Čo sa deje po smrti? Čo je smrť? Existuje posmrtný život? Je smrť bolestivá? Ako prebieha znovuzrodenie?
Podobné otázky ohľadom najobávanejšej udalosti, ktorá ukončí náš život, neustále víria našou mysľou. Obzvlášť v prípadoch, keď zomrie niekto z našich blízkych a drahých. Cítime, že sa náhle a neočakávane prerušil náš vzťah a prajeme si, aby naše spojenie naďalej existovalo. Touto otázkou sa začína naša cesta hľadania odpovedí na horeuvedené otázky…
Tak, čo sa teda deje po smrti? Smrť je vskutku veľmi zaujímavý proces!
Umieranie a smrť na základe popisov Védskych textov
Otázka: Čo sa deje a v akom poradí, keď duša opúšťa ľudské telo a nastáva umieranie a smrť?
Odpoveď: Neexistuje jeden presný spôsob pre všetkých. To, ako a kedy osoba opúšťa svoje telo a kam pôjde, závisí hlavne od vedomia, ktoré v nej prevláda (guny) a karmy (spolu so zásahmi ostatných ľudí prostredníctvom požehnaní, modlitieb, obradov a pod.)
Podľa Védskych zdrojov (hlavne Védanta sútry, Bhagavad-gíty, Purán) dochádza k tomuto:
Niekoľko dní/hodín pred tým, ako nastane smrť, osoba vstúpi do terminálnej fázy. Tá má často podobu terminálneho nepokoja. Vidí svojich mŕtvych predkov, konkrétne ativáhika (sprevádzajúcich) dévov, a môže s nimi komunikovať. Jeho fyzické telo postupne chladne začínajúc končatinami. To spôsobuje oddeľovanie prány a subtílnych zmyslov, súčasti subtílneho tela od fyzického tela. (Čhandógja Upanišad 8.12.2-3, Védanta sútra 2.4.7-8, SB 4.28.23)
Samotný odchod prebieha skrz rôzne telesné otvory, podľa karmy, troch kvalít prírody a miesta, kam odchádza. To si popíšeme neskôr.
„Tí, ktorí sa nachádzajú v kvalite dobra, spejú hore, k vyšším planétam; na pozemských planétach zostávajú ľudia v kvalite vášne, a tí, ktorí sú v odpornej kvalite nevedomosti, klesajú do pekelných svetov.“
Bhagavad-gíta 14.18
„Tí, ktorí uctievajú polobohov, sa narodia medzi polobohmi; tí, ktorí uctievajú predkov, pôjdu k predkom; tí, ktorí uctievajú duchov, sa narodia medzi takýmito bytosťami a tí, ktorí uctievajú Mňa, budú žiť so Mnou.“
Bhagavad-gíta 9.25
Práve v tomto poslednom verši môžeme vidieť, že duša nie je zákonite nútená podstupovať neustály kolobeh reinkarnácie (samsáru), ale vie sa dostať mimo toto podmienenie a vrátiť sa späť do duchovného sveta, odkiaľ sa už nikdy nevracia a nemusí zažívať rodenie a umieranie.
Koniec hmotného tela
Smrť môže prísť z najrôznejších príčin. Keď však skutočne nastane, tak prvou vecou, ktorú osoba zažije, je úplná temnota. Všetko je temné, trvá to však len okamih. Nadduša (Paramátma), ktorá sa nachádza v prítomnosti duše, začne ožarovať priechod, čo sa duši javí ako svetlo na konci tunela. Tá temnota je vlastne telo, ktoré je však už mŕtve, nemá vedomie a vidíme ho teraz po prvýkrát zvnútra.
Existuje 118 rôznych priechodov, ktorými môžeme z tela odísť. Vo chvíli smrti je možné ísť len jedným z nich. Tieto priechody sa nazývajú nádí alebo kanály prány. Podľa Garuda Purány (1.67) k smrti dochádza, keď pracujú súčasne obe hlavné nádí (v oblasti chrbtice), Idá a Pingalá. Za normálnych okolností sa striedajú. Možno ich chápať ako hlavné nervové či energetické kanály vo vnútri tela. Presný lekársky ekvivalent však v dnešnej dobe medicína ešte nepozná. Jedinec sa ale na cestu do svojho budúceho cieľa každopádne vydáva cez jednu z týchto nádí. Vieme, že ten, kto odchádza konečníkom alebo genitáliami, pôjde do nižších oblastí, zatiaľ čo ten, kto telo opúšťa niektorou z horných telesných častí, pôjde do vyšších oblastí. Tí, ktorí odchádzajú vrcholom svojej lebky, otvorom známym ako brahma randhara, tj. miestom, kde sa stretávajú tri lebečné kosti, po tom, ako príde smrť, dosiahnu sféry Brahmanu.
Nadduša osvetľuje len jediný z týchto priechodov v súlade s karmou duše. Vyberá priechod, ktorý presne zodpovedá predošlým činnostiam živej bytosti a akonáhle je ožiarený, duša má prirodzenú tendenciu pohybovať sa smerom k svetlu. Akonáhle je mimo telo, pocíti úľavu od bremena hmotnej telesnej konštitúcie a začne sa pohybovať k svojej budúcej forme, ku ktorej je samovoľne priťahovaná. V tej dobe bude prežívať svet z perspektívy subtílneho tela a uvidí veci omnoho jasnejšie než ako sa dajú vidieť prostredníctvom súčasného tela.
V tomto štádiu duša počuje veľa hlasov, všetky naraz. Sú to myšlienky všetkých prítomných v miestnosti. Duša sa snaží hovoriť so svojimi milovanými ako kedykoľvek predtým a kričí: „Nie som mŕtva!“ Ale beda, nikto ju nepočuje. Pomaly a iste si duša uvedomuje, že osoba, s ktorou sa stotožňovala, zomrela a nedokáže sa vrátiť späť. V tejto chvíli sa duša vznáša vo výške asi 3,5 metra alebo vo výške stropu. Vidí a počuje všetko, čo sa deje okolo. Vo všeobecnosti sa duša vznáša nad telom dovtedy, kým nepodstúpi kremáciu. A tak nabudúce, keď uvidíte, ako nesú telo na spopolnenie, vedzte, že aj duša je prítomná na celom obrade, vidí, počuje a je svedkom všetkého.
Keď nastane spopolnenie, duša je presvedčená, že hlavná podstata jej prežitia na Zemi zanikla a telo, ktoré toľké roky obývala, sa zlúčilo s piatimi základnými prvkami (zem, voda, oheň, vzduch, éter).
Duša zažíva pocit slobody – hranice, ktoré mala, kým obývala telo, sú preč a dokáže sa premiestniť kamkoľvek na Zemi tak, že si na to jednoducho pomyslí (pekne to zobrazuje film Vojdi do prázdna).
Sedem dní duša cestuje na miesta, ku ktorým je pripútaná – jej obľúbené miesta, ranné prechádzky, záhrady, kancelária atď. Ak duša lipla na peniazoch, bude sa zdržiavať pri trezore alebo ak lipla na svojich deťoch, bude v ich izbe a bude sa k nim túliť.
Na konci siedmeho dňa sa duša rozlúči s rodinou a putuje smerom nahor na perifériu zemskej úrovne, aby prešla na druhú stranu.
Jedenásty a dvanásty deň nasledovníci Véd usporadúvajú „homu“, modlitby a rituály, vďaka ktorým sa duša, ktorá má na to priaznivú karmu, stretne s predkami, ktorým sa podarilo dostať podobne ako táto duša na Pitriloku. Títo zosnulí predkovia privítajú dušu v tejto sfére. Privítajú a objímu ju rovnako ako keď sa stretneme s rodinnými príslušníkmi po dlhej dobe. Duša si potom spolu so svojimi sprievodcami prezrie priebeh svojho života na Zemi. Tu sa jej na čistom svetle premietne celý jej predošlý život.
Védánta-sútra popisuje, že zbožné osoby s dobrou hmotnou karmou odchádzajú na vyššie planéty (lóky). Po uplynutí doby určenej svojou karmou sa však musia vrátiť späť na Zem. Nejde teda zatiaľ o skutočné duchovné oslobodenie.
Títo zbožní materialisti konajú príslušné obete, aby sa dostali na určité nebeské planéty. Keď sú potom výsledky tejto karmy získané obeťami vyčerpané, vracajú sa na Zem v podobe dažďa, príjmu podobu obilia, to sa stane potravou muža a premení sa na spermie, ktorými je oplodnená žena. Týmto spôsobom živá bytosť opäť získa ľudské telo umožňujúce konať obete a celý kolobeh môže začať znovu.
Proces zrodenia a vývinu plodu podľa Véd nájdete v tomto našom článku.
Tak neustále prechádza sem a tam po hmotnej ceste a trpí. Osoba vedomá si Krišnu sa však takýchto obetí strání. Vydáva sa priamo cestou dokonalej sebarealizácie a tak sa pripravuje na návrat k Bohu. Celý yogový proces nájdete vysvetlený v tejto sérii článkov.
sri-bhagavan uvaca
karmana daiva-netrena
jantur dehopapattaye
striyah pravista udaram
pumso retah-kanasrayah
„Osobnosť Božstva Kapiladéva povedal: Pod dohľadom Najvyššieho Pána a podľa výsledkov svojej práce sa živá bytosť alebo duša dostáva prostredníctvom častice mužovho semena do lona ženy, aby prijala určitý druh tela.“ (Šrímad Bhágavatam 3.31.1)
Keď je embryo staré asi sedem mesiacov, je už dosť vyvinuté pre podporu vedomia. Dieťa sa potom vo svojom novom tele prebudí a ihneď sa začne hýbať, občas zvnútra kope matku v márnej snahe dostať sa preč z toho strašného zovretia, v ktorom sa nachádza.
