fbpx

Ideálny vzťah – mužský a ženský princíp

Princípy fungovania univerzálneho zákona vo vzťahoch medzi mužom a ženou…

Veda, ktorou sa bude zaoberať tento článok, je zhrnutím princípov fungovania univerzálneho zákona vychádzajúceho z najpôvodnejšieho zdroja. Rieši vzťah medzi mužským a ženským princípom. Hovoriť budeme o princípoch a ich prejavoch, pričom mužský alebo ženský princíp nemusí vždy znamenať muža alebo ženu na fyzickej úrovni, ale skôr na úrovni vzťahov, ktoré tieto princípy prezentujú. V najstarších indických spisoch, ktoré sú zároveň najstaršou známou literatúrou (Védy), sú tieto princípy objasnené v ich pôvodnej forme a analogicky sa potom dajú pozorovať v akomkoľvek vzťahu, ktorý v prírode funguje.

Väčšina poznatkov opísaných v tomto článku vychádza z prednášok duchovného učiteľa Bhakti-vidya Purna Swámího, žiaka Śrílu Prabhupádu, ktorý túto vedu prednáša už niekoľko dekád s chirurgickou presnosťou nasledujúc védske písma. Taktiež sú tu použité príklady z mojej vlastnej praxe alebo exemplárne príklady, na ktorých sa dá táto teória prakticky pozorovať a vysvetliť.

 

Tri úrovne reality

Podľa Védskej múdrosti existujú tri úrovne, z ktorých sa môžeme na tieto vzťahy pozerať.  Neskôr prejdeme k hlbšej analýze od povrchového prejavu týchto úrovní až k ich najvnútornejšej podstate.

 

Hrubohmotná úroveň

Prvá je hrubohmotná úroveň, úroveň telesná, kde pohlavie dané animálnym zrodením určuje, kto je muž a kto žena. Muž má mužské telo, žena ženské telo. Prvkami tejto úrovne je päť elementov (voda, oheň, zem, vzduch a éter), z ktorých povstáva telo (viac v článku Nie som toto hmotné telo), päť zmyslov (sluch, zrak, hmat, čuch, chuť) päť zmyslov na získavanie poznania (oči, uši, jazyk, koža, nos) a päť zmyslových predmetov (vôňa, chuť, dotyk, tvar, zvuk). Z týchto pochádza žiadostivosť, nenávisť, pôžitok a bolesť.

„Päť hrubohmotných prvkov, falošné ego, inteligencia, neprejavené súcno, desať zmyslov a myseľ, päť zmyslových predmetov, túžba, nenávisť, šťastie, nešťastie, celok, príznaky života a presvedčenie — to všetko sa v krátkosti považuje za pole činností a jeho vzájomné pôsobenie.“

Bhagavad-gíta 13.6-7

Napríklad po rozchode sú spomienky na chuť, dotyky, výzor, zvuk hlasu milovanej osoby atď. stimulom spôsobujúcim bolesť rovnako ako na začiatku vzťahu spôsobovali radosť.

 

Jemnohmotná úroveň

Druhá je jemnohmotná úroveň, úroveň mentálna, ktorej prislúchajú nehmatateľné činnosti mysle, inteligencie a falošného ega. Je nadradená hmotnej úrovni. Falošné ego spôsobuje stotožňovanie seba samého s telom, myseľ s funkciami – premýšľanie ->cítenie -> chcenie; a inteligencia určuje úroveň, po ktorú vidíme správnosť činnosti mysle. Na tejto úrovni záleží od vzťahu nadradený/podriadený, kto zastáva akú funkciu. Nadradený je mužský princíp, podriadený ženský. Tu už ale nezáleží na hrubohmotnom prejave alebo telesnej úrovni, pretože v nadradenom postavení môže byť na mentálnej úrovni aj žena nad mužom. Príkladom je matka s malým synom, ktorá je v nadradenom postavení, v mužskom princípe, zatiaľ čo dieťa je v ženskom, aj keď jeho hrubohmotné telo je mužské.

 

 

Duchovná úroveň

Tretia úroveň je duchovná. Táto je najdôležitejšia a je nadradená hmotnej a mentálnej úrovni. Na duchovnej úrovni  je každá živá bytosť dušou (viac v článku Čo je to duša?), kvalitatívne totožnou s Najvyšším, kvantitatívne však zanedbateľná a nekonečne malá. Má s Pánom večný vzťah služobník-Pán, v ktorom je večne šťastná a plná poznania (sat-cid-ananda). Na tejto úrovni sme všetci a všetko v ženskom princípe a jediný, kto je v mužskom princípe, je Boh (viac v tomto článku). Toto sa nikdy nemení a je to večné prirodzené postavenie.

Duchovná úroveň je jediná reálna, predošlé dve sú z hľadiska védskych spisov iluzórne, pretože nemajú trvalú existenciu, ale vždy len dočasnú. Hrubohmotné telo sa v procese reinkarnácie mení a duša, na duchovnej úrovni večná čiastočka Najvyššieho, môže prijať v jednom živote mužské, v inom ženské telo. Ak duša orientuje svoju pozornosť na nižšie úrovne, stáva sa prekrytou ilúziou a stotožňuje sa so svojou mysľou alebo telom. Obal duše, ktorý toto prekrytie spôsobuje, sa nazýva falošné ego.

Ego prijíma to, čo sa zdá trvalé a naša jediná empirická skúsenosť je skrz hrubé telo a jeho zmysly. Preto prijíma často hrubé telo ako jediné vyjadrenie seba samého a jediný prejav duše ako takej a jemné telo ako jediný zdroj svojho vlastného chcenia. Túžby mysle a tela tak prijíma za svoje. Vtedy nevidí svoj vzťah s Bohom, ktorého vedomie je jej pravým egom. Nevedomosť o tomto vzťahu sa preto volá egom falošným. Keď chce napríklad telo jesť, ilúziou prekrytá duša je presvedčená, že ona potrebuje jesť, lebo inak umrie. Neuvedomuje si, že je večná. Rovnako mylne sa stotožňuje myseľ s námetmi jej premýšľania a potom sa k nim púta a trpí. Napríklad si myslí, že nejaký iný človek jej spôsobuje trápenie alebo šťastie a zabúda, že tieto vzťahy sú iluzórne a dočasné vďaka nahromadenej karme, zatiaľ čo jediný večný vzťah má s Bohom.

„Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev. Z hnevu vzniká ilúzia a z ilúzie zmätená pamäť. Keď je pamäť zmätená, dochádza k strate inteligencie a so zánikom inteligencie človek opäť poklesne na hmotnú úroveň.“ Bhagavad-gíta 2.62-63

Hrubohmotné telo oproti večnému duchovnému vydrží v jednom princípe, mužskom alebo ženskom, len jeden život. Potom je možné, avšak tiež nie isté, že pohlavie zmení. Toto hrubohmotné telo sa narodí, rastie, zotrváva a nakoniec musí umrieť, aby duša mohla prijať odlišné telo.

Jemnohmotné, mentálne telo, konkrétne myseľ, sa mení tiež veľmi často, a to od situácie k situácii. Človek, bez ohľadu na pohlavie, sa ocitá raz v roli rodiča, raz v roli syna, raz v roli učiteľa, inokedy v roli žiaka. Čiže niekedy prijíma na seba mužský a inokedy ženský princíp. Je to počas života nevyhnutné pre správny vývoj na ceste za dosiahnutím sebarealizácie.  Vrcholom je neustále uvedomovanie si svojej duchovnej podstaty v pravde. Z toho vyplýva správne používanie mužského a ženského princípu v rôznych situáciách na jemnohmotnej úrovni, vzhľadom k povinnostiam a danostiam, ktoré vyplývajú z úrovne hrubohmotnej. Muž aj žena majú určité povinnosti aj predpoklady určitého správania, ktoré sa od nich očakáva vzhľadom k tomu, aké má daná osoba telo, či mužské alebo ženské.

vzťah partneri

 

Vzťah mužského a ženského princípu na duchovnej úrovni a ich hlbšie pochopenie

Boh je pôvodca všetkých princípov a všetky ich obsahuje. Je v Ňom prítomný mužský aj ženský aspekt a je pôvodcom vzťahu ako takého. Akonáhle prebieha Jeho stvoriteľský akt, povstáva prvý a prapôvodný vzťah. Z jedného sa stane dva, jednotka a dvojka, yin a yang, mužský a ženský princíp. Tiež vzniká ich vzájomnosť, vzťah, v ktorom sa prvýkrát objavia zákonitosti na základe ktorých tieto princípy fungujú.

