Karmické zákonitosti

Zákonitosti, ktoré ovplyvňujú naše životy, jednanie a vytvárajú našu karmu…

Zákon rezonancie:

Rovnaké priťahuje rovnaké a je posilňované rovnakým.
Nerovnaké sa navzájom odpudzuje.
Silnejší ovláda slabších a prispôsobuje si ich.
Každý môže priťahovať iba to, čo zodpovedá jeho súčasnej vibrácii. Strach teda priťahuje to, čoho sa bojíme.
Naše chovanie určuje naše vzťahy.
Prevládajúce myšlienky, pocity a sklony človeka určujú jeho jemnohmotnú  atmosféru a vytvárajú tak okolo neho auru úspechu alebo neúspechu.
Toto „určité niečo“ človeka cíti každý a reaguje naň sympatiou alebo odmietaním. Jemnohmotnú atmosféru miestnosti môžeme vedomým pozitívnym vyžarovaním „očistiť“ práve tak, ako sa nemocničná izba vhodnou dezinfekciou čistí od zárodkov choroby.

Keď som rozhnevaný, dotknutý, urazený alebo zranený, potom to nie je kvôli chovaniu toho druhého, to je len spúšťač. Príčina spočíva vo mne, pretože niečo z chovania toho druhého je aj vo mne a táto struna, na ktorú udrel, teraz rezonuje.
Nemá teda zmysel sa nad jeho chovaním rozčuľovať. Omnoho užitočnejšie je v sebe túto vlastnosť rozpustiť, zbaviť sa ich, aby sa pri budúcej príležitosti už nemohla prejaviť.
Keď sa mi to podarí, som od nej oslobodený.

Aj keď človek má len obmedzenú schopnosť rezonancie, myslí si, že vníma celú skutočnosť.
Niekto číta knihu a domnieva sa, že ju chápe. Keď si ale tú istú knihu prečíta o niekoľko rokov neskôr, často v nej objaví úplne nové veci. Jeho vedomie a tým aj jeho schopnosť rezonancie sa medzitým rozšírili, takže dokážu pochopiť väčšiu časť skutočnosti. Je možné, že za pár rokov sa to bude opakovať. Potom možno túto knihu pochopí omnoho lepšie a ešte viac do nej prenikne.

Strach a starosť priťahujú presne to, čoho sa obávame, pretože vedomie je naplnené myšlienkami na strach a starosti.
A pocit strachu sa dokonale stará o to, aby bola táto myšlienka stále aktivovaná.

Tu pomôže len myšlienková kázeň a pravidelná psychohygiena, pri ktorej sú nevhodné myšlienky okamžite premenené na vhodné skôr, ako sa môžu prejaviť ako osud.

 

Zákon karmy:

Človek má slobodu voľby. Proti tejto slobode však stoja konfrontácie s následkami jeho konania (karma).
O to sa stará zákon osudu alebo zákon príčiny a dôsledku, ktorý sa prejavuje ako osud.
Osud nie je ani nepreskúmateľné Božie rozhodnutie, ani slepá náhoda. Skôr je to ten najspravodlivejší zákon, ktorý poznáme a ktorý znie: „Každý dostane to, čo si zapríčinil.“ Nič menej, nič viac a nič iného.
Osud je teda vždy šitý na mieru našim individuálnym potrebám. Vysporiadanie sa s osudom vedie nakoniec k stretnutiu s onou Jedinou silou, ktorej hovoríme Boh.

Človek je zároveň stvoriteľom, nositeľom i zdolávateľom svojho osudu.
Každá myšlienka, každý pocit, každé slovo a každý čin sú príčiny, za ktorými nasledujú dôsledky. Každý dôsledok vo svojej kvalite a kvantite vždy zodpovedá príčine. Neexistuje teda ani náhoda, ani odmena či potrestanie, ale jedine a iba príčina a následok.
Osud je súhrn následkov našich rozhodnutí. Nie je možné niečo urobiť a utiecť pred dôsledkami.

