Ateizmus sa bežne chápe ako bezbožnosť. Teda konkrétne je to neviera v Boha, dušu a nič čo by bolo transcendentálne tomuto svetu. Lenže táto neviera pochádza z obyčajnej viery, že Boh nie je, pretože špekulatívna veda svojím empirizmom nie je schopná túto neexistenciu dokázať. Častokrát sa obhajujú tým, že je potrebné dokazovať iba pozitívne tvrdenia a zvyšok je automaticky pravý opak, ale to je tzv. argument z nevedomosti.
Pozrime sa teda bližšie na túto „vieru“ ateistov. Aj oni totiž, ako vyplýva z predchádzajúcej vety, musia niečomu veriť. Musia veriť v nejakú náhradu či simuláciu a ako tento článok dokáže, nielen jednu, ale celý rad. Ľudské vedomie je skrátka tak uspôsobené, že kladie otázky a vyžaduje odpovede. Dnešná spoločnosť je nanešťastie ale uspôsobená tak, aby túto ľudskú základnú vlastnosť utlmila, pokiaľ možno vytrhla z koreňov, ale nie je to také ľahké. Otázky o zmysle života, o duši, o smrti, sa bežne objavujú v ľudskej mysli. Idú čiastočne tlmiť alkoholom, drogami alebo nezmyselnými životnými koníčkami a záľubami, ale u väčšiny ľudí sa vždy v pravidelných cykloch objavujú. Väčšinou sa tak stáva v ani nie tak presnej a sformulovanej podobe. Ide skôr o podivný nepokoj, ktorý začína nepríjemne obťažovať podvedomie. Prvýkrát sa tak stáva väčšinou v období, keď sa človek blíži k tridsiatke, a začína chápať, že už nie je najmladší. Zbavuje sa mladíckej zbesilosti a nerozvážnosti, stáva sa usadlým, začína premýšľať.
Ďalšie obdobie je vek okolo päťdesiatky. To už sa život užíva trocha ťažšie, ale s prispením piluliek rôznych farieb to ešte nejaký čas ide ako-tak zvládnuť. Síce to vyzerá akosi trápne, keď si vyjde oblečený a ovešaný najnovšími módnymi výstrelkami, s o tri dekády mladším milencom či milenkou, ale na nejaký ten čas sa to dá ako tak skorigovať a nahovárať si, že je všetko úžasné a že je na to „užívanie“ ešte veľa času. Potom už sa však vŕšia trápnosti na trápnosti. Ateistický materialista odmieta prijať svoju starobu a nadchádzajúcu smrť ako všeobecnú pravdu. V tomto prípade sa zvyšok života stáva zbesilým šialenstvom, honbou za poslednými možnými a dostupnými pôžitkami, ktoré sú chátrajúce zmysly a telo ešte schopné prijať. Samozrejme, pokiaľ to už v priebehu svojej materialistickej kariéry nadobro nevzdal a neupadol do stále frustrujúcejšej letargie.
Materialistická civilizácia, ktorá sa veľmi podobá tej zvieracej, ponúka možnosť potlačiť vyššie vedomie, ktoré sa snaži predrať na povrch cez nespočet zvieracích aktivít. Sex, jedlo, zábava, spánok. Keď sa týmto „vznešeným“ aktivitám budeme venovať, bude to skutočne fungovať ako akási upchávka. Problém je, že táto „upchávka“ nemusí príliš tesniť. U niekoho menej, u niekoho presakuje stále viac a u niektorých jedincov sa snaha upchať toto vyššie vedomie, inštinkt, pochádzajúci akosi tajomne z nášho vnútra, tento našepkávajúci hlas, nepodarí umlčať vôbec. Taký život často prechádza ťažkými depresiami a môže končiť aj samovraždou. Túžba po zmysle života je totiž v každom z nás pevne zakotvená. Dnes sa nám ju však nedarí nejako naplniť a nezostáva iné, len bezbreho žmýkať z telesných zmyslov čo sa len dá. Aby to bolo možné bez výčitiek svedomia, je potrebné brať za bernú mincu veľa ideológií.
Ateista je tak celý život odsúdený veriť ideológiám, ktoré produkuje jeho tak obľúbená a uctievaná materialistická spoločnosť so svojimi kňazmi-vedcami. Títo novodobí šamani, ktorí svojim tzv. Vedeckým voodoo privádzajú svoje stále sa rozširujúce stádo bečiacich oviec do záhuby, produkujú jeden šarlatánsky trik za druhým a predkladajú ho ako absolútnu pravdu. Napríklad marxistická ideológia bola prominentná od svojho vzniku po takmer celé storočie. Mala však tú chybu, že akosi nevyhovovala všetkým. Veľa ľudí si totiž nemohlo užívať tak, ako by chceli. Bola teda zvrhnutá a odložená ad acta. Je však otázkou času než po nej niekto siahne, opráši ju a dá nový punc. História sa rada opakuje.
Ideológie však nadväzujú a podnecujú jedna druhú. Marx venoval svoj majetok Darwinovi. Na rozdiel od jeho spisov tie Darwinove nestarnú len tak ľahko. Majú oveľa tuhší korienok. Taká evolučná teória má tú výhodu, že uspokojuje všetky vrstvy ľudí. Nie je len pre robotníkov, ani pre šľachtu či oligarchov. Nie, ona tvrdí, že z opice sme všetci a užívať si ako zvieratá máme teda všetci. Keď k tomu pridáme Freuda a jeho základ sveta v sexe, katastrofa nenechá na seba dlho čakať.
Ateista je tak odsúdený veriť, že vznikol z opice, ale pritom väčšina ľudí je veľmi hrdá na svoju tzv. civilizovanosť a odlišnosť od zvierat. Ak hovoríme niekomu, že je zviera, iste mu to nebude príjemné. Jedným dychom však paradoxne potvrdí svoju domnelú spriaznenosť s opicami. Pritom väčšina ľudí neurobí jediný pokus sa tomuto modernému mýtu pozrieť na zúbok. To, že v skutočnosti vykopávky potvrdzujú presný opak, o to sa nezaujímajú, rovnako ako že onen spojovací článok medzi druhmi sa ešte nenašiel. O tom, že také niečo vôbec existuje, sčasti pochyboval aj samotný Darwin. 150 rokov mu je dôkazom, že sa aspoň v tomto nemýlil. Kopa ďalších protichodných flagrantných nezrovnalostí leží bokom z dôvodu nezáujmu a teória tak len kvitne. Čo sa týka vykopávok, obchod s nimi a prideľovanie grantov prekvitá doteraz. Vedci preto svoje skvosty schovávajú pred sebou navzájom, aby ich rozhorčený konkurent z vedľajšej akadémie nedostal do ruky a nemohol podrobiť svojmu vlastnému skúmaniu, ktoré by vyznelo úplne opačne. Motivácia, prideľovanie štátnych grantov a príspevkov od určitých súkromných mecenášov, je spoľahlivým motorom pre tvorbu absurdít.
Nezmyselnosť evolučnej teórie ako takej je dnes už nepochybná. Popierajú ju nielen vykopávky samotné, ale aj základné znalosti genetiky. Evolúcia, hoci je len teóriou, ktorá sa povážlivo trasie, je stále prezentovaná vo svete ako neotrasiteľný fakt hraničiaci s fanatickou vierou. Veď prečo aj nie. Každý chce mať svoju pohodu, svoje stádo, svoj bekot ovenčený oslím hýkaním. Dotieravé pátranie po pravde okolo neho však vedie k niečomu inému. Prečo sa v tom však hrabať. Nebuďme zvedaví.
Rovnako „dobré“ je veriť tomu (aby upchávka na vedomie lepšie tesnila), že akési vesmírne programy nám v blízkej budúcnosti zabezpečia bývanie na Marse. Už aj nejaké vozítka tam vyslali a tie svojimi zábermi osvetlili nehostinnú Marťanskú púšť. Veľa peňazí sa nechá takto vyprať a daňovník ešte bude rád a bude sa pyšne búchať do pŕs a revať ako opica z Kubrickovho filmu nad pýchou, dôležitosťou a mocou ľudského plemena, ktorého je hrdým členom.
A do toho, svet tras sa pred našou múdrosťou, prichádza Veľký tresk !
Taký Prásk musíme mať iste v správnej úcte. Zvlášť, keď ho vymýšľa partia superprásklých práskov. Akurát má jednu chybu, čo si budeme zapierať, a to dosť podstatnú. Totiž on vôbec nič nevysvetľuje. Hovorí len, že NIEČO buchlo a z toho sa stalo VŠETKO. Čo to bolo to NIEČO, to je otáznik. Čo bolo pred NIEČO, to je tajomstvom. Veľký tresk bol už toľkokrát zaplátaný, že pripomína knižnú postavu otrhaného Hacka Fina z Twainovho Toma Sawyera. Neprípomína vám to niečo? Na počiatku bol Veľký tresk, ten tresk bol sám v sebe a bol samým sebou…
Samozrejme ide len o ďalšiu ideológiu, ktorú taký ateistický materialista berie za svoju. Dogmaticky, ako kresťanské evanjelium, bez otázok a pokusov o nich preberá všetky tieto moderné výdobytky ako skutočnosť a prispieva tým do kás mámivých vydriduchov. Je však udržiavaný vo vedomí, že je to všetko dokázané. Ľudia totiž veria, že keby TO VŠETKO dokázané nebolo, tak by tomu všetkému predsa všetci neverili. Ale keďže TOMU VŠETCI veria, tak to musí byť určite jednoznačný fakt. Vďaka tomuto začarovanému kruhu môžu ideológie dneška prosperovať. Pre konzumnú spoločnosť majú upchávky tohto typu komerčný, teda vlastne už existenčný význam. Nútia ľudí k tomu, čo dnes prebieha už v maximálnej miere. K neúmernému spotrebovávaniu. Bez neho by bola tvár tohto sveta úplne iná. Bez neho by sa konzumná spoločnosť postavená na obrovskej spotrebe, ktorej dominuje v skutočnosti len pár firiem, zrútila. Preto je potrebné neustále znovu a znovu obnovovať zatuchnuté teórie a vyrábať ďalšie, ktoré len podporia status quo. A priamo úmerne tomu sa zašliapáva a zosmiešňuje povedomie o tom, že existuje transcendentálny Boh a Jeho svet a Jeho zákonmi a Jeho designom.
Boh vraj nie je, všetko sa stalo náhodne, bez zmyslu alebo úmyslu a sú tu tak len akési prázdne náboženstvá ako rozbité škrupiny mnohých skazených vajec.
ALE!
Čo ak však tieto škrupiny boli v minulosti jedným veľkým vajcom? Vajcom s plodným a zdravým obsahom. S náukou o Jedinom Bohu a ceste k Nemu. Toto vajce predstavovala Védska spoločnosť v dávnych časoch, končiac pred piatimi tisíckami rokov. Túto spoločnosť a jej vyspelosť v skutočnosti potvrdzujú všetky nálezy, staroveké civilizácie, obrovské chrámy, pyramídy a posvätné písma, ktoré o nej vypovedajú.
Podrobne opísať a vyvrátiť ideologické tmárstva materialistov, ktorí si myslia, že žijú v pokrokovej spoločnosti, nie je možné v krátkom článku. Dnes je už k dispozícii mnoho materiálov dostupných pre kohokoľvek, kto má záujem pustiť sa do súkromného vzdelávania proti prúdu kalnej rieky výkalov, v ktorej sme nútení žiť.
Úplne nakoniec si teda zhrňme vieru takého všeobecného ateistu. Zoberme to od začiatku. Verí, že „nič“ vybuchlo a z toho vzniklo „všetko“. Čírou náhodou sa v tom všetkom zrodila jedna planéta mŕtvej hmoty, ktorá čírou náhodou z ničoho nič ožila. To, že hmota samovoľne ožije je niečo tak absurdné, že je to prirovnávané k výbuchu bomby pod hromadou dreva, z ktorej sa jeho následkom vytvorí úplne funkčný dom so všetkým zariadením. V niečo také veriť, to je naozaj viera, ktorú je nutné oceniť, rovnako ako fantáziu takého veriaceho. Táto hmota sa naviac ešte vyvíjala viac a viac k dokonalosti, až z akýchsi opíc vznikol človek. Ako sa to stalo? Inu to sa taký opičiak vydal na púť do šírej stepi, pretože jeho milované stromy, na ktorých sa húpal, zmizli z nejakých dôvodov v nenávratne. V stepi, kam bol tak nútený presídliť, však rástla tráva. A bola to vysoká tráva, milé deti. Naozaj tak vysoká, že naša opička sa stavala na zadné, aby sa nestala korisťou a sama vyhľadala nejaké to sústo. Opička tak bola nútená chodiť po nohách vo vztýčenej polohe a tak tlapala a tlapala a ako tlapala, stal sa z nej človek. Z tých ostatných opíc akosi nie. Tie zostali nezmenené a žijú tu veselo s nami…A tie, ktoré by mali poukazovať na nejaké medzičlánky, nuž, smola. Po nich ani stopa.
Naozaj veriť v niečo také je priam majstrovská ukážka tej najrýdzejšej viery. Oproti tomu vyzerá inteligentný design Najvyššieho tak reálne, že sa ako variant a možnosť ponúka sama. To je tiež dôvodom, prečo sa mnoho vedcov nakoniec prikloní k nejakému náboženstvu či aspoň mystickému smeru. Mnohí z významných vedcov, ktorí išli až na koreň veci, študovali a oceňovali práve staroveké Védy. Ale dokonca aj tá najnaivnějšia mystika sa totiž zdá oveľa reálnejšia než tupé zlátaniny, aj keď pôvodne zabalené v učení vedeckých hláv, ktorý im dodá na pozlátku falošnej racionality.
Najhoršie morálne následky má bezpochyby evolučná teória. Základné premisy sú všeobecne známe, ale ich celková nepreukázateľnost a nezmyselnosť už nie. Našťastie vďaka záslužnej práci niekoľkých vedeckých pracovníkov, ktorých počet sa postupne rozrastá, si každý môže urobiť objektívny záver o tejto tzv. „Pravde.“ Jediný argument, ktorý evolucionistom zostal, je ako kolovrátok sa opakujúca veta: To všetko bolo, pretože na to bolo veľa času. Že samy vykopávky aj genetika ich nezmysly popierajú už ale nechcú vidieť. Názor môže byť rôzny a rôzna môže byť aj viera. Kto teda chce, môže veriť, že opica zoskočila zo stromu, ale tráva bola vysoká, a tak sa postavila na dve nohy. Alebo že náhodou sa z vysoko špecifikovaných aminokyselín zostavili nukleotidy a z nich DNA. Alebo že zo šupiny vzniklo perie či z veľryby medveď. Môžeme veriť, že náhodnou mutáciou má krava štyri žalúdky, ale radšej sa nebudeme príliš zamýšľať nad tým, ako mohla žiť a tráviť len s jedným žalúdkom atď. Tento reťazec absurdít je nekonečný.