 

Statické a dynamické postavenie

Boh je prvý a ultimátny predstaviteľ mužského princípu a príroda predstavuje princíp ženský. Je prirodzene podriadená mužskému princípu. Neznamená to však, že muž je na telesnej úrovni vždy nadradený žene.  Ako už bolo povedané, toto platí len na duchovnej úrovni, o ktorej hovoríme teraz.

 

Mužský princíp na duchovnej úrovni

Mužský princíp (Boh) je na duchovnej úrovni nezávislý, slobodný, riadiaci, dominantný, prirodzene vo vedúcom postavení. Dáva poznanie, ochranu, istotu, vedie ženský princíp (prírodu). Ako sme už povedali, je to Boží princíp. Rola, ktorá len odovzdáva bez toho, že by očakávala niečo späť. Nič nepotrebuje, lebo je absolútny a plne spokojný sám v sebe. Prejavuje ochotu dávať tým, ktorí to potrebujú, keď vidí úprimnú lásku zo strany ženského princípu.  Hľadá u nej odovzdanosť a lásku, čo ho podnecuje k tomu, aby sa staral. Vtedy je motivovaný sa osobne zaujímať o to, čo ženský princíp potrebuje. A to, čo teda ultimátne odovzdá mužský princíp ženskému, je istota a ochrana. Vo všeobecnosti sú tri druhy ochrany, ktoré poskytuje. Sú to senzuálna (zmyslová alebo telesná), emocionálna (citová alebo mentálna) a intelektuálna (ochrana odovzdávaním poznania, vedomostí a praktických rád). Bez nich vzťah dlhodobo nemôže fungovať.

 

Ženský princíp na duchovnej úrovni

Ženský princíp je dobrovoľne podriadený alebo slobodne odovzdaný mužskému (duchovná príroda Bohu). Hľadá u neho pochopenie, útočisko, pomoc. Nemá žiadnu nezávislosť, má však slobodu, ale odovzdáva sa celkom mužskému princípu, Bohu. Velebí mužský princíp a miluje ho a všetko, čo robí, robí z lásky k nemu. Nerobí nič pre seba, ale všetko robí pre neho. Očakáva, že Boh ako jej jediný ochranca sa o ňu postará a zisťuje, že čím viac sa odovzdá, tým viac sa o ňu bude starať, a tým viac istoty od neho dostane. Duchovná príroda využíva ochotu a ochranu mužského princípu, aby sa mohla povýšiť na vyššiu úroveň, nájsť samú seba, svoju pravú podstatu. Nasledovaním autority (Boha) získava prehľad v sebe samej, nachádza vnútornú harmóniu, dosahuje čiastočné prenesenie kvalít mužského princípu do jej samotnej.

To, čo ultimátne odovzdáva ženský princíp mužskému, je láska, resp. odovzdanie samého seba. Duchovná príroda je plne odovzdaná Božej milosti. Hovorí Bohu: „Rob si so mnou, čo chceš, som len tvoja, verím ti, že mi dáš, čo potrebujem, lebo sama neviem, čo to je“.

 

Vzťah mužského a ženského princípu individuálnych živých bytostí na jemnohmotnej úrovni a ich hlbšie pochopenie

 

Mužský princíp na jemnohmotnej úrovni

Nemyslím si, že treba hovoriť o tom, aké sú charakteristiky muža a ženy na telesnej úrovni. Každý to má už dávno odpozorované z okolitého sveta alebo z pohľadu do zrkadla. Mužský princíp je však aj niečo iné. Je to tiež princíp jemnohmotný, na mentálnej úrovni, a hlavne duchovný na úrovni duchovnej.

Jemnohmotne je to tento princíp:

Čo sa týka stvorených živých bytostí, mužský princíp je funkcia zástupcu Boha. Tu už neplatí nezávislosť, akú má Boh, pretože každá živá bytosť je vo vzťahu k Bohu v ženskom princípe a teda je závislá z hľadiska absolútnej duchovnej roviny. Nezávislosť platí pre živé bytosti len vo vzťahu k ženskému princípu, t.j. napríklad matka je nezávislá od svojho dieťaťa, lebo dieťa je závislé od matky, ale je závislá od svojho manžela. Rovnako on je nezávislý od svojej ženy, ale je závislý od svojej vlastnej autority.

Čiže živé bytosti sú voči určitým iným živým bytostiam v mužskom princípe a voči ostatným v ženskom. 

Čo sa týka spoločenských úloh a javov, mužský princíp je napríklad rola rodiča k dieťaťu, učiteľa k žiakovi, zamestnávateľa k zamestnancovi, životného partnera k partnerke, ochrancu k chránencovi, kráľa k poddaným a podobne.

 

Ženský princíp na jemnohmotnej úrovni

Čo sa týka stvorených živých bytostí, ženský princíp je funkcia zástupcu prírody. V tomto princípe platí závislosť voči predstaviteľovi mužského princípu. Táto závislosť už nie je relatívna. Je to plná závislosť rovnaká ako v ženskom princípe na duchovnej úrovni, až na to, že v hmotnom svete má živá bytosť možnosť vybrať si z pestrej palety ochrancov, resp. zástupcov Boha, ktorí jej poskytnú dané typy ochrany. Preto, keď mužský princíp zlyháva v plnení povinností alebo vzťah začne byť disharmonický, hľadá ochranu inde. Tak ako keď napríklad rodič nedokáže poskytnúť starostlivosť, pochopenie a vedenie dieťaťu, hľadá toto dieťa vedenie napríklad u zamestnávateľa na brigáde a emočnú starostlivosť napríklad u svojich kamarátov.

 

Ideálny vzťah muža a ženy

Cieľom tohto článku je priblížiť fungovanie, najmä partnerský vzťah medzi mužom a ženou, aj keď záber témy z principiálneho hľadiska je oveľa širší.

Vo vzťahu muža a ženy by ideálne mal muž zastávať mužský princíp a žena ženský. V takom vzťahu budú obaja spokojní, lebo nájdu, čo hľadali. Žena nájde oporný bod, pevnú skalu, istotu v živote v mužovi, a muž v nej nájde určité plus, prínos do svojho života.

Mužský princíp funguje tak, že je podriadený svojej autorite, svojej životnej ceste, a preto je spokojný sám v sebe a nič mu nechýba. Jeho život je už predtým ako doň pozve ženský princíp harmonický, jasný a svetlý ako slnečný deň. Keď príde do jeho života žena, stane sa akoby teplým letným dažďom (vytvorí príjemný problém) a zároveň dúhou (dá mu do života plus, ktorým je láska), ktorá tento deň spestrí a vyfarbí. Muž má byť odovzdaný vlastným autoritám, voči ktorým je v ženskom princípe, napr. voči duchovnému učiteľovi, učiteľom atď. Svetlom jeho života je jeho vlastná autorita, od ktorej závisí. Tým pádom je nezávislý od svojej ženy.

Ona je voči nemu v ženskom princípe a je závislá od neho tak, že on je svetlom jej života. Tak môže v živote napredovať a robiť pokrok on aj žena, ktorá ho nasleduje.  Odovzdanosť autorite je teda pre muža aj pre ženu zárukou pokroku. Vtedy vzťah a všetko v ňom funguje harmonicky.

vzťah

 

Čo sa partneri majú učiť

Muž sa vo vzťahu musí naučiť od svojich autorít viesť ženu tak ako vie a ako ona potrebuje a poskytovať jej trojitú ochranu. To znamená radu, emočnú podporu alebo zmyslovú ochranu. Keď chce, aby niečo robila určitým spôsobom, tak ju to musí naučiť. Nemôže čakať, že ona bude proste vedieť, čo od nej chce, lebo ten, kto má vedieť a viesť, má byť on a nie ona. Od dieťaťa sa tiež neočakáva, že bude vedieť chodiť, ale treba mu pomôcť, aby sa to naučilo (nechcem tým prirovnávať ženu k dieťaťu, ale princíp je rovnaký, pretože rodič je v mužskom a dieťa v ženskom postavení).