Zákon osudu žiada od človeka vedomé prevzatie plnej zodpovednosti za svoj život.
Stará sa o to, aby bol konfrontovaný s dôsledkami svojho jednania a to tak dlho, až problémy, ktoré sám vytvoril nevyrieši, čím sa oslobodí.
Zákon osudu zakročí teda tam, kde človek sám nie je schopný nastoliť harmóniu v stvorení.

Zákon sám o sebe nemá žiadnu schopnosť rozhodovania. Hovorí len:
„Keď urobíš toto, stane sa toto. Keď urobíš tamto, stane sa tamto. Považuješ sa za konateľa a rozhoduješ.“

Každý teda dostane to, čo zapríčinil. Nech už dostane čokoľvek, vždy si to zapríčinil sám, bez ohľadu na to, cez koho sa to deje. Ten druhý je vždy len poslom osudu.

 

„Kto dnes zaseje myšlienku, ten zajtra zožne čin, pozajtra zvyk, napozajtra i charakter a nakoniec svoj osud.“

(indické príslovie)

 

A aj tak je nám daná sloboda voľby, čo chceme stvoriť. Karmický zákon nás konfrontuje len s následkami nášho jednania.
Zákon osudu teda neobmedzuje slobodu jednotlivca. Každý si môže slobodne určiť, čo chce získať. Potom však musí zožať iba to, čo zasadil.
To, čomu ľudia hovoria osud, nie je pri bližšom pozorovaní nič iného než tvorenie. Spôsob, akým sa osud prejavuje, ukazuje, ako jeho pôvodca myslel, cítil a jednal.
Každá myšlienka tak podľa zákona rezonancie priťahuje rovnaké energie, a tým sa posilňuje. To platí ako pre pozitívne oblasti, tak aj pre negatívne.

Zákon karmy nás neustále konfrontuje so skutočnosťou, že akékoľvek dianie v tomto svete je založené na princípe príčiny a dôsledku. Čo sme zasiali, to zožneme.
Takže to, čo zožneme, sme logicky museli zasiať. Zákon osudu je teda i aspektom zákona harmónie, ktorý sa stará o to, aby ku každému pólu vždy existoval protipól a mohol sa tak neutralizovať.
Miera našich radostí a trápení zodpovedá vždy presne miere príčin, ktoré sme vytvorili. Tento reťazec príčin a dôsledkov nezačína narodením a nekončí smrťou. Tiahne sa cez jednotlivé inkarnácie a účelne ich prepája.
V tomto živote teda už vytvárame podmienky svojho budúceho života a môžeme vedome určiť, aký chceme mať v budúcom živote osud.
Tým je možné aj vysvetliť, že keď sa narodíme, neprichádzame len tak odnikiaľ, ale si so sebou už nesieme svoj nahromadený osud z predchádzajúcich inkarnácií a svoj základný charakter. Táto skutočnosť objasňuje, prečo človek môže mať vrodenú chorobu alebo nejakú inú vadu.
Nikto nezačína od nuly, ale nesieme si so sebou následky svojich predchádzajúcich jednaní. A to ako pozitívne, tak negatívne.
Mnohí z nás sa musia rozlúčiť s obrazmi, ktoré si zamilovali.

Boh neodmeňuje cnosť a netrestá hriechy – hriech je „trestaný“ opäť iba hriechom.
Slovo hriech znamená základ v staronemeckom slove „sinte“ a neznamená nič iného než odlúčenie. Ako náhle vypadneme z poriadku, sme odlúčení od harmónie jednotného bytia s prapôvodom života a ocitáme sa v hriechu. Toto odlúčenie je tiež jediným trestom.
Tento trest sme ale zapríčinili sami a len my môžeme to odlúčenie ukončiť.
Boh sa od nás nikdy neodvracia, to len my zneužívame svoju slobodu.
Kedykoľvek sa však môžeme vrátiť späť do harmónie jednoty. Každé jednanie, ktoré privedie človeka bližšie k harmónii – a tým k Bohu – je teda dobré. Čokoľvek nás od Boha – a tým od harmónie – vzďaľuje, je negatívne.

