Čo je to duša? (Teória všetkého, 6. časť)

V predošlom článku sme si objasnili védsky pohľad na rozdiel medzi hmotným telom a dušou. V tom dnešnom sa zameriame priamo na aktívny životný princíp, ktorým je duša. Ide o našu pravú identitu, napriek tomu, že sa momentálne mylne stotožňujeme s týmto koženým vakom plným vnútorností, krvi, moču a výkalov, v priebehu neustáleho kolobehu reinkarnácie (samsára).

Isto by bolo vhodnejšie namiesto “čo je to”, pýtať sa “kto”, pretože duša je osobná a individuálna. Nie je to “niečo”, čo vlastníme ako nejaký doplnok, ale práve naopak. Duša som JA a ako doplnok k nemu mám svoje telo (jemnohmotné + hrubohmotné – viď predošlý článok).

Inými slovami:

Nie som telo, ktoré má duchovnú skúsenosť, ale som duša, ktorá sa nachádza v hmotnom tele a má skúsenosť s týmto hmotným svetom.

 

Nesmrteľnosť

Výborná správa pre všetkých na úvod je, že duša je večná. Bez ohľadu na akékoľvek podmienky a situácie, vy ako osoba/individualita nikdy nezaniknete, ste doslovne nesmrteľný. Duša, alebo teda vo Védach átma, je popisovaná ako večne vedomá duchovná čiastočka, ktorá s hmotou nemá v skutočnosti nič spoločné.

Z našich skúsenosti s hmotnou realitou je ťažké predstaviť si, že niečo môže byť večné, teda nemať ani začiatok ani koniec. V tomto svete vidíme, že je všetko pominuteľné – je to len otázkou času. Na druhej strane, ako sme si povedali naposledy, telo, a celkovo hmota, prechádza šiestimi štádiami od tzv. vzniku až po deštrukciu. Aj v tomto prípade je však dočasnosť iba zdanlivá, keďže hmota ako taká tiež nezaniká, iba sa mení z jednej formy na druhú (zákon zachovania energie). Dá sa to teda nazvať dočasnosť alebo smrteľnosť foriem, nie hmoty a hmotnej energie ako takej.

Podobne duchovná energia je večná, akurát nemusí prechádzať týmito štádiami a nie je hmotou nijak obmedzená.

Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.” Bhagavad-Gíta 2.20 (online verzia tu)

Jediné obmedzenie si spôsobujú duše sami tým, že za istých okolností sa môžu začať stotožňovať s hmotnou energiou za účelom egoistického užívania si.

Väčšina duší sa nachádza mimo tento hmotný svet a sú zapojené vo svojej večnej prirodzenosti (sanatana-dharma), mimo utrpenie tohto hmotného sveta. Avšak tie, ktoré zneužili svoju čiastočnú slobodnú vôľu na to, aby prejavili svoje sebectvo, sú nútené inkarnovať sa do rôznych typov hmotných tiel v tomto vesmíre a byť pod nadvládou jeho zákonov, kam patrí aj zákon karmy, a prijímať takto telo za telom.

Cieľom tohto kolobehu je, aby duša po mnohých a mnohých zrodeniach zanechala túto prekrútenú mentalitu a začala so sebarealizáciou, uvedomením si, že sem nepatrí. Aby nakoniec zanechala všetky hmotné túžby, ku ktorým sa postupne tak pripútala. Toto oslobodenie sa vo Védach nazýva nirvána alebo aj mokša. Proces, ktorým je to možné dosiahnuť si vysvetlíme v ďalších článkoch.

Hmotný vesmír pripomína teda nápravno-výchovné zariadenie a hmotné telá sú naše väzenské rovnošaty, ktoré sme nútení nosiť. Paradoxne si túto obmedzenosť ani neuvedomujeme, lebo sme k nim už odnepamäti pripútaní.

Matrix je systém. Tento systém je náš nepriateľ. Ale keď si v ňom, čo vidíš? Obchodníkov, učiteľov, právnikov, maliarov. Aj mysle týchto ľudí chceme zachrániť. Ale kým to spravíme, títo ľudia sú súčasťou systému a vďaka tomu sú naši nepriatelia. Musíš pochopiť, že väčšina ľudí nie je pripravená na to byť odpojená. A mnoho z nich je tak presvedčená, nepodmienečne závislá na systéme, že budú bojovať aby ho ochránili. Matrix

 

Duša je osobná

Ako som spomenul vyššie, duša je osoba. Čo si ale predstaviť pod slovom “osoba”? Védy nemajú na mysli osobu ako ju definujeme my, ovplyvnení hmotnými označeniami. Koniec-koncov, rôzne povahové rysy človeka nemajú s jeho osobou nič spoločné a sú len prejavmi jeho jemnohmotného tela, teda mysle a inteligencie. Tieto sa ale postupom času môžu meniť, rovnako ako sa mení telo. Z toho môžeme logicky vyvodiť, že tieto povahové rysy nie sme MY, ale sme ich nositeľom. Naša “vnútorná” osoba, ktorá je svedkom toho, že má isté hmotné vlastnosti, sklony a charakter (a o 20 rokov ich môže mať iné), je tá skutočná individualita, ktorá je nemenná, nemajúc žiadne hmotné označenia.