Samozrejme, že žena sa bude odovzdávať tak, ako je zvyknutá a ako ju naučili doma. Je opäť povinnosťou muža vysvetliť jej ako a zdôvodniť jej prečo to má robiť inak, ak je niečo také potrebné. Takisto žena by sa nemala stať v jeho starostlivosti iba prostriedkom pre uspokojenie jeho sebeckých zmyslových túžob, pretože muž je za svoju ženu a dobré podmienky pre jej šťastie zodpovedný.

Muž musí byť schopný vytvoriť priestor a vzťah, v ktorom bude môcť byť žena pani. Musí jej vedieť dať domov, v ktorom ona môže operovať. 

On je poskytovateľ, žena je konateľ. On je pasívny princíp a žena aktívny.

To znamená, že muž kúpi jedlo, žena uvarí obed. Muž kúpi dom, žena ho bude aranžovať. On platí nájom, ona robí domáce práce atď. Muž by sa mal snažiť vytvoriť teda také prostredie, aby sa v ňom mohla jeho žena cítiť doma a to podľa svojich schopností a nielen vyžadovať lásku bez toho, že by bol schopný sa o čokoľvek postarať.

Žena sa na oplátku za jeho starostlivosť učí od muža, ako mu poskytovať lásku tak, aby bol on spokojný. Nemala by čakať, že ona bude doma pani a popritom ešte vysvetlí mužovi, ako má čo robiť v práci a mimo jej pôsobiska, lebo tým sa stavia do pozície muža a ak je niečo také potrebné, mala by prehodnotiť, či je ich vzťah postavený na dobrom základe. Rovnako nemôže čakať, že bude dávať lásku tak, ako ona chce a on bude spokojný. Je to preto, lebo jeho očakávanie je, že ona bude plniť svoje povinnosti s láskou k nemu, podľa svojich schopností čo najviac tak, ako on chce a nielen využívať jeho starostlivosť a pritom svoju lásku odovzdávať vzhľadom k svojim predstavám o tom, čo on by mal alebo nemal od nej chcieť.

On poskytuje starostlivosť vzhľadom k jej potrebám podľa svojich schopností a ona poskytuje lásku vzhľadom k jeho želaniam podľa svojich schopností.

 

Inteligencia a emočná pripútanosť

Mužský princíp je voči ženskému staticko-dynamický a ženský voči mužskému dynamický. To znamená, že muž je ten, kto je stály, žena sa mení, ale muž musí pre interakciu so ženským princípom vedieť prejsť do dynamickej pozície. Samozrejme, keď žena interagovať prestane, muž sa musí vedieť stiahnuť z dynamického postavenia späť do statického, aby si udržal vo vzťahu nadhľad. Respektíve, keď je žena mimo reality, muž musí vedieť prísť k nej mimo realitu, doviesť ju späť do reality a potom sa tam sám vrátiť. Keď žena napríklad veľa rozpráva o svojich problémoch, muž by ju mal vypočuť a reagovať, stať sa dynamickým, ale keď žena prestane, muž by nemal začať rozprávať rovnakým spôsobom o sebe a snažiť sa pretlačiť seba do centra pozornosti. Mal by ju nechať v centre a keď rozhovor skončí, mal by sa vedieť sám od seba vrátiť na platformu inteligencie, t.j. do statického módu.

Ozajstná inteligencia je staticko-dynamická, schopná sa prispôsobovať a nechať pohltiť, ale takisto aj odosobniť a pozrieť sa na veci s nadhľadom. Presne tento nadhľad žena od muža očakáva, avšak v momentoch interakcie s ním od neho očakáva lásku a dynamickú výmenu emócií a pocitov. Muž sa v nich však nesmie strácať tak ako to môže robiť žena.

Neznamená to, že muž má byť od ženy odpútaný. Ak je muž odpútaný, potom vôbec nemôže prebehnúť emočná výmena a potom sa ani nedá hovoriť o tom, že vzťah existuje. Mód odpútanosti je platforma inteligencie, ako sme však už povedali, muž má vedieť prejsť do emočného módu a prejaviť lásku a pripútanosť romantickým spôsobom. Mužova pripútanosť sa však prejavuje najmä túžbou ochraňovať, romantická láska je prejavom túžby ochraňovať, konkrétne je to emočná ochrana ženy.

Stáva sa, že muži sú niekedy len v intelektuálnom, nezávislom móde, keď napríklad žena mu niečo s nadšením hovorí a on číta noviny a sucho odpovedá, bez akéhokoľvek záujmu, “mhm” a ani nevie, čo ona hovorí.

Druhý extrém je muž, ktorý je tak veľmi emotívny, že keď žena rozpráva, prejde do emočnej roviny, ale potom, keď ona skončí interakciu, on nevie prestať a vyjsť z tohto postavenia. Potom žena hovorí, čo sa jej stalo, dorozpráva a muž s najväčším oduševnením začne rozprávať zasa svoje, nesleduje odozvy a vyžaduje jej pozornosť. Tým sa sám dostáva do ženského postavenia.

 

Vznik nestability zameraním sa na ženu

partneri vzťah

Často sa stáva, že muž prestane svoj život zakladať na odovzdanosti autoritám, ktoré predtým robili jeho život jasným ako slnečný deň a presunie ženu na piedestál svojho šťastia. Začne si myslieť, že jeho šťastie pochádza z nej a začne považovať ženu za svetlo jeho dní, bez ktorého by bol v totálnej temnote a bez ktorého by nevedel žiť.

A tu vzniká problém, pretože tá, ktorá si nevie bez neho predstaviť život, má byť jeho žena, nie opačne.

On si život nemá vedieť predstaviť bez svojich autorít. Akonáhle však svoju pozornosť zamieri prevažne na svoju ženu, postupnosť sa preruší a stávajú sa tak závislí jeden na druhom.  Niektorí ľudia vravia, že to je dobre, že takáto vzájomnosť je rovnováhou pre vzťah, ale nie je to pravda. Prečo?

Hovorí sa, že keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy. Dokonca aj v západnej kresťanskej tradícii, v Biblii, je napísané, že hlavou ženy je muž, muža Kristus a Krista Boh. To znamená, že úlohy a povinnosti musia byť rozdelené. Muž má poskytovať ochranu a vedenie, pozornosť a istotu, kým žena poskytuje lásku a oddanosť.

Muž nemá dať žene to, čo ona chce, ale to, čo ona potrebuje, tak, aby zistila, že to je vlastne to, čo chcela.

Pokiaľ nevie, čo žena potrebuje, bude jej dávať to, čo si myslí, že jej spraví radosť, bude ju analyzovať a rozmýšľať, prečo ona koná tak, ako koná, čo to znamená atď. Tak stratí prehľad a stratí sa v myšlienkach na ňu. Potom nebude schopný vidieť jej skutočné potreby a ona nebude spokojná. Lebo ona nie je rada, keď on nemá prehľad. Rovnako nie je rada, keď musí hľadať inde oporu pre riešenie svojich problémov. V mužovi potom stráca dôveru a vzťah upadá.

 

Keď sa role vymenia – chyba muža

Keď má žena problém a hľadá radu, emočnú podporu alebo zmyslovú ochranu, čo sú tri typy ochrany, o ktorých už bolo písané, muž jej ju má poskytnúť, rovnako ako jemu toto všetko poskytujú jeho autority. Zamestnávateľ mu dáva výplaty, guru alebo učiteľ rady a takisto emočnú podporu, ktorú potom on vie ďalej posunúť svojej chránenkyni (žene, ale to isté platí napríklad pre dieťa).