Tento princíp tvorenia si karmy ako dôsledku našej separácie a snahy o nezávislé si užívanie hmoty presne popisuje Bhagavad-Gíta :

 

„Máš právo vykonávať svoje predpísané povinnosti, no nemáš nárok na užívanie plodov svojich činov. Nikdy sa nepovažuj za príčinu výsledkov svojich činov a neviaž sa na nečinnosť.“

Bhagavad-Gíta 2.47

„Ó, bojovník mocných paží, ten, kto pozná povahu Absolútnej Pravdy, neoddáva sa zmyslom a ich pôžitkom, lebo si je dobre vedomý rozdielu medzi činmi v duchu oddanosti a plodonosným konaním.“

Bhagavad-Gíta 3.28

 

Vysvetlíme si tiež rozdiel medzi osudom a poslaním.
Poslaním človeka je stále dokonalejšie vyjadrovať dokonalosť svojho ozajstného bytia – svojej dharmy. Ježiš povedal: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý Otec na nebesiach.“
Ale akou cestou a akým spôsobom toho dosiahneme, to už je na nás – slobodne si volíme svoj osud. Môžeme svoj vývoj nasmerovať nesprávnym myslením a degradovať alebo naopak urýchliť myslením správnym. Príčiny, ktoré sme stanovili svojimi myšlienkami a činmi, sú verne zaznamenané v našom jemnohmotnom obale, ktoré obkolesuje našu dušu. Tu je vedené naše karmické konto, ktoré si so sebou berieme z jednej inkarnácie do druhej. Nedozreté semienka tohto života zapustia korene v pôde nášho budúceho života a prinesú ovocie.

Je teda úplne nezmyselné utekať pred akoukoľvek nepríjemnou či ťažkou situáciou, pretože s ňou beztak budeme konfrontovaní tak dlho, dokiaľ ju nevyriešime.

Naše „dedičné hriechy“ spočívajú v tom, že v každej ďalšej inkarnácii nastupujeme svoje vlastné dedičstvo. Poznávame v tom múdrosť príslovia „Nikto ti nemôže spôsobiť škody okrem teba samého.“
Existujú činy, ktoré nie sú trestané podľa ľudských zákonov. Existuje napríklad krádež, ktorá sa maskuje ako výmena, a podvod, ktorý je prevádzaný ako obchodná transakcia. Nech už ale zvolíme akúkoľvek masku, zákon príčiny a dôsledku zostáva v platnosti.

Pôsobenie tohto zákona môžeme pozorovať v každodennom živote. Ľudia s ktorými sa zoznamujeme, situácie, ktorým sme vystavovaní, a veci ktoré sú nám dávané alebo odoberané, to všetko je založené na príčinách, ktoré sme spôsobili v minulosti.

Neexistuje ani nezaslúžené šťastie, ani nezaslúžené trápenie, len príčina a dôsledok.

Keď je človek veľmi neistý a hľadá vnútornú pevnosť, chýba mu sebadôvera, schopnosť presadiť sa a názorová stabilita, vytvára tým nutnosť toho, aby bol neustále konfrontovaný s ľuďmi, ktorí tieto vlastnosti reprezentujú. Možno si vezme za manželku dominantnú ženu, alebo bude mať deti, ktoré mu čoskoro „prerastú cez hlavu“. Prípadne bude mať v zamestnaní spolupracovníkov, ktorý sa začnú presadzovať na jeho úkor.

Bolo by úplne scestné dívať sa na jeho životné situáciu ako na nezmeniteľný osud. Skôr by tento človek mal vzniknuté problémy vidieť ako úlohy života, prijať ich a riešiť, inak bude skôr či neskôr s úplne rovnakou situáciou konfrontovaný na inom mieste a s iným partnerom. A to sa mu bude diať tak dlho, dokiaľ sa nenaučí presadiť sa a tým vyrovnať nedostatok.

