Mesiac: august 2012

Mudrci hovoria, že bezvýchodisková situácia ukazuje na Ugra (veľmi negatívnu) karmu človeka. To znamená, že prišiel čas odpracovať naplno svoje najhoršie činnosti. Je to veľmi dôležitý moment v živote, počas ktorého môžeme skutočne urobiť konceptuálny prielom vo svojom pokroku.

 

Čo nám hovorí bezvýchodisková situácia?

Nikdy nepovie, že musíme spáchať samovraždu alebo je koniec. Hovorí, že na úrovni, na ktorej sa nachádzame, už nemáme čo robiť, tú úroveň už máme za sebou a musíme pokračovať ďalej. Okrem toho, samovražda nič nerieši, iba všetko zhorší a obvykle osoba skončí ako duch. O duchoch sa dočítate v tomto článku.

Preto situácia bez východiska nie je koniec všetkému, je to letecká dráha, na ktorej sa musíme rozbehnúť a vzlietnuť. Keď sa viac nemôžeme rozvíjať horizontálne, znamená to, že prišiel čas rozvíjať sa vertikálne. Letecká dráha určite skončí, ale to neznamená, že lietadlo sa musí zastaviť – naopak, musí nabrať ešte viac rýchlosti a vzlietnuť nad situáciu, z ktorej zjavne niet východiska. Z toho dôvodu sa lietadlo nesmie brzdiť pri vzlietnutí a človek tiež nesmie zastaviť v beznádejnej situácii a plakať v depresii, ale musí pokračovať vo vykonávaní svojich povinností, nech sa deje čokoľvek.

Áno, už dlho nič nevychádza. Áno, už dávno nie sú vidieť zmeny. Áno, zdá sa, že naproti je múr, ktorý bráni v ceste, ale my to vieme, vieme, že nie je koniec. Je to len koniec vzletnej dráhy, a preto musíme vzlietnuť a prejsť na ďalšiu úroveň. Prakticky každý prechod na iný stupeň sa charakterizuje týmto efektom beznádejnosti. Reálne vidíme beznádejnosť, reálne chápeme, že ďalej nevedie cesta, presne cítime, že nič nejde a nič nemá zmysel.

Ale keď len pokračujeme a aplikujeme úsilie, namáhame sa a robíme prielom, v tomto prípade nám vystačí rýchlosť, aby sme vzlietli a preleteli nad touto beznádejnosťou. V každom prípade sa budeme musieť zbaviť strachu, že sa o tú stenu rozbijeme. Jogíni sú nútení to robiť sedemkrát. Každá nasledujúca stena obklopená hmotným svetom je reálne desaťkrát hrubšia ako predchádzajúca. Jogín, ktorý prelomil prvý múr, sa nesmie zľaknúť druhého. Ten je nielen väčší, ale aj desaťkrát hrubší. A tak to pokračuje sedemkrát. Preto je v dnešnom veku (Kali-yuga) tak málo jogínov, ktorí môžu tieto múry prejsť. Nehovoriac o obyčajných ľuďoch, ktorým sa to ani neodporúča. Ale princíp rozvinutia zostáva stále rovnaký – pred beznádejnosťou sa nesmieme zastavovať, to je duchovné riešenie hmotných problémov.

 

Len sa nezľaknúť

Celá naša materiálna skúsenosť nám však hovorí, že pred múrom musíme zabrzdiť zo všetkých síl. Musím všetko nechať a vyskočiť z „auta“. Musím nechať všetko, čo som doteraz robil. Musím sa vrátiť k minulému a pochopiteľnému a pomaly dožiť svoj život. Ale kto sa v hmotnom svete rozbehne, keď vidí nepreniknuteľnú stenu? Nikto. My ale vieme, že sme obyvatelia duchovného sveta, preto nekonáme ako „všetci“. Vieme, že keď sa nezastavíme a nezľakneme, tak múr sa na poslednú chvíľu milosťou prozreteľnosti stane vzduchom. Tomu sa hovorí kúzlo viery. Iba ten, kto dokázal prejsť prvý múr, môže tú vieru vyvinúť a nebude mať strach prejsť aj druhým, aj napriek tomu, že bude desaťkrát strašidelnejší.

Preto sa v živote skôr alebo neskôr zjaví beznádejnosť, vyskytne sa napohľad neprekonateľná stena, ktorá bude skúšať, či som pripravený stať sa jogínom a prejsť do duchovnej reality, uvedomiť si, že nie som hmotné telo, ale večná duša s netušeným potenciálom, alebo ešte je príliš skoro na to myslieť a musím sa lepšie uvelebiť, pozrieť si pár tisíc televíznych seriálov, žiť ako bežný nešťastný materialista, ktorý sa bojí premýšľať o tom, že v živote môžu byť vážne skúšky…

Aj napriek tomu, že sa nebojím rozbíjať, ak risknem a hodím sa do tej beznádejnej steny, tak dostanem po prvý raz v živote skúsenosť, z ktorej budem môcť prejsť cez všetky ostatné situácie. A to zo mňa urobí mudrca, ktorý môže pomôcť sebe aj ostatným, stačí, ak budem pokračovať v plnení svojich povinností.