Čiže od muža sa očakáva, že takéto problémy bude vedieť riešiť a nezachovať sa ako závislý od nej. Keď je žena smutná, muž ju má rozveseliť a nie sa z toho zosypať. Keď žena nemá peniaze na nájom, má jej ich dať a nie na ňu nakričať a keď ona potrebuje radu, nemôže sa predsa on pýtať jej, čo ona považuje za najlepšie. V momente, kedy sa táto situácia deje a muž hľadá pochopenie, pomoc a útočisko u svojej ženy, z principiálneho hľadiska na jemnej úrovni ona preberá úlohu mužského princípu a stáva sa tak jeho matkou. Takýto vzťah nie je vonkoncom zdravý.

Mama robila to, že keď sa on cítil zle, poľutovala ho, keď nemal peniaze, požičala mu a celkovo odpovedala na jeho potreby. Samozrejme, že tento princíp môže mať určité výnimky v nevyhnutných alebo neočakávaných prípadoch a vtedy je dobré, keď je žena na chvíľu matkou svojho muža. Ale dlhodobo sa nedá týmto spôsobom udržiavať vzťah. Dal by sa síce, ale potom muž musí spĺňať podmienky ženy, muž nasleduje, dáva lásku a žena ochranu. Muž sa ale potom nesmie diviť, keď jeho žena bude rozhodovať a bude hľadať ochranu inde ako uňho a bude odovzdaná niekomu inému ako jemu atď., atď.

Potom je takýto muž neschopný chlap, lebo vo vzťahu s jeho ženou je on žena a ona muž. V takejto situácii zvykne muž reagovať nárokovaním si na podriadenosť zo strany ženy. Začne byť podráždený a hnevlivý, pretože sa chce dostať do svojho prirodzeného postavenia nasilu. Žena zas začne byť frustrovaná, nenaplnená a veľmi zaťažená starosťami o svojho muža. Tak ako je slobodná matka zaťažená starosťami o svoje dieťa. Tak vznikajú ďalšie typy problémov.

Jedným zo zásadných je, že muž, ktorý by mal svoj život postupne viesť k duchovnej sebarealizácii krok za krokom, je zameraním a závislosťou na žene a jej tele a rozmarom jej mysle postupne stále viac pripútaný k hmote a čoraz viac sa zaplieta do karmických reakcií. Viac v článku Sex, príčina nekonečného utrpenia.

vzťah

 

Keď sa role vymenia – chyba ženy

Žena sa často snaží obrátiť pozornosť muža na seba, zviesť ho a získať ho pre seba. Akonáhle sa jej to však podarí, stráca záujem. Prečo je to tak? Keď sa pozornosť muža obráti na ženu, ona je veľmi rada, lebo v ideálnom prípade túži, aby ju muž prijal. Preto sa snaží byť čo najpríťažlivejšia, krášli sa a maľuje, dbá o seba a je rada, keď to on ocení. Robí to všetko kvôli nemu, žije v nádeji, že možno raz bude jeho srdce patriť jej. Takto získa jeho pozornosť, lebo on reaguje na jej záujem oňho.

Žena však chce stále viac a keď to prekročí určitú hranicu, stáva sa muž hračkou v jej rukách. Cíti, že dosiahla svoje, ale nie je spokojná. Je to preto, lebo vlastnosti, pre ktoré ho mala rada, jeho zameranosť na jeho vlastné ciele, jeho odovzdanosť autoritám a vlastnej ceste životom, bolo to, čo ju priťahovalo. Jeho odosobnený záujem o ňu, to že na ňu nebol pripútaný a predsa bol k nej nežný, vrelý, to že sa chcela stať súčasťou jeho sveta, bolo dôvodom, pre ktorý sa snažila stiahnuť na seba jeho pozornosť. Akonáhle však z centra jeho života predošlé smerovanie vypadne a on sa nasmeruje k nej, už jej nemá čo ponúknuť, lebo čerpá z nej a tým pádom jej môže posunúť len to, čo mu doporučí ona sama.

Dáva jej potom to, čo si myslí, že ona chce, ale ona sama nevie, čo to je, a preto je on z toho zmätený a sfrustrovaný, lebo aj keď jej to dáva, ona nie je v konečnom dôsledku rada. Čiže múdra žena nebude chcieť muža za každú cenu pripútať k sebe, ale ak je ona elementom, ktorý vzťahom hýbe, bude udržovať hranicu jeho pripútanosti na úrovni, v ktorej bude on mať stále dosť priestoru pre svoj osobný rozvoj. Ak to nevidí, stane sa, že muž ju začne veľmi milovať, ale keďže žena je v dualite, bude tiež ona najväčším zdrojom jeho bolesti.

Nesprávne zdedené modely rolí

To, čo nám bolo dané geneticky a to, čo sme odpozorovali v mladosti od rodičov, určí vo veľkej miere naše správanie v budúcnosti. Táto časť sa bude konkrétne venovať sklonom k stavaniu sa do opačných princípov než je pre vzťah prirodzené. Naši rodičia často fungujú podľa obráteného princípu, kedy je muž v ženskom a žena v mužskom princípe. Prejavuje sa to tak, že žena komanduje, je prirodzene dominantná, má takmer vždy pravdu, prípadne zarába viac ako muž, stará sa oňho a často mu poskytuje emočnú podporu. Je zvyknutá na nezávislosť a presadzuje si ju, prirodzene sa chová rovnocenne alebo nadradene. Je sklamaná zo svojho muža, na ktorého sa nemôže spoľahnúť a spravidla aspoň zo začiatku ich vzťahu dúfa, že sa zmení.

Muž je submisívny, občas nahnevaný, že ho ona nerešpektuje a že nerobí, ako on chce, ale sám sa o seba ani o ňu nevie postarať. Je možno len „snílek“, ktorý má veľa nápadov, ale nepraktický človek, ktorý by bez svojej ženy nemohol samostatne fungovať. Je z toho deprimovaný, ale nevie sa vymaniť spod vplyvu ženy a osamostatniť sa tak, aby mohol mať vo vzťahu hlavné slovo. To je typický príklad.

Deti, ktoré v takýchto rodinách vyrastajú, majú prirodzene sklony k podobnému typu správania. Často sú týmto spôsobom podmienené a ani si to neuvedomujú, ale podvedome budú vyhľadávať podobné typy partnerov.

 

Ženy

Preto sa ženy, ktoré vyrastali v týchto typoch rodín, budú diviť, že si nevedia nájsť schopného muža. Archetyp, ktorý prebrali od svojich matiek, bol práve model ženy, ktorá mužovi vládne. Podvedome majú tento model správania zakódovaný a vyhľadávajú si podľa neho aj partnera. Čiže takúto nezávislú ženu budú neschopní chlapi priťahovať prirodzene, lebo budú mať mentalitu ich otca. Môžu ich totiž získať práve svojím obľúbeným materským a starostlivým prístupom, na ktorý títo muži pozitívne reagujú, vzhľadom k vlastnému zlému nastaveniu pre vzťah.

Potom sa tieto ženy budú diviť, prečo vždy, keď sa zamilujú, je daný chlap nezodpovedný človek, ktorý sa o seba ani o ňu nevie postarať. Takto môžu zanevrieť a myslieť si, že majú nešťastie v láske alebo že chlapi sú neschopní všeobecne. Alebo môžu skončiť na krku s chlapom, o ktorého sa budú musieť starať. Budú síce svojim mužom poskytovať oporu, ale celý život budú na nich uštipačné a drzé, sarkastické. Budú ich zhadzovať pre ich neschopnosť alebo sa budú ventilovať alkoholom či iným spôsobom. Preto si žena musí nájsť partnera, ktorý je na materiálne aj duchovne vyššej úrovni ako ona.

Muž, ktorý sa nenechá takouto ženou komandovať a zaujme mužský princíp, do ktorého patrí, jej bude pripadať akoby sa nedostatočne zaujímal o jej potreby, nedával jej dosť priestoru pre vlastný rozvoj. Objaví sa u nej žiarlivosť, neistota a pocit, že mu nemôže veriť, pretože on je odpútaný a ona chce niekoho, kto bude v ženskom princípe a teda bezvýhradne pripútaný na ňu. Bude sa cítiť menejcenná vo vzťahu a snažiť sa o emancipáciu. Čiže sa bude snažiť stavať do roli muža. Takáto žena by mala prehodnotiť svoje očakávania od mužov a takisto svoj postoj k svojej vlastnej pozícii vo vzťahu.