Ak je jedinec zbožný, potom tieto hrozné podmienky, kedy má paže a nohy v skrčenej plodovej polohe pritlačené k hrudníku, spôsobí, že sa začne takto modliť k Pánovi: „Ó Pane, tento stav je príšerný. Prosím, zachráň ma z tejto situácie a dostaň ma hneď preč z tohto lona a ja sľubujem, že Ti budem v tomto živote zaručene slúžiť.“ Akonáhle sa však narodí, začne byť nadmerne priťahovaný ku všetkým zmyslovým objektom svojho záujmu a k službe, ktorú mu preukazuje jeho matka a členovia rodiny. Následne na svoju dharmu zabúda a znovu úplne upadne do máye. Vyhnite sa procesu znovuzrodenia, nie je v žiadnom smere priaznivý.
To, ako nastane jógová smrť splynutím telesných elementov s mahat-tattvou, je popísané v Šrímad Bhágavatame 1.15.41-42, 2.2.30, 4.23.15-18, 7.12.30-31, Védánta-sútre 4.2.15-16 atď. Tento proces sa odohráva vo vedomí jogína. Šrídhara Svámí hovorí o skoncovaní s príťažlivosťou k rôznym zmyslovým objektom (Bhagavad-gíta 2.67) a splynutie zmyslov s ich objektami (tan-mátry).
Smrť v jednej z troch kvalít
Bhagavad-gíta 14.14-15 uvádza tri miesta odchodu odpovedajúce trom gunám: dobro – vyššie (nebeské) planéty; vášeň – zemské úrovne; nevedomosť – nižšie (tzv. pekelné) planéty. Śrímad Bhagavatam 11.25.22 to potvrdzuje.
Príkladom, kde je umieranie v kvalite vášne, je napr. kráľ Purandžana, ktorý sa musel v budúcom živote narodiť ako žena. Adžámil bol prakticky na ceste do pekla a jeho situácia bola dobrým príkladom nevedomosti. V Gíta-mahátmje z Padma Purány je mnoho príkladov, ako príbeh bráhmanu, ktorý musel ísť po smrti do pekla a potom prijať zrodenie v zvieracej ríši.
Príklad osoby, ktorá išla do neba, je Maharádž Purúravá. Po tom, čo trochu ochladla jeho nadmerná pripútanosť k Urvaší, sa pohrúžil do vykonávaní obetí, ktoré ho naučili gandharvovia (druh polobohov – dévov). Na konci svojho života odišiel do neba (vyššie planetárne úrovne na jemnejšej úrovni). Existujú tiež najrôznejšie druhy džňáníov, jogínov a brahmačárínov, ktorí odchádzajú na planétu Brahmy.
Umieranie a terminálny nepokoj
Pokiaľ je umierajúci človek bezbožný, hriešny a žil celý život ako hrubý materialista, objavia sa pri jeho smrteľnej posteli v roli ativáhika dévov poslovia Yamarádža zvaní Yamadútovia. Sú to hrôzu naháňajúce, divoko a strašlivo vyzerajúce osoby s odpudzujúcimi rysmi, čiernou pleťou a ohnivými zježenými vlasmi farby medi.
Dotyčnú osobu pomocou subtílnych (jemnohmotných) povrazov a reťazí násilne vytiahnu z jeho hrubého tela. Táto scéna umierajúceho človeka veľmi vydesí. Pri tom väčšinou umierajúci stoná, bojí sa alebo sa pokála. Yamadútovia potom zbalia dušu pokrytú len subtílnym telom z mysle, inteligencie a falošného ega do obalu, v ktorom ho zoberú k súdu do Yamarádžovho sídla. Vlečú ju ďaleko po rozpálených vyprahnutých piesočných plochách, pričom ju napádajú rôzni ďalší tvorovia a hryzú ju psy. Na tejto ceste príšerne trpí a túži, aby to už skončilo. Celý tento proces sa deje na jemnohmotnej úrovni, teda na úrovni mysle a inteligencie, dá sa preto prirovnať k snovému zážitku, resp. k nočnej more.
Garuda Purana 2.2.8 uvádza, že tí, ktorí spáchajú samovraždu (a obecne zomrú na násilnú smrť), sa stanú duchmi. Ostávajú na zemskej úrovni, kým si túto karmu „neodpracujú“. Tieto duše, ktoré zostali v zemskej sfére, žijú veľmi biedny život, pretože ešte nie sú ani v svojom budúcom tele, ani v tele, ktoré by im umožnilo žiť život na Zemi. Nemusia byť nevyhnutne negatívne alebo škodiace, ale uviazli a cítia sa biedne. Preto modlitby majú počas tohto obdobia veľký význam, aby takáto duša mohla pokojne ísť ďalej.
Keď táto cesta skončí, zosnulý je predvolaný pred Yamarádža, neľútostného poloboha (déva), ktorý vládne smrti a trestá hriešnych. Je donútený prijať utrpenie na mieste, ktoré zodpovedá jeho hriechom (ugra-karme), v jednom z pekiel v najnižšej úrovni vesmíru, priamo nad oceánom Garbhódaka. V tejto pekelnej oblasti zvanej Naraka je 27 jemnohmotných pekelných miest. Rovnako sa teda nejedná o hrubo fyzicky existujúce planéty, ale úrovne astrálne.
Napríklad osoba, ktorá sa podieľala na vraždení a pojedaní nevinných zvierat, sa dostane do Krimibhĺdžany, kde bude žiť ako červ, ktorý žerie chvost ďalšieho červa, zatiaľ čo tento červ požiera chvost jemu. Takých pekiel, ktoré odpovedajú spáchaným hriechom, existuje mnoho. Ich úplný popis možno nájsť v posledných kapitolách 5. spevu Šrímad Bhágavatamu.
Po takýchto intenzívnych a strašidelných formách utrpenia je živá bytosť znovu vrhnutá do nižších životných druhov, ktoré odpovedajú jej hriešnym túžbam v jej ľudskom živote. Táto jemnohmotná skúsenosť ubije vedomie živej bytosti do takej miery, že nemá problém v nasledujúcej inkarnácii prijať telo nižšieho telesného druhu. Keď bol napríklad na pekelnej úrovni nútený pojedať odporné výkaly a vplyvom maye (ilúzie) si na to zvykol, tak keď následkom karmy prijme hmotné telo prasaťa, tak mu prijímanie odpornej stravy nebude robiť problém. Dokonca to bude považovať za odmenu a k takémuto „pôžitku“ sa pripúta. To je neuveriteľná sila hmotnej ilúzie.
Ľudia, ktorí nie sú tak hriešni, môžu očakávať pokojnejšie umieranie, odchod z tela a vyrovnanejšiu smrť.
Pri zomieraní je za okamih smrti označovaná chvíľa, kedy duchovná duša opustí hrubohmotné telo. V tú dobu duša, pokrytá jemnohmotným telom, odchádza z tela. Jemnohmotné telo v rámci tohto materiálneho sveta s dušou cestuje stále, nech ide kamkoľvek, a preto je živej bytosti počas všetkých jej rozmanitých životov zachovaná kontinuita hmotných skúseností.
„Mysl je příčinou určitého těla, které živá bytost získá podle toho, jakým způsobem je ve styku s hmotnou přírodou. Podle mentálního stavu živé bytosti můžeme pochopit, čím byla ve svém minulém životě a jaké tělo bude mít v budoucnosti. Mysl takto naznačuje minulá i budoucí těla.“ Śrímad Bhagavatam 4.29.66
„Hmotné telo je v tomto svete podriadené vzniku a zániku, myseľ je vždy plná obáv, inteligencia túži po nedosiahnuteľnom a všetky zmysly sú nakoniec neustálym zápasom v hmotnej prírode vyčerpané, aj keď sa nedali nikdy trvalo uspokojiť.“ Bhagavad-Gíta
Yama a Pitrilóka
„Kráľom Pitov je Yamarádž, veľmi mocný syn poloboha Slnka. Sídli na Pitrilóke so svojimi osobnými služobníkmi a podľa pravidiel a usmernení Najvyššieho Pána posiela svojich zástupcov, Yamadútov, aby mu priviedli všetkých hriešnych ľudí ihneď po ich smrti. Po tom, čo sa hriešnici ocitnú v dosahu jeho moci, riadne ich odsúdi podľa toho, akých sa dopúšťali hriešnych činností, a pošle ich na jednu z mnohých pekelných planét odpykať si primeraný trest. “ Śrímad Bhagavatam 5.26.6
Vo Védach je Yama polobohom, ktorý má na starosti umieranie a smrť, s ktorým pobývajú duchovia zosnulých. Je synom Vivasvatua (poloboha Slnka) a Saňdžni (svedomia) a bratom Vaivasvaty (Manua). Mal tiež dvojča, sestru menom Yamuná. Je otcom Judhišthiry.
Yama do istej miery budí hrôzu. Je vykreslený ako vlastník dvoch nenásytných psov (Rigveda 10.14.10-12) so štyrmi očami a širokými nozdrami, ktorí strážia cestu do jeho sídla. Okolo nich je mŕtvym doporučované ponáhľať sa ako najrýchlejšie môžu. O týchto psoch sa píše, že sa potulujú medzi ľuďmi ako jeho poslovia bezpochyby preto, aby vyhľadávali ľudí pre odvedenie k svojmu pánovi. Ten je na inom mieste identifikovaný ako smrť a je popisovaný ako ten, kto posiela vtáka ako zvestovateľa konca.
Je polobohom zosnulých duší a sudcom mŕtvych. Keď duša opustí svoje smrteľné telo, ide do jeho sídla v nižších sférach. Tam zapisovateľ Čitragupta prečíta jeho záznam karmických činov z veľkého registra zvaného Agrasandhani a nasleduje spravodlivý rozsudok, kedy je duša buď pozdvihnutá do sídla pitov (mánuov), alebo je podľa závažnosti svojej viny poslaná do jedného z dvadsiatich siedmich pekiel či sa opäť narodí na Zemi v ďalšej životnej forme.
Yama je vládcom južnej oblasti vesmíru a ako taký je nazývaný Dakšinašapatí. Je popisované, že má zelenú farbu pleti a nosí červený odev. Jazdí na byvolovi a je ozbrojený ťažkým kyjakom a slučkou pre pútanie svojich obetí. Purány uvádzajú legendu, v ktorej Yama pozdvihol nohu, aby nakopal Čáju, slúžku svojho otca. Tá ho prekliala, aby jeho nohu sužovali vredy a červy, ale jeho otec mu venoval kohúta, ktorý červíky vykloval a rany vyliečil. Kvôli tejto príhode je nazývaný Širnapáda, „Zvráštená noha“.
Yama má niekoľko manželiek ako sú Hemamálá, Sušílá a Vidžajá. Pobýva v nižšom svete, vo svojom meste Yamapur. Tam vo svojom paláci zvanom Kaliči sedí na súdnom tróne, Vičárabhú. Pomáha mu jeho zapisovateľ a radca Čitragupta a je obsluhovaný svojimi dvoma hlavnými služobníkmi a strážcami, Maháčandou a Kálapurušou. Jeho poslovia, Yamadútovia, privádzajú duše zosnulých a dvere jeho súdnej siene stráži jeho nosič Vaidhjáta.
„Tí, ktorí strávili niekoľko rokov v strašnom pekle a nemajú vo svojej priazni potomkov (ktorí by im ponúkli dary – t.j. pri obrade šráddha) sa stanú poslovia Yamy.“
Garuda Purána 2.18.34
Yama má mnoho mien, ktoré popisujú jeho funkciu. Je Mrityu, Antaka (smrť); Kála (zosobnený čas); Kritána (ukončovateľ); Šámana (ten, kto vyrovnáva účty); Dandí či Dandadhara (nositeľ žezla trestu); Bhímašásana (ten, kto vynáša desivé rozsudky); Páší (nositeľ oprátky); Pitripati (pán predkov); Prétarádza (král duchov); Šráddhadéva (boh pohrebných obetí); a zvlášť Dharmarádža (vládca spravodlivosti). Existuje veľké množstvo jeho popisov v rôznych Védskych textoch.
Ako sa vyhnúť Yamarádžovi: príbeh o Adžámilovi
Adžámilov príbeh uvádza Bhágavata Purána (6. kniha, kapitola 1.) ako príklad toho, že i tá najhriešnejšia osoba môže dosiahnuť oslobodenie.
Adžámil bol bráhmana, ktorého raz otec poslal do džungle pre samit (listy a vetvičky pre prípravu obetného ohňa). Adžámil tam stretol prostitútku. Bráhmana na všetko zabudol, oženil sa s ňou, narodili sa im deti a viedli hrubý materialistický život. Keď bolo tomuto bráhmanovi, ktorý bol stelesnením všetkých nerestí, osemdesiatsedem rokov, nastal čas, aby si po neho prišla smrť a prišli k nemu Yamadútovia. Vydesený Adžámil hlasne volal meno svojho najstaršieho syna, „Náráyana“. Keď počuli opakované volanie Višnuovho mena „Náráyana“, objavili sa tam Višnuovi služobníci a odvolali Yamových zástupcov. Od toho dňa sa z Adžámila stal oddaný Višnua, činil pokánie na brehu Gangy a po niekoľkých rokoch dosiahol spásy.
Adžámil bol zachránený pred peklom, pretože keď k nemu prišli Yamadútovia, opakoval meno „Náráyana“. Kvôli tomu Yamarádž zakázal svojim sluhom sa čo i len dotknúť i tých oddaných, ktorí „omylom alebo vinou svojho zmätenia ilúziou niekedy spáchajú hriešne činy“, pretože sú chránení pred hriešnymi reakciami vďaka tomu, že stále spievajú mantry s menom Boha.
Yamarádž potom povedal Yamadútom: „Paramahamsovia sú vznešené osoby, ktoré nemajú záľubu v hmotnom pôžitku a ktoré s láskou uctievajú najvyššieho Pána. Moji drahí služobníci, privádzajte mi k potrestaniu len tie osoby, ktoré majú k tomuto uctievaniu odpor, nezdružujú sa s Paramahamsami a sú pripútaní k rodinnému životu a svetskému prchavému potešeniu, ktoré tvoria cestu do pekla. Moji drahí služobníci, privádzajte ku mne, prosím, len tie hriešne osoby, ktoré nevyužívajú svoj jazyk k ospevovaniu svätého mena a Krišnovych vlastností, ktorých srdce si ani raz nespomenulo na Krišnove lotosové nohy a ktorých hlava sa pred Pánom Krišnom ani raz nesklonila. Posielajte mi tých, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti voči Najvyššiemu, ktoré sú jedinými povinnosťami ľudského života. Privádzajte mi prosím všetkých takýchto hlupákov a darebákov.“
“Člověk může být velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu hmotná utrpení všeho druhu. Takový člověk není o nic lepší než tupé zvíře.”
Śrímad Bhagavatam 5.5.7
Príbeh – Umieranie ako čas Yamadútov
Subhángí Deví Dásí
(do slovenčiny prekladaný odborný výraz „terminálna fáza“ znie v angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ – pozn. prekl.)
Počuli ste niekedy o terminálnej fáze? Pravdepodobne nie, pokiaľ nie ste lekár alebo zdravotná sestra. Ale hoci ide o tzv. novodobé pomenovanie, sú tieto okolnosti popísané v Šrímad Bhagavatame.
Šríla Prabhupáda hovorí:
„A sú tu zároveň skľučujúce okolnosti smrti. Keď človek leží v kóme, prežíva toľko utrpenia, toľko snov, prichádzajú Yamadútovia. Niekedy človek na smrteľnej posteli plače, toľko trpí, ale nie je mu pomoci. Nikto nemôže pomôcť. To sú skľučujúce okolnosti sprevádzajúce umieranie…“ (Šríla Prabhupáda, Górakhpur, 18. februára 1971)
Budem vám rozprávať, ako som sa o tom dozvedela. Tento príbeh je typickým príkladom hrozivej reality, pred ktorú sú postavené všetky trpiace duše v tomto hmotnom svete. Ukazuje tiež jasne, pred čím nás Šríla Prabhupáda zachránil a prečo by sme mu mali byť naveky vďační.
Všetko to začalo telefonátom od mojich rodičov, že otec má rakovinu. Verím na znamenia a v tu chvíľu mi začalo silne ťukať pravé oko (nimitta), takže som vedela, že to nedopadne dobre. To bolo na začiatku novembra.
Ale otec bol optimistický. Bol si istý, že môže všetko prekonať, pretože bol vždy pánom každej situácie a vo svojom živote čelil mnohým ťažkostiam, ktoré všetky zvládol. Až doposiaľ sa zdalo, že je šťastlivcom, ktorý si v každom ohľade užíva všetkých dobrých možností a dobrej karmy. Vedel pramálo o tom, že s jeho dobrou karmou bude rýchly koniec.
Otec mal rakovinu prostaty a rozšírila sa mu do kostí. Podstúpil chemoterapiu, tá ale dvakrát zlyhala. Jedného dňa som zavolala a on doslova plakal: „Ja umieram,“ povedal. Cítila som s ním súcit. Bol v rukách „krutého“ osudu bezmocný. Snažila som sa mu pomôcť. „Netráp sa,“ povedala som, „existuje reinkarnácia. Budeš v poriadku. Len sa modli. Boh je láskavý.“
To však bola len malá útecha pre niekoho, kto bol zmätený a o Bohu nič nevedel. Potom som mala dojem, že som nejakým spôsobom s jeho utrpením spojená. Cítila som všetok jeho strach a úzkosť. Stále som sa modlila. Nič také som prežívať nechcela, ale myslím si, že som s ním bola nejako karmicky prepojená, takže z toho nebolo úniku bez ohľadu na to, ako ďaleko od neho som bola. Telesné utrpenie nebolo ničím v zrovnaní s psychickými mukami, ktoré zažíval. Začal byť pokorný a ja som niekoľkokrát všetko nechala a odletela z Vrindávanu, aby som bola s ním.
O Krišnovi skôr nikdy nechcel nič počuť, tak som sa o to prestala už pred rokmi pokúšať. Nikdy sme sa spolu na túto tému nebavili. Len som mu dávala prasádam (miloval to, čo som varila) a hovorili sme o iných veciach. Mala som so sebou vrindávanský prach a trochu vody z Yamuny zmiešanú s vodou z Gangy. A tiež nejaké malé Džagannátove Božstvá. Všetky tieto veci som uložila v dome, pretože som dúfala, že by mohli mať nejaký účinok a kedykoľvek to bolo možné, tak som ich používala – pri otcovom jedle a tak ďalej. Pokračovala som stále vo svojich modlitbách a dúfala som, že by som ho skôr, ako si poňho príde smrť, nejakým spôsobom mohla presvedčiť o Krišnovi. Bol stratou kontroly nad svojou situáciu tak vyvedený z miery a pokorený, že bol do určitej miery ochotný počúvať. Chytal sa stebla.
Predčítala som mu trochu z Bhagavad-gíty a on hovoril, že je to povzbudivé. Tiež som mu čítala z knihy Návraty. Páčilo sa mu to, pretože myšlienka reinkarnácie bola niečo pozitívneho, s čím sa dalo hľadieť do budúcnosti a to on zúfalo potreboval. Všimla som si tam kapitoly o Adžámilovi a cítila som, že by som mu ich mala prečítať, ale myslela som si, že by to naňho bol príliš veľký tlak. Naviac som tam predsa bola ja a hovorila som si niečo v tom zmysle, že pretože spievam sväté mená, malo by byť všetko v poriadku.
Naozaj som verila, že stačí, keď budete jednoducho spievať Hare Krišna a iné silné mantry, všetky nepriaznivé veci odídu a umieranie nebude také bolestné. Neskôr som však poznala, že toto je povrchný a nováčikovský názor. Hmotný svet je tak náročné miesto a ja som vďaka svojmu veľkému egu precenila svoju vlastnú čistotu. Neskôr som si uvedomila, že v skutočnosti vlastne nie som ani skutočne oddaná Krišnovi. Pokiaľ nie ste schopní zachrániť sami seba, ako by ste mohli zachrániť niekoho iného?
Niekoľkokrát som odišla do Indie do Vrindávanu, pretože som tam mala rodinné a pracovné povinnosti, avšak celú dobu som cítila, ako ma to k otcovi tiahne. Keď som bola preč, nemala som počas tej doby žiadny vnútorný pokoj. Myslím, že ma doma skutočne potreboval a bol na mne citovo závislý, pretože som bola jediný človek, ktorý mu predkladal nejaké skutočné riešenie.
Ľudia naviac v zásade nie sú súcitiaci a on potreboval veľa porozumenia. Nie som nijak zvlášť dobrá vo zvládaní utrpenia, takže bolo ťažké uniesť, keď som videla, ako niekto, o ktorého sa staráte, trpí tak veľkou úzkosťou. Nechala som tam Džagannátove Božstvá a prosila som Ich o odpustenie všetkých priestupkov a aby láskavo ochránili môjho otca, zatiaľ čo som len na pár týždňov pracovne odišla späť do Indie.
Posledné chvíle
Potom zavolala moja matka. Nevedela kade kam. „Prosím, príď,“ povedala. „On ide teraz do nemocnice a potrebujeme ťa tu.“ Skočila som na prvé lietadlo a akonáhle som dorazila, presunuli sme sa s otcom do nemocnice. Zdalo sa, že to Krišna zariadil úplne fantasticky. Dali nám súkromnú izbu a nechali ma tam spať a starať sa o neho. Nikto nespochybňoval, či som k tomu oprávnená a moja matka sa len stiahla, do ničoho sa neplietla a nechala ma robiť čokoľvek. Je rímokatolíčka a obvykle ma o Krišnovi hovoriť nenecháva.
Uvedomila som si, že tzv. karmíci natoľko popierajú smrť a ignorujú umieranie, že sa snažia vyhnúť realite ako to len ide, takže pre ňu bolo vítané východisko, keď som sa tohto bremena ujala ja. Mohla ísť domov a predstierať, že sa nič nedeje, s vedomím, že sa o otca postarám. Alebo snáď hlboko vo vnútri tiež cítila zúfalú túžbu po jeho duchovnom prospechu a ja som bola tým najlepším riešením, ktoré mali. Nie som si tak úplne istá. Akonáhle sa všetko dostane mimo rámec ich hmotného vnímania a kontroly, začnú byť úplne zmätení. Viem len to, že som sa bola schopná starostlivosti o môjho otca úplne ujať. Mnoho ľudí musí v nemocniciach trpieť a umierať osamote, keď si prechádzajú tým, o čom sa chystám rozprávať…
Spala som vedľa otca a starala sa o každú jeho potrebu. Podarilo sa mi navliecť mu korálky z Tulasí (kantí-mala), ktoré mu potom jedna materialistická sestrička ustavične dávala dolu. Začínala som z toho byť mentálna. Ach nie, myslela som si, on je tak hriešny, že na sebe nemôže mať Tulasí. Tento prístup ma náležite nahneval, takže som začala byť smelšia a nechávala som mu tie korálky, nech sa deje, čo sa deje. Ona ich dala dolu a ja som sa len láskavo usmiala a hneď som mu ich zasa navliekla.
Čítala som mu dosť z Bhagavad-gíty. Posledných dvanásť dní pred tým, ako nastala smrť, už vôbec nejedol. Osem z týchto dní dostával len vodu z Gangy a Yamuny a nič iné. Mala som pod kontrolou všetko, čo mu šlo do úst. Dokonca som mu do vody začala pridávať vrindávanský prach (považuje sa za posvätný).
Ako sa blížil ku koncu, bol už v inej úrovni, ktorá nie je súčasťou tohto sveta. Zdalo sa, že vníma veci, ktoré ostatní ľudia vidieť nemôžu. Každú noc som si napríklad na seba do postele obliekala tričko so Šivom. Bol na ňom vpredu veľký obrázok Pána Šivy. Mala som vo zvyku počkať, než otec zaspí a potom mu sotva znateľne poprášiť hlavu prachom z Vrindávanu pre prípad, že by zomrel, zatiaľ čo budem spať.
Jednu noc, práve keď som mu poprášila hlavu, vyskočil s očami široko otvorenými úžasom. „Och, si celá obklopená prachom,“ povedal.
Ďalšiu noc sa vymrštil zo spánku rovnakým spôsobom a uprene sa pozeral na moje tričko s Pánom Šivou. „Dávaj pozor!“ povedal. „Z tvojho trička vychádza oheň.“ Deň predtým než zomrel, povedal, že v izbe sú veľkí psi a že sa vonku za oknom vznáša nejaká škaredá postava.
Nevítaná návšteva
Večer pred svojou smrťou začal byť rozrušený. „Rozviažte mi nohy,“ hovoril neviem komu a bol viditeľne vystrašený. Moja matka s mojou dcérou sa rozhodli, že zostanú cez noc v nemocnici, čo normálne nerobili. Zaspávala som únavou a rovnako tak i mama.
Asi v 9:30 večer ma zobudila dcéra. „Mami,“ povedala, „poď rýchlo! S dedom sa niečo deje.“ Hnala som sa k posteli a otec stonal. „Prosím, prosím,“ hovoril, „úpenlivo vás prosím, pustite ma, prosím, pustite ma.“ Jeho tón bol pokorný a vydesený, oči mal sklopené. Tieto slová povedal počas budúcich šiestich hodín mnohokrát. Snažil sa zoskočiť z postele a schovať sa pod vankúš. Musíte pochopiť, že bol kosť a koža, bez pomoci nemohol ani močiť a teraz sa naraz pokúšal vstať a utiecť. Hádzal so sebou ako šialenec. Toto je naozaj nepriaznivé, pomyslela som si. Chytila som ho za ramená. „Oci,“ povedala som, „čo sa deje? Si v poriadku?“
Bol vystrašený. „Ó, Tamara,“ plakal, „skúšal som utiecť, naozaj som sa snažil, ale oni ma chytili.“ Jeho hlas sa zmenil v krik. „Ona ma chytila!“ zakričal. V tu chvíľu som si mala uvedomiť, čo sa stalo, ale skutočnosť, že povedal, „Ona ma chytila“ ma zmiatla. Nejako ma to zaskočilo a ďalších šesť hodín som sa ho len snažila utešiť.
On plakal znovu a znovu. „Ach, preboha,“ kričal, „len ma nechajte odpočinúť, len desať minút. Prosím, úpenlivo vás prosím.“ Tón jeho hlasu bol celú dobu vystrašený, ponížený a žiadostivý. Spievala som a on sa trochu upokojil. Potom prišla sestra a vyrušila ma. On začal znovu. Hádzal so sebou a úpenlivo prosil.
„Čo je s tebou?“ spýtala som sa. Vyzeral zúfalo. „Snažím sa ti to povedať,“ odpovedal, „ale proste nemôžem.“
Potom, o tretej hodine ráno, mi náhle došlo, že tí, kto ho chytili, sú Yamadútovia. Bolo to predsa úplne jasné a ja som sa cítila tak hlúpo, že som to až doteraz nepochopila. Obrátila som sa k svojej 13 ročnej dcére a povedala jej, že si myslím, že ho držia Yamadútovia.
„Áno,“ povedala. „Ja viem. Zobudila som ťa, pretože som troch z nich videla, ako sa vznášajú nad jeho posteľou. On sa krčil a pozeral sa na nich.“
Naozaj ich videla. Neskôr popísala, ako vyzerali, s tesákmi ako majú diviaci, ktoré vyčnievali dohora z ich úst a s horiacimi očami. Myslela si, že je to nejaký druh duchov, ktorí sa snažia ukradnúť otcovu dušu z jeho tela. Moja matka samozrejme Krišnovym riadením celú dobu spala a o ničom nemala ani potuchy.
„Čo mám robiť?“ myslela som si. Začala som sa modliť ku Krišnovi: „Ach, prosím, Krišna, nechaj ho ísť, uľahči mu umieranie,“ prosila som.
Vtedy mi vnútorný hlas odpovedal: „Prečo? Bude len znovu hrešiť.“
Potom som už bola úplne vyvedená z miery. Začala som sa modliť k Yamarádžovi. „Yamarádž, prosím…“ A neustále som spievala mantry. Povedala som otcovi, že je mi ľúto, že som nepochopila skôr, že sa ho zmocnili oni. Vo svojom traumatizovanom stave mi prikyvoval. Celá jeho skúsenosť s umieraním bola pekelná. Je mi ľúto, že niektoré duše musia prežívať niečo takéto a teraz chápem, prečo Šríla Prabhupáda cítil tak naliehavú potrebu všetkých zachrániť.
„Oci,“ povedala som, „chceš, aby som ťa držala a spievala?“ „Áno, áno“ odpovedal. „Stále ťa držia?“ „Nie, pustili ma.“
Potom som ho ďalšie tri hodiny pevne držala a on sa pomaly vzdával života. Odišiel ústami, pokojne a ja som mu pritom spievala priamo do ucha a nakvapkala mu do úst vodu z Gangy a Yamuny. Sústredila som sa na spievanie veľmi blízko jeho ucha, kým o šiestej ráno naposledy nevydýchol. Vyšiel priamo ústami a jeho oči sa len zavreli.
Úbohý otec! Krutý, krutý a pekelný hmotný svet! Ubehlo len sedem mesiacov od začiatku jeho choroby a sedemdesiatjedenročný príbeh jeho života bol takto násilne ukončený.
Nič nezvyčajné
Keď so sebou hádzal a kričal „Pustite ma!“ pýtala som sa sestier, čo sa to s ním deje.
„Ach, to je normálne,“ hovorili. „Akurát s tým bojuje a to sa deje každému. Existuje pre to i názov. Hovorí sa tomu terminálna fáza. Sestry sa zúčastňujú seminárov, aby sa naučili, ako sa s tým vysporiadať.“
Takže ľudia, mám pre vás novinu. Je to v skutočnosti „fáza Yamadútov“. Sestrám je samozrejme doporučované, aby do umierajúcich napumpovali plnú dávku morfínu a nevšímali si všetkého toho ich blúznenia.
Ďalšia vec je, že o tom nemá nikto vedieť. Bola to čisto Krišnova milosť, že my sme to mohli pochopiť a i tak som to skoro premeškala. Šesť hodín som bola zmätená, hoci mi to otec hovoril úplne jasne a úpenlivo prosil o pomoc. Všetko to zakrýva materiálna ilúzia a ľudia si preto neuvedomujú, o čo ide. Vie to len tá osoba, ktorá tým prechádza.
Bola tu zmienka o psoch. Jeden bhakta mi neskôr hovoril, že čítali posvätné písma o Yamarádžovi, ktoré podávajú podrobné popisy. V nich je povedané, že niekoľko dní pred tým, ako nastane smrť, prichádzajú pekelní psy, ktorí vyčuchajú, kde umierajú darebáci. Tiež tu bola tá skutočnosť, že otec povedal: „Ona ma chytila.“ Podľa všetkého Yamadútovia majú svoju vlastnú spoločnosť. So ženami, deťmi a všetkým ostatným. Pretože sú to tiež živé bytosti v tomto hmotnom svete, rodia sa do tej svojej spoločnosti.
Normálne sa nedotknem perom papiera, pretože sa k tomu necítim byť kvalifikovaná, ale matka Rádhá Déví Dásí ma k tomu povzbudzovala a povedala, že by som sa o túto skúsenosť mala podeliť so všetkými bhaktami (oddanými Krišnu). Prepáčte mi teda prosím moje nedostatky. Nie som veľký filozof ani akademik. Tu sú niektoré komentáre Šrílu Prabhupádu k tejto téme:
„Vidieť Jamadútov alebo služobníkov Jamarádža, vládcu smrti, vidieť ich tvárou v tvár… Vo chvíli smrti, keď zomiera veľmi hriešny človek, uvidí Yamarádža alebo jeho služobníkov. Tí vyzerajú veľmi divoko. Niekedy začne byť človek na smrteľnej posteli veľmi vydesený a plače: ´Pomôžte mi, pomôžte mi.´“ (Prednáška zo Šrímad Bhágavatamu, Denver, 2. júla 1975)
„Vy však prijímate toto poslanie a idete všade, do každého kúta sveta. Som vám vďačný. Robíte to tak už v Európe a v Amerike, kde sú ľudia v hlbokom spánku. Ľudia spia vinou zlého vedenia spoločnosti a stávajú sa tak kandidátmi na to, aby boli unesení Yamadútmi. To je situácia celého sveta, Yamadútovia. Yamadútovia vám nič neodpustia, hoci môžete byť veľmi hrdí na to, akými nezávislými ste sa stali. Nie je možné zachrániť civilizáciu darebákov, ktorá propaguje. ‚Po smrti nie je žiadny život a vy si ďalej užívajte toľko, koľko sa vám len zapáči.‘ Táto skazená civilizácia je smrtiaca civilizácia. Vy ich teda zachráňte. Zachráňte ich. Inak sú tu Yamadútovia.“ (Vrindávan, 5. septembra 1975)
„Tento človek taký bol a musí byť odvedený k Yamarádžovi pre potrestanie… Na čo je trest? … Nie, je tu kvôli očisteniu. Je povedané „potrebný trest“. To je zákon prírody. Zrovna tak ako keď ste sa nakazili nejakou chorobou. Trestom je, že kvôli tejto chorobe musíte trpieť. Trest je priaznivý. Keď ste sa nakazili nejakou chorobou a trpíte, znamená to, že sa touto chorobou očisťujete. Nie je nepriaznivé trpieť, stávate sa tak očisteným. Preto keď oddaný trpí, neprijíma to v zlom. Premýšľa takto: ‚Očisťujem sa. Očisťujem sa.’“ (Vrindávan, 5. septembra 1975)
Pripúšťam teda, že aj napriek tomu, že mal otec na sebe korálky z Tulasí a bol podľa obvyklých štandardov dobrý človek, mal ale tiež rád lov a býval opilcom, sukničkárom a pojedačom kráv. A hoci k tomu mal posledných 28 rokov všetky možnosti, Krišnovi sa neodovzdal. Dokonca ani vo chvíli smrti, keď sa blížilo umieranie, sa nezdalo, že by bol schopný o Krišnovi premýšľať ako o riešení svojho trápenia. Nevyvinul ani vyššie kvality ako kvalitu dobra, ktoré prinášajú dobrú karmu, aby sa mohol dostať na vyššiu úroveň. Žil bez jasného chápania zmyslu jeho života.
Šríla Prabhupáda to zhrňuje vo význame k Šrímad Bhágavatamu 6.2.49: „V okamihu smrti je každý zmätený, pretože jeho telo prestáva náležite fungovať. I ten, kto po celý život spieval sväté mená Pána možno v túto chvíľu nebude schopný Hare Krišna mantru zreteľne vysloviť. Napriek tomu však získa všetok prospech, ktorý spievanie svätého mena prináša. Prečo by sme teda nemali spievať sväté meno nahlas a zreteľne, dokiaľ je naše telo v poriadku? Ak budeme tak činiť, je celkom možné, že i v okamžiku smrti budeme schopní vysloviť sväté meno Pána s láskou a vierou.“
Význam k Šrímad Bhágavatamu 6.2.15:
„Každý dospeje práve do toho stavu bytia, na ktorý spomína, keď opúšťa svoje telo. Ten, kto je zvyknutý spievať Hare Krišna mantru, bude prirodzene spievať Hare Krišna tiež vtedy, keď ho stretne nejaká nehoda. I keď na to však niekto nie je zvyknutý a ak vysloví nejakým spôsobom sväté meno Pána (Hare Krišna) pri smrteľnej nehode, zachráni sa od pekelného života po smrti.“
„Keď hriešny človek vysloví len jedno sväté meno Hariho, môže odstrániť reakcie za viacej hriechov než dokáže spáchať.“
(Brhad-višnu Purána)
„Ak niekto prednáša sväté meno Pána – či už v bezmocnom stave alebo bez toho, aby si to prial – všetky reakcie za jeho hriešny život okamžite zmiznú, rovnako ako sa všetky malé zvieratá od strachu rozutekajú, keď zareve lev.“
(Garuda Purána)
„Kto raz čisto vysloví sväté meno Pána, ktoré zostáva z dvoch slabík, ha-ri, má zaistenú cestu k oslobodeniu.“
(Skanda Purána)
Môžem teda len dúfať a modliť sa, že môj otec vplyvom môjho chabého úsilia a vďaka bezpríčinnej milosti Gurua a Gaurángu aspoň máličko na Krišnu myslel.
Subhángí Deví Dásí
Posmrtný život, svedectvo človeka, ktorý sa vrátil z pekelnej planéty
Antolij Todorov
Tento príbeh mi hovoril môj známy, Hare Krišna mních, Dhumrákša dás. „Ty si novinár. Skús to, možno sa ti podarí (napísať a vydať),“ povedal. „Len, prosím ťa, neuvádzaj moje priezvisko, pre tento svet už som dávno mŕtvy.“ Jeho rozprávanie bolo plné emócií. Ostalo len odstrániť slang a pridať vysvetlivky. Tu je ten príbeh:
Už nemôžem ďalej mlčať. Pred piatimi rokmi, keď som odišiel z nemocnice, som sa skúšal podeliť o to, čo som videl, s lekármi, príbuznými, známymi, písal som do novín a jediné, čoho som dosiahol, bolo úplné odcudzenie. Nakoniec sa mi začalo zdať, že to, čo sa mi stalo, bol len výplod predstavivosti, ak je to možné u človeka ležiaceho v kóme 23 dní. Ale realita posmrtnej existencie je natoľko krutá, že vám o tom musím povedať.
Do okamihu, kedy som prežil umieranie som ja a väčšina mojich vrstovníkov viedol veľmi hriešny život. Venovali sme sa špinavému a podvodnému biznisu a po večeroch sme sa schádzali v podozrivých podnikoch a užívali si naplno ako sme len mohli. Zarábali sme kopy peňazí a zároveň ich ihneď bezmyšlienkovito utrácali za skvelé autá, pitie, drogy a dievčatá. To hlavné v našom živote bolo umenie zarobiť peniaze. Akým spôsobom, to nás nezaujímalo. Môžeš byť to posledné hovädo, ale keď máš prachy, tak si autorita. Moralistami sme opovrhovali, považovali sme ich za závistlivcov a smoliarov.
Keď sa ma zmocnila úzkosť, čo sa niekedy stávalo, chodieval som za svojím mladším bratom do kláštora. Bol prostý ako dieťa a mal ma úprimne rád. Snažil sa mi vždy niečo prečítať zo svojich starozákonných knižiek, niečo o vyššom poslaní človeka, o tom že nás Boh všetkých miluje. Choval som sa k nemu nadradene, chválil som sa zárobkom a ponúkal mu peniaze, ale on sa len ticho usmieval a hovoril: „Nemá to zmysel, Koljo. Márnosť nad márnosť. Skôr či neskôr všetko pominie a príde hlavná skúška – smrť.“ Pritom ma ale nikdy nestrašil Božím hnevom ani peklom. Viedol čistý život a jediný hriech, ktorý mal, bolo pitie, ale zdá sa, že to kresťanstvo nezakazuje.
Jedného večera sme sa veľmi pohádali. On ako vždy nemal peniaze. Vysvetľoval som mu: „Neblázni, musíš pracovať“, ale on neustále hovoril o službe Bohu. Odišiel som podráždený. A ráno už nebol. Ponáhľal sa na bohoslužbu a cestou ho zrazila električka. Po prvýkrát v živote som zažil šok a silno pocítil, že na smrť nemusíš čakať ani ju volať, je vždy nablízku.
Celý týždeň som pil a potom som začal vypratávať jeho izbu. Medzi početnou kresťanskou literatúrou som nečakane objavil Bhagavad-gítu s veľa záložkami. Divil som sa, nakoľko som nevedel, že sa zaujíma o indickú filozofiu. S napätím som tú knihu otvoril a začítal sa. Nasledujúci deň si pre Bhagavad-gítu prišiel náš spoločný známy a keď uvidel moju úzkosť, povedal: „Dobre, nechaj si ju, teraz ju potrebuješ viac.“
Po týždni som pretrhal vzťahy so svojimi spoločníkmi. Prehlásil som, že budem pracovať sám a upadol do depresie. Nič sa mi nechcelo robiť. Skúšal som čítať Bibliu, ale nič som z nej nepochopil. Bhagavad-gíta na mňa ale urobila dojem, ako keď sa do temnej miestnosti vpustí svetlo. Na moje otázky „Kto sme? Prečo tu žijeme?“ som dostával podivuhodne jasné a prosté odpovede. Vyhľadal som podľa adresy v knihe chrám „krišňákov“ a s radosťou som tam trávil voľný čas.
Títo tichí a láskaví ľudia nazývajúci sa oddanými služobníkmi Krišnu sa mi páčili. V ich spoločnosti nejak sami od seba zmizli všetky moje zármutky. Začal som navštevovať ich ranné bohoslužby a prednášky, občas som prispel nejakou maličkosťou a dokonca som pomáhal v kuchyni šúpať zemiaky. Potom, aby som sa rozptýlil, som so ženou a s dieťaťom odišiel na Kaukaz. Peniaze som ešte mal a opäť som bezmyšlienkovito premárňoval život, tak ako predtým. Zdalo sa, že tomu tak bude večne.
Ale zakrátko bol s našou idylkou koniec. Prišli problémy s peniazmi a tak bolo nutné sa znovu pohrúžiť do obchodných záležitostí so všetkým, čo k tomu patrí – reštaurácie, pitie, hádky, bitky a tak ďalej. Vďaka podvodu som získal slušnú sumu a začal znovu piť.
V jednom okamihu som začal vidieť inú realitu, jednoducho povedané čertov. V lekárskom jazyku sa tomu hovorí „delirium tremens“. To je choroba, ktorá človeka dostane na psychiatrickú kliniku. Človek presekáva tenké energetické pole, ktoré nás oddeľuje od iných planét. Oveľa neskôr som vo védskej knihe Šrímad-Bhágavatam našiel presný popis všetkých tých bytostí, ktoré žijú vedľa nás v paralelných svetoch.
Neviem, akým zázrakom sa mi vtedy podarilo samostatne sa zbaviť tak hroznej spoločnosti, ale od toho momentu som sa rozhodol, že nebudem piť. Držal som sa asi dva týždne. Potom som vypil fľašku piva a z ničoho nič som pocítil, že sa oddeľujem od svojho tela. Izba sa rýchlo naplnila povedomými šedo zelenými bytosťami. Ale v ich chovaní sa niečo zmenilo. Zdalo sa, že na niekoho čakajú. Potom sa objavili bytosti, ktoré som nikdy predtým nevidel. Všetky ostatné sa pred nimi úctivo rozostúpili. Nebolo žiadnych pochýb – prišli si po mňa! Pocítil som, ako mi po nohách tečie teplý pramienok.
„V okamžiku smrti vidí, jak k němu s očima plnýma hněvu přicházejí poslové pána smrti, a velkým strachem se pokálí a pomočí.“ (Šrímad-Bhágavatam 3.30.19)
Následok
Môžu prijímať akékoľvek podoby. Najčastejšie tie, ktorých sa človek najviac bojí. Mne osobne boli ľahostajné postavy z hororov, ale jediné, čoho som sa bál, bola zrada. Oni toho okamžite využili, prijali podoby mojich priateľov, rozvalili sa na gauči a začali obyčajný svetský rozhovor. S hrôzou som si uvedomil, že z mojej pamäte vychádzajú tie najšpinavejšie činnosti a myšlienky. Dokonca som netušil, koľko odporu sa tam nahromadilo. Tak som pocítil vnútornú bolesť za to, že som celé tie roky žil bez cieľa. Hanbím sa za svoju špinavú a hriešnu minulosť.
Potom začal krížový výsluch. Rýchlo som sa zamotal a začal šalieť. Nevydržal som ten tlak, vrhol sa k oknu a preskočil ním. Počas pádu zo siedmeho poschodia som začal rýchlo opakovať nejakú modlitbu.
Trest
Boli štyri ráno, deň narodenia Ježiša Krista. Bolesť z nárazu o zem som nepocítil a preto som sa kľudne zdvihol a začal chodiť okolo svojho zmrzačeného tela. Pozeral som na kaluž krvi, na úlomok kosti vyčnievajúcej z nohavíc a keď som si uvedomil výšku pádu, jasne som pochopil, že spoliehať sa na zázrak bolo naivné. Nič iného než odpor som k sebe necítil. Manželka odo mňa odišla a správne urobila. Kto potrebuje ožrana? Zaslúžil by som si smrť.
O pol šiestej ma našli. Keď sa okolo mňa zhromaždili ľudia, rozhodol som sa zažartovať a nahlas povedal: „Čo na mňa všetci čumíte? Živú mŕtvolu ste nikdy nevideli, čo? Zavolajte pohrebnú službu.“ Nikto ale nereagoval. „Teraz sa zasmejeme zasa my,“ povedal odniekadiaľ zozadu zlovestný hlas. Ohliadol som sa a stuhol – znova tie bytosti (ako som neskôr zistil, takzvaní Yamadútovia)! Vyzeralo to, že opustením tela sa pre mňa nič nezmenilo, ale naviac pribudli priťažujúce okolnosti.
Prišla sanitka. Hrudu mäsa bez zbytočného sentimentu naložili. Vrhol som sa za autom, ale hneď som bol zrazený desivým úderom. Yamadútovia cezo mňa okamžite prehodili pevnú neviditeľnú sieť a ťahali ma do vesmíru. Aj keď som nemal telo, plne som si uvedomoval svoju osobnosť – videl som, počul som, cítil som a klepal som sa v mrazivom strachu, ktorý prichádza, keď chápeš, že ťa čaká niečo hrozného, ale nevieš presne čo.
„Podobně jako státní policie zajme zločince, aby ho potrestala, tak člověka, který se věnoval zločinnému uspokojování smyslů, zajmou Yamadūtové. Kolem krku mu přiváží silný provaz a zahalí jeho jemnohmotné tělo, aby mohl podstoupit přísný trest.“ (Šrímad-Bhágavatam 3.30.20)
„Můj milý králi, člověka, který si přivlastní právoplatnou manželku, děti nebo peníze někoho jiného, zajmou v okamžiku smrti divocí Yamadūtové, sváží ho provazem času a násilně uvrhnou do pekla zvaného Tāmisra. Na této velmi temné planetě hříšníka trestají — bijí ho a spílají mu. Je mučen hladem a nedostává žádnou vodu k pití. Hrůzostrašní pomocníci Yamarāje mu tímto způsobem působí kruté utrpení, následkem kterého někdy omdlévá.“ (Šrímad-Bhágavatam 5.26.8)
Biť ma začali hneď. Od úderov kyjakom do hlavy som strácal čas od času vedomie a nemohol som rozoznať, či vidím hviezdy alebo iskry z očí (obdivuhodné je, že v jemnohmotnom tele sa tiež stráca vedomie). Postupne som si začal zvykať na nový stav. Bijú ma po hlave, no a čo. Ako by to tak malo byť. Keď si toho Yamadútovia všimli, kyjaky vymenili za biče – utrpenie zosilnilo. V jednom okamihu mi napadlo, keby som sa napil, bolesť by nebola taká prenikavá. Poprosil som o vodku. Oni povedali: „Chvíľočku.“ Jeden mi rozovrel čeľusť a druhý mi začal pomaly nalievať do hrdla nejakú tekutinu a hovoril: „Pi zlatko, nehanbi sa.“ Zakvílil som. To nebola vodka! Zvíjal som sa bolesťou, dusil sa a bol opitý. A oni boli ešte škodoradostní: „Nič si z toho nerob, bude horšie!“ Skúsenosti mám, vedel som, čo ma ráno čaká.
„Každý brāhmaṇa či jeho žena, kteří pijí alkohol, jsou po smrti odvlečeni Yamarājovými pomocníky do pekla jménem Ayaḥpāna. Toto peklo také čeká každého kṣatriyu, vaiśyu či člověka vázaného slibem, kteří v iluzi pijí soma-rasu. Yamarājovi pomocníci tam stojí na jejich hrudích a lijí jim do úst roztavené železo.“ (Šrímad-Bhágavatam 5.26.29)
V pekle bolo mnoho druhov trestov: Trhali ma na kúsky nejakí zlí, zvieratám podobní tvorovia (nazývaní ruru a kravjáda, na Zemi nežijú – pozn. autora) a na kosť ma ohlodávali termiti. Smažili ma v medenej panvici, mrazili v lade, ťahali tŕním, sťahovali mi kožu. Mnohé z týchto útrap sú známe na Zemi, ale že všetky budú použité na mne, to som nečakal. Niektoré som si zapamätal navždy. Raz ma zaveseného pomaly spúšťali do vriaceho oleja. Keď bolesť dosiahla vrcholu, vytiahli ma, ale keď odznela, ponorili ma znova.
Tiež je veľmi bolestivé, keď telom prerastajú steblá mladého bambusu ostré ako ihla. Za noc vyrastú o tridsať centimetrov. Ale ešte ťažšie je stáť nahý a byť verejne potupený, keď ťa míňa dav tých, pre ktorých si žil a drel ako vôl a oni ti kruto nadávajú. Hovoria ti všetko, čo sa v nich nahromadilo a všetko je to holá pravda. Ty sa pri tom nemôžeš ani prikryť, ani nič namietať, pretože si umrel. Až po smrti poznávaš, akým darebákom si bol. Nie je zvykom hovoriť zle o mŕtvych, ale kto to dodržuje?
„Člověk, který živil sebe a členy své rodiny hříšnými činnostmi, trpí po opuštění tohoto těla v pekelných podmínkách a jeho příbuzní trpí také.“ (Šrímad-Bhágavatam 3.30.30)
Veľa som vytrpel, dokonca aj od vlastnej mysle. Je mi na vracanie a ona furt fňuká a strká mi pod nos všelijaké svinstvo, ako by v živote nebolo nič dobrého. Možno, že naozaj nič dobrého nebolo. Na čo spomínať? Na falošné sviatky? Alebo ako ma prijímali za pioniera? Život je na hovno a smrť nie je žiadna úľava! Žiadne svetlo na konci tunela som nevidel.
V jednom okamihu som sa ocitol vo veľmi veľkej, svetlej izbe, kde hebký ženský hlas preniesol: „Máte všetko vo vnútri polámané a roztrhané, ale nemajte strach. My vás určite vyliečime. Zatiaľ sa uvoľnite a užívajte si.“ No konečne. Skončilo moje utrpenie – som v raji. Zhromaždení ľudia, svetská spoločnosť, si začali objednávať rôzne nápoje. Tiež som si objednal ružové šampanské. Priniesli ho celú bednu. Všetci mi blahopriali, prenášali nejaké príjemné predslovy, povzbudivo na mňa kývali, usmievali sa a pili a pili. Ale ja som zistil, že nemôžem dočiahnuť na pohár. Márne som sa snažil gestami naznačiť, že chcem piť! Nikdy v živote som nemal tak strašný smäd. Za dúšok vody z hrdzavého potrubia by som urobil čokoľvek. A potom znova väzenie, kati, výsmech, ponižovanie. Nekonečné umieranie a umieranie dookola.
Išli mi už na nervy, tí, kto tam so mnou trpeli. Spoločne sme trpeli v pekle, nebolo cesty späť a oni sa stále snažili urobiť niečo ohavného! Ako by im to robilo dobre! Takto to pokračovalo veľmi dlho. Umieral som možno niekoľko stokrát, menil som telá a planéty, ktorých bolo obrovské množstvo. O jednej planéte – Krmibhodžane – stojí porozprávať podrobnejšie. „Krmi“ znamená v sanskrite „červy.“ Na túto planétu sa dostávajú zločinci, ktorí žijú na úkor utrpenia iných. Celú planétu tvorilo nekonečné jazero zaplnené krvavou kašou v podobe hromady plaziacich sa obrovských tučných červov. Nestihol som tam ešte ani padnúť a hneď sa do mňa tie potvory zo všetkých strán zahryzli. Začal som ich tiež chamtivo požierať. Ó Bože, ako mi to všetko pripomínalo náš pozemský život! Keby tí, ktorí propagujú zločin a sex, vedeli, ako skončia. Môžem im len popriať večný život. Radšej nech neumierajú a smrť ich obíde!
Potom ma nejaký čas držali v žumpe s nejakou odpornou substanciou, ale pocit hanblivosti a bolesti už veľmi zoslabli, dokonca aj spolutýraní susedia už neboli tak zlomyseľní. Tiež toho mali dosť.
„Pokud pošetilý člen některé třídy dvojzrozených (brāhmaṇa, kṣatriya a vaiśya) nutí svou ženu pít jeho semeno pod vlivem chtivé touhy udržet ji ve své moci, je po smrti uvržen do pekla zvaného Lālābhakṣa. Tam je vhozen do řeky tekoucího semene, které musí pít.“ (Šrímad-Bhágavatam 5.26.26)
Teraz už chápem, čo znamená trpieť v pekle tisíce životov. Nie je to zveličovanie. V jemnohmotnom tele cítite presne tak ako v hrubohmotnom. Rozdiel je len v tom, že hrubohmotné dovoľuje zomrieť len jedenkrát a jemnohmotné je možné donútiť umierať donekonečna. Všetky tieto pekelné utrpenia sú určené pre to, aby zúžili vedomie človeka na jednoduché inštinkty. Potom sa už pokorne narodí v akejkoľvek zvieracej podobe.
„Když živá bytost projde všemi strastiplnými pekelnými podmínkami a v náležitém pořadí také nejnižšími podobami zvířecího života, které předcházejí lidskému zrození, je očištěna od všech hříchů a narodí se znovu jako člověk na této Zemi.“ (Šrímad-Bhágavatam 3.30.34)
„Můj milý králi Parīkṣite, v Yamarājově provincii existují stovky a tisíce pekelných planet. Všichni bezbožní lidé, o kterých jsem hovořil — a také ti, o kterých jsem se nezmínil — musí vstoupit na tyto planety podle míry své bezbožnosti. Zbožní lidé však vstoupí na jiné planetární soustavy, na planety polobohů. Nicméně zbožní i bezbožní se po vyčerpání výsledků svých zbožných či bezbožných činností opět vracejí na Zemi.“ (Šrímad-Bhágavatam 5.26.37)
„Poté, co se těšili nesmírnému nebeskému požitku smyslů a vyčerpali výsledky svých zbožných činností, se vracejí na Zemi, planetu smrti. Ti, kdo chtějí uspokojit smysly pomocí dodržování zásad tří Ved, tak dosahují pouze opakovaného rození a umírání.“ (Bhagavad-gíta 9.21)
Amnestia
Jedného dňa ma v priehľadnom balení odviezli do obrovského trónneho sálu. Na tróne sedel človek, ktorý sa niečím podobal cárovi Ivanovi Hroznému. Zahájil súd a keď na mňa došla rada, tajomník prečítal môj rozsudok o nápravných prostriedkoch, z čoho vyplývalo, že s budúcim pekelným životom som celkom dobre oboznámený.
A mimochodom, práve tu bol prvýkrát premietnutý film môjho života. Hnusný film – žiadny scenár, žiadny nápad. Porno a samá špina.
Z blízka Boh smrti Yamarádža nevyzeral tak desivo. Jeho milý a ľudský úsmev sa rozhodne líšil od tvárí mojich mučiteľov. Na niečo sa ma vypytoval a napomínal ma tak mäkko, otcovsky, že som to nevydržal a rozplakal sa. Dali mi vodu, obyčajnú, bez žiadnych podvodov. Napil som sa a započul otázku: „Keď ta prepustím, čomu sa budeš venovať?“ Úplne nečakane, sám od seba som povedal: „Budem mních. Budem slúžiť Bohu.“ Yamarádža to prekvapilo: „Bohu? To je dobré, mnohí slúžia Bohu – napríklad títo,“ zaznela príjemná hudba, cirkevný zbor zaspieval chorál. „Nie to nie je ono,“ povedal som. Naraz sa rozozneli varhany. Ťažko ako vo filme. „Ale nie, to tiež nie,“ hovorím. „Mne sa viac páči: Hare Krišna, Hare Krišna, Krišna Krišna, Hare Hare, Hare Ráma, Hare Ráma, Ráma Ráma, Hare Hare.“
On sa rozosmial: „Aby si mohol slúžiť Bohu, musíš mať vieru. Veríš vôbec niekomu?“ Zamyslel som sa a v ten okamih sa predo mnou objavil Dáruka, mních, ktorého som stretol v chráme Krišnu. Jeho pohľad bol tak čistý, žiarivý a hľadel na mňa s takou láskou, že som sa takmer zadusil šťastím: „Tu jemu, jemu verím!“ „Sláva!“ povedal spokojne Yamarádža a zatlieskal. Všetko zmizlo.
„Pán Brahmá mĕ zamĕstnal tím, abych posuzoval dobré a zlé skutky lidí, a tak mĕ oslovil jménem Yama. Podléhají mi pouze lidé, kteří neposlouchají duchovního mistra a Višnua a nejsou jim oddáni. Já sám vzdávam poctu lidem, kteří se klanĕjí u lotosových nohou Šrí Hariho.“ (Narasimha Purána 9.2)
„…ekam dinam varsa sata pramanam narake bhavet.“ – jeden den (na Zemi) se stane sto lety v Narace (pekle). (Garuda Purána 2.3.79)
Lekári žasli, ako mužne som znášal všetky procedúry. Aby nie. Tunajšie utrpenie je úbohosť v porovnaní s tým, čo som zažil tam. Keď bola bolesť neznesiteľná, úmyselne som odchádzal z tela preč, prechádzal som sa po izbe a načúval spor lekárov o tom, či prežijem alebo nie. Presvedčený o tom, že ma nikto nevidí, som sa začal po dlhú dobu túlať vo svojom jemnohmotnom tele, najskôr po nemocnici a potom po celej Moskve. Niekoľkokrát som navštívil byt manželky a videl som, že moje návštevy jej spôsobujú veľký nepokoj. Začali na mňa hneď spomínať, nadávať mi, potom ma ľutovali a dokonca ma chceli aj navštíviť, ale neprišli. Ale okamžite zareagoval na moje návštevy otec. Žil pri Moskve a vždy, keď som sa u neho objavil, okamžite odložil svoje povinnosti, zobral košík s ovocím a zeleninou a išiel za mnou.
V nemocnici som niekoľkokrát zazrel Yamadútov. Pri pohľade na to, ako vyťahujú dušu umierajúceho, mi behal mráz po chrbte, ale našťastie som ich už nezaujímal. Umieranie to zjavne bežne sprevádza, aj keď to nevidíme.
Keď ma pustili z nemocnice, do bytu za mnou zas prišli moji starí kamaráti a kamarátky – samozrejme, že nie s prázdnymi rukami. Keď som sa chystal začať piť, tej istej noci ku mne prišla pekelná návšteva a začali ma vyťahovať z tela von. So zbytkom dychu som zachrapotal „Hare Krišna“ a prebral som sa obliaty studeným potom. Zo strachu, že zaspím, som až do svitania opakoval túto záchrannú modlitbu.
„Tak jako oheň rychle spálí chomáč bavlny, svaté jméno Pána Hariho („Hare Krišna“) rychle spálí všechny hříchy osoby, která je vĕdomĕ či nevĕdomnĕ prednáší.“ (Sátvata tantra 7.12)
Ráno som s ťažkosťami dokríval na stanicu a odišiel na dedinu, čo najďalej od hriechu. U babičky som v pokojnom prostredí začal vážne študovať Šrímad-Bhágavatam, diel za dielom, a v treťom a piatom som našiel podrobný popis vesmíru, od vyšších planét až po mne známe pekelné planéty. Vtedy som sa konečne rozhodol, že sa budem venovať službe Bohu. Za pol roka som išiel do Moskvy nechať si odstrániť kovový postroj fixujúci moje telo. Lekári boli prekvapení, že samostatne chodím bez bariel. V skutočnosti som mal ešte minimálne pol roka ležať v posteli.
Keď som sa po operácii uzdravil, išiel som ku krišňákom, ale na pôvodnom mieste už neboli. Chrám sa presťahoval do Sucharjova pri Moskve. Zistil som novú adresu a išiel tam. Prvý, koho som stretol, bol Dáruka – ten, ktorý ma vytiahol z pekla. So slzami a smiechom som mu rozprával o svojom utrpení a sľube Yamarádžovi. Za rok som dostal zasvätenie od duchovného učiteľa a stal sa mníchom.
„Človĕk by se mĕl snažit sdružovat s oddanými Pána Hariho, kteří poskytují osvobození ptákům a zvířatům, o lidech nemluvĕ.“ (Sátvata tantra 8.32)
„Ó nejlepší z bráhmanů, osoba, která s vírou pronáší svaté jméno Pána Hariho, postupnĕ dosáhne vĕčného výsledku. Dosáhne velké zbožnosti, zničení svých hříchů, čtyř druhů odříkání, služby duchovnímu mistrovi, uvĕdomnĕní si vlastního já, odstránĕní iluzí a vĕčného vnímání dokonalé transcendentní blaženosti.“ (Sátvata tantra 7.13-14)
Teraz ponúkam ľuďom sväté písma – Bhagavad-gítu a Šrímad-Bhágavatam a úprimne im hovorím, že mňa tieto knihy zachránili. Ľudia vidia v mojich slovách úprimnú túžbu im pomôcť a s radosťou si knižky berú. Som absolútne šťastný a jediné, o čo prosím každý deň Pána, je, aby si ľudia pripomínali svoju pôvodnú duchovnú podstatu. Potom dostanú šancu opustiť tento hrozný materiálny svet, kde nie je pokoj dokonca ani po smrti a možnosť vrátiť sa do duchovného sveta.
Ten, kto nevyhnutnými strasťami hmotnej existencie nie je zmätený a trpezlivo sa venuje duchovnej sebarealizácii, má byť považovaný za najprednejšieho jogína. Bhagavad-gíta
Znovuzrodenie
Narodíme sa podľa toho, aká karma sa nám má odčiniť, aké lekcie máme prežiť, aby sme vedeli spraviť pokrok ako aj podľa toho, na čo myslíme v momente smrti. Vstúpime do lona matky buď v čase, keď sa tvorí vajíčko alebo počas štvrtého až piateho mesiaca, niekedy dokonca v posledný okamih tesne pred narodením.
Hmotné zákony sú také dokonalé, že čas a miesto zrodenia určí horoskop, ktorý je v skutočnosti plánom pre nasledujúci život. Väčšina z nás si myslí, že máme zlé hviezdy a nemáme šťastie, ale v skutočnosti ony len odzrkadľujú lekcie, ktoré nám dajú možnosť poučiť sa a postupne sa oslobodzovať od hmotných túžob.
Keď už sa zrodíme znova, väčšinou pri pôrode stratíme pamäť, ale v niektorých prípadoch si ešte ako malé deti pamätáme náš minulý život. Potom sú spomienky na minulý život úplne odstrihnuté a zažívame život ako keby sme v minulosti neboli existovali.
„To, čomu sa vraví zrodenie, je len plné stotožnenie osoby s novým telom. Prijíma svoje nové telo rovnako bezvýhradne ako ten, kto považuje zážitky v sne alebo nejaké preludy za realitu.“
Šrímad Bhagavatam 11.22.40
Celý článok popisujúci vtelenie duše a proces zrodenia v hmotnom tele si prečítajte tu.
Neberte smrť na ľahkú váhu. V súčasnej dobe Kali-yuga sú duše uviaznuté v zemskej sfére viac než kedykoľvek predtým. Je to spôsobené nedostatkom viery a plnenia svojich dharmických povinností.
Bonus: Vznešenosť Tulasí (z Padma Purány)
Na rastlinke Tulasí je posvätné všetko: listy, kvety, plody, korene, vetvičky, kôra a dokonca i okolitá pôda. Duša zosnulého, ktorého mŕtve telo je spálené na ohni z dreva vetvičiek Tulasí, natrvalo dosiahne Višnulóky. Dokonca i veľkí hriešnici môžu byť oprostení svojich hriechov, pokiaľ sú ich mŕtve telá spopolnené pomocou vetvičiek Tulasí.
Pokiaľ človek vo chvíli smrti myslí na Boha a opakuje Jeho meno a pokiaľ je jeho mŕtve telo neskôr spálené pomocou vetvičiek Tulasí, už sa nebude opätovne rodiť. I ten, kto spáchal milióny hriechov, dosiahne mókšu (oslobodenie), pokiaľ je pri kremácii jeho mŕtveho tela na spodok pohrebnej hranice položená vetvička Tulasí. Rovnako tak sa pri spojení s ňou stane čistou všetka voda. Voda z Gangy i všetko palivové drevo sa stane čistým pomocou pridania malého kúsku vetvičky Tulasí.
Ak je niečie mŕtve telo spálené len za použitia Tulasí, budú zmyté jeho hriechy za miliónov rokov jednej kalpy. Od toho, ktorého mŕtve telo je spopolnené pomocou Tulasí, sa budú Yamadútovia držať ďalej a naopak sa priblížia služobníci Višnua. Pokiaľ sa zapáli pre Višnua lampička pomocou vetvičky Tulasí, výsledok bude rovnaký ako pri zapálení státisícov lampičiek pre Višnua. Ak človek pripraví z lístkov Tulasí pastu, potrie si s ňou svoje telo a potom jeden deň uctieva Višnua, získa prospech zo stovky obyčajných uctievaní a tiež prospech z vykonávania stovky go-dan (obdarovanie kravami).
(Padma Purána, kapitola 24)
Sledujte ďalšie zaujímavosti na našom Instagrame:
