Výňatok z knihy Stephena Knappa – Dôkazy globálnej existencie védskej kultúry
Nepoškvrnené počatie
…Ďalší zaujímavý bod týkajúci sa pohanského vplyvu je v rámci jedného z prvých princípov kresťanstva – nepoškvrneného narodenia Ježiša z Márie. Kapitola 19 Koránu vysvetľuje Máriino tehotenstvo, čo si niektorí vykladajú tak, že ju oplodnil Pánov anjel, vraj Gabriel. Ale myšlienka nepoškvrneného narodenia pre takto veľmi uctievanú osobnosť nie je výlučná len pre kresťanstvo. K tým, ktorí sa údajne narodili zázračne alebo z panny, patria Krišna, Buddha, Horus, Mithra a ďalší (viď bonusové video na konci článku).
V Indii každý vie o Krišnovi, ktorý sa narodil z panny bez potreby akejkoľvek sexuálnej interakcie. V Egypte sú bohovia Ra a Horus zrodení z panny Isis. Tiež Zoroaster z Perzie a mnoho ďalších. Hovorí sa, že grécki Herkules, Bacchus, Amphion, Prometheus a Perseus boli splodení bohmi a narodení zo smrteľných matiek. Sú tu aj Rimania ako Romulus, Alexander Veľký, Ptolemaios, perzský kráľ Kýros, Platón, Pythagorus a ďalší, ktorí majú povesť, že sa narodili z panenských matiek. Takže toto nebolo nič nové, s čím by prišli práve kresťania.
Čas osláv sviatkov
Oslava Vianoc má, samozrejme, pripomínať narodenie Ježiška. Historické dôkazy však ukazujú, že Ježiš sa narodil na jar. Niektoré z prvých cirkví oslavovali narodenie v apríli alebo máji a niektoré v januári. Dokonca aj dnes východná cirkev slávi Vianoce siedmeho januára, zatiaľ čo západná cirkev ich slávi 25. decembra. Vo všeobecnosti si nikto nie je istý, aký bol deň. Ale narodenie Ježiša, ktoré sa konalo 25. decembra, možno vystopovať do čias cisára Commoda (180 – 192 n. l.), no skôr sa pripisuje Telesphorovi, ktorý mal vplyv za čias Antonia Pia (138 – 161 n.l.).
Aj iné kultúry oslavovali 25. december. Peržania ho oslavovali ako Mithrove narodeniny. Gréci oslavovali narodenie Bakcha. Egypťania považovali tento deň za deň zjavenia Osirisa. Rimania tiež oslavovali sviatok Saturnalia hodovaním, zastavením všetkých obchodov, organizovaním verejných hier a výmenou darčekov. Škandinávci to oslavovali ako narodeniny Freyra, syna ich boha Odina a bohyne Friggy. Aj tu sa veselilo a vymieňali si darčeky. Prví Germáni tento deň oslavovali ako súčasť zimného slnovratu nazývaného sviatok Yule. Trávili čas v žoviálnej nálade, hodovali, prinášali obete, uctievali svojich bohov a pálili vianočné poleno v predvečer 24. dňa.
Prevzaté zvyky
Yule bol starý názov pre 25. deň, ktorý pochádzal zo slova Jul používaného Škandinávcami, zatiaľ čo Noel vo francúzštine pochádzalo z hebrejského slova Nule. Vlastne celá tá záležitosť s vianočným stromčekom, používanie imela, vešanie vencov z kvetov na dvere, obdarovávanie a pod., to všetko bolo súčasťou pohanských osláv siahajúcich ďaleko do minulosti a poväčšine vystopovateľných až k prastarej védskej kultúre.
Dávanie darčekov, ktoré teraz praktizujeme na Vianoce, je prenesené z raných pohanských osláv a nie je to niečo, čo začalo kresťanstvo. V skutočnosti Tertullianus, jeden z prvých otcov kresťanstva, nazval takéto praktiky modlárstvom, pretože súviseli so „zvykmi pohanov“. Koniec koncov, používanie vždyzelených rastlín, vianočných stromčekov, vencov atď. nemá nič spoločné s kresťanstvom, ale v starých tradíciách sa používali na označenie návratu Slnka, dlhších dní a regeneračnej sily, po ktorých nasledoval zimný slnovrat.