 

Muži

Mužov, ktorých mamy boli v mužskom princípe a otcovia v ženskom, zas budú priťahovať nezávislé, samostatné ženy, ktoré sa správajú ako muži. Takisto zistia, že tieto ženy nezaujíma ich mužské správanie, ale viac reagujú na mužov v ženskom princípe, ktorí sa správajú submisívne.  Keďže toto správanie je takýmto mužom prirodzené od malička, prirodzene si nájde takú ženu.

Celý život bude potom pod jej vládou trpieť pocitmi menejcennosti, viny, možno výbuchmi zlosti pre jej uštipačnosť. A takisto výčitkami svedomia za tieto scény. Bude trpieť neschopnosťou vziať situáciu do vlastných rúk a bude hľadať uznanie za svoju mužnosť inde, možno sa objaví aj nevera.

Žena, ktorá bude vo vzťahu k takémuto mužovi submisívna a bude v ženskom princípe, do ktorého patrí, mu bude pripadať ako nezaujímavá a bez vlastného názoru. Naivná, detinská a hlúpa, taká, ktorá ho asi opustí, lebo určite naletí každému. Navyše, ak sa ona nepostará o jeho potreby, bude mu pripadať ako keby jej na ňom nezáležalo. A takú on nechce. On chce múdru ženu, ktorá mu bude v ťažkých chvíľach oporou, ktorá sa bude oňho starať, ako to robila jeho matka, a ktorá bude vedieť, čo robiť aj bez toho, aby jej to musel stále hovoriť. Chce nezávislú dominantnú ženu a nie submisívnu.

Keďže toto správanie je obom partnerom prirodzené od malička, nebude žiaden problém. Dvojica si bude zo začiatku myslieť, že sa výborne k sebe hodia. Tento problém sa môže potom ťahať bezo zmeny celé generácie.

 

Slobodná vôľa partnerov

Muž nie je ten, čo sa má za každú cenu len starať a žena nie je tá, čo má za každú cenu len poslúchať.  Obaja musia reagovať veľmi flexibilne vzhľadom k potrebám a rozhodnutiam toho druhého. Ak sa snaží len jeden, nebude to fungovať. Avšak spôsob, akým si pýtať snahu od svojho proťajšku, nie je vyžadovaním tejto snahy. V Tao-te-Ting, čínskej knihe ľudových múdrostí, je napísané, že ak chceš niečo posilniť, musíš to nechať oslabiť, a ak chceš niečo stiahnuť, musíš to nechať roztiahnuť. Keď sa snaží len jeden, je jasné, že to nie je v poriadku. Vtedy snažiaci sa partner môže naznačiť, čo sa deje zhodnotením situácie, ale nemal by v tomto trende pokračovať.

Napríklad, keď jeden z partnerov nechce príliš intenzívny vzťah, druhý sa má stiahnuť a nie snažiť sa to zlepšiť zvýšením aktivity. Keď chce jeden evidentne silnejší vzťah, druhý by mal prejaviť viac záujmu. Ak ani toto nefunguje, viac sa nedá urobiť, pretože obaja majú vo vzťahu slobodnú vôľu. Môžu sa rozhodnúť v prospech alebo v neprospech vzťahu. Nedá sa nútiť partnera do nejakého rozhodnutia, ktoré nechce spraviť. Takéto pokusy sa dejú väčšinou formou emočného vydierania, agresie alebo vyjadrovania sa určitým spôsobom s očakávaním odoziev. Takáto snaha je nátlakom a spôsobí, že vzťah bude ešte rýchlejšie degradovať.

 

Očakávania

Ako už bolo povedané, tým, čo prináša ženský princíp do vzťahu, je láska a odovzdanosť. Muži robia však často tú chybu, že túto lásku a odovzdanosť očakávajú za to, že žene poskytujú ochranu a istotu. Avšak vo vzťahu k ženskému princípu má byť mužský nezávislý a očakávanie nie je na mieste. Akonáhle bude mužský princíp od ženského niečo očakávať, stáva sa ženským.

Mužský môže len dúfať, že ženský princíp jeho starostlivosť prijme.

To (či sa duša Bohu po mnohých životoch odovzdá), či, a koľko dá žena mužovi, je slobodná vôľa ženy. Podľa toho má tiež muž poskytovať žene ochranu a istotu (Boh sa nám natoľko ukazuje a natoľko poskytuje vedenie, nakoľko sa Mu odovzdávame). Ak poskytuje ochranu a žena nedáva nič späť, buď ho žena len využíva, alebo robí on niečo zle a poskytuje tieto veci nesprávnym spôsobom. Každopádne si nemôže na lásku z jej strany nárokovať a ani vzťah vynucovať.

Touto istou chybou vzhľadom k mužskému princípu je, keď ženy očakávajú starostlivosť a ochranu za svoju odovzdanosť. Žena môže len milovať a dúfať, že ju muž povedie správne a že jej poskytne ochranu. Podľa toho, ako on poskytuje, môže odovzdávať svoju lásku. Muž nemusí byť ochotný alebo schopný takúto starostlivosť poskytnúť a žena takto odovzdáva bez návratnosti a nebude spokojná. Každopádne si nemôže nárokovať na ochranu z jeho strany, aj keď urobila možno naozaj všetko, čo sa dalo, aby túto ochranu dostala.

V takýchto chvíľach, kedy sa takéto a podobné problémy objavujú, je treba prehodnotiť, či je odovzdávanie a prijímanie vo vzťahu adekvátne potrebám oboch partnerov.

 

Autorita a jej znaky

Kontrola alebo autorita je daná automaticky nasledovaním prírodného zákona, to znamená, že to nie je pozícia daná ľuďmi, ale prírodou. Muž ani iný typ autority nemá poslúchať svoje deti, ženu a podriadených, ale správny princíp. Oplatí sa však počúvať, lebo často ho aj oni môžu naviesť k správnemu konaniu. Na ňom je už potom odlíšiť v čom majú a v čom nemajú pravdu.

Dobrá autorita nevyužíva svoju moc bez vysvetlenia, to len v nutných prípadoch, kedy nie je čas. Rovnako nezabraňuje v slobodnej vôli svojho chránenca. Rodič, ktorý nevedomému dieťaťu neodtiahne ruku od žeravej platne a nevysvetlí mu, že to páli, nie je dobrý rodič. Do tej miery ako je to len možné by sa rodič mal snažiť dieťa ochrániť pred negatívnymi vplyvmi. Rodič, ktorý odťahuje ruku dieťaťu od žeravej platne dookola dennodenne sa kvôli tomu ponižuje a stráca energiu, tiež nie je dobrý rodič. Vzťah sa kvôli tomu zhoršuje. Dieťa je evidentne neinteligentné a spochybňuje autoritu. V rámci jeho výuky je v takomto prípade nevyhnutné nechať ho sa popáliť a poučiť sa z vlastnej chyby.

Takisto musí byť autorita schopná sledovať schopnosti a pripravenosť svojho chránenca. Na nôž sa tlačí silou závislou od toho, čo krájame. Nikto nemôže chcieť od dieťaťa, aby vedelo chodiť, keď ho to nikto neučil. Alebo aby sa to bolo schopné naučiť tak rýchlo ako chceme my. Zbytočný tlak len dieťaťu znemožní pokrok, lebo ho zdeprimuje alebo bude mať kvôli nemu pocity nedostatočnosti a menejcennosti. Všetko má svoj čas.

Nie je priaznivé, keď si muž vynucuje rešpekt. Ani neživá hmota nefunguje spôsobom „lebo som povedal“, čo už potom možno povedať o ľudských bytostiach? Presadzovanie vlastnej vôle znamená, že sa stavia do centra pozornosti. V centre pozornosti však má byť žena a keď to robí muž, stáva sa ženou. Keď sú takto v domácnosti dve ženy, tá pravá žena vyhrá a muž stratí autoritu a bude nasledovať hnev, skľúčenosť alebo sa uchýli k omamným látkam.

Líder sa teda nestavia do centra pozornosti. Líder iba určuje, kto bude v centre jeho pozornosti.

