby som zavŕšil tému duša, je potrebné spomenúť aj duchovný osobný celok – Boha, pretože totožnosť duše sa odvíja práve od Jeho totožnosti, keďže duša je Jeho neoddeliteľnou časťou a čiastočkou. Uvediem ešte dva príklady, na ktorých si budete môcť lepšie predstaviť logiku časti vs. celku a neosobného vs. osobného pohľadu.

 

Prečo časť slúži Celku

Ako dobrý príklad poslúži naše telo a jeho bunky. Predstavme si teda analogicky, že naše telo je celok, súhrn celkovej energie. Jeho bunky sú čiastočkami, ktoré slúžia zvrchovanému účelu tohto tela. Keď sa telo potrebuje napiť, tak mu v tom jeho jednotlivé časti asistujú a prirodzene slúžia. Takto slúži napríklad prst na ruke, dlaň, rameno, ústa, jazyk, hltan, atď. až žalúdok a črevá. Všetky tieto časti slúžia na to, aby sa mohlo telo napiť. Tak sa nakoniec voda alebo potrava dostane do žalúdka , kde sa vstrebe, a týmto spôsobom sa dostane z tohto centra do všetkých ostatných častí tela, nakoniec aj do samotnej ruky, či bunky. Takáto spolupráca je úplne prirodzená a v tomto spočíva skutočný význam JEDNOTY. Je to jednota zámeru. Keďže všetky časti spolupracujú a sú DOBROVOĽNE PODRIADENÉ CELKU, nemajú žiadne sebecké sklony a egoizmus, dá sa povedať, že sú sami z kvalitatívneho pohľadu Celkom.

Keď ukážem na svoju ruku, tiež je to Michal, a nemôžem voči tomu nič namietať, lebo jedná v súlade so mnou (Michalom – celkom). Keď si ale časť buniek povie, že oni nebudú slúžiť celku a budú si chcieť “užívať nezávisle”, už ich nebudem považovať za seba – Michala, ale za nádor. Čo je vlastne nádor? Časť buniek, ktorá prestala spolupracovať s celkom a snaží sa užívať si nezávisle, riadiť svoj osud bez ohľadu na spokojnosť celku, privlastňujúc si živiny pre seba a pôsobiac iba potiaže a nezriedka aj smrť celého organizmu.

Podobne funguje vedomý duchovný Celok, kde mu nekonečne veľa individuálnych čiastočiek – duší, slúži s láskou v Jeho zábavách (o tomto neskôr, ale je to veľmi zaujímavé). Keďže sa láska a dobrovoľnosť ale nedajú nanútiť a tieto čiastočky majú svoju vlastnú individualitu a slobodnú vôľu, nikto ich tam nedrží, pretože by to bolo celé umelé a neosobné. Kde je individualita, musí byť aj sloboda. Obzvlášť, kde je láska. Láska bez slobody neexistuje. Preto daňou za túto duchovnú slobodu, ktorá je vlastná každej duši, je aj možnosť túto slobodu istým spôsobom zneužiť.

Z tohto dôvodu sa istá minoritná časť duší rozhodla vyskúšať si aké to je neslúžiť Celku (celkovému duchovnému telu), ale byť takým malým Bohom len sám pre seba a užívať si nezávisle. Je to ako keby vás zrazu zradil prst na ruke a odpojil sa a odskackal do kuchyne, že on sa chce najesť sám, nebude nikomu slúžiť, a už vôbec nie nejakému žalúdku. Potom začne ďobať do chleba, alebo sa namáčať do pohára s pivom, aby si užil. Môžeme si domyslieť, že to akosi nefunguje, a takýto prst by proste len stále hľadal neúspešne šťastie a po čase by zhnil. Je to trefné prirovnanie, lebo to, čo sa deje nám dušiam v tomto sebeckom stave je, že sa pokúšame o podobnú vec a život za životom tu hnijeme. Potom sa o to pokúšame tvrdohlavo zas znova a znova v rôznych druhoch tiel.