Koniec koncov, v nasledujúcom živote budeme označení iným menom, mať iné telo, rodinu, a aj naše vlastnosti sa do veľkej miery zmenia – aj keď budú podobné tým, ktoré máme teraz, keďže jemnohmotné telo v čase smrti prechádza do iného tela spolu s dušou – duchovnou osobou.

Fakt, že duša je večne osobná individualita, ktorá je celistvá, nedeliteľná a nezničiteľná, je realita. Špekulácie o tom, že sa duša môže nejakým spôsobom rozplynúť, splynúť s tzv. jednotou alebo celkom, sú teda nesprávne a v rozpore s védskymi závermi. Toto sa snažia hlásať stúpenci védskej sekty advaita, kam patria impersonalisti, buddhisti, mayavadini, a rôzne od nich odvodené variácie novodobých new age ezoterikov (viď článok – Čo určite nie je duchovno). Boja sa zodpovednosti, ktorú so sebou ruka v ruke nesie individualita. „Keď sa zbavíme individuality a nebudeme už existovať ako jednotlivci, zbavíme sa zodpovednosti za všetko čo sme spravili a robíme“, myslia si naivne. Takáto možnosť, bohužiaľ pre nich, ale neexistuje.

 

Falošné ego

Duša ako večná osoba má svoje prirodzené ego, ktoré značí, že je individualita. Na druhej strane, pejoratívne označenie toho, keď o niekom povieme, že má ego alebo veľké ego, označuje tzv. falošné ego, ahamkáru. Tá znamená, že duša je pripútaná k svojej falošnej totožnosti. Stotožňuje sa s rôznymi označeniami, ktoré nepredstavujú jej skutočnú individualitu. Skúsim načrtnúť stručný zoznam takýchto vrstiev “prilepených” na duši, s ktorými sa stotožňuje, od tých najjemnejších až po najhrubšie.

 

Duša sa falošne stotožňuje s:

• inteligenciou (naša schopnosť rozlišovať, posudzovať, ako aj naše IQ, sú nástrojom inteligencie) …. procesor
• mysľou (naše preferencie toho, čo sa nám páči a nepáči, čo cítime, emočné stavy, od ktorých sa líšime a často nás ovládajú) …. software
• hrubým telom (to sa skladá z činných a poznávacích zmyslov a hmotných prvkov) …. hardware
• rodinou (sem patrí naše naučené meno, rodinní príslušníci, ktorí sa poja s týmto telom a jeho génmi, rovnako aj majetok, osobné vlastníctvo a pod.) …. iné zariadenia a prostredie
• spoločnosťou (som Slovák, Američan, Ind…) Tieto hmotné označenia nemajú s dušou nič spoločné. Na základe nich si vytvárame nepriateľov, politiky atď. … internet
• ideológiami (patria sem všetky rôzne materiálne filozofie a -izmy, od komunizmu cez pacifizmus atď., s ktorými sa identifikujeme) …. vírusy
• pseudoduchovnom (v tomto prípade sa zmätená duša sama považuje za celok, jednotu či dokonca Boha a expanduje svoj egoizmus na celý vesmír) …. chyba v metadátach

 

Zaujímavý príklad stotožňovania duše si môžeme ukázať na nasledovnom príklade:

Ja som pre rodičov, napr. pre moju matku, v prvom rade syn. Vníma moju totožnosť veľmi silno na hrubej hmotnej telesnej úrovni, a teda ako telo. Je to prirodzené, lebo ma vidí ako vedľajší produkt jej tela. Z tohto dôvodu pre ňu bude celý život nanajvýš dôležité, či som najedený, vyspatý, či sám budem mať deti, a celkovo všetky veci, ktoré si odvodzuje od toho, že ma vníma prioritne ako telo (keďže aj seba väčšinou vníma ako telo).