Snaha o kontrolu situácie je ženská vlastnosť (všimnite si tento princíp vo vzťahu Boha a podmienených duší). A snaha o to, aby podriadení rešpektovali vaše pocity, je snaha byť centrom pozornosti a teda stavanie sa do podradnej pozície.

Na druhej strane, keď žena nerešpektuje muža a robí si čo chce, on o ňu stratí záujem. A keďže ona ho často drží aj pri deťoch, často stratí záujem aj o ne. Takisto ona začne dostávať inú karmu za tie činy, ktoré robí pod vedením inej autority. Preto žena nemá poslúchať deti a kamarátky, ale svojho muža. Rovnako ako on nemá poslúchať ženu a kamarátov, ale svoju autoritu. Tento princíp už bol rozobratý v časti Keď sa role vymenia, ktorá je analogicky použiteľná s týmto konkrétnym prípadom.

Napísané na základe prednášok Bhaktividya Purna Swamiho, žiaka Śrílu Prabhupádu.

 

+ podobné prednášky na túto tému :

 

http://www.uloz.to/xELW7Y7/povinnosti-muze-mp3

http://www.uloz.to/xpMe4kw/povinnosti-zeny-mp3

Sledujte ďalšie zaujímavosti na našom Instagrame:

Metódy poznávania – Koniec vedeckým špekuláciám

Porovnanie metód poznávania západnej materialistickej vedy a východného transcendentálneho poznania…

 

Od pochybnosti k istote alebo porovnanie metód poznávania

(Védská metóda verzus metódy Západu)

V našej západnej (euroamerickej) kultúre prevláda vedecko-materialistický prístup k poznávaniu týkajúci sa jednak metód, tak aj konečného cieľa poznania, ktorý má svoje filozofické zázemie v európskej filozofickej tradícii (prevažne ateisticko-materialistickej). Náhodne môžeme vymenovať niektorých filozofov, mysliteľov či vedcov a ich učenie ovplyvnené vedecko-materialistickým prístupom: Marxov historický materializmus, Freudova psychoanalýza, Darwinova evolučná teória, francúzski mechanisti atď.

Tento prístup založený na empirickom vzostupnom poznávaní je analyticko-induktívneho charakteru. Z malých častí poznania, ktoré sú verifikované na zmyslovo-racionálnom základe (a stávajú sa tak autorizovanými aspoň do doby, než budú na základe rovnakých metód vyvrátené), sa usudzuje na celok, konečné poznanie, ktoré je kvôli metóde dosiahnutia samého seba akosi hmlisté a vo svojej podstate neurčité. To vedie vždy iba k tvorbe hypotéz a každé tvrdenie je a malo by byť iba pravdepodobné.

Dalo by sa to prirovnať k cestovaniu autom, keď vodič nepozná svoj cieľ ani polohu, ale s pevným presvedčením tvrdí, že k cieľu dôjde. Tejto metóde sa vo vedeckej tradícii hovorí mentálna špekulácia. Nič neviem naisto, ale s veľkou rozhodnosťou publikujem svoje závery, väčšinou prehliadajúc ich pravdepodobnostný charakter, prehlasujúc ich za časť konečného poznania či za toto poznanie samé.

Poznanie vo védskej tradícii je zostupného, deduktívneho a nešpekulatívneho charakteru. Zo znalosti celku posudzujem jeho časti. Celkom je vo védskej tradícii Boh, ktorý je definovaný ako Absolútna Pravda. Metódou poznania je dotazovanie sa na Absolútnu Pravdu, ktorá bola vyjavená pred miliónmi rokov a tradovala sa ústnym podaním z učiteľa na žiaka, čo pokračuje dodnes. Vplyvom značnej degradácie ľudstva a nástupu najpokleslejšieho veku (Kali) nie je metóda iba ústneho odovzdávania udržateľná a poznanie už existuje aj v písomnej forme ako šástry (zjavené písma). Napriek tomu je nemysliteľné, aby niekto dosiahol absolútne poznanie iba samoštúdiom bez vedenia duchovného učiteľa (gurua). Podmienkou je absolútna dôvera v zjavené písma a vo svojho duchovného učiteľa a pokorné dotazovanie sa na Absolútnu Pravdu spojené so službou duchovnému učiteľovi.

Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu. Bhagavad-gíta 4.34

Na Západe sa tomuto systému vyčíta, že k jeho prijatiu je potrebný istý fanatizmus a že je značne dogmatický. Všetko je ale otázkou autority. Vo védskej tradícii sú touto autoritou zjavené písma a ich predstavitelia. Musíme si ale všimnúť, že aj na západe sú prijímané autority, aj keď by to kedykoľvek niekto rád poprel. Prvou autoritou sú rodičia, ktorí odovzdávajú dieťaťu poznanie podľa stupňa, ktorý sami dosiahli.

Ďalšie poznanie človek dostáva v školách (čítajte aj článok Všetko, čo nás učili, je inak), kde sa postupne kladie stále väčší a väčší dôraz na vlastnú rozumovú činnosť a vplyv autorít v poznaní ustupuje do úzadia. Ale nie je to iba ďalšie prijímanie autorít? Myslíme si: „Teraz som niečo vymyslel, na niečo som prišiel”, ale je to iba ďalšie prijímanie autorít – autority našej mysli, v lepšom prípade našej inteligencie. Celý koktejl je po celý život zahusťovaný prijímaním autority masmédií. A máme tu ďalší systém autorít. Problém spočíva v tom, že by sme mali použiť našu inteligenciu na rozlíšenie kvality jednotlivých autorít, ale v prípade, že je inteligencia jednou z autorít, dochádza s pomocou falošného ega (popri mysli a inteligencii ďalší jemnohmotný prvok, ktorý tvorí naše telo) k jej preferencii.

Jedným zo základných poznatkov védskej tradície je iluzórna povaha toho, čomu sme si privykli hovoriť realita. Dá sa hovoriť o tom, že tu existuje podstata a tieň. Pretože sme všetci uväznení v tejto iluzórnej “realite”, je pre nás veľmi ťažké, či dokonca nemožné, rozpoznať jej iluzórnosť. Je to ako keď sa pes pokúša chytiť svoj vlastný chvost – neustále sa točí dookola a nikdy nebude úspešný. Tu je potrebná pomoc zvonku a touto pomocou sa môže stať sebarealizovaná osoba, ktorá realizovala svoje postavenie duše a pôvod a má dokonalé poznanie o iluzórnosti tohto sveta.

Je až zarážajúce, aká je tu podobnosť s Platónovým prirovnaním tohto sveta k jaskyni. V jeho jaskyni sú tiež všetci presvedčení o úplnej reálnosti ilúzií, ktoré sú im predkladané, a k spoznaniu pravdy potrebujú pomoc zvonku. Tu ale podobnosť nekončí. Osoby, ktoré sú oslobodené z reťazí, vedia, že svet, ktorý až doteraz poznali, je iba iluzórny. Majú možnosť spoznať pravý svet, ale spočiatku sú oslepení žiarou Slnka a nevidia prakticky nič. Postupne si však na svetlo zvykajú a po nejakej dobe môžu poznať skutočný svet, skutočné podoby vecí, ktoré poznajú zatiaľ iba ako tiene na stene. Prakticky rovnaká vec sa odohráva pri védskom poznávaní reality.

Známy moderný britský filozof Whitehead prehlásil, že celá západná filozofia sú poznámky pod čiarou k Platónovi. Platónov príklad a vlastný presun od tieňa k podstate sa vzťahuje na to, ako sa človek premiestňuje od pochybností a neistôt k istotám, k Absolútnej Pravde. Vo veľkých ústavoch a školách to je taktiež cieľom spoločného snaženia. Pokiaľ je človek študentom, navštevuje prednášky a očakáva, že keď bude prednášajúcich profesorov pozorne počúvať, dospeje k nejakému pozitívnemu chápaniu, k väčšej istote.

 

Postmoderný relativizmus

Existujú však i skeptici. Tí vravia, že nič nie je isté, nič nie je reálne, žiadna pravda neexistuje. Dnes je doba tzv. postmodernistického myslenia. Postmoderní filozofi tvrdia, že žiadna realita neexistuje, existuje iba kópia. Ako keď máme fotokópiu nejakého pôvodného textu alebo obrazu, ale originál pritom neexistuje.