Analogicky k tomuto zákonu sa stále rodíme do potrebných životných okolností, v ktorých stretávame tých, ktorí nám ukrivdili alebo ktorým sme ukrivdili my, ktorí pri nás stáli alebo ktorým sme pomohli. Tak to ide ďalej, dokiaľ nie je všetko opäť vyrovnané.

Uvediem jeden menej obvyklý prípad.

Ako prezident Lincoln, tak prezident Kennedy sa zaoberali problémom občianskych práv. Lincoln bol zvolený v roku 1860, Kennedy v roku 1960. Nasledoníci oboch prezidentov sa volali Johnson, boli demokrati z Juhu a členovia senátu. Andrew Johnson sa narodil roku 1806, Lyndon Johnson roku 1906. Lincolnov vrah, John Wilkes Booth, sa narodil r.1839, domnelý atentátnik na Kennedyho, Lee Harvey Oswald, roku 1939. Obaja boli zavraždení, skôr než mohli byť odsúdení. Obaja prezidenti boli zabití v rovnaký deň, v piatok, a obaja za prítomnosti svojich manželiek.
Lincolnov sekretár sa volal Kennedy a odrádzal prezidenta od návštevy divadla, sekretár Kennedyho sa volal Lincoln a odrádzal prezidenta od návštevy Dallasu. John Wilkes Booth zastrelil Lincolnna v divadle a ušiel do skladiska. Lee Harvey Oswald vystrelil na Kennedyho zo skladišťa a utiekol do divadla. Obe mená Andrew Johnson a Lyndon Johnson sa skladajú z 13 písmen, obe mená John Wilkes Booth a Lee Harvey Oswald z 15 písmen.
Že by to všetko bola náhoda?

Ostatní ľudia nám teda tiež prinášajú osud.
Keď nám vnucujú svoje názory alebo keď sa riadime ich presvedčením, nesieme za ne následky. Všetko sú totiž len ponuky od života, ktoré nás nútia k vlastnému rozhodnutiu.
Kto naozaj chce, nájde ešte stále dostatok prirodzenej potravy a nepotrebuje vyhľadávať nič umelé, pri nadmernej ponuke jedla alebo pitia postačí zdvorilé odmietnutie a cudzie názory a presvedčenia nás vyzývajú k tomu, aby sme si vytvorili vlastnú mienku. V každom prípade totiž nesieme dôsledky, takže by sme mali tiež vedome stanovovať príčiny.
Dokiaľ ale budeme hľadať vinu u ostatných, budeme na míle vzdialení od pravdy.

Existuje však tiež osud spoločnosti. Každý človek je v každej svojej inkarnácii zviazaný s osudom svojho spoločenstva. To sa týka jeho partnera, rodiny, národa, celej jeho rasy. Jedného človeka môže však osud postihnúť iba vtedy, ak stanovil zodpovedajúcu príčinu, bez ohľadu na to, či sa jedná o naplnenie osudu jednotlivca alebo osudu celej skupiny. Pritom je jedno, či ide o autonehodu alebo haváriu lietadla, vojnu či inú katastrofu – tá je vždy vyvolávaná zúčastnenými podľa zákona rezonancie. To platí aj pre každú zdanlivú nespravodlivosť, ktorá nám je spôsobená. Nič nás nemôže postihnúť náhodou, lebo aj náhoda podlieha zákonu príčiny a dôsledku.

Negatívne a ničiteľské myšlienkové formy, ktoré ľudia vytvárajú, sa zhromažďujú a vybíjajú sa ako vojna, revolúcia, sociálne nepokoje alebo hospodársky krach. Tiež skupinový osud padá späť na svojich pôvodcov, nikto neujde vyrovnanej spravodlivosti. To samé platí pre rôzne zločiny alebo zákazy, ktoré sa v nejakú dobu vynoria a potom zase zmiznú. Dá sa tým tiež vysvetliť, prečo niektorí ľudia pri katastrofe akoby zázrakom vyviaznu bez ujmy. Nepodieľajú sa na skupinovom osude, aj keď sú pri tom, pretože u nich nie je daná zodpovedajúca príčina, ktorá by sa mohla uskutočniť. Podobné to je, keď patríme do nejakej rodiny, ktorá sa zdanlivo bez nášho pričinenia teší určitým výhodám. Prejaviť sa môže iba to, čo je nami spôsobené.