V čase dospievania a puberty sa človeku vyvíja viac myseľ so všetkým, čo k tomu patrí, a keďže doménou mysle je páči sa/nepáči sa, tak sa moja duša začína viac stotožňovať s jemnohmotnou mysľou. Páčia sa mi dievčatá, im sa páčia chlapci, s kamarátmi sa nám páči skateboarding, nepáči sa nám stáť v rade na obed a pod. Na základe tohto páči/nepáči si vyberáme aj kamarátov, ktorí majú podobný vkus. Z tohto dôvodu si prestávame v tomto období rozumieť až tak s rodičmi, lebo nám nerozumejú a nevnímajú naše mentálne stotožňovanie sa tak ako naši kamaráti. Táto myseľ je ale premenlivá a keď sa po pár mesiacoch či rokoch zmení aj to, čo sa nám subjektívne páči, s tým sa vymenia postupne aj naši kamaráti. So zmenami hrubého tela sa takto mení aj naše jemné telo – myseľ (manas).

Neskôr, keď hormóny postupne ochladnú a viac sa zracionalizujeme, ideme, povedzme, na vysokú školu alebo do práce. Sme nútení byť menej mentálni či nestáli a viac racionálni. Duša sa začína viac stotožňovať s ešte jemnejším hmotným prvkom – inteligenciou (buddhi). Tu už nejde o to, čo sa našej rozmarnej mysli krátkodobo páči, ale keďže doménou inteligencie je rozlišovať na základe podobností a odlišností a používať logiku, vytvárame teda rôzne druhy plánov a stotožňujeme sa s ideológiami, filozofiami a snažíme sa rozvíjať cieľavedomé zručnosti.

Povedzme, že niekto začne mať záujem o architektúru a prihlási sa tak na vysokú školu. Tam bude obklopený ďalšími ľuďmi, s ktorými má spoločné identifikovanie sa s individualitou zvanou “architekt”, a toto budú jeho noví priatelia, prípadne si medzi nimi nájde aj partnerku. Už to teda nie je nejaká mentálna láska z puberty založená na mysli, ale sú tam subtílnejšie hodnoty. (Samozrejme, materialisti si vždy zároveň zakladajú na mentálnych a telesných pripútanostiach, takže toto tu bude do veľkej miery prítomné vždy).

Čo tým celým chcem ale povedať je, že keďže inteligencia nie je tak prelietavá ako myseľ, tak aj vzťahy, ktoré môžeme mať my – ako tzv. inteligencie s inými inteligenciami sú oveľa trvácnejšie. Neznamená to však ale, že sa nemenia. Všetko, čo sa mení, je od nás odlišné, inak by sme ani nemohli sledovať, že sa to mení (subjekt-objekt). Zameranie inteligencie sa po čase tiež zmení. Postupom času a vývojom materiálnej osobnosti pod vplyvom rôznych vonkajších činiteľov sa nám môže stať, že sa z totožnosti “architekt” postupne pretransformujeme do totožnosti napr. maliar alebo hudobník. Tým pádom sa postupne zmenia aj naše preferencie a predmet činnosti a s ním postupne vymeníme aj kolektív za nový. Vzťahy založené na hmotnom prvku inteligencie sú teda tiež premenlivé, aj keď len pomaly, ale nie sme to ešte stále MY. Keď sme sa ako pubertiaci s niekým rozišli, lebo sa nám prestal “páčiť”, tak sa neskôr rozchádzame z dôvodu “odlišných názorov na život.”

Tvrdenie, že každý má svoj zmysel života značí, že takýto človek sa akurát stotožňuje so svojím hmotným prvkom inteligencie a to mu momentálne dáva zmysel. Niekto za svoj zmysel považuje byť basketbalistom, iný baletkou či ekológom. Toto ale nie sú skutočné totožnosti, skôr pominuteľné dezignácie vďaka hmotnej inteligencii.

To, kým sme, a teda dušou, sa nemení, a teda jediné skutočne autentické a nepominuteľné vzťahy môžeme mať až vtedy, keď sa prestaneme stotožňovať s hmotnými prvkami, ktorými nie sme, teda menovite s telom, mysľou a inteligenciou. Pokiaľ vďaka duchovnému pokroku zrealizujeme, že sme duchovnej povahy a začneme podľa toho jednať, tak sa prirodzene obklopíme ľuďmi, ktorí si uvedomujú to isté. A keďže toto sa už nemení, vieme tieto vzťahy a spoluprácu čím ďalej tým viac len rozvíjať, bez ohľadu na nejaké externé hmotné označenia a situácie, ktoré sa skôr či neskôr vždy zmenia. Úzko s týmto fenoménom súvisí aj trvácnosť vzťahov medzi partnermi – viac v článku Mužský a ženský princíp.

Nebudem v tomto smere zachádzať viac detailov, lebo dalo by sa o tom napísať ďalších x článkov, ale na ilustráciu toho, ako sa stotožňujeme so svojimi jemnými a hrubými obalmi, by to malo byť podľa mňa postačujúce.