Je to dosť absurdná predstava – ako keby sme videli tieň a jeho podstata, to, čo ho vrhá, by neexistovala. Postmodernisti sa prikláňajú k názoru, že moderná éra končí v 60. rokoch 20. storočia. Modernisti tvrdia, že existujú reálne veci. Ako napríklad stôl. Keďže existuje, môže dostať svoje meno – stôl. Nemôžeme vravieť stôl stoličke. Správne použitie slova závisí na objekte, ktorý je označovaný. Postmodernisti kritizujú modernistov tvrdením, že vlastne zničili pojem Boha, ale nemali dosť odvahy úplne sa vzdať predstavy konečnej reality. Konečnou realitou chceli učiniť hmotu. Stôl alebo stolička – to je reálne. Postmodernisti však argumentujú, že v 60. rokoch celá táto realita s rozvojom fyzikálnych vied ako kvantová fyzika zanikla.

Kvantový fyzik vraví, že je lepšie popisovať hmotu ako ideu, ako predstavu, takže napríklad stôl je len idea, predstava. Môžem mu hovoriť stôl alebo električka a vlastne na tom nezáleží, pretože to sú iba idey. Pokiaľ ale vravíme, že realita neexistuje, činíme to realitou. Keď vravíme, že neexistuje pravda, robíme z toho pravdu. Keď vravíme, že neexistuje nič absolútne, žiadna konečná pravda, na ktorej sa všetko zakladá, tak to je naše absolútno.

Tejto skutočnosti, že sa nemôžeme zbaviť reality, zaobísť sa bez pravdy alebo bez absolútna, myslitelia na Východe i na Západe už dávno porozumeli. Stále to vravia a prenasleduje nás to. Preto starí filozofi ako Sokrates alebo Platón učili, že cieľom ľudského života je dosiahnuť Absolútno. To je skutočný cieľ poznania. A všetko, čo sa vydáva za poznanie, ale nespeje k tomuto cieľu, je nevedomosť. Tí najpoprednejší filozofi a vedci sa však paradoxne často obracali k indickým Védam – viď článok Svetoví myslitelia o Védach.

 

Ako chápať realitu?

Nasleduje otázka, akou metódou získavania poznania môžeme dosiahnuť Absolútno. V modernom svete je mnoho ľudí fascinovaných vedou, ktorú pokladajú za konečné poznanie. Chcel by som v krátkosti rozobrať, čo tento fenomén dnešného sveta je a začnem výrokom najslávnejšieho vedca minulého storočia – Alberta Einsteina. Ten povedal, že naše zmysly sprostredkúvajú dojmy o tomto svete, ktoré sú veľmi komplikované. Je to príliš veľké množstvo informácií než aby nás to nemiatlo. Stále sa to mení. Zo všetkých zmyslových informácií, ktoré sa okolo nás točia, naša myseľ niečo vytiahne – siahne do toho kaleidoskopu a niečo vytiahne. Tomu Einstein hovoril telesný objekt.

Profesor v prednáškovej sále hľadí do publika a vidí 60 či 70 tvárí, ako sa na neho pozerajú. A prečo vidí tieto tváre? Pretože ich chce vidieť. Jeho myseľ je tak naladená. Povedzme ale, že by tam poletovala mucha, pristála by na tabuli a potom by sa pozerala na študentov. Tá by ale nevidela 60 alebo 70 tvárí. Jej vedomie nie je naladené na to, aby sa pozerala na tváre. Môžeme si predstaviť vedomie muchy – muchy hľadajú iné veci, sladké alebo tiež páchnuce. Majú iný druh vedomia. Je ale to, čo vidí mucha, menej skutočné než to, čo vidíme my? Som si istý, že keby sme na mozog muchy vedeli pripojiť počítačovú obrazovku, tak by sme videli úplne iný svet než teraz. Je ale ten svet falošný a náš skutočný?

Alebo môžeme ostať pri ľudskom druhu. Mohli by sme priviesť človeka, ktorý žije v amazonských dažďových pralesoch, v úplne inej kultúre. Antropológovia vedia, že pre týchto takzvaných primitívnych ľudí (dalo by sa ale povedať, že sú v niektorých smeroch omnoho pokročilejší než západná civilizácia) je najdôležitejším zmyslom sluch a zrak prichádza na radu až ako tretí v poradí dôležitosti. Zato v západnej kultúre je tomuto zmyslu prikladaný najväčší význam. Keď niečo počujeme alebo cítime, dobre – možno, ale nie je to skutočné, dokiaľ to nevidíme. Ale pre ľudí v inej kultúre nie je vec skutočná, pokiaľ ju nepočujú. To je dosť rozdielny svet od nášho. Keby sme sa dostali do hlavy človeka, ktorý žije v amazonskom pralese, som si istý, že by sme tiež videli vesmír úplne inak.

O tomto bode vravel Einstein. Povedal, že je vecou našej ľubovôle, ktorú z vecí v našom okolí si vyberieme a učiníme našim objektom poznania. Profesor si môže vybrať 60 alebo 70 tvárí, ale túto scénu je možné vidieť mnohými inými spôsobmi. Einstein sám pripustil, že toto je základ vedy. Tvrdil tiež, že týmto spôsobom poznávania sa nedá dokázať, že tieto objekty sú reálne. Najskôr musíme mať vieru, aby sme dôverovali tomu, čo nám zmysly vravia. Máme tiež určitý mentálny postoj, pomocou ktorého vyberáme zo všetkých tých vnemov, čo je dôležité a čo nie je.

Každú chvíľu náš intelekt, aj keď o tom nevieme, vyberá rôzne informácie. Keď sa zahľadíme do nejakého bodu, na nejaké miesto, uvidíme veci, ktoré by sme nevideli, keby sme sa nesústredili. Napríklad sa tam premietajú a striedajú rôzne farebné body. Potom sa podoba steny začne meniť a pretvárať sa pred našimi očami. Môžeme z toho dostať strach a radšej otočíme oči späť a vrátime sa k „realite“. Ale kde je vlastne vytváraná realita? Tam alebo tu?

Einstein priznal, že pomocou vedy sa nedozvieme, čo je reálne a čo nie. V našej západnej, americkej a európskej kultúre sa snažíme ustanoviť nejakú spoločnú základňu ohľadom toho, čo je skutočné a čo nie. To sa ale časom mení. Realita európskej kultúry pred päťsto rokmi bola iná ako dnes. Mnoho vedcov priznáva, že čokoľvek dnes veda považuje za zákon, za dvadsať, päťdesiat alebo sto rokov už za zákon, za skutočnosť považovať nebude… Mali by sme sa zamyslieť: je tu nejaký skutočný pokrok? Alebo kam ideme, kam sa uberáme?

Vo védskej tradícii poznania je najdôležitejšou otázkou, ktorú by si mal človek klásť – kéna – čo v sanskrite znamená „prečo“. Ludwig Wittgenstein povedal, že západná vedecká snaha umožňuje odpovedať iba na otázku „čo“ – čo je v tomto svete. Preto Wittgenstein vraví, že aj keby boli všetky vedecké otázky zodpovedané, ostanú rovnaké životné problémy. Aj keby sme nakoniec bezpečne určili, čo je najvzdialenejšou planétou alebo hviezdou, stále nebudeme vedieť, prečo sme tu a prečo sa rodíme, prečo starneme, prečo trpíme a prečo je tu tento vesmír. Wittgenstein preto dospel k záveru, že skutočný zmysel vecí leží mimo tento hmotný svet. Skutočná odpoveď na otázku “prečo” leží nad hmotou, pretože na hmotu sa môžeme iba dívať a hmota sama seba nevysvetlí.

 

Všadeprítomná neistota

Vedci sa snažia vytĺcť z hmoty nejaké vysvetlenie, rozbiť ju na malé kúsky a sledovať ju pod mikroskopom. “Hmota, odhaľ nám svoje tajomstvo!” Potom tie kúsky rozbijú na ešte menšie kúsky a tie stále na menšie a menšie. Odpoveď na „prečo“ ale neprichádza. A vedci nie sú k odpovedi o nič bližšie ako boli. Podľa védskej metódy poznania sa odpoveď na otázku „prečo“ nenachádza v objektoch zmyslového vnímania. A ako som uviedol, Albert Einstein vravel o tom, že to je to jediné, z čoho môže veda nejak vychádzať. V ľudskej mysli tiež nie je možné nájsť odpoveď.