25. december bol teda dňom osláv a prejavovania úcty bohom dávno predtým, ako ho kresťania prijali na svoje účely.
Historicky je známe, že Ježiš sa ani nenarodil v zime. Prečo sa teda oslava koná 25. decembra? The New Schaff-Herzog Encyclopaedia of Religious Knowledge vysvetľuje, že „dátum festivalu závisel od pohanských Brumálií (25. december) po Saturnáliách (17. – 24. december) a oslavy najkratšieho dňa v roku a Nového Slnka.“
Pohanské Saturnálie a Brumalia boli príliš hlboko zakorenené v ľudových zvykoch na to, aby ich kresťanský sektársky vplyv zrušil. Tá istá encyklopédia tiež odhaľuje, že cisár Konštantín začlenil nedeľu ako deň kresťanského odpočinku a sviatkov, pretože nedeľa bola tradičným predkresťanským pohanským dňom uctievania.
December je tiež obdobím, kedy sa koná oslava Pána Krišnu, ktorý vyriekol Bhagavad-gítu na Kurukšétre. To by mohlo znamenať, že Kristova „kázeň na vrchu“ nie je ničím iným ako odkazom alebo podobnosťou s Krišnovou kázňou prednesenou Arjunovi, keď Krišna sedel na svojom voze. Bhagavad-gíta je kázeň pred vyše 5000 rokmi, ktorá poskytuje nevyhnutné duchovné vedenie všetkým ľuďom, čo sa hovorí aj o Kristovej kázni, ktorá sa údajne odohrala na Olivovej hore.
V konečnom dôsledku na vianočných oslavách nie je nič kresťanské. Dokonca aj kresťania pripúšťajú tento pohanský vplyv, ako na to poukazujú mnohé kresťanské publikácie. Jednou z takýchto publikácií je Obyčajná pravda o Vianociach od Christian Worldwide Church of God. Ich brožúrka prosí o zbavenie kresťanstva jeho nekresťanského obsahu. Hovorí, že „kresťania majú tendenciu nasledovať dav a predpokladať o Vianociach veci, ktoré nie sú pravdivé. Vianoce nepochádzajú z Nového zákona ani Biblie, ani od pôvodných apoštolov.“ Píšu:
V štvrtom storočí to pritiahli do rímskej cirkvi z pohanstva.
Záver je taký, že keby sme z Vianoc zobrali všetko nekresťanské, nezostalo by tam takmer nič. V skutočnosti niektoré z najortodoxnejších kresťanských krajín zašli tak ďaleko, že vydali zákon, ktorý Vianoce zakazuje. V knihe Svetové védske dedičstvo (str. 975-6) nachádzame: „Štatút prijatý v roku 1660 n.l. týmto zakazuje vymieňanie darov a pozdravov, obliekanie sa do pekných šiat, hodovanie a podobné satanské praktiky, vyhlasuje ich za svätokrádež, pričom páchateľovi hrozí pokuta päť šilingov a večné zatratenie.“ Strašenie peklom u kresťanov nie je samozrejme nič nové – viď náš článok Jóga je podľa farára nástroj od diabla.
Podobne v Anglicku v 17. storočí boli vianočné oslavy zakázané ako „pohanské, „pápežské“, saturnské a satanské, modloslužobné a vedúce k nečinnosti.“ Tento výraz „pápežský“ je opäť jasným priznaním, že pápežstvo je predkresťanský pohanský pojem, t.j. védska inštitúcia. Samotné slovo pápež v latinčine „papa“, znamená vo védskom jazyku Sanskrit „hriech“, rovnako ako vatica (Vatican) znamená „pustovňa“.