 

Úrovne vedomia

Duša, ktorá je podmienená hmotnou pripútanosťou, môže byť na rôznych úrovniach “prebudenia”. Základný najprimitívnejší stav sa nazýva anna-maya. Duša je plne stotožnená s hrubým telom a zaujíma sa hlavne o jedlo, spánok a vylučovanie. Toto môžeme vidieť na príklade zvierat, rastlín, ale dokonca i bábätiek, pre ktoré je toto materialistické poňatie momentálne zmyslom života.

Po realizácii, že zmysel života spočíva v jedle, nasleduje prāṇa-maya, realizácia pravdy v životných príznakoch všetkých životných foriem. Začíname si uvedomovať, že sú tu aj iné živé bytosti, iní ľudia, ktorí majú svoje potreby a dokážeme k nim vyvinúť istú empatiu.

Ďalší level realizácie jñāna-maya presahuje činnosti myslenia, cítenia a chcenia a zachádza do filozofie a poznania. Tu začína využívať inteligenciu a uvažovať o svete okolo seba.

Potom prichádza realizácia Brahmanu, ktorá sa nazýva vijñāna-maya — odlíšenie mysle a životných príznakov od živej bytosti (duše) samotnej. Toto je stav, keď si duša začne uvedomovať, že je odlišná od tela a začne hľadať duchovnú cestu.

Nakoniec nasleduje najvyššia úroveň — ānanda-maya, realizácia Absolútnej duchovnej Pravdy a koniec cyklu neustáleho prevteľovania.

 

Odkiaľ pochádzajú duše?

Duša patrí svojou kvalitou do duchovnej energie (brahman). Je teda nadradená nižšej hmotnej energii, ktorej dôvod existencie sme si vysvetlili vyššie. Keďže je duša vedomá individualita, má možnosť sa rozhodovať a má teda slobodnú vôľu. Sem patrí, samozrejme, aj možnosť ju zneužiť na vlastné falošné ego.

Zem, voda, oheň, vzduch, éter, myseľ, inteligencia a falošné ego – týchto osem prvkov tvorí Moje oddelené hmotné energie. Ale vedz, že okrem tejto nižšej energie mám v hmotnom svete ešte inú, vyššiu energiu, zahŕňajúcu živé bytosti, ktoré vykorisťujú zdroje hmotnej prírody. Vedz, že všetko stvorené má svoj pôvod v týchto dvoch podstatách. Ja som pôvodom i zánikom všetkého hmotného i duchovného v tomto svete. (Krišna v Bhagavad-Gíte 7.4-6)

Tu sa dostávame ku kvantitatívnej rovine duše, a teda jej “rozsahu”. Krišna (Boh) v tomto védskom verši ozrejmuje, že všetky energie, či už duchovná alebo hmotná, sú Jeho prejavmi. V skutočnosti okrem Neho nič neexistuje.

Duše ako Jeho neoddeliteľné duchovné čiastočky patria medzi Jeho vlastnú duchovnú energiu a týmto spôsobom sú s Ním totožné. Keďže sme ale stále len čiastočky, naša prirodzenosť je slúžiť Celku a teda celkovej duchovnej energii zvanej Boh. Podobne je akákoľvek časť určená na to, aby bola súčasťou a slúžila svojmu celku. To je jej najprirodzenejšie postavenie, v ktorom je šťastná a spokojná. Pokiaľ sa snaží sebecky (zne)užívať celok, bude v konečnom dôsledku len trpieť.

 

Duša vo Védach

Duša – Átma alebo tiež átman (v dévanágarí आत्मा )

je védsky termín označujúci najvnútornejšiu podstatu jedinca – Ja/dušu. Toto slovo je prvýkrát dopodrobna rozoberané v Upanišádach, ktorej základným posolstvom je totožnosť átmanu a brahmanu, teda kvalitatívna totožnosť individuálnej duše a najvyššej transcendentálnej skutočnosti.

 

“Tento átman je hrádza (most), deliaci prvok týchto svetov. Túto hrádzu neprekročia dni a noci, ani starnutie, ani smrť, ani zármutok, ani dobré, ani zlé skutky. Všetky zlá sa od nej odvrátia, lebo tento svet brahmanu je oslobodený od zla. Preto prejdúc cez tento most, slepec sa stane neslepým, zranený nezraneným a trápený netrápeným.” (Čhándógjópanišáda VIII.4.2)

 

Základom je teda poznanie átmanu a zistenie, že je v skutku totožný s brahmanom. Takouto realizáciou je možné dosiahnuť oslobodenie, mokšu, z kolobehu životov – samsári. Toto poznanie nie je iba intelektuálne poznanie, ale prežívanie tejto jednoty, ktoré je možné dosiahnuť meditáciou a praktizovaním jógy. V Upanišádach je taktiež zmienka o milosti, pomocou ktorej môže človek taktiež realizovať túto skutočnosť.