Veda sa nazýva empirizmus, to znamená štúdium zmyslových predmetov. Nad empirizmom je ďalšia oblasť filozofie, racionalizmus, čo je štúdium ideí, predstáv. Napríklad čísla, to sú idey. Slávny racionalistický filozof Descartes si myslel, že konečnou pravdou, vecou, ktorou si môžeme byť istí, je cogito ergo sum – „Myslím, teda som.“ Ale on si myslel, že myseľ je vlastné Ja alebo inými slovami, že myseľ je duša (čo je v rozpore s védskou tradíciou, kde duša je považovaná za osobu). A preto, keďže myslím, tak existujem. Je tam ale jeden problém – nie vždy totiž premýšľame. Niekedy spíme a čo potom? Vzhľadom k tomu, že môže existovať obdobie spánku, keď sa v mysli nedeje nič, žiadne sny, tak niekto môže tvrdiť: “Keďže nemyslím, tak neexistujem.”

Existuje mnoho filozofických argumentov. Alebo si môžeme myslieť: čísla, tie sú isté. Jedna a jedna sú dve. Kto proti tomu môže niečo namietať? Ale vezmime kvapku a pridajme k nej druhú kvapku. Čo vznikne? Dve kvapky? Nie, je to stále jedna kvapka. Takže ani táto oblasť mysle a matematika nie sú isté. Ale ľudskou prirodzenosťou je chcieť istotu. Istota nás neustále prenasleduje.

Je veľmi ironické, že máme veľké vzdelávacie inštitúcie, ktoré učia empirizmus (zmyslové poznanie) a racionalizmus (mentálnu špekuláciu) a toto poznanie je predstavované ako fakty, skutočnosť. Študenti sa musia tieto „fakty“ učiť a robiť z nich skúšky. Ale to nie sú skutočné fakty. Viac než polovica toho, čo sa dnes učí v školách ako fakty, nebude do 10 rokov platiť. To je potvrdené vedcami a filozofmi samotnými ako napríklad Thomas Kuhn, ktorí vravia, že poznanie, veda, sa neustále mení. Paradigmy, vzory poznania, sa po niekoľkých generáciách diametrálne menia. Takže všetko, čo bolo poznanie, čo sa učilo pred sto, dvesto rokmi, je k ničomu, môže sa to zahodiť. Ale napriek tomu navštevujeme školu, pretože chceme isté poznanie.

Čo keby sme mali profesora, ktorý by písal niečo na tabuľu a vravel: „No, nie som si istý, či to tak je, ale možno to je pravda.” alebo „Teraz vás naučím niečo, čo je pravda teraz a čo bude pravda ešte desať minút.”? Asi by sme si pomysleli: “To je dosť divná prednáška.” Ale tak to vlastne je. A napriek tomu je ľudskou prirodzenosťou túžiť po poznaní, po istom poznaní, po pravde, ktorá sa nemení. Túto potrebu nemôžeme len tak zamiesť pod koberec.

Védske poznanie je metódou, ktorou môžeme k istému poznaniu dospieť. Zakladá sa na tom, čomu sa hovorí śabda (šábda) alebo zvuk. V modernej vede, v kvantovej fyzike, nazývajú konečnú podobu hmotnej reality vlnovou podobou a konečný stav vecí popisujú ako pojem vibrácia. To je veľmi všeobecné tvrdenie. Chcem ale na ňom demonštrovať podobnosť s védskym poznaním. Védske podanie je také, že žijeme, existujeme vo vibrácii, ktorá sa nazýva śabda. Vedomie alebo duša sa vznáša na vlnách duchovného zvuku. Z interakcií vedomia s touto vlnou prichádzajú všetky naše zážitky. Vnímame zvuk, zrakové a hmatové vnemy, vôňu a chuť. Dokonca aj naše myšlienky a predstavy. To všetko pochádza z interakcie vedomia so zvukom, śabdou.

Védy vravia, že našim poslaním v tomto živote je pochopiť, čo je posolstvom toho zvuku. Náš problém je, že niečo zažívame, a pritom nevieme dosť dobre, čo to je a prečo. Ale odpoveď na otázku „prečo“ možno nájsť v tomto zvuku samotnom. Musíme sa na neho však správne naladiť.

Neustále nás obklopujú rôzne vlny – rádiové, televízne a ďalšie. Tieto vlny prinášajú informácie, ale my k nim nemáme prístup. Keď máme televízor, tak máme prístup k niektorým frekvenciám tohto vlnenia. To je len príklad toho, ako môže mať vedomie prístup k neviditeľným zdrojom informácií.

 

Mantra-yoga

Védy učia metódu, ktorá nie je mechanická. Nie je to ako postaviť televízor, ale je to metóda, ktorá sa nazýva mantra-jóga. Mantra je zvuk zložený z určitých slabík, ktorý má určitú silu, potenciu viesť naše vedomie do oblasti śabdy, do oblasti večnej zvukovej vibrácie. Akonáhle vedomie vstúpi do tejto oblasti, očistí sa a človek začne vidieť realitu, ktorá je nad tým, čo vnímame svojimi zmyslami a o čom môžeme myslieť vo svoje mysli – transcendencia.

Toto vnímanie má svoj efekt: ánanda-činmaja-rasa. Ánanda znamená blaženosť, činmaja znamená vedomie a rasa znamená vzťah. Človek vstupuje do vzťahu so zvrchovaným vedomím blaženosti. Keď hovoríme o zvuku, tento zvuk má svoj zdroj – zvrchované vedomie, ktorým je zvrchovaná vedomá bytosť. Existuje mnoho mantier, ktoré určujú totožnosť tejto bytosti. Záverom Véd je, že najlepšia z nich je tzv. Mahá-mantra (Krišna mantra) .

 

Haré Krišna Haré Krišna

Krišna Krišna Haré Haré

Haré Ráma Haré Ráma

Ráma Ráma Haré Haré

 

Je pokladaná za mahámantru (veľkú mantru), pretože je najmocnejšia. “Krišna” znamená všepríťažlivý, príťažlivý pre každého. Zvrchovaná vedomá bytosť je príťažlivá pre všetkých, každý Ho hľadá, pretože hľadáme isté a stále poznanie a trvalé šťastie. Každý chce šťastie, ktoré v nasledovnom okamihu nezmizne. Každý chce mať osobný vzťah s druhými, na ktorom môže závisieť, ktorý je pravý. Nemusíme však ani vravieť, že v tomto svete informácií založených na mysli a zmysloch takéto šťastie nenájdeme, pretože tu sa všetko neustále mení. My však hľadáme to, čo sa nemení. Nemyslím tým to, čo nie je variabilné, ale to, čo je stále. To je, alebo by aspoň malo byť, účelom vzdelania – poznanie. Dospieť k nejakej formálnej pravde, ktorá sa nemení. K čomu by inak bolo chodenie do školy?

Túto pravdu hľadáme a védske poznanie nám dáva metódu, ako ju môžeme zažiť.

Záverom sa chcem zmieniť o skúsenosti. Védske učenie má nepochybne svoj náboženský podtext, ale to, čo predkladá, nemusí nutne záležať na viere. Nie je nutné, aby sme v čokoľvek slepo verili. Existuje metóda alebo proces, pomocou ktorého môže človek čosi zažiť a otestovať si účinky v praxi. Je na každom z nás, či tento proces vyskúšame. V skutočnosti je iba toto vedecká metóda. Až keď niečo vyskúšam, môžem to posúdiť a tvrdiť, aké to je.

Vo Védach je potvrdené, že ponúkajú to, čo hľadáme – skutočné poznanie. Nie je to nejaké tvrdenie z reklamy. Je to potvrdené životmi mnohých svätcov riadiacimi sa závermi Véd. Keďže je to to, čo hľadáme, je logické, aby sme si tento védsky proces poznania vyskúšali.

Pin It on Pinterest