Jehovovi svedkovia v článku Sú Vianoce naozaj pohanské? vo svojom časopise s názvom Prebuďte sa (22. decembra 1981) vyhlásili, že „všetky štandardné encyklopédie a referenčné diela sa zhodujú v tom, že dátum Ježišovho narodenia nie je známy a že cirkev si požičala dátum 25. decembra od Rimanov spolu s ich zvykmi a sviatkami.“
Encyclopedia Americana zaznamenáva: „Zvyčajne sa tvrdí, že deň (25. december) bol vybraný tak, aby zodpovedal pohanským sviatkom, ktoré sa konali okolo zimného slnovratu, keď sa dni začali predlžovať, na oslavu znovuzrodenia Slnka.“
Nová katolícka encyklopédia uvádza, že „v tento deň (25. decembra), keď sa Slnko začalo vracať na severnú oblohu, pohanskí oddaní Mithry oslavovali narodeniny nepremožiteľného Slnka.“
Z vyššie uvedených zmienok je zrejmé, že Vianoce sa na celom svete slávia 25. decembra nie kvôli kresťanom, ale napriek kresťanom. Z ich strany by teda bolo pravdivejšie priznať svoje pokrytectvo a účasť na predkresťanských zvykoch.
Kult Slnka
Jedným zo zámerov kresťanov pri používaní 25. decembra bolo zmeniť pohanské sviatky na kresťanské sviatky dúfajúc, že pritiahnu pohanov ku kresťanstvu. Pohanmi označovali každého, kto vyznával tradičné staršie náboženstvá vrátane Slovanov a ich zvykov.
Každý napríklad vie, že dvadsiateho prvého decembra je zimný slnovrat, najkratší deň v roku. Nasledujúce tri dni zostáva dĺžka rovnaká. Ale potom 25. decembra sa deň začína predlžovať. Takže tento deň ľudia oslavovali veľmi búrlivým spôsobom. Brali to tak, že Boh Slnka je vykupiteľ a že jeho narodením prichádza nádej, že všetci budú spasení. Preto, keď chceli kresťania všade zaviesť svoju sektu, narazili vždy na odpor, keď chceli odstrániť oslavu Slnka. Ľudia si v ten deň zvykli užívať. Samozrejme, že kresťania nemohli pokračovať v oslavovaní narodenín Boha Slnka; tak to jednoducho nahradili oslavou narodenia Ježiška.
Takto sa kresťania dohodli, že pohania môžu pokračovať v oslavách, ale jednoducho zmenili ich význam. Takže kresťanstvo začlenilo a pomohlo zachovať mnohé z pohanských tradícií, ktoré sa dodržiavali 25. decembra.
Oslavy hedonizmu
V súčasnosti o sebe kresťania stále prehlasujú, že sú nábožnými ľuďmi, ktorí oslavujú deň Kristovho narodenia, no oslavujú čisto pohanským spôsobom. Zachovali mnohé z aspektov pohanskej oslavy, ktorá vyčleňuje Štedrý deň; menovite opilstvo, radovánky, divácke akcie ako futbal a hodovanie na zabitých zvieratách. Každý rok sa objaví toľko reklám, ktoré tvrdia, že medzi najlepšie darčeky na Vianoce patrí alkohol alebo iné deštruktívne veci.
V skutočnosti Védy žiaden takýto hedonizmus nepodporujú (viď článok 4 regulácie) ale postupom času sa pôvodná filozofia zdegradovala do tejto podoby, aj vplyvom tohto materialistického veku Kali-yuga.
Postupne sa teda Vianoce zmenili z toho, čo malo byť oslavou svätého dňa, na obyčajný prejav oddanosti komercializmu a kresťania s ich cirkvami to len podporili.
Koniec koncov, každý môže prakticky vidieť, že súčasné kresťanstvo je modernou adaptáciou už existujúcich, pohanských presvedčení a filozofie. Medzi „pohanskými“ storočiami pred Ježišovou dobou patrí viera v inkarnovaného Boha narodeného z panny, jeho zostup z neba alebo duchovnej oblasti, astronomické znaky označujúce jeho narodenie, radovanie anjelov alebo dévov, uctievanie mágov, pastierov alebo miestnych oddaných, obetovanie vzácnych darov božskému dieťaťu, zabíjanie alebo terorizovanie nevinných, pokušenie diablom alebo skúšky démonmi, vykonávanie zázrakov a smrť a vzkriesenie alebo vzostup do neba. Dôkladnejšie porovnanie kresťanstva ako takého s Védami si napíšeme v inom článku v tejto sérii.