Splynutie s Najvyšším, s Jeho energiou, popisuje Advaita Vedanta. O splynutie s neosobnou Brahmajyoti ( žiarou, ktorá obklopuje a vychádza z tela Najvyššej Božskej Osobnosti ) sa snažia hlavne buddhistické a mayavádske – t.j. impersonalistické školy.  Védy ale na viacerých miestach prehlasujú, že to nie je konečným cieľom, lebo to pre átmu nie je prirodzené. Prirodzenosťou živej bytosti je vykonávať neustále činnosť a slúžiť.

Dvaita Védanta považuje átmu zároveň kvalitatívne totožnú s Brahmanom, lebo individuálna duša je časťou Najvyššej Absolútnej Pravdy, ale kvantitatívne neporovnateľne menšou časťou. Existuje viac individuálnych, večných a nepatrných Ja, ako uvádzajú Upanišády, Bhagavad-Gíta, Védanta sútra. Podľa tohto učenia ostáva individualita večne zachovaná. Átmou – jívátmou, sa označuje tá zložka človeka, ktorá transmigruje skrz rôzne telá – teda tá, ktorá sa reinkarnuje.

 

„Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť.“

(Bhagavad-Gíta 2.13)

 

Podľa Véd sa átma a Paramátma ( Nadduša ) nachádzajú v tele ako dva vtáky na strome. Naše Ja/duša – átma si užíva plodov hmotného stvorenia a Paramátma ju pri tom pozoruje. Často sa Paramátma stotožňuje s ľudským svedomím.

Ich vzájomnú interakciu si môžeme aspoň mierne priblížiť na analógii s počítačom. Fyzické telo môžeme prirovnať k hardware, subtílne či astrálne telo k software, falošné ego ( ahankára ) k rozhraniu, dušu – átmu k užívateľovi a Paramátmu k systémovému operátorovi ovládajúcemu sieť ostatných počítačov, teda tiel. Funkčnosť systému je daná stavom tiel. Keď je telo už nepoužiteľné, duša ho opustí a Paramátma jej pridelí ďalšie podľa jej potrieb, túžob a zásluh ( reinkarnácia na základe túžby a karmy ).

 

„..som Naddušou sídliacou v srdci všetkých živých bytostí. Som počiatkom, stredom i koncom všetkých tvorov.“

( Krišna v Bhagavad-Gíte 10.20 )

 

Syntézou advaity a dvaity je acintya bhedabheda tattva – náuka o nepochopiteľnej odlišnosti a totožnosti Najvyššej Božskej Osobnosti, ktorú učil Śrí Caitanya Maháprabhu. Totožnosť sa chápe ako kvalitatívna totožnosť, nie kvantitatívna.

Všetky duše sú neoddeliteľné čiastočky Najvyššej Božskej Osoby a ich prirodzenou dharmou je mu láskyplne slúžiť. To sa nazýva bhakti-yoga – dokonalosť existencie. Po dosiahnutí tohto prirodzeného postavenia sa po opustení hmotného tela duša – átman dostane do duchovného sveta, odkiaľ sa už nikdy nevracia.

 

 

Definícia duše v Bhagavad-Gíte

 

 Najvyššia Božská Osobnosť – Śrī Kṛṣṇa vyhlasuje o duši v Bhagavad-gīte – v časti 2. kapitoly, verše 11 – 30; toto:

 

2.11:

 

śrī-bhagavān uvāca

aśocyān anvaśocas tvaṁ

prajñā-vādāṁś ca bhāṣase

gatāsūn agatāsūṁś ca

nānuśocanti paṇḍitāḥ

 

Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: Zatiaľ, čo prednášaš učené slová, nariekaš nad niečím, čo nie je hodné zármutku. Múdri nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi.

 

 

2.12:

 

na tv evāhaṁ jātu nāsaṁ

na tvaṁ neme janādhipāḥ

na caiva na bhaviṣyāmaḥ

sarve vayam ataḥ param

 

Nikdy sa veru nestalo, že by nebolo Mňa, teba či týchto kráľov; a ani v budúcnosti nikto z nás neprestane existovať.

 

 

2.13:

 

dehino ‚smin yathā dehe

kaumāraṁ yauvanaṁ jarā

tathā dehāntara-prāptir

dhīras tatra na muhyati

 

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť.