Akonáhle skutočne pochopíme pôsobenie zákona osudu, môžeme s potešením prijať akúkoľvek urážku alebo nevďačnosť, lebo mi pomôže na mojej duchovnej ceste viac než chvála.

 

„Ó, syn Kuntí, krátkodobé radosti a bolesti prichádzajú a odchádzajú ako leto a zima. Pochádzajú zo zmyslových vnemov (vďaka karme), ó, potomok Bharatov, a človek sa musí naučiť znášať ich a nenechať sa nimi rozrušovať.“

Bhagavad-Gíta 2.14

 

Len málo ľudí je ale ochotných rozoznať skutočnosť od obyčajného zdania. Nie sú ochotní pripustiť, že sú vlastne obdarovaní dvakrát. Jednak vyriešia opäť ďalšiu časť svojho osudu tým, že ju prežijú, a jednak si súčasne získaným poznatkom rozšíria svoje vedomie. V tých najtemnejších skúsenostiach je skrytá väčšina zlatého pokladu poznania a múdry sa učí, že práve za to má byť vďačný. Lekcia, ktorú sa od osudu naučil, totiž už nemusí byť opakovaná. Každý človek ale musí inkarnovať tak dlho, kým neprežije pôsobenie všetkých ním stanovených príčin. Zákon osudu môže však človeka dostihnúť iba vtedy, ak jedná podľa svojej vlastnej vôle.

Akonáhle nechá svoju individuálnu vôľu plynúť do vôle stvorenia a nechá túto vôľu len pôsobiť cez seba, je čírym výrazom harmónie svojho ozajstného bytia a je od osudu oslobodený. Inými slovami, pokiaľ niekto koná s cieľom slúžiť sebe skrz svoje jemnohmotné telo – myseľ, a hrubé telo, dostáva karmu a čoraz viac sa zamotáva v hmotnom svete. Pokiaľ ale pochopí, že jeho skutočnou dharmou ako časti je slúžiť Celku, začne s vykonávaním bhakti-yogy, ktorá ho oslobodí od všetkých nahromadených karmických reakcií aj bez toho, aby si ich musel odžiť.

 

„Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.“

Bhagavad-Gíta 18.66

„Po mnohých narodeniach a smrtiach sa človek, ktorý je v pravde obdarený poznaním, odovzdá Mne, vediac, že Ja som príčinou všetkých príčin a všetkého, čo jestvuje. Taká duša je veľmi vzácna.“

Bhagavad-Gíta 7.19

 

Online verziu Bhagavad-Gíty nájdete tu

Hrubá väzba sa dá zohnať v našom e-shope

15 Komentárov Pripojiť sa ku konverzácii →


  1. Palo

    \“Každý človek ale musí inkarnovať tak dlho, dokiaľ neprežije pôsobenie všetky ním stanovené príčiny.\“
    Táto veta evokuje vo mne otázku… kedy je začiatok robenia príčin? Musí teda byť na začiatku duša so stavom \“NULA\“.

    Reply
    • nrayn

      Ked si dusa zacne tuzit uzivat nezavisle na Bohu, vytvori si prvu karmicku reakciu, a vstupi do hmotneho sveta, kde sa to uz len nabaluje – akcie – reakcie.