Duše, ktoré sa rozhodnú hrať sa na nezávislých a konečných požívateľov a ovládateľov bez toho, aby slúžili Celku, toto robiť nemôžu v duchovnom svete, pretože tam platia pravidlá Celku = Boha. Ten vo svojej absolútnosti nemusí tolerovať u seba “doma” nejakú rakovinu. Z tohto dôvodu z duchovnej energie vytvoril expanziou druhotnú hmotnú energiu, kam tieto “neposlušné” duše umiestnil, a kde im dovolil hrať sa na nezávislých. Je to samozrejme len ilúzia, lebo aj túto situáciu im umožnil On, a vytvoril na ňu všetky podmienky, takže o nejakej ich nezávislosti v skutočnosti nemôže byť reč. Je to ako keď otec nechce, aby dieťa robilo neporiadok u neho v kancelárii, a na dvore mu spraví ihrisko s pieskom a dá mu lopatky, kde si môže postaviť svoj vlastný pieskový dom (ktorý sa mu ale aj tak časom rozsype).

Hmotné utrpenie sa duše v skutočnosti vôbec netýka. Ale pokiaľ podmienená duša vidí telo ako prostriedok k svojmu zmyslovému pôžitku, nemôže sa vypliesť zo siete hmotného utrpenia, pretože je pod vplyvom hmotnej energie.

Duša v ilúzii

Takto materialisticky zaslepená duša žije v ilúzii, že si nezávisle užíva, ale v skutočnosti slúži tentokrát hmotnej energii, v podobe hmotného tela a jeho zmyslov. Z konečného hľadiska každý slúži Bohu. Buď priamo a dobrovoľne s láskou v duchovnom svete, alebo nepriamo, tým, že slúži Jeho hmotnej energii – mysliac si, že si ju užíva, ale konieckoncov vždy len trpí.

Pokračujúc v týchto prirovnaniach, tak keď takýto syn, ktorý chce byť nezávislý, odíde z domu úplne, stráca ochranu otca, a ide si na vlastnú päsť. Pokiaľ sa bude snažiť a nájde si dobrú prácu, kde bude veľa makať, zarobí dosť peňazí a môže si prenajať byt. Keď ale nebude dodržiavať zákony alebo bude lenivý, skončí na ulici. Tomu sa povie karma. Takto si je každý strojcom svojho osudu a utrpenie, ktoré v hmotnom svete zažívame, nie je vďaka tomu, že by ho Boh dopustil, alebo že by mu nemohol zabrániť. Karma je jednoducho daň za to, že máme slobodnú vôľu a jednáme “na vlastnú päsť”. Konieckoncov, nikto nás nenútil odísť z duchovného sveta do hmotného hrať sa na pánov. O karme si povieme v jednom z ďalších článkov, ale spomeniem ešte jeden trefný príklad, ktorý s ňou súvisí a rovnako so slúžením Celku.

Predstavte si, že pracujete ako vodič v DHL. Vašim cieľom je slúžiť tej firme, a keďže pracujete poctivo, máte firemnú dodávku, plat, a keď náhodou dostanete defekt, alebo auto oškriete, berie sa to ako súčasť zodpovednosti zamestnávateľa, a preplatí to. Nie je to až tak vaša starosť (pokiaľ ste to nespravili naschvál alebo opakovane). Z tohto pohľadu si plníte len svoje povinnosti k Celku, (netvoríte si žiadnu karmu). Na druhej strane, keď sa niekto rozhodne v piatok večer túto dodávku zobrať bez vedomia zamestnávateľa a použiť ju na vlastné egoistické účely mimo plány DHL, tak sa budete s ňou voziť, možno si vypijete, zoberiete aj kamarátov a pod. a môžete si byť istý, že všetky dôsledky, ktoré z toho môžu plynúť, poškodenia na aute, atď. budete musieť znášať vy.