 

 

2.14:

 

mātrā-sparśās tu kaunteya

śītoṣṇa-sukha-duḥkha-dāḥ

āgamāpāyino ‚nityās

tāṁs titikṣasva bhārata

 

Ó, syn Kuntī, krátkodobé radosti a bolesti prichádzajú a odchádzajú ako leto a zima. Pochádzajú zo zmyslových vnemov, ó, potomok Bharatov, a človek sa musí naučiť znášať ich a nenechať sa nimi rozrušovať.

 

 

2.15:  

 

yaṁ hi na vyathayanty ete

puruṣaṁ puruṣarṣabha

sama-duḥkha-sukhaṁ dhīraṁ

so ‚mṛtatvāya kalpate

 

Ó, najlepší z mužov, Arjuna, ten, koho nerozruší ani radosť, ani bolesť a kto za každých okolností zostáva pokojný, je nepochybne hodný oslobodenia.

 

 

2.16:

 

nāsato vidyate bhāvo

nābhāvo vidyate sataḥ

ubhayor api dṛṣṭo ‚ntas

tv anayos tattva-darśibhiḥ

 

Tí, ktorí vidia pravdu, dospeli k záveru, že to, čo je iluzórne (hmotné telo), je pominuteľné, a to, čo je večné (duša), sa nemení. K tomuto záveru dospeli, keď študovali povahu jedného i druhého.

 

 

2.17:  

 

avināśi tu tad viddhi

yena sarvam idaṁ tatam

vināśam avyayasyāsya

na kaścit kartum arhati

 

Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu.

 

 

2.18:

 

antavanta ime dehā

nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ

anāśino ‚prameyasya

tasmād yudhyasva bhārata

 

Hmotné telo tejto nezničiteľnej, nezmerateľnej a večnej živej bytosti istotne pominie, preto bojuj, ó, potomok Bharatov.

 

 

2.19:  

 

ya enaṁ vetti hantāraṁ

yaś cainaṁ manyate hatam

ubhau tau na vijānīto

nāyaṁ hanti na hanyate

 

Nevedomý je ten, kto si myslí, že živá bytosť môže zabiť alebo byť zabitá. Kto dosiahol poznanie, vie, že duša ani nezabíja, ani nemôže byť zabitá.

 

 

2.20: 

 

na jāyate mriyate vā kadācin

nāyaṁ bhūtvā bhavitā vā na bhūyaḥ

ajo nityaḥ śāśvato ‚yaṁ purāṇo

na hanyate hanyamāne śarīre

 

Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.

 

 

2.21:

 

vedāvināśinaṁ nityaṁ

ya enam ajam avyayam

kathaṁ sa puruṣaḥ pārtha

kaṁ ghātayati hanti kam

 

Ó, Pārtha, ako môže človek, ktorý vie, že duša je nezničiteľná, nezrodená, večná a nemenná, niekoho zabiť alebo dať niekoho zabiť?

 

 

2.22:

 

vāsāṁsi jīrṇāni yathā vihāya

navāni gṛhṇāti naro ‚parāṇi

tathā śarīrāṇi vihāya jīrṇāny

anyāni saṁyāti navāni dehī

 

Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné.

 

 

2.23:

 

nainaṁ chindanti śastrāṇi

nainaṁ dahati pāvakaḥ

na cainaṁ kledayanty āpo

na śoṣayati mārutaḥ

 

Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom.

 

 

2.24:

 

acchedyo ‚yam adāhyo ‚yam

akledyo ‚śoṣya eva ca

nityaḥ sarva-gataḥ sthāṇur

acalo ‚yaṁ sanātanaḥ

 

Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká.

 

 

2.25: 

 

avyakto ‚yam acintyo ‚yam

avikāryo ‚yam ucyate

tasmād evaṁ viditvainaṁ

nānuśocitum arhasi

 

Vraví sa, že duša je neviditeľná, nepredstaviteľná a nemenná. Keď to všetko vieš, nemal by si bedákať nad telom.

 

 

2.26:

 

atha cainaṁ nitya-jātaṁ

nityaṁ vā manyase mṛtam

tathāpi tvaṁ mahā-bāho

nainaṁ śocitum arhasi

 

Ak si však myslíš, že duša (alebo príznaky života) sa zakaždým rodí a potom navždy umiera, ani tak nemáš žiadny dôvod žialiť, ó, bojovník mocných paží.

 

 

2.27: 

 

jātasya hi dhruvo mṛtyur

dhruvaṁ janma mṛtasya ca

tasmād aparihārye ‚rthe

na tvaṁ śocitum arhasi

 

Pre toho, kto sa narodil, je smrť celkom istá a ten, kto zomrel, sa celkom iste narodí. Preto by si nemal bedákať pri plnení svojej nevyhnutnej povinnosti.

 

 

2.28: 

 

avyaktādīni bhūtāni

vyakta-madhyāni bhārata

avyakta-nidhanāny eva

tatra kā paridevanā

 

Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov?

 

 

2.29:

 

āścarya-vat paśyati kaścid enam

āścarya-vad vadati tathaiva cānyaḥ

āścarya-vac cainam anyaḥ śṛṇoti

śrutvāpy enaṁ veda na caiva kaścit

 

Niektorí sa na dušu pozerajú ako na zázračnú, iní o nej hovoria ako o zázračnej a ďalší o nej počujú ako o zázračnej. Pritom niektorí, hoci o nej počuli, nedokážu ju pochopiť vôbec.

 

 

2.30: 

 

dehī nityam avadhyo ‚yaṁ

dehe sarvasya bhārata

tasmāt sarvāṇi bhūtāni

na tvaṁ śocitum arhasi

 

Ó, potomok Bharatov, duša, ktorá pretrváva v tele, je večná a nikdy nemôže byť zabitá. Preto za žiadnym tvorom nemusíš smútiť.

 

 

4.35:

 

yaj jñātvā na punar moham

evaṁ yāsyasi pāṇḍava

yena bhūtāny aśeṣāṇi

drakṣyasy ātmany atho mayi

 

A keď takto spoznáš pravdu, neupadneš znovu do klamu. Pomocou tohoto poznania zistíš, že všetky živé bytosti nie sú ničím iným než časťami Najvyššieho, alebo inými slovami, že sú Moje.

 

 

7.5:

 

apareyam itas tv anyāṁ

prakṛtiṁ viddhi me parām

jīva-bhūtāṁ mahā-bāho

yayedaṁ dhāryate jagat

 

Ale vedz, ó, bojovník mocných paží, že okrem tejto nižšej energie mám ešte inú, vyššiu energiu, zahŕňajúcu živé bytosti, ktoré vykorisťujú zdroje hmotnej prírody.

 

 

8.3:

 

śrī-bhagavān uvāca

akṣaraṁ brahma paramaṁ

svabhāvo ‚dhyātmam ucyate

bhūta-bhāvodbhava-karo

visargaḥ karma-saṁjñitaḥ

 

Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, riekol: Nezničiteľná, transcendentálna živá bytosť sa nazýva Brahman a jej večná podstata sa nazýva adhyātma, vlastné ja. Činnosť, ktorá prispieva k vytváraniu hmotných tiel živých bytostí sa nazýva karma, plodonosná činnosť.

 

 

13.28:

 

samaṁ sarveṣu bhūteṣu

tiṣṭhantaṁ parameśvaram

vinaśyatsv avinaśyantaṁ

yaḥ paśyati sa paśyati

 

Ten, kto vidí, že individuálnu dušu sprevádza vo všetkých telách Nadduša, a chápe, že ani duša, ani Nadduša, nemôžu zaniknúť spolu so zánikom tela, ten vpravde vidí. 

 

 

15.7:

 

mamaivāṁśo jīva-loke

jīva-bhūtaḥ sanātanaḥ

manaḥ-ṣaṣṭhānīndriyāṇi

prakṛti-sthāni karṣati

 

Živé bytosti v tomto podmienenom svete sú Mojimi večnými fragmentárnymi čiastočkami. Žijúc podmieneným životom, ťažko bojujú so šiestimi zmyslami, vrátane mysle.

 

 

Ochutnávka a rozbor jedného verša z Bhagavad-Gíty – Bg 2.17 – aj s výkladom:

 

avināśi tu tad viddhi

yena sarvam idaṁ tatam

vināśam avyayasyāsya

na kaścit kartum arhati

 

avináśi – nezničiteľné; tu – ale; tat – to; viddhi – vedz; yena – kým; sarvam – celé telo; idam – toto; tatam – prenikajúce; vináśam – zničenie; avyayasya – nehynúca; asya – toto; na kaścit – nikto; kartum – urobiť;arhati – schopný.

 

Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu.

 

VÝZNAM: V tomto verši je ešte podrobnejšie vysvetlená skutočná povaha duše, sídliacej v tele každej živej bytosti. Každý môže pochopiť, že vedomie prestupuje celé telo. Každý si je vedomý bolestí a pôžitkov celého tela alebo niektorej jeho časti. Naše vedomie je však rozšírené iba v našom tele, a tak radosti a bolesti nášho tela nie sú iným známe. Každé telo je schránkou individuálnej duše a príznaky jej prítomnosti vnímame ako individuálne vedomie. Vo Śvetāśvatara Upaniṣade (5.9) sú rozmery duše prirovnané k desaťtisícine končeka vlasu:

 

bālāgra-śata-bhāgasya

śatadhā kalpitasya ca

bhāgo jīvaḥ sa vijñeyaḥ

sa cānantyāya kalpate

 