      Reply (in reply to Palo)
  2. buchtotronik

    a smiem sa spytat preco to dusa zacne robit? ved vlastne my by sme sa mali snazit dostat do toho veodmeho stavu ked uz budeme oslobodeny od vsetkych tich hmotnich pozitkov vzdialujucich sa bohu a jeho podstate , teda preco ked sme tam raz boli , preco by sme sa toho ako dusa vzdavali? tym padom sa moze stat ze ak aj moja dusa po niekolkych inkarnaciach dosiahne duchovnu uroven taku ze sa oslobodim od tohto pekla na zemi a vyjde moja dusa do nebies co znamena vrchol , teda ciel ktori som chcel dosiahnut , preco by opat moja dusa zacal tuzit po veciach ktore by ma znovu poslali na uroven nejakeho cloveka alebo zvierata?

    Reply
    • nrayn

      Ahoj, pretoze to je dan za to, ze mame slobodnu volbu, a sucastou slobodnej volby je aj moznost spravit nespravne rozhodnutie. Samozrejme, ten proces poklesnutia nie je zrazu, nie je to biele a zrazu cierne, je to pomaly proces, ktory funguje na viac etap, je to velmi jemna zalezitost. V podstate to ma spolocne dost s poklesnutim z postavenia na urovni Brahma, nie priamo z duchovneho sveta. Viac ti mozem povedat o tom osobne, je to tak na samostatny clanok 🙂 Ale diky za otazku k veci, ja som si ju kedysi tiez kladol.

      Reply (in reply to buchtotronik)
  3. Ľuboslav

    cau prosimta vysvetlil by si mi viacej o osude spolocnosti ??? mna strasne dusa nuti pomahat druhym…sa moc staram do druhych snazim sa im davam viacej ako su schopny dat mne mam nutkanie im prikazovat a ked vidim ze su nevedomi tak ma to strasne vytaca a od toho ze som nahnevany ze mam pocit ze su nevedomi a nechcu sa zmenit ako ja chcem aby sa zmenili ich umyselne provokujem ….mam nutkanie ich podrobit a ovladat ale pomahat im dobrym umyslom nie v umysle im ublizovat a vykoristovat ale v umysle budovat a vylepsovat celu spolocnost prosimta vysvetli mi to podrobnejsie ako mam konat a co mam robit ako sa mam chovat aby som konal spravne a ci to je dobre ze sa do nich staram a do celej spolosnosti ci mam sa od toho odputat a mysliet len sa seba a prestat sa zaujmat o druhych??? ak by sa ti chcelo tak prosim vysvetli mi to podrobnejsie do mailu co sa to somnu deje a co mam zmenit…

    Reply
  4. Michal revaj

    neviem či som správne pochopil ….tento článok pojednáva aj o dokonalosti.. nejaký učitelia tvrdia že dokonalost je extrém. dokonalý pravičiar dokonalý lavičiar…Stan sa dokonaly -dokončený a príroda ta hodí do odpadkového koša. život je od podstaty nedokonalý

    Reply
  5. mino

    dobry clanok zaujal….

    Reply
  6. Maria Bartosova

    Ahoj volam sa Maria chcela by som nieco vediet ked zaspim niekedy vidim kde je moja dusa je to taky isty svet ako tu nazemi niekedy si pametam a niekedy nie nieje to sen je to naozaj co by simi k tomu mohol povedat dakujem 🙂

    Reply
    • nrayn

      Ahoj, a ako vieš, že to, čo \“vidíš\“ je tvoja duša? Ako môžeš vidieť svoju dušu, keď ty sama si tá duša? …

      Reply (in reply to Maria Bartosova)
  7. iveta

    vyborny clanok. pri zakone rezonancie mi napadol tzv. pritazlivost protikladov, je tento princip v podstate z inej strany zakon rezonancie, teda, zdanlivo protiklady, ale su tam rovnake vibracie len s inym vonkajsim prejavom, preto zakon pritazlivosti protikladov neexistuje?
    a druha vec je, aky dovod, pricina nutia dusu, ktora je \“u Boha\“ v najvyssej dokonalosti prist si zazivat slobodnu volu, ak existuje v dokonalosti, predsa by to uz mala mat za sebou, ci nie?

    Reply
    • nrayn

      Prečo človek začne fajčiť, keď vie ako to škodí, že je to drahé, atď. ?

      Reply (in reply to iveta)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

one + five =