Všetky tieto prvky teda možno nájsť v kultúrach pred kresťanstvom. Takže, čo to znamená? V knihe Diegesis od Roberta Taylora (s. 329) sa grécky filozof a zakladateľ novoplatónskej školy Ammonius Saccus vyjadril: „Kresťanstvo a pohanstvo, ak sú správne chápané, sa nelíšia v žiadnych podstatných bodoch, ale majú spoločný pôvod a sú skutočne jedno a to isté.“ S tým súhlasí aj historik Mosheim, ktorý v knihe Cirkevné dejiny (zväzok 1, s. 199) hovorí o kresťanskej cirkvi počas druhého storočia takto: „Hlboká úcta, ktorá bola venovaná gréckym a rímskym mystériám, a mimoriadna posvätnosť, ktorá im bola pripisovaná, podnietila kresťanov, aby dali svojmu náboženstvu mystický nádych, aby ho z hľadiska dôstojnosti postavili na rovnakú úroveň ako pohanov. Na tento účel dali inštitúciám evanjelia názov tajomstvá a týmto slávnostným názvom ozdobili najmä svätú sviatosť. V tejto posvätnej inštitúcii, ako aj v krste, použili niekoľko výrazov používaných v pohanských tajomstvách a dotiahli to tak ďaleko, že dokonca prijali niektoré obrady, z ktorých tieto známe tajomstvá pozostávali. Tu môžeme pochopiť, že rôzne výrazy používané v kresťanských rituáloch sú len adaptáciami týchto obradov zo skorších náboženstiev.“
Takže v súhrne mi dovoľte povedať, že tento fakt bol uznaný mnohými mužmi minulosti, biskupom Faustom, keď písal svätému Augustínovi, Ammoniom Saccusom, gréckym filozofom, epikurejským filozofom Celsusiom, Eusebiusom, historikmi a rannými kresťanmi, Justínom mučeníkom a mnohými ďalšimi, že kresťanstvo sa nelíši od starých tradícií a zvykov, ktoré sa nazývali pohanstvom (staršie náboženstvá smerujúce až k prastarým Védam) a že kresťanstvo neprišlo s ničím obohacujúcim, čo by už vtedy dávno neexistovalo.
Kresťanstvo vďaka svojmu postoju výlučnosti a všeobecným pocitom hrdej nadradenosti stratilo hĺbku filozofie a komplikované vysvetlenia kedysi dobre známych právd a teraz má len zahmlené odrazy starovekej múdrosti. Toľko biblických príbehov je pretkaných príbehmi vypožičanými zo susedných kultúr a mnohé kresťanské rituály a symboly boli prevzaté z predchádzajúcich starovekých zvykov a tradícií. Viď aj náš článok Adam a Eva trocha inak.
Kresťania by sa teda mali pozerať za povrchnosti moderného kresťanstva, aby sa pokúsili vidieť skutočné náboženstvá a kultúry, z ktorých pochádza.
Ako povedal svätý Augustín pred stovkami rokov: „To isté, čo sa dnes nazýva kresťanské náboženstvo, existovalo medzi starými ľuďmi. Začali nazývať kresťanstvo skutočným náboženstvom, ktoré existovalo predtým.“ A aby citoval T. W. Doanea z jeho knihy Biblické mýty a ich paralely v iných náboženstvách (strana 413), zhrnul to takto: „Videli sme teda, že jediný rozdiel medzi kresťanstvom a pohanstvom je v tom, že Brahma, Ormuzd (Ahura Mazda), Zeus, Jupiter atď. sa nazývajú iným menom; Krišna, Budha, Bakchus, Adonis, Mithra atď. sa zmenili na Ježiša Krista; Venušin holub na Ducha Svätého; Diana, Isis, Devaki atď. do Panny Márie; a z polobohov a hrdinov na svätých. Skutky jedného boli reprezentované ako zázraky druhého. Pohanské sviatky sa stali kresťanskými sviatkami a pohanské chrámy kresťanskými kostolmi.
BONUSY
Známy dokument Zeitgeist s porovnaním kresťanstva a predošlých náboženstiev. Dátovanie Véd a Krišnu je tam nepresné, preto ho umiestnili do obdobia neskôr ako Egypt, aj keď je jasné, že Egypt čerpal z Védskeho učenia – čo si ukážeme neskôr v ďalších článkoch, ale na ilustráciu princípu preberania predošlých vier kresťanmi to zatiaľ bohato stačí.
Ježiš predpovedaný vo Védach tisíce rokov pred jeho narodením