 „Keď sa konček vlasu rozdelí na sto dielikov a každý z nich na ďalších sto, potom každý tento dielik predstavuje veľkosť duše.“ Podobný opis sa nachádza aj v Caitanya Caritamrite (Madya 19.140):

 

keśāgra-śata-bhāgasya

śatāṁśaḥ sādṛśātmakaḥ

jīvaḥ sūkṣma-svarūpo ‚yaṁ

saṅkhyātīto hi cit-kaṇaḥ

 

 „Je nespočetne veľa duchovných atómov, ktoré svojou veľkosťou predstavujú desaťtisícinu končeka vlasu.“

 

Individuálna duša je teda duchovný atóm menší než hmotné atómy a ich počet je nesmierny. Táto veľmi malá duchovná iskra je základnou podstatou hmotného tela a jej vplyv preniká celým telom, tak, ako sa po celom tele šíria účinky lieku. Existenciu duše pociťujeme vo forme vedomia a to je dôkaz toho, že duša je v tele. Každý laik vie, že hmotné telo je bez vedomia mŕtve a že toto vedomie sa nedá oživiť alebo obnoviť žiadnym hmotným zásahom. Preto vedomie nevzniká vzájomným pôsobením akýchsi hmotných zlúčenín, ale prítomnosťou duše. V Muṇḍaka Upaniṣade (3.1.9) sa tiež opisuje veľkosť nepatrnej duše:

 

eṣo ‚ṇur ātmā cetasā veditavyo

yasmin prāṇaḥ pañcadhā saṁviveśa

prāṇaiś cittaṁ sarvam otaṁ prajānāṁ

yasmin viśuddhe vibhavaty eṣa ātmā

 

 „Duša má rozmer atómu, ale môže byť postrehnuteľná dokonalou inteligenciou. Pohybuje sa v piatich druhoch vzduchu (prāṇa, apāna, vyāna, samāna a udāna). Duša je umiestnená v srdci a šíri svoju energiu po celom tele. Keď je od týchto piatich druhov hmotného vzduchu očistená, odhalí svoju duchovnú silu.“

 

Účelom haṭha-yogy je pomocou rôznych pozícií tela ovládnuť päť druhov vzduchu, ktoré dušu obklopujú. Zmyslom týchto cvičení nie je hmotný zisk, ale vyslobodenie nepatrnej duše zo spleti hmotnej atmosféry. Povaha nepatrnej duše je opísaná vo všetkých védskych písmách a jej prítomnosť môže na základe praktickej skúsenosti pocítiť každý rozumný človek.

Podľa Muṇḍaka Upaniṣady je nepatrná duša umiestnená v srdci každej živej bytosti a jej vplyv sa šíri po celom tele. No vzhľadom k tomu, že veľkosť nepatrnej duše sa vymyká vnímaniu materialistických vedcov, niektorí z nich naivne tvrdia, že duša nejestvuje. Nepatrná individuálna duša nesporne sídli v srdci každej živej bytosti spolu s Naddušou a vydáva odtiaľ všetku energiu, ktorú telo potrebuje. Krvinky, ktoré z pľúc rozvádzajú kyslík do celého tela, získavajú svoju energiu od duše. Keď duša opustí telo, krv prestane plniť svoju funkciu a jej kolobeh v tele sa zastaví. Moderná medicína síce pripisuje červeným krvinkám dôležitosť, ale nie je schopná dospieť k záveru, že zdrojom všetkej energie v tele je duša. Uznáva však, že srdce je sídlom všetkých energií v tele.

Tieto nepatrné častice duchovného celku sa prirovnávajú k molekulám slnečnej žiary. Slnečná žiara obsahuje nespočetne veľa molekúl. Podobne sú nepatrnými časticami Najvyššieho Pána duchovné iskry, ktoré tvoria Jeho žiaru. Volajú sa prabhā, lebo patria do vyššej Pánovej energie. Z hľadiska védskeho poznania a ani z hľadiska modernej vedy teda nemožno vylúčiť existenciu duše v tele. Dokonalý opis vedy o duši však podáva samotný Boh v Bhagavad-gīte.

„Je nesporné, že vo fyzike alebo chémii nedokážeme nájsť nič, čo by malo čo i len vzdialenú spojitosť s vedomím. Napriek tomu všetci vieme, že niečo ako vedomie existuje, jednoducho preto, že ho sami máme. Vedomie teda musí byť súčasťou prírody, alebo všeobecnejšie reality, čo znamená, že okrem zákonov fyziky a chémie, ktoré stanovuje kvantová teória, musíme ešte brať do úvahy zákony úplne iného druhu. “ – Niels Bohr