A to je karma, ktorú ste si vytvorili. Jednoducho, čokoľvek konáte ako časť za iným účelom ako slúženie Celku, má za následok tvorenie karmy.

Samozrejme, bežne sa podvedome bránime tomu niekomu slúžiť, alebo mať nejakého Pána. Je to pochopiteľné, lebo v tomto zvrátenom materiálnom svete, kde je všetko postavené na vykorisťovaní zmyslov, druhých, prostredia a pod. máme väčšinou skúsenosť, že niekomu slúžiť znamená byť ním zneužívaný, alebo byť jeho otrokom. To ale našťastie nie je prípad Boha.

V skutočnosti keď sa večná duša po mnohých a mnohých životoch slúženia mŕtvej hmote prebudí do svojho skutočného života a obnoví svoju službu Bohu, prežíva najväčšie šťastie, aké dokáže zažiť, ktoré sa neustále stupňuje (ánanda). Je to preto, lebo Boh s ňou zdieľa Jeho vlastnú duchovnú dokonalosť, blaženosť a činnosti.

„Keď živá bytosť odhalí, ako nedokonalá je jej túžba panovať hmotnej prírode, a preto sa jej vzdá, stane sa nezávislou a spočíva vo svojej vlastnej sláve. Śrímad Bhagavatam 3.27.24

Duša je v skutočnosti transcendentálna hmotnej existencii, ale keďže si momentálne myslí, že bude panovať hmotnej prírode, jej materialistický život nemá konca a podobne ako v sne, sa dostáva do rôznych nepríjemných situácií. Preto sa podmienená duša musí reinkarnovať do rôznych telesných druhov, vyšších či nižších. Je preto povinnosťou duše zamestnať svoje znečistené vedomie, ktoré je pripútané k hmotnému pôžitku, službou duchovnému Celku (Viac v jednom z nasledujúcich článkov Skutočná yoga). Takto postupne spraví pokrok a získa plnú kontrolu nad svojou mysľou a vedomím. Keď sa očistí úplne a zbaví sa falošného egoizmu, chtíču a chamtivosti, ktoré vznikajú z mylného poňatia, že toto hmotné telo som „Ja“, a telesné vlastníctvo je „Moje“, myseľ sa oslobodí. V tomto oslobodenom stave prekoná takzvané šťastie a utrpenie.

„Človek, ktorý sníva, má takmer prekryté vedomie a vidí mnoho nepriaznivých vecí, ale keď sa prebudí k plnému vedomiu, tieto nepriaznivé veci ho nemôžu zmiasť. Osvietenej duši nemôže ublížiť vplyv hmotnej prírody, ani keď vykonáva hmotné činnosti, pretože pozná pravdu o Absolútnom a svoju myseľ sústredí na Najvyššiu Božskú Osobu.“ Śrímad Bhagavatam 3.27.25-26

 

Prečo je Celok (Boh) osoba

Na záver by som sa rád ešte vrátil k doplneniu druhého dôležitého bodu, a to, prečo je Celok tiež osoba. Aj keď si to bližšie rozoberieme v nasledujúcom článku, je potrebné to spomenúť aj v súvislosti so samotnou dušou.

Znova si pomôžem príkladom s telom. Vyššie sme si znázornili vzťah časti k Celku v podobe tela, ale vynechali sme jeden aspekt, a tým je, že za tým telom je ešte vedomie a osoba. To telo nie je mŕtve. A aj keď si teraz môže niekto povedať, že ok, ale bunky nie sú osoby, nevadí. Istú individualitu majú, a na túto analógiu ani nie je potrebné byť úplne doslovný, sú to konieckoncov len prirovnania a detaily, ktoré majú pomôcť chápať princíp ľahšie, ako keby som vám sem mal hodiť stovky védskych veršov.

Človek sa teda pre prípad tohto prirovnania skladá z tela, ktoré má jednotlivé časti – bunky, ale to telo ako také má za sebou ešte vedomie, osobu. Bunky, pokiaľ berieme, že majú vedomie, tak v porovnaní s vedomím celku ho majú veľmi obmedzené (hlavne tým, že sú obmedzené samotnou formou bunky). Takáto bunka si môže byť povedzme vedomá toho, že existuje nejaké telo, ale nepozná ho. Pre ňu je telo tak obrovské, že jej pripomína celý vesmír.

Ok, povedzme si napr., že sú to baktérie. Sídlia v čreve, a pre nich je každý z tých záhybov niečo ako obrovská galaxia. Niektoré baktérie sa ujmú role vedcov a budú skúmať a merať, ako to asi vyzerá mimo čreva, budú robiť rôzne pokusy a navzájom svoje obmedzené teórie prekonávať a vyvracať. Veľmi ťažko ale pochopia, ako vlastne celé telo funguje vo svojej komplexnosti, nehovoriac o tom, že nikdy neprídu na to, že to telo má ešte svoje vedomie a osobnosť. Je to mimo ich možnosti skúmania, keďže sa držia svojich obmedzených metód – viac v predošlom článku – Všetko, čo nás učili je inak.

Niektoré filozofické baktérie sa budú pohrávať s touto myšlienkou a povedia si, že to telo má istú potenciu, je za ním nejaká myseľ alebo jednota. T.j. na základe istých javov a princípov, ktoré logicky dedukujú v poriadku a premyslenom dizajne tela. Povedia, že musí byť niečo viac. Baktéria menom Platón to nazve svet ideí a začne hovoriť o akomsi všeprestupujúcom dobre a pod. Toto impersonálne poňatie je z istého hľadiska nadradené suchej materiálnej špekulácii o črevách a vnútornostiach, ale stále má veľmi ďaleko od chápania osoby, ktorá sa konieckoncov volá Michal a má napr. rád pizzu.

A toto je práve tá skutočná osoba (v tejto analógii). Nie nejaké súcno a nie len nejaké telo, aj keď dokopy tvoria jeden celok, a všetci hovoria o tom istom, len z iných levelov poznania.

Rovnako Védy popisujú celkovú realitu v troch úrovniach a to:

  • Bhagavan (Najvyššia Osoba (BOH) a individualita Celku – “tela”, so svojim Menom(menami), preferenciami, záľubami a spôsobom jeho vlastných túžob a zábavy)
  • Paramátma (Potencia, súcno, absolútno a potencia Celku  “tela”, teda niečo ako jeho myseľ)
  • Brahman (Energia, t.j. duchovná a hmotná energia Celku “tela”, t.j. telo samotné)

Keby som bol Boh ja, tak tí, ktorí by ma poznali ako osobu, nejakého Michala, ktorý rieši to a to a páči sa mu to a to, automaticky by to zahŕňalo aj poznanie mojich schopností (Paramátma), aj môjho tela (Brahman). Realizácia Pravdy v jeho absolútnej podobe je teda poznať realitu ako Osobu, podobne ako je to u ľudí.

Tí, ktorí so mnou nechcú mať žiaden osobný vzťah o mne môžu hovoriť len v podobe mojich výsledkov a schopností, čo je impersonálny, neosobný, ezoterický pohľad na Michala. Mnoho materialistických ezoterikov by malo za cieľ so mnou splynúť a stať sa mnou.

Najviac ignorantskí by ma brali iba ako telo a popisovali by ma v medziach hmotnosti, výšky, obsahu tuku a pod. Nechápali by, že som osoba, a tvrdili by, že existuje iba moje telo, a aj to vzniklo nejakou náhodou (alebo výbuchom).

Takto môžeme prirovnať postoj a prístup k skúmaniu absolútnej pravdy u 1. duchovne ašpirujúcich ľudí 2. neosobných filozofov, a 3. vedcov a materialistov.

Dúfam, že som vás tým moc nepoplietol. Princípy ako také sú jasné, len je to pomerne obtiažne zhrnúť védsku filozofiu a jej základné princípy tak, aby to bolo predstaviteľné aj pre nás, ktorí boli učení presný opak.

Každopádne, z tohto sa dá vytvoriť istý obraz toho, čo alebo KTO je to duša, čo alebo KTO je Celok, a ešte viac oddeliť našu zdanlivú telesnú a materiálnu identitu od toho, kto reálne sme.  Už aj náznak takéhoto pochopenia v sebe nesie zárodky zvedavosti, ako veci fungujú ďalej a ako do seba pekne a logicky zapadajú.

Je to okrem iného aj veľmi optimistické a pozitívne, keď začneme konečne trochu chápať, aj keď sme to už dlhšie tušili, že nie sme nejaká mŕtva hmota a máme svoje skutočné miesto. Bohužiaľ, v dnešnej konzumnej materialistickej dobe sú ľudia natoľko pomýlení a zaneprázdnení, že takmer nikto nemá čas počúvať o svojej večnosti.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

3 komentáre Zanechať komentár
  • Chcela by som toto knižne. A všetky články, čo sa tejto témy týka. Vždy som pátrala po PRAVDE. Mám doma veľa pozitívnych kníh. Všetky dávajú zmysel aj keď je napr. každá od iného autora. Všetky hovoria v podstate to isté. V tomto článku je vysvetlené veľa.
    Bohužiaľ, ľudia sú tak zaslepení, že tomu neveria alebo nechápu. Skôr si myslia, že Ži teraz a potom uvidíš po smrti. Ale ja chcem ešte pred smrťou uvidieť. Viem, že ľudia nemusia trpieť tento svet. Je to ale ich rozhodnutie. Ak ja mám iný názor, majú ma za „blázna“. Ale mne je jedno, čo si kto o mne myslí. Je to ich vec, nie je moja. Učím sa, že ľudia pravdu neradi počúvajú a nie každý ju chce pochopiť.
    Mám ľudí okolo seba, ktorí to chápu ako ja, ale som smutná, že niektorí moji najbližší si o mne myslia, keď hovorím o takýchto veciach, skutočnostiach, že to preháňam a že som prepnutá.
    Radšej budem prepnutá na tú správnu koľaj ako keby som mala blúdiť na kolaji nevedomosti.

    • Ahoj. Mozno to raz vyjde aj knizne, len by som sa musel naucit normalne pisat + dopisat to, aby to malo cele hlavu a patu. Ale tak, zacal som, uvidime…
      Vela knih hovori o tom istom, aj vsetky „nabozenstva“, ide ale o to vyextrahovat z toho tu podstatu. Vedy maju tu vyhodu, ze su povodnym zdrojom duchovneho
      ucenia, a teda nie su zriedene alebo inak poprekrucane. Lahko sa v nich teda orientuje a studuje. Ano, lepsie je byt v ociach prepnutych ludi prepnuta,
      to potom znamena, ze si normalna 😉 O:-)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Mohlo by vás zaujímať

29. januára 2019 5 alarmujúcich príčin nefunkčného trávenia… a ako sa ich zbaviť jednoducho a rýchlo ;)

Keď som začal asi pred 10 rokmi optimalizovať svoju životosprávu, veľmi rýchlo som si uvedomil, že kvalitná...

ČÍTAŤ VIAC
17. októbra 2014 Kung-fu a Wing Tsun

Termín Kung-fu   Na začiatok je treba objasniť, čo vlastne samotný pojem Kung-fu znamená. Výraz...

ČÍTAŤ VIAC
2. februára 2019 Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti – Kultúra a charakter (13. kapitola)

„Nechci byť človekom, ktorý je úspešný, ale človekom, ktorý za niečo stojí.“ (Albert...

ČÍTAŤ